Pre veriacich rodičov je krst jedným z dôležitých prvých krokov po narodení bábätka. Vyberajú pre svoje dieťa nielen meno, ale aj vieru, v ktorej ho budú vychovávať a spôsob formovania jeho budúcej osobnosti. Podstatnú úlohu v tom zohrávajú aj krstní rodičia, ktorí sa majú priamo spolupodieľať na jeho duchovnom raste.
O tom, čo znamená krst pre kresťanov a ako prebieha proces prípravy, sme sa porozprávali s rehoľným bratom Michalom Vrtákom, SVD. Prečo, ako a za akých podmienok dať pokrstiť dieťatko, ale aj o tom, čo v skutočnosti táto sviatosť znamená?
Čo je KRST a prečo je DÔLEŽITÝ?
Podmienky pre Krst Dieťaťa
Aké podmienky musia splniť rodičia a krstní rodičia, aby mohli dať pokrstiť dieťa v kostole?
Krst je začlenením sa do Cirkvi nezmazateľným znakom. Nie je možné človeka odkrstiť alebo zrušiť krst. Preto ak je krstené dieťa, ktoré ešte nie je schopné rozhodovať o tom, či chce byť členom Cirkvi alebo nie, je potrebné, aby rodičia a krstní rodičia garantovali kresťanskú výchovu.
Čiže, nemalo by to byť len o tom, že majú krst, birmovku a dokonca rodičia sú aj zosobášení v kostole, ale či je v ich živote prítomná živá viera, ktorú dieťaťu odovzdajú. V zásade neexistuje jedna odpoveď na všetky prípady, ale každá žiadosť o krst je individuálna a tak by sa k nej aj malo pristupovať.
Ak rodičia dieťaťa sú pokrstení a majú aj ďalšie sviatosti, je tu predpoklad, že budú svoje dieťa vychovávať vo viere. Takže v zásade je dostatočnou zárukou sviatostný život rodičov a krstných rodičov.
Problém nastáva ak rodičia nežijú podľa kresťanských hodnôt a žiadajú krst pre svoje dieťa iba ako súčasť folklóru. Vtedy je ťažké zabezpečiť kresťanskú výchovu dieťaťa, ktorá je podmienkou krstu u detí.
Musia mať obaja krstní rodičia rímskokatolické vierovyznanie? Môže byť jeden z nich evanjelik?
Katolícka cirkev pripúšťa aj krst dieťaťa, kde iba jeden z rodičov je katolík, ak sa ten zaručí za jeho výchovu a bude ho vovádzať do právd viery. Takže druhý rodič, či už evanjelik, moslim, hinduista alebo iného vierovyznania, musí s katolíckym krstom a výchovou súhlasiť.
Uznávajú sa sviatosti aj v prípade, že je jeden z krstných rodičov členom gréckokatolickej cirkvi?
Katolícka cirkev je rímskokatolícka cirkev plus 23 východných katolíckych cirkví, ktoré sú zjednotené s pápežom. Východné Cirkvi majú svoje Kanonické právo, ktorým sa riadia, ale súčasne, čo sa týka sviatostného života majú rovnaký počet sviatostí a navzájom si ich uznávajú.
Takže s gréckokatolíkmi nie je žiadny problém, lebo je to to isté vierovyznanie, ale odlišný rítus. Na Slovensku je aj dohoda s evanjelikmi o vzájomnom uznávaní krstov, keďže je v oboch prípadoch krst považovaný za sviatosť.
Ako dlho trvá príprava a ako vyzerá?
Krstné prípravy majú rôznu dĺžku trvania v závislosti od vnútorných predpisov v jednotlivých diecézach. Normálne na to u pokrstených rodičov postačí aj jedno stretnutie s kňazom.
Je nejaký rozdiel, ak sa dáva pokrstiť už staršie dieťa, napríklad tínedžer? Musí už tú prípravu absolvovať aj on sám?
Niekedy je ťažké stanoviť presnú hranicu, ale s určitosťou pri krste tínedžera alebo dospelého je to dlhšia príprava a nazýva sa katechumenát a trvá 1 až 2 roky. Pri mladších sa požaduje pred krstom poznanie viery zodpovedajúce ich veku, takže opäť je to individuálne.
Význam Krstu z Kresťanského Hľadiska
Aký význam má krst z kresťanského hľadiska?
Je základnou sviatosťou, ktorá nás robí údmi Kristovho tela. Nielenže krst očisťuje od všetkých hriechov a trestov, ale robí novopokrsteného „novým stvorením“, adoptívnym Božím synom (KKC 1562,1563). Už v evanjeliu podľa Matúša sa píše:„Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ (Mt 28,19)
Krst vtláča do duše nezmazateľný znak, charakter, ktorý určuje pokrsteného na kresťanský náboženský kult (KKC 1280).
Čomu sa zaväzuje krstný rodič, prípadne samotné dieťa, krstom?
Krstní rodičia, no najmä rodičia dieťaťa, sa zaväzujú vychovávať svoje dieťa vo viere. Je samozrejmé, že ak bolo pokrstené dieťa, je potrebná katechéza po krste.
Pokrstený je povolaný slúžiť iným v spoločenstve Cirkvi, vážiť si ich a mať ich v láske. Znovuzrodení krstom ako Božie deti, sme povinní vyznávať pred ľuďmi vieru, ktorú sme dostali od Boha prostredníctvom Cirkvi, a zúčastňovať sa na apoštolskej a misijnej činnosti Božieho ľudu.
Tak ako z krstu vyplývajú zodpovednosti a povinnosti, pokrstení majú v Cirkvi aj práva: prijímať sviatosti, živiť sa Božím slovom a dostávať aj iné druhy duchovnej pomoci Cirkvi (KKC 1269,1270).
Niektorí odporcovia kritizujú, že krst by sa nemal robiť batoľatám. Dieťa by malo vyrásť a samo si vybrať, aké náboženstvo mu je najbližšie a to prijme za svoju vieru. Bola by to podľa teba správna cesta?
Krst detí sa začal vo veľkom praktizovať až v čase, keď sa deti rodili do kresťanských rodín a ich výchova od narodenia bola ovplyvnená vierou ich rodičov a tak prirodzene prijímali pravdy viery, ku ktorým ich rodičia viedli.
Je prirodzené, že rodičia robia množstvo rozhodnutí za svoje deti a nečakajú, kým ich ratolesti budú mať 18 rokov a sami sa rozhodnú o tom, do akej škôlky budú chodiť, aký cudzí jazyk si zvolia alebo kam budú chodiť na základnú školu.
Je to podobné ako s detským očkovaním, ktoré si dieťa nevolí samo, hoci je pre jeho dobro. Ak aj rodičia zastávajú názor, že očkovanie nie je potrebné, neznamená to automaticky, že keď ich dieťa dospeje, bude mať rovnaký názor.
Problém nastáva, ak o krst žiadajú ľudia, ktorí neskrývane pohŕdajú Cirkvou a jej učením, ale chcú pokrstiť svoje dieťa, pretože to považujú za súčasť ich folklóru, po ktorom nasleduje hostina. Ako sme už spomenuli vyššie, krstom sa človek začleňuje do Cirkvi.
Je to teda niečo ako privátny klub, v ktorom platia určité pravidlá. Aby som to členstvo získal, musím si najskôr tie pravidlá naštudovať a ak aj potom chcem patriť do toho klubu, nemôžem sa hnevať na to, že sa odo mňa očakáva, že budem tie pravidlá dodržiavať.
S akými problémami sa najčastejšie stretávate pri krste? Sú niekedy očakávania rodičov nereálne?
Problém je len vtedy ak sa rodičia natoľko sústredia na vonkajšok, aby bolo dieťatko krásne oblečené, aby mal fotograf možnosť urobiť krásne zábery a aby to bolo čo najrýchlejšie až im unikne celá duchovná podstata sviatosti.
Ako Postupovať pri Krste
- Rodičia dieťaťa by mali mať všetky iniciačné sviatosti (teda krst, birmovku a prvé sväté prijímanie) a podľa možnosti katolícky sobáš.
- Vyberte krstných rodičov a zistite, či aj oni majú potrebné sviatosti.
- Zájdite do kostola, kde chcete krstiť dieťa a dohodnite si vhodný dátum a spôsob.
- Kňazovi doložíte potrebné doklady, teda krstné listy, ktoré nájdete v tej farnosti, kde ste boli krstení.
Výber Mena pri Krste
17. Alžbetínsky znalec starožitností Camden tvrdí, že krstné mená sa začali používať, aby sa v rámci rodiny dali odlíšiť osoby a priezviská na to, aby sa rozlišovali navzájom od seba rodiny. Z tohto vyplýva, že už v šestnástom storočí sa etymologický a historický význam slovného spojenia „krstné meno“ začal vytrácať a v dnešnej dobe je už úplne zabudnutý.
