Krst je prvou a najpotrebnejšou sviatosťou, ktorá je vstupom do kresťanského života a jeho základom.
Sv. Ján Krstiteľ krstí Krista v rieke Jordán. Obraz Joséí Ferraza de Almedia ml.
Človek sa začlení do spoločenstva cirkvi a stáva sa jej živým údom.
Význam Krstu
V nej Pán Boh očisťuje našu dušu od dedičného hriechu a posväcuje ju. Zaodieva nás do posväcujúcej milosti. Krstom sa stávame Božími deťmi, kresťanmi katolíkmi, členmi Cirkvi a dedičmi Božieho kráľovstva. Telesným narodením dostávame prirodzený život. Pokrstením sa duchovne rodíme pre nadprirodzený život, čiže pre nebo. Krst je pre nás akoby vstupnou bránou do rodiny Božích detí, do života nie podľa tela, ale podľa ducha.
Tí, čo prijali krst, stali sa kresťanmi. Majú podľa želania Ježiša Krista byť kvasom, prispievať k zlepšeniu života a medziľudských vzťahov. Majú byť tiež soľou, ktorá dá tejto zemi novú chuť.
Krst Novorodencov a Dospