Krst Duchom Svätým a Katolícka Cirkev

V nedeľu 19. mája 2013 oslávime Slávnosť Zoslania Ducha Svätého, ktorý sa slávi 50 dní po Veľkej noci. Pri tejto príležitosti prinášame okolnosti vzniku a významu tohto sviatku.

V nedeľu 19. mája slávi Katolícka cirkev sviatok Zoslania Ducha Svätého - Turíce (Svätodušná nedeľa), ktorý sa slávi 50 dní po Veľkej noci. Skončí sa tak 50-dňové Veľkonočné obdobie (grécky Pentekoste - 50).

Skutky apoštolov opisujú, ako Ježišovi učeníci boli pri zázraku Turíc naplnení Duchom Svätým a začali hovoriť rôznymi jazykmi:

„Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť. V Jeruzaleme boli Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom. Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojím jazykom. I stŕpli a udivení vraveli: ´Nie sú títo všetci, čo tu hovoria, Galilejčania? A ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili? My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kapadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch.´“ (Sk 2, 1-11)

V deň Turíc (po skončení siedmich veľkonočných týždňov) sa Kristova Veľká noc završuje vyliatím Ducha Svätého, ktorý je zjavený, daný a udelený ako božská osoba. V ten deň je plne zjavená Najsvätejšia Trojica. Od toho dňa je kráľovstvo, ktoré ohlasoval Kristus, otvorené pre tých, čo v neho veria. Vyliatím Ducha Svätého v deň Turíc bola Cirkev zjavená svetu.

História a Význam Turíc

Do 4. storočia slávili kresťania na Turíce nielen koniec veľkonočného obdobia, ale aj nanebovstúpenie Pána uvedené v Skutkoch apoštolov. Keď sa nanebovstúpenie vyvinulo na osobitný sviatok, začali sa Turíce sláviť samostatne. Podobne ako Vianoce a Veľká noc dostal tento sviatok ďalší deň sviatku - Svätodušný pondelok.

Korene sviatku Zoslania Ducha Svätého spočívajú v židovstve. V Knihe Levitikus 23, 15-21, sa uvádza tento deň ako slávnosť žatvy alebo ako deň potravín. Sviatok trval len jeden deň. Žatva sa začínala po Veľkej noci a končila sa Turícami. Podľa Knihy Exodus 23, 16 bola to slávnosť žatvy (Dt 16, 9), teda po našom dožinky. Slávnosť sa konala na 50. deň po Veľkej noci. Ináč sa tento sviatok nazýval aj sviatok týždňov, kedy sa obetovali prvotiny úrody, preto aj deň „prvotín“ (Nm 28, 26). Až neskoršie sa snažili Židia dať tomuto sviatku duchovnú podstatu a začali ho označovať ako „deň vydania Zákona“. Pri tejto jednodennej slávnosti bola predčítaná Kniha Rút.

Pre kresťanov je v prenesenom zmysle tento sviatok takisto vďakyvzdaním za úrodu - Kristovou žatvou je založenie Cirkvi a Turíce sú jej zrodom - teda „narodeninami“.

Zoslanie Ducha Svätého

Sviatosť Birmovania

Už tradične sa na Svätodušnú nedeľu udeľovala mladým ľuďom sviatosť birmovania. Dnes sa jej udeľovanie roztiahlo na mnohé týždne a nebirmuje sa už len v katedrále, ale aj vo farských spoločenstvách.

Prijatie sviatosti birmovania má urobiť z mladých ľudí uvedomelých a zodpovedných kresťanov. Sviatosť birmovania (lat. confirmatio = posilnenie) dokonáva a spečaťuje krst a má byť vedomým súhlasom mladých ľudí s vierou a so spojením s Cirkvou. Sviatosť birmovania udeľuje biskup alebo ním poverený kňaz pomazaním chrizmovým olejom a vkladaním ruky.

Sviatosť birmovania tvorí spolu s krstom a Eucharistiou jeden celok „sviatostí uvádzania do kresťanského života“, ktorého jednotu treba zachovať.