V skutočnosti však krstné meno nie je iba meno, ktorým sa odlišuje jednotlivec od iných členov rodiny - je to meno, ktoré dostal pri krste. U nás to ešte úplne nezapadlo do zabudnutia, pretože „krstné meno“ je odvodené zo slova krst, ale v takej angličtine je krst baptism a pre krstné meno dnes používajú slovo first name.
Predstava, že nomen est omen („meno je znamenie“) je akýsi vrodený ľudský inštinkt. Za čias Starého zákona sa to bralo ako samozrejmé a meno sa zvyčajne dávalo v súvislosti s nejakou črtou dieťaťa, skutočnou či prorokovanou, alebo podľa nádejí a túžob rodičov v čase jeho narodenia. Z toho pramení aj predstava, že dramatická zmena stavu si žiada primeranú zmenu mena.
Tak sa z Abrama stal Abrahám („otec mnohých národov“), zo Šimona Kéfas a vo Sv. Písme nájdeme niekoľko takých prípadov. Vzhľadom na to a na hebrejskú prax dávať meno chlapcovi pri obriezke na ôsmy deň po narodení (Lk 1,59) sa tvrdilo, že zvyk dávať novopokrstenému meno pochádza z apoštolských čias. Ako príklad sa uvádza, že Pavol sa pred obrátením volal Šavol.
Moderný výskum toto tvrdenie odmieta. Krst sv. Pavla sa spomína v Skutkoch apoštolov (Sk 9,18), ale meno Pavol sa objavuje až v Skutkoch apoštolov (Sk 13,9), kým Šavol sa vyskytuje medzi tým viackrát. Neexistujú dôvody spájať meno Pavol s jeho krstom.
Okrem toho z nápisov v katakombách a z ranokresťanskej literatúry vieme, že mená kresťanov v prvých troch storočiach sa od pohanským mien takmer vôbec nelíšili. Z listov sv. Pavla vieme, že niektorí jeho učeníci a konvertiti nosili aj mená pohanských bohov a bohýň. Napríklad Hermes (Rim 16,14), Epafroditos (Flp 4,18), Phoebe, (Rim 16,1).
Rovnako presvedčivé sú mená, ktoré nachádzame v kresťanských nápisoch z raného obdobia alebo medzi signatármi prvých koncilov ako Nicea alebo Ankyra alebo v zoznamoch mučeníkov. Ba poznáme biskupa menom Lucifer (4. stor., Cagliari). Aj v neskoršom období sú mená veľmi rôznorodé.
Môžeme ich narýchlo roztriediť aj takto:
- Mená bez kresťanského významu a pravdepodobne odvodené od pohanských predkov
- prevzaté z pohanskej mytológie bez zmeny alebo len s malou úpravou, napr.: Mercurius, Bacchus, Apolón, Hermogenes atď.
- prevzaté z náboženských obradov alebo znamení, napr.: Augustus, Auspicius, Augurius, Optatus;
- prevzaté z čísel, napr.: Primus, Primigenius, Secundinus, Quartus, Octavia atď.;
- prevzaté z farieb, napr.: Albanus, Candidus, Rufus atď.;
- zo zvierat a vtákov, napr.: Agnes, Asellus, Columbia, Leo, Taurus, Uršula atď.;
- z poľnohospodárstva, napr.: Agricia, Armentarius, Palmatinus, Stereorius atď.;
- z kvetov, napr.: Balsamia, Flosculus, Narcissus, Rosula;
- z drahokamov, napr.: Chrysanthus, Margarites, Smaragdus;
- z vojenského alebo námorníckeho života, napr.: Emerentiana, Navigia, Pelagia, Seutarius, Thalassus;
- z krajín, miest, riek atď.: Afra, Cydnus, Galla, Jordanis, Macedonius, Maurus, Sabina, atď.;
- z mesiacov, napr.: Aprilis, Januaria, Junia atď.;
- z osobných vlastností atď., napr.: Aristo, Hilarius, Modestus, Pudens atď.;
- z otrockého postavenia, napr.: Servus, Servilianus, Vernacla;
- mená podľa historických osobností, napr.: Caesarius, Cornelia, Pompeius, Ptolemaeus, Vergilius.
- Mená kresťanského pôvodu a významu
- mená zjavne inšpirované kresťanskými dogmami, napr.: Anastasia, Athanasius, Christophorus, Redemptus, Restitutus atď.;
- prevzaté z cirkevných sviatkov alebo obradov, napr.: Epiphanius, Eulogia, Natalis, Pascasia, Sabbatius a často sa vyskytujúci Martyrius;
- z kresťanských cností, napr.: Agape, Elpis, Fides, Irena, s odvodeninami ako Adelphius, Agapetus, Caritosa atď.;
- inšpirované nábožnými pocitmi, napr.: Adeodatus, Ambrosius, Benedictus, Deogratias atď., sem možno radiť aj mená ako Gaudentianus, Hilarius, Sozomen, Victorianus, Vincentius, hoci je veľmi ťažké s istotou povedať, či je tu naozaj skrytý vyslovene kresťanský cit.
Častý výskyt mien ako Agnesa, Balbina, Cornelius, Felicita, Irenaeus, Justinus atď. pravdepodobne súvisí s úctou k mučeníkom, ktorí tieto mená prvý raz nosili. Zaujímavé je, že v tomto čase sa mená z Nového zákona objavujú len zriedka a tie zo Starého zákona hádam ešte menej. Zuzana, Daniel, Mojžiš, Tobiáš sa vyskytujú pomerne často, ale až ku koncu štvrtého storočia nachádzame meno Blahoslavenej Panny a až vtedy sa začínajú objavovať častejšie mená apoštolov. Ani potom si však nemôžeme byť istí, či Paulus úmyselne odkazuje na Apoštola pohanov. Ioanes (Ján), Andreas, Petrus a jeho odvodeniny ako Petronia, Petrius, Petronilla sú v tejto veci menej sporné. Meno Mária sa zriedkavo objavuje v nápisoch v katakombách koncom štvrtého storočia, a existuje aj mučeníčka Mária z roku 256 po Kr.
Zmena Mena pri Krste
Ak by sme mohli dôverovať autentickosti a dobovému charakteru Skutkov sv. Balsama, ktorý zomrel v roku 331, mali by sme hádam najstarší záznam o krste spojenom s udelením mena. Tento mučeník údajne vyhlásil: „Podľa otcovského mena sa volám Balsamus, ale podľa duchovného mena, ktoré som dostal pri krste, som známy ako Peter.“ Zdá sa, že prijatie nového mena z nábožných dôvodov bolo medzi kresťanmi pomerne bežné.
Dejepisec Eusebius prijal meno Pamphilus podľa mučeníka Pamfila, ktorého si osobitne ctil. Sv. Cyprián zvolil meno Cyprianus Caecilius z vďaky k Caeciliovi, ktorému vďačil za svoje obrátenie. Sv. Dionýzios Alexandrijský (okolo roku 260) vyhlásil: „Domnievam sa, že veľa ľudí malo rovnaké meno ako apoštol Ján z lásky k nemu a preto, že ho obdivovali a chceli ho napodobňovať, a aj túžili, aby ich Pán miloval tak ako jeho, prijali toto meno, tak ako mnohé deti veriacich sa volajú Pavol alebo Peter.“ (Eusebius, Cirkevné dejiny VII.25)
Je len prirodzené, že prijatie takéhoto nového mena sa malo stať formálne pri krste, keď katechumen, vtedy rovnako ako dnes, musel byť oslovený nejakým rozlišujúcim pomenovaním. Na druhej strane sa však zdá pravdepodobné, že udeľovanie nového mena pri krste sa stalo všeobecným zvykom. Každé dieťa muselo dostať nejaké meno a keďže sa krsty konali krátko po narodení, bola to veľmi vhodná príležitosť na verejné potvrdenie zvoleného mena.
Kánon Nicejského koncilu: „O udeľovaní len kresťanských mien pri krste“ sa dnes nepovažuje za autentický, hoci je starého dáta; ale kázne sv. Jána Zlatoústeho na mnohých miestach predpokladajú, že udeľovanie mena, pravdepodobne pri krste, by malo byť riadené nejakou myšlienkou kresťanskej výchovy, a naznačuje, hoci pre to nemáme zatiaľ dostatok dôkazov, že taká bola prax starších generácií.
Dejiny podávajú rôzne príklady takejto zmeny mena u dospelých konvertitov. Sokrates (Cirkevné dejiny VII.21) nám rozpráva o Athenais, ktorá sa vydala za cisára Theodosia Mladšieho a ktorá sa pred sobášom nechala pokrstiť (r. 421) a prijala meno Eudoxia. Beda Ctihodný zas uvádza prípad kráľa Caedwalla, ktorý odišiel do Ríma a tam ho pápež Sergius pokrstil menom Peter. Krátko nato zomrel, bol pochovaný v Ríme a ešte dlho ukazovali jeho epitaf začínajúci: „Tu odpočíva Caedwalla, ktorý je Peter“ (Beda, Hist. Eccl., V, vii). Alebo tu je meno dánskeho náčelníka Guthruma, ktorý po dlhom boji s anglickým kráľom Alfrédom napokon prijal kresťanstvo a bol pokrstený ako Æthelstan.
Zvyky Ohľadom Mien
Aj keď rôzni cirkevní Otcovia a duchovní spisovatelia, ako aj tu a tam nejaké koncilové dekréty nabádali veriacich, aby svojim deťom pri krste nedávali iné mená, než mená kanonizovaných svätcov alebo Božích anjelov, treba priznať, že nikdy v histórii Cirkvi nebolo obdobie, kedy by sa tieto odporúčania bezpodmienečne dodržiavali.
Určite neboli dodržiavané ani v ranom, ani v neskorom stredoveku. Každý, kto aspoň letmo nahliadne do rozsiahleho zoznamu stredovekých mien, si okamžite všimne, že bežné mená bez výraznejších náboženských súvislostí, ako Viliam (William), Robert, Roger, Geoffrey, Hugh a pod., výrazne prevažujú (Viliam bol okolo roku 1200 ďaleko najčastejším kresťanským menom v Anglicku), no zároveň sa vždy objavuje aj značné množstvo výnimočných a nezvyčajných mien, ktoré zjavne nemajú žiadne náboženské konotácie.
Naproti tomu treba spomenúť, že rubrika v predkoncilovom Rituale romanum prikazuje, aby kňaz dohliadol na to, aby sa pri krste nedávali nevhodné alebo smiešne mená božstiev či bezbožných pohanov (curet ne obscoena, fabulosa aut ridicula vel inanium deorum vel impiorum ethnicorum hominum nomina imponantur). Niektoré francúzske rituály zo sedemnásteho storočia zašli ešte ďalej.
Napríklad rituál z Bourges (1666) vyzýva rodičov a krstných rodičov: „Nech dávajú chlapcom mená mužských svätcov a dievčatám mená ženských svätíc, ako si to správny poriadok vyžaduje, a nech sa vyhýbajú menám sviatkov, ako sú Veľká noc (Pâques), Vianoce (Noël), Všetkých svätých (Toussaint) a ďalšie, ktoré si niekedy vyberajú.“ Napriek takýmto odporúčaniam sa „Toussaint“ stalo pomerne bežným francúzskym kresťanským menom a „Noël“ sa rozšíril dokonca aj do Anglicka. Pridanie Márie, najmä vo forme Jean-Marie pre chlapcov, a Jozefa pre dievčatá bolo už v sedemnástom storočí bežnou záležitosťou.
V Španielsku a Taliansku sa horlivá úcta k našej Blahoslavenej Panne neuspokojila len s menom Mária, ale mnohé jej sviatky a pod. vytvorili dievčenské mená: Conceptión, ktorého zdrobnenina je Concha, patrí k najznámejším, no stretávame sa aj s menami Asunción, Encarnación, Mercedes, Dolores a pod., v španielčine, v taliančine zase Assunta, Annunziata, Concetta a pod.
Je však zvláštne, že meno Mária nebolo vždy obľúbeným menom pre dievčatá, možno z pocitu, že je príliš vznešené na bežné použitie. V Anglicku v dvanástom storočí sa meno Mary ako kresťanské meno objavuje veľmi zriedka. George (Juraj) je ďalšie meno, ktoré napriek uznaniu bojovného svätca za patróna Anglicka nebolo v trinástom a štrnástom storočí príliš rozšírené, hoci, čo je zvláštne, jeho popularita vzrástla po reformácii. V Taliansku a Španielsku bolo vždy pomerne bežné pomenovať dieťa po svätcovi, na ktorého sviatok sa narodilo.
