Termín Pantokrator je grécke označenie pre vládcu/udržiavateľa sveta a vesmíru. Skladá sa zo slova πας/παν (pas/pan) - všetko a slovesa κράτωρ (kratos) - uchopiť, chytiť, držať, zadržať, podržať, objímať, zachovávať (ak je v akuzatíve); vládnuť, panovať alebo spravovať (v genitíve). Slovo Pantokrator má spodstatnenú slovesnú väzbu ὁ των πάντωρ κρατωρ (o ton pantor krator), ktorej zodpovedá preklad: „ten ktorý nad všetkým vládne, panuje a všetko spravuje."
Termín sa používal ako epiteton Boha v predkresťanských pohanských textoch, ale aj v Starom zákone (najmä v Septuaginte). Odtiaľ sa preniesol do Nového zákona a neskôr do liturgického a piaristického jazyka. Rovnocenným môže byť hebrejské slovo אל שדי (el Šadaj), čo znamená Boh všemohúci a odpovedá gréckemu termínu παντοδύναμος (pantodynamos) - vševládny alebo všemocný.
Z gréčtiny sa prekladal rôzne, napríklad do latinčiny ako omnipotens - všemohúci a do germánskych jazykov pod vplyvom latinčiny ako der Allmächtige alebo allmighty, zatiaľ čo ho Wulfila v 4. storočí preložil ako Allwaldands. Odkiaľ pochádza stredoveké Alowaldo a moderné Allwaltende, z ktorého čiastočne vychádza Alleinherscher. Pojem Pantokrator v teológii označuje tvorivú všemohúcnosť Boha.
V Septuaginte sa vyskytuje asi 180 krát slovo Všemohúci, ktoré je podľa Montevecchia nesprávny preklad hebrejského slova יהוה (Jehova) alebo צבאות (Sabaoth) - Boh všetkých svetov. Na druhej strane Montevecchi pripúšťa, že v teologickom výklade ide o univerzálne slovo, ktoré je vrcholom sémantickej evolúcie Písma. V Novom zákone sa vyskytuje iba 10 krát. Z toho len 9 krát v Zjavení apoštola Jána a vždy v chválospevnom kontexte.
Najstaršie zmienky o Pantokratovi ako „Bohu všemohúcom" sa nachádzajú v Knihe proroka Barucha a v Zjavení apoštola Jána. Tieto texty označujú Boha v jeho všemohúcnosti ako toho, ktorý bol, je a má prísť.
Pantokrator sa pôvodne vzťahoval na všetky tri božské osoby. Ďalej zmienka v Druhom liste Korinťanom (a budem vaším Otcom a vy budete mojimi synmi a dcérami, hovorí všemohúci Pán. 2 Kor 6,18). Starogrécky termín Pantokrator bol v ranokresťanskej literatúre prevzatý ako titul alebo ekvivalent epiteta Boha.
V kristologickom spore bol titul Pantokrator prenesený na osobu Krista, aby zvýraznil jeho božskú prirodzenosť. Diskusie o sile Boha Stvoriteľa boli odkazmi stoických filozofov, ktorí rozlišovali univerzálneho vládcu ako tvorcu a zachovávateľa. Piaristické texty umožňujú pozorovať toto postupné rozlišovanie konceptu. Počnúc odkazom na Boha Otca, ktorý je rozdielny od Ježiša Krista v Nicejskom-carihradskom vyznaní viery až po odkaz jediného Boha obsiahnutého v troch osobách. V tomto prípade boli rozhodujúce texty Klementa Alexandrijského.
V Byzancii sa Pantokrator vzťahoval na Boha všeobecne, ale aj oddelene na jednotlivé osoby Najsvätejšej Trojice. Najmä na Boha Otca, ktorý vládne nad celkom na rozdiel od Kozmokrata alebo Diabla. Keď sa na Krista aplikoval koncept Pantokrata bol úzko spojený s jeho majestátom Boha Syna a Vykupiteľa. Označenie sa používalo vo vyznaní viery alebo liturgických textoch.
Svätý Augustín rozlišoval medzi omnipotens a omnitenens, pričom na latinskom Západe prevládlo prvé označenie. Avšak kresťanský Západ nebol úplne spokojný s prekladom termínu Pantokrator ako omipotens, preto svätý Augustín navrhoval ako alternatívu v podobe omnitenens.
Ikonografia Krista Pantokratora
Východiskom pre zobrazenie Pantokrata bol pravdepodobne staroperzský boh Mitra, ktorý bol spodobňovaný s gloriolou siedmich lúčov nad hlavou. V ľavej ruke držal zemeguľu a pravou žehnal. Niektorí historici naopak považujú námet Pantokrata za kresťanskú úpravu zobrazenia gréckeho boha Dia, ako napríklad Diova socha v Olympii. Ďalším zdrojom námetu môže byť vízia proroka Ezechiela alebo Zjavenie apoštola Jána.
Ikonografický typ Pantokrata mohol byť čiastočne inšpirovaný imperiálnym zobrazením cisára, ktorý sa presadzoval do 4. storočia. Väčšinou v sebe spája identifikačné prvky ako trón, žezlo, plášť (chitón) a fyziognomické črty ako je brada alebo husté vlasy.
Podľa umelecko-historickej konvencie sa obrazový typ Pantokrata vzťahuje na postavu Ježiša Krista, ktorý je zobrazený v kráľovskej pozícii s hrozivým výrazom tváre. Sedí na malom oblúku alebo na tróne, vzácne na nebeskej sfére. Pantokrator je často zobrazený ako polofigúra, prípadne ako celá figúra stojaca alebo sediaca. Pravá ruka (strana milosti) je zodvihnutá vo vyučovacom alebo žehnajúcom geste. V ľavej ruke drží otvorenú alebo zatvorenú Knihu života či zvitok. Pantokrator niekedy drží nebeskú sféru alebo žezlo. Okolo hlavy má svätožiaru s vpísaným krížom ako znamenie druhej božskej osoby. Menej častá je koruna na hlave.
Na rozdiel od tejto historickej formy existuje do 12. storočia len niekoľko diel, ktoré sú opísané ako Pantokrator. Bežnejšie sú názvy ako Ho On, Ho Onta, Emanuel alebo Eleemon či Hyperagratos. Až v postbyzantskom období sa udomácnil termín Pantokrator.
Počiatky vyobrazenia Pantokrata siahajú až do neskoroantického obdobia, kedy je zvyčajne zobrazený ako tróniaci Kozmokrator nad Caelom alebo ako portrét Boha uprostred klenby medzi písmenami Alfa a Omega či nápisom ICXC. 4. - 9. Od 4. storočia sa zobrazenie Pantokrata stalo významnou témou ranokresťanského umenia. Vychádzalo z obrazového typu Krista ako Apolóna alebo sediaceho antického filozofa so zvitkom v ruke, ktorý odkazoval na učiteľstvo a kreslo na súdnu moc. Koncept univerzálnej vlády je jasne vyjadrený v zobrazení sediaceho Krista na nebeskej sfére. Pantokrator sa zvyčajne nachádzal v konche apsidy alebo kalote kupoly. Uprostred evanjelistov alebo ich symbolov. Častejší helenistický typ zobrazuje Krista ako mladíka bez brady, napríklad na mozaike v apside Baziliky San Vitale. Ježiš Kristus je zobrazený ako mladík bez brady a oblečený do fialovej tuniky. Sedí na nebeskej sfére umiestnenej v rajskej záhrade, ako to prezrádza motív štyroch rajských riek. V ľavej ruke drží zvitok a v pravej mučenícku korunu, ktorú mu podal svätý Vitalis. Tento obrazový typ sa na Východe veľmi neujal.