Aby sa lepšie naznačil dar Ducha Svätého, čoskoro sa ku vkladaniu rúk pridalo pomazanie voňavým olejom (krizmou). Toto pomazanie objasňuje meno „kresťan“, ktoré znamená „pomazaný“ a je odvodené od mena samého Krista (grécke Christos značí Pomazaný), ktorého „Boh pomazal Duchom Svätým“ (Sk 10, 38). Obrad pomazania jestvuje až podnes na Východe aj na Západe.

Keď sa birmovanie slávi oddelene od krstu, liturgia sviatosti sa začína obnovením krstných sľubov a vyznaním viery birmovancov. V rímskom obrade biskup vystrie ruky nad všetkých birmovancov. Tento úkon je už od čias apoštolov znakom daru Ducha.

Nasleduje podstatný obrad sviatosti. V latinskom obrade „sa sviatosť birmovania udeľuje pomazaním krizmou na čele, ktoré sa koná vkladaním ruky a slovami: ‚Prijmi znak Daru Ducha Svätého.‘“ Vo východných cirkvách byzantského obradu sa pomazanie myronom (krizmou) koná po modlitbe epiklézy na významnejších častiach tela: na čele, na očiach, na nose, na ušiach, na perách, na prsiach, na chrbte, na rukách a na nohách.

Birmovanie, takisto ako krst, ktorého je dovŕšením, sa udeľuje iba raz. Latinský zvyk už od stáročí určuje ako orientačný bod na prijatie birmovania „vek usudzovania“.

Ak sa niekedy hovorí o birmovaní ako o „sviatosti kresťanskej zrelosti“, nemal by sa pri tom zamieňať vek dospelosti vo viere s dospelým vekom prirodzeného vývinu. Ani by sa nemalo zabúdať, že krstná milosť je milosť darovaného a nezaslúženého vyvolenia, ktorá nepotrebuje „ratifikáciu“ (schválenie), aby sa stala účinnou.

Príprava na birmovanie má viesť kresťana k intímnejšiemu zjednoteniu s Kristom, k živšej dôvernosti s Duchom Svätým, s jeho činnosťou a s jeho darmi a vnuknutiami, aby mohol lepšie vziať na seba apoštolské povinnosti kresťanského života. Na prijatie birmovania je potrebný stav milosti. Birmovanec má pristúpiť k sviatosti pokánia, aby sa očistil vzhľadom na prijatie daru Ducha Svätého.

V latinskom obrade je riadnym vysluhovateľom birmovania biskup. Hoci biskup môže v prípade potreby dať kňazom splnomocnenie vysluhovať birmovanie, má ho udeľovať on sám, aby sa nezabudlo, že práve z tohto dôvodu slávenie birmovania bolo časovo oddelené od krstu.

Birmovanie zdokonaľuje krstnú milosť. Birmovanie, takisto ako krst, vtláča do duše kresťana nezmazateľný duchovný znak alebo charakter.

Duch Svätý

Sväté písmo chápe Ducha Svätého ako tvorivú silu všetkého života. Podľa učenia Cirkvi je Duch Svätý poslaný do sveta ako Oživovateľ, aby neustále oživoval osobu, slovo a dielo Ježiša Krista. Biblia hovorí o Svätom Duchu v mnohých obrazoch a volí na to výraz, ktorý má súčasne význam „dych, vánok, vietor“. Jeho pôsobenie je popísané ako „oheň“ alebo „živá voda“. Až neskôr sa symbolom Ducha Svätého stala holubica.

Takzvaný zázrak jazykov nám pripomína, že hlásanie posolstva Ježiša Krista má pre celý svet význam presahujúci jazykové bariéry.

Duch Svätý je tretia božská osoba Svätej Trojice, ktorému sa vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi, lebo je tej istej podstaty a velebnosti. Duch Svätý je stredobodom teológie sv. Pavla. Nicejsko-carihradské vyznanie viery pôvodne hovorilo, že Duch Svätý pochádza od Otca. Ale v roku 675 koncil v španielskom meste Braga túto vetu rozšíril a pridal, že pochádza od Otca i Syna. Východne cirkvi učia, že podchádza od Otca skrze Syna.