Mená pri Birmovaní
Prax prijatia nového mena sa neobmedzovala len na krst. Mnohé stredoveké prípady dokazujú, že každá významná zmena stavu, najmä v duchovnej oblasti, bola často sprevádzaná prijatím nového mena. V ôsmom storočí dvaja Angličania, Winfrith a Willibald, dostali pri rôznych príležitostiach v Ríme od vtedajšieho pápeža spolu s poverením na kázanie nové mená, Bonifác a Klement.
Podobne Emma z Normandie, keď sa v roku 1002 vydala za kráľa Ethelreda, prijala meno Ælfgifu. Prijatie nového mena pri vstupe do rehole je takmer univerzálny zvyk aj v dnešných časoch.
Nie je teda prekvapujúce, že pri birmovaní, kde úloha birmovného rodiča zdôrazňuje podobnosť s krstom, sa stalo zvykom prijať nové meno, hoci sa zvyčajne nijako výrazne nepoužíva. Poznáme však prípad francúzskeho kráľa Henricha III., ten bol pokrstený ako Edouard Alexandre v roku 1551, no pri birmovaní prijal meno Henrich, pod ktorým neskôr vládol.
Aký je Praktický Dôvod pre Výber Mena podľa Svätca/Svätice?
Cirkev zachováva zbožný zvyk používať pri krste kresťanské meno; ba čo viac, tento zvyk povýšila takmer na zákon. Nie je teda v súlade so zmýšľaním Cirkvi hľadať, po vzore filmových hviezd, nejaké nevšedné novotvary, ktoré žiaria originalitou. Pekné meno pre pekné dieťa je síce vhodné, no je rozdiel vybrať meno, ktoré je krásne a zároveň má svoju históriu, a vybrať také, ktoré je len pekné, ale nič viac.
Kánon 855 znie: „Rodičia, krstní rodičia a farár majú dbať na to, aby sa nedávalo meno, cudzie kresťanskému zmýšľaniu.“ Predchádzajúci Kódex kánonického práva (kan. 761) kňazovi prikazoval, aby v prípade, že rodičia trvajú na nekresťanskom mene, pridal pri krste ešte aj meno kresťanské a to tiež zapísal do krstnej knihy. Tento postup Cirkvi nebol neprimeraným uplatňovaním autority, ale skôr príkladom dobrotivého vedenia. Stačí ho pochopiť a možno ho len pochváliť.
Pri krste sa dieťa stáva Božím dieťaťom. Stáva sa posväteným, a sväté meno pre svätú bytosť je určite na mieste. Keď dieťa dostane meno svätca, je zverené pod ochranu a orodovanie toho svätca, a ktorá matka by odoprela svojmu dieťaťu už od najútlejšieho veku pomoc, ktorá prichádza zhora?
Navyše je vhodné, aby, keď sa dieťa vydáva na cestu kresťanského života, ako je to pri krste, dostalo meno toho, kto už pred ním kráčal životom vo svätosti. Niektorí však budú namietať, že kresťanské mená sú príliš obyčajné, že im chýba poetický nádych, alebo že nemajú ten jemný dotyk vznešenosti, ktorý sa snažia svojmu dieťaťu dať.
Je pravda, že niektoré kresťanské mená sa používali často, že ich pôvab sa trochu zmenšil. Tí, ktorí hľadajú nezvyčajné mená, by si však mali prelistovať kalendár svätých v Rímskom martyrológiu, kde nájdu nespočetné množstvo rozmanitých a neobjavených mien, ktoré ich iste potešia.
No je omyl myslieť si, že kresťanským menám chýba poézia. Meno každého svätca a mučeníka je samo osebe lyrikou. Žiadny živý básnik by nedokázal vymyslieť meno a ozdobiť ho poéziou, ktorá zdobí meno sv. Agnesy, Kataríny, Agáty či Lucie; a táto poézia bola žitá a napísaná krvou.
Pokiaľ ide o vznešenosť, stačí povedať, že veľké osobnosti minulosti, králi a šľachtici všetkých stupňov, považovali za česť dať svojim deťom mená odvážnych, jedinečných hrdinov kresťanského boja.
Otázky vkusu sú však malicherné. V tomto prípade rozhoduje nadprirodzená hodnota; najväčšiu váhu má pomoc a inšpirácia, ktorú poskytuje patrón - svätec. Kresťanské meno je ako znak, ktorý označuje človeka za chránenca svätca. Je to jasné svetlo, ktoré vedie a hreje srdce pútnika.
Vzdať sa toho len kvôli lahodnejšiemu zvuku mena je urážkou Neba a výsmechom Cirkvi.