Naopak tzv. sýrsky typ zobrazuje Krista s bradou, ako napríklad na mozaike baptistéria v Neapole. Ikonografický typ Ježiša Krista s bradou bol odvodený z vyobrazenia mandylia. Tento typ Pantokrata podobný Diovi je známy z najstarších enkaustických ikon z Kláštora svätej Kataríny na Sinaji z polovice 6. storočia. Práve enkuastická ikona Pantokrata z Kláštora svätej Kataríny sa považuje za najstaršiu, ktorá unikla dvom fázam obrazoboreckého obdobia v Byzantskej ríši. Pravdepodobne jej predlohou bola ikona Pantokrata nad bránou Chalké v Konštantínopole, ktorá bola odstránená a nahradená symbolom kríža na príkaz byzantského cisára Leva III.
V Bazilike Sant’Apollinare Nuovo (6. storočie) v Ravenne sa na južnej strane hlavnej lode nachádza Kristus s bradou na tróne zahalený cisárskym rúchom. Pôvodne držal otvorenú knihu s nápisom: EGO SUM REX GLORIAE. Podobné zobrazenia sa nachádzajú na slonovinových diptychoch konštantínopolskej dielne. Predpokladá sa, že rozhodujúcim faktorom na šírenie tohto ikonografického typu bola prítomnosť zobrazenia Pantokrata na minciach cisára Justiniána II., kde je zobrazená polofigúra bradatého Krista. V ľavej ruke drží knihu a pravou žehná. Na minciach sa nachádza nápis: REX REGNATIUM.
Podobné vyobrazenia sú v manuskripte Knihy Jób (Kódex č. 171) z Kláštora svätého Jána na ostrove Patmos z 9. storočia. Ďalej vyobrazenie Krista v mandorle na malom oblúku ako Kozmokrator v diele Christianiké topografia (Kresťanský miestopis) zo 6. storočia od byzantského kupca Kosma Indikopleusta. Nakrátko sa začal objavovať portrét Krista na víťaznom oblúku, ako napríklad v Bazilike Sant’Apollinare v Classe (7. storočie) a potom od 9.
Medzi 5. a 10. storočím je rozšírený obraz Krista ako cisára na tróne, ktorý sedí na vankúši (thranus) ako sudca. V tomto prípade sa na rozdiel od východného vyobrazenia Krista Pantokrata nepoužíva rúcho učiteľa, ale cisárske rúcho. Ide o typ Krista Pantokratora ako sudcu, ktorý je zobrazený v žaltári z obdobia panovania Bazila I. (867 - 886). V 11. storočí sa objavuje nový typ Krista Pantokratora, ktorý drží v ľavej ruke zvitok a na tvári má prísny výraz. Jednou z najznámejších ukážok je mozaika v Dafni (okolo roku 1100), ktorá zobrazuje Krista ako prísneho a spravodlivého sudcu. V 11. storočí sa objavuje aj iný typ, ktorý zdôrazňuje milosrdenstvo Krista. Jednou z prvých ukážok je ikona Krista Eleousa z Kláštora svätej Kataríny na Sinaji.
V období križiackych výprav sa západný vplyv prejavil aj v ikonografii Krista Pantokratora. Na Sicílii sa objavujú ikony, ktoré spájajú prvky byzantského a západného umenia. V tomto období sa Pantokrator stáva jednou z najvýznamnejších postáv byzantského umenia.
Význam Krista Pantokratora v Ikonostase
Najcharakteristickejším prvkom chrámu v byzantskom obrade je ikonostas, ktorý púta pozornosť svojou umeleckou kompozíciou a dizajnom. Ikonostas je farebná obrazová zástena, ktorá oddeľuje svätyňu od lode a obklopuje svätyňu určitým pocitom tajomstva a ochrany. Zvyčajne ide o prepracované umelecké dielo, v ktorom sa veľkoryso snúbia zručnosti architektúry, rezbárstva či kovotepectva a maliarstva.