Všeobecný Lyonský (1274) a Florentský (1439) koncil potvrdil platnosť a vieroučnú správnosť náuky, že Svätý Duch pochádza od Otca i Syna. Duch Svätý je vlastne meno toho, ktorému sa klaniame a ktorého oslavujeme s Otcom a Synom. Výrazom „Duch“ sa prekladá hebrejské slovo Rúach, ktoré podľa pôvodného významu znamená dych, vzduch vietor.

Dary Ducha Svätého

Dary Ducha Svätého sú oporou mravného života kresťana. Sú to trvalé dispozície, ktoré priaznivo uspôsobujú človeka, aby bol ochotný konať podľa vnuknutí Ducha Svätého. Mravný život človeka je podporovaný darmi Ducha Svätého, ktoré je možné chápať ako trvalé vlohy - schopnosti, ktoré disponujú človeka k tomu, aby rešpektoval Božie podnety ku konaniu.

Poznáme 7 darov Ducha Svätého: dar múdrosti, rozumu, rady, sily, poznania, nábožnosti a bázne Božej.

Prorok Izaiáš uvádza vo svojej knihe šesť darov Pánovho Ducha (Iz 11, 2): poznanie, porozumenie, múdrosť, rada, Božia bázeň a sila. Treba ich odlíšiť od ovocia Ducha Svätého, ktoré spomína svätý Pavol v Liste Galaťanom (Gal 5,22): láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť a zdržanlivosť.

Cirkev jasne formulovala sedem darov Ducha Svätého. V plnosti tieto dary prislúchajú Kristovi. Dary Ducha Svätého dopĺňajú a vedú k dokonalosti čností tých, ktorí ich prijímajú. Robia veriacich ochotnými pohotovo poslúchať božské vnuknutia. Ovocie Ducha sú dokonalosti, ktoré v nás Duch Svätý vytvára ako prvotiny večnej slávy.

V tabuľke sú zhrnuté dary Ducha Svätého a ovocie Ducha Svätého:

Symboly Ducha Svätého

Voda: Symbolika vody naznačuje pôsobenie Ducha Svätého pri krste, pretože voda po vzývaní Ducha Svätého sa stáva účinným sviatostným znakom nového narodenia.

Pomazanie: Symbolika pomazania olejom naznačuje aj Ducha Svätého, takže sa pomazanie stalo jeho synonymom. Pri uvádzaní do kresťanského života je pomazanie sviatostným znakom birmovania.

Oheň: Kým voda znamená narodenie a plodnosť života udeleného v Duchu Svätom, oheň je symbolom pretrvávajúcej sily pôsobenia Ducha Svätého.

Oblak a svetlo: Tieto dva symboly sú v zjaveniach Ducha Svätého neoddeliteľné. Už pri teofániách (Božích zjaveniach) Starého zákona raz temný, inokedy žiarivý oblak zjavuje živého Boha a Spasiteľa: Mojžišovi na vrchu Sinaj, Šalamúnovi pri posviacke chrámu... Na Vrchu premenenia Duch Svätý prichádza v oblaku, ktorý zahaľuje Ježiša, Mojžiša a Eliáša, Petra, Jakuba a Jána, a „z oblaku zaznel hlas: ‚Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho!‘“

Pečať: Je symbol blízkym symbolu pomazania. Veď Kristus je ten, ktorého „označil Boh svojou pečaťou“ (Jn 6, 27). Pretože obraz pečate (po grécky sphragis) označuje nezmazateľný účinok pomazania Duchom Svätým vo sviatostiach krstu, birmovania a posvätného stavu, bol použitý v niektorých teologických tradíciách na vyjadrenie nezmazateľného „znaku“, vtlačeného týmito tromi sviatosťami, ktoré sa nemôžu opakovať.

Ruka: Ježiš vkladaním rúk uzdravoval chorých a žehnal deti. Apoštoli vkladaním rúk udeľujú Ducha Svätého (porov. Sk 8, 17-19; 13, 3; 19, 6).