Ikonostas je výsledkom postupného vývoja prvotnej balustrády, ktorá oddeľovala svätyňu od lode chrámu a bola zhotovená so všetkými prostriedkami umenia z bohatých materiálov, ako je striebro, slonovina, pozlátený dub atď. Paulus Silentiarius, sekretár cisára Justiniána I., písal v polovici šiesteho storočia a podal podrobný opis nádhernej striebornej balustrády katedrály Hagia Sofia v Konštantínopole. Táto balustráda bola zdobená arabeskami a polodrahokamami, strieborné zásteny, ktoré boli spojené s točenými stĺpmi, podopierali oválne medailóny s ikonami Krista, Presvätej Bohorodičky, prorokov a apoštolov.
Prví kresťania, ktorí napodobovali jeruzalemský chrám, používali vo svojich chrámoch bohato zdobenú oponu (porov. Mt 27, 51). Balustráda sa začala používať neskôr. Na Západe v dôsledku barbarských nájazdov a úpadku umenia boli balustrády do ôsmeho alebo deviateho storočia redukované na jednoduché zábradlie.
Klasická forma otvoreného ikonostasu sa vyvinula vo východnej Európe, kde na začiatku 13. Obľúbené rezbárske umenie a zlatý vek ikonopisectva u východných Slovanov v 14. - 15. storočí výrazne prispeli k rozvoju drevených otvorených ikonostasov, ktoré dosiahli svoju definitívnu podobu v 16.
V Karpatskej oblasti nemali chudobní horali možnosť ani prostriedky na výstavbu bohatých palácov či impozantných bazilík, a tak museli pri výstavbe skromných drevených chrámov použiť svoje umelecké prostriedky, ktoré im dal Boh. Výsledkom je, že z umeleckého hľadiska nenájdeme dva úplne rovnaké drevené chrámy. Všetky si navzájom konkurujú príťažlivou formou, pôsobivou kompozíciou a umeleckými detailmi.
Ikonostasy zvláštnym spôsobom poskytli našim predkom možnosť vytvoriť vlastný národný štýl ikonostasu, ktorý nazývali predel, ohrada alebo aj tempion. Až v 16. Slovanská podoba ikonostasu, najmä v karpatskej oblasti, sa stala oveľa ľahšou a otvorenejšou vďaka drevenej konštrukcii a umelecky vyrezávaným dreveným zástenám. Na Podkarpatsku sa zachovali ikonostasy zo 16. a 17. storočia. Najstarší ikonostas sa nachádza v obci Kolodne v Iršavskej župe. Kompletný ikonostas so všetkými štyrmi radmi ikon sa nachádza v obci Krajnikovo v Chustskej župe (r. 1662). Ale najmonumentálnejší ikonostas, postavený v roku 1750, s akcentovaným vplyvom baroka, sa nachádza v obci Ruská Dolina.
Ikonostas sa v podstate skladá z troch dverí a štyroch radov ikon. Na zástenách medzi dverami sú zavesené štyri hlavné ikony, ktoré tvoria prvý rad predpísaných ikon. Napravo od kráľovských dverí je ikona Krista Učiteľa a patróna chrámu alebo patronátneho sviatku farnosti. Naľavo od kráľovských dverí je ikona Presvätej Bohorodičky a svätého Mikuláša, patróna byzantsko-katolíckej cirkvi. Ak je svätý Mikuláš zároveň patrónom farnosti, v ľavom rohu sa umiestňuje ikona svätého Jána Krstiteľa, ktorý je veľmi uctievaný v byzantskom obrade (porov. V strede tohto radu sa vyníma ikona Poslednej večere, ktorá sa neustále opakuje pri božskej liturgii. Ústrednou postavou hornej časti ikonostasu je Kristus v sláve, Pantokrator - Vševládca, ktorý sedí na tróne ako Kráľ sveta. Nakoniec celý ikonostas završuje Ukrižovanie, pod krížom stojí Bohorodička a svätý Ján Evanjelista (Jn 19, 26 - 27).
Ikonostas oddeľuje svätyňu (symbolizujúcu triumfujúcu Cirkev) od lode (predstavujúcej bojujúcu Cirkev) a od nartexu či predsiene, ktorá je miestom kajúcnikov a označuje trpiacu Cirkev. Takto ikonostas prispieva k symbolickému vyjadreniu mystického zjednotenia univerzálnej Cirkvi.
Centrálne dvere ikonostasu, ktoré majú dve krídla a sú bohato zdobené, sa nazývajú Kráľovské alebo Sväté dvere. Nazývajú sa Kráľovské, pretože cez ne prechádza eucharistický Kristus, ktorý je označovaný ako „Kráľ slávy“. Nazývajú sa aj Sväté dvere, pretože cez ne smie vstúpiť iba biskup, kňaz alebo diakon, keď nesie „sväté veci“ (Evanjeliá alebo Sväté dary). Kráľovské dvere by mala zdobiť ikona Zvestovania Bohorodičke a štyroch evanjelistov, pretože „vtelené Božie Slovo, náš Spasiteľ, otvorilo brány neba (svätyňa symbolizuje nebo). Dobrú zvesť o spáse najskôr ohlásil archanjel Gabriel presvätej Bohorodičke a potom štyria evanjelisti celému svetu“ (o. Julián Peleš).
Dvere napravo sa nazývajú diakonské dvere, pretože ich používa najmä diakon a predtým viedli do diakonikona (dnes nahradeného sakristiou), kde sa uchovávali posvätné nádoby a rúcha. Sú označené ikonou niektorého svätého diakona, zvyčajne svätého Štefana Prvomučeníka. Na ľavej strane ikonostasu sú služobné dvere, ktoré používali menší klerici alebo iní služobníci.
Ikonostas slúži aj ako liturgický predmet, ktorý pomáha náležite vykonávať najkrajšie slávenia byzantského obradu. Myslenie Svätej stolice v tomto bode je veľmi jasné: „Oltáre, pokiaľ nemajú vlastný ikonostas, sa nepovažujú za náležite vhodné pre liturgické slávenie“ (porov. Ordo Celebrationis, č. 6b). Ikonostas je umiestnený pred očami veriacich a premieta do ich mysle hlavné udalosti spásy a pomáha im lepšie pochopiť skutočný zmysel dejín, podporuje ich vieru a napĺňa ich srdcia nostalgickou mystickou skúsenosťou, po ktorej túži myseľ moderného človeka.
A nakoniec ikonostas slúži ako posvätná ozdoba našich chrámov, prispieva k ich kráse a výzdobe. Preto by mal byť vždy bohato zariadený, krásne navrhnutý a skonštruovaný a umelecky namaľovaný.
Charakteristické črty ikony Krista Pantokratora
Tvár: Kristova tvár je zobrazená symetricky, aby odrážala jeho božskú dokonalosť.
Kniha Evanjelia: V ľavej ruke Kristus drží otvorenú knihu Evanjelia alebo zvitok, čo symbolizuje jeho učenie a pravdu.
Význam: Ikona Pantokrator zdôrazňuje Kristovu moc nad všetkým - nad viditeľným aj neviditeľným svetom. Prostredníctvom Kristovej postavy sa zdôrazňuje jeho hypostatická jednota - spojenie božskej a ľudskej prirodzenosti. Otvorená kniha symbolizuje Božie Slovo, ktoré vedie ľudstvo k pravde a spáse.
Jedna z najznámejších ikon Pantokrator pochádza z kláštora sv. Kataríny na Sinaji a datuje sa do 6. storočia.
Ikona Krista Pantokratora je jedným z najsilnejších vizuálnych vyjadrení Kristovej moci, múdrosti a milosrdenstva. Jej prítomnosť v chráme slúži ako pripomienka Božej prítomnosti a výzva k hlbšej viere.
Umiestnenie ikony v domácnosti
Ikony s tvárami svätých sú spojovacím článkom, sprievodcom medzi svetským životom a duchovným svetom. Pri zostavovaní domáceho ikonostasu je najlepšie zvoliť ikony v drevených rámcoch. Táto tradícia rámovania sa zachováva už od dávnych čias a je nielen ochranou svätosti, ale aj akýmsi znakom úcty k svätým tváram.
Krásne, pevné, intenzívne hnedé rámce z prírodného dreva sú ideálnym riešením pre rámovanie ikony. Poskytujú spoľahlivý základ, ochranu a dodávajú dielu ušľachtilý vzhľad. Harmonicky a elegantne vyzerá kontrast: ikona, ktorá je vykonaná na kovovom základe striebornej farby, so zlatistými vložkami a niekoľkými hnedými akcentmi v zobrazeniach, začne hrať jasnými odleskami v rámovaní hnedého rámu z dreva. Výborne zapadne do akéhokoľvek interiéru a skrášli ho. Svätosť môžete umiestniť na stenu - na tento účel má rám otvor, alebo ju postaviť na policu pomocou špeciálneho podstavca.
Ikony s tvárami svätých sú spojovacím článkom, sprievodcom medzi svetským životom a duchovným svetom. Pri zostavovaní domáceho ikonostasu je najlepšie zvoliť ikony v drevených rámcoch. Táto tradícia rámovania sa zachováva už od dávnych čias a je nielen ochranou svätosti, ale aj akýmsi znakom úcty k svätým tváram.
Krásne, pevné, intenzívne hnedé rámce z prírodného dreva sú ideálnym riešením pre rámovanie ikony. Poskytujú spoľahlivý základ, ochranu a dodávajú dielu ušľachtilý vzhľad. Harmonicky a elegantne vyzerá kontrast: ikona, ktorá je vykonaná na kovovom základe striebornej farby, so zlatistými vložkami a niekoľkými hnedými akcentmi v zobrazeniach, začne hrať jasnými odleskami v rámovaní hnedého rámu z dreva. Výborne zapadne do akéhokoľvek interiéru a skrášli ho. Svätosť môžete umiestniť na stenu - na tento účel má rám otvor, alebo ju postaviť na policu pomocou špeciálneho podstavca. Pri dopĺňaní domáceho ikonostasu alebo pri rozhodovaní o kúpe prvej peknej ikony do domácnosti určite nájdete to, čo potrebujete, v našom obchode.
Kristus Pantokrator a Bohorodička
Kombinácia ikon zdôrazňuje spojenie medzi Kristom ako Spasiteľom sveta a Bohorodičkou ako Prostredníčkou milostí.
Kazaňská Bohorodička: Jej prítomnosť vedľa Krista Pantokratora naznačuje, že Matka Božia je stále pripravená prihovárať sa za veriacich pred jej Synom.
Ikony Krista Pantokratora a Kazaňskej Bohorodičky sú často umiestnené vedľa seba na čestnom mieste v domácnostiach, označovanom ako "domáci oltár" alebo "svätý kút". Tieto ikony sa často nachádzajú na ikonostase, kde Kristus Pantokrator je zvyčajne po pravej strane od Kráľovských dverí a Bohorodička po ľavej strane. Táto dvojica ikon je duchovným pilierom pre pravoslávnych a gréckokatolíkov, pripomínajúc veriacim, že cez Ježiša Krista a Matku Božiu je každému dostupná Božia milosť a spása.
Záver
Kristus Pantokrator je viac než len umelecké zobrazenie; je to teologický koncept, ktorý vyjadruje Kristovu moc a univerzálnu vládu. Jeho prítomnosť v chrámoch a domácnostiach pripomína veriacim Božiu prítomnosť a výzvu k hlbšej viere.
4. Ikona Krista Pantokratora
tags: #kristus #pantokrator #grecky