Boží prst: Ježiš vyháňa Božím prstom ... zlých duchov (Lk 11, 20). Hymnus Veni Creator Spiritus vzýva Ducha Svätého ako „prst Božej pravice“ (dextrae Dei digitus)

Holubica: Na konci potopy (ktorej symbol sa týka krstu) sa holubica, ktorú vypustil Noe, vracia s čerstvou olivovou ratolesťou v zobáku, ktorá znamená, že zem je obývateľná (Gn 8, 8-12). Keď Ježiš vystupuje po svojom krste z vody, zostupuje na neho Duch Svätý v podobe holubice a zostáva nad ním (Mt 3, 16 a paral.).

Symboly Ducha Svätého

Krst v Duchu Svätom

Krst v Duchu Svätom nie je sviatosťou, ale týka sa niekoľkých sviatostí. Krst v Duchu Svätom zreálňuje a určitým spôsobom obnovuje kresťanskú iniciáciu.

V počiatkoch Cirkvi bol krst udeľovaný dospelým ľuďom, ktorí sa obrátili z pohanstva, a ktorí pri príležitosti krstu vykonali úkon viery a slobodné a zrelé rozhodnutie. Dnes je toto nahradené sprostredkujúcimi rodičmi alebo krstnými rodičmi. V tejto situácii pokrstená osoba zriedka alebo nikdy nedosiahne také štádium, kedy by v Duchu Svätom prehlásila „ Ježiš je Pán“. A pokiaľ osoba nedosiahne tohto bodu, všetko ostatné v jeho kresťanskom živote zostáva bez zamerania a nezrelé.

Účinnosť krstu v Duchu Svätom v reaktivácii krstu spočíva v tomto: človek konečne prispieva vlastným podielom -- menovite, robí rozhodnutie viery, pripravený pokáním, ktoré umožňuje slobodné Božie konanie a prúdenie všetkej Jeho sily. Je to ako keď zapojíte zástrčku a zapne sa svetlo.

Predtým, ako budeme hovoriť o krste v Duchu Svätom, je dôležité pokúsiť sa porozumieť, o čom je celkovo Obnova v Duchu Svätom. Po Druhom vatikánskom koncile boli mnohé veci v živote Cirkvi obnovené - liturgia, pastoračná starostlivosť, kanonické právo, konštitúcie rehoľných rádov a ich odev. „Sú to ľudské duše, v ktorých je Cirkev nádherná,“ píše sv. Obnova je obnovou, v ktorej Boh, nie človek, je základným autorom.

Krst v Duchu sv. nie je sviatosťou, ale vzťahuje sa k sviatosti, v skutočnosti k niekoľkým sviatostiam - k sviatostiam kresťanskej iniciácie. Krst v Duchu sv. zreálňuje a určitým spôsobom obnovuje kresťanskú iniciáciu. Základný vzťah má k sviatosti krstu. Veríme, že krst v Duchu sv. zreálňuje a oživuje náš krst.

Katolícka teológia pozná koncept platnej ale „zviazanej“ sviatosti. Sviatosť sa nazýva zviazanou, ak ovocie, ktoré by ju malo doprevádzať, zostáva obmedzené kvôli určitým blokom, ktoré bránia jej účinnosti. Extrémnym prípadom tohto je sviatosť manželstva alebo sviatosť kňazstva prijatá v stave smrteľného hriechu. Za takýchto podmienok tieto sviatosti nemôžu udeliť žiadnu milosť ľuďom, až kým nebude odstránená prekážka hriechu cez pokánie.

V prípade krstu, čo je to, čo spôsobuje, že ovocie sviatosti zostáva obmedzené? Sviatosti nie sú magické rituály, ktoré pôsobia automaticky, bez vedomia osoby alebo bez ohľadu na odpoveď zo strany človeka. Ich účinnosť je ovocím súhry alebo spolupráce medzi Božou všemohúcnosťou - v skutočnosti milosť Krista alebo Ducha sv. - a ľudskou slobodou, lebo ako povedal sv. Opus operatum krstu, teda Božia časť alebo milosť, má niekoľko aspektov - odpustenie hriechov, dar teologických čností viery, nádeje a lásky (avšak tieto len v zárodku) a božské synovstvo - všetko je riadené cez účinné konanie Ducha sv.

tags: #krst #duchom #svatym #a #katolicka #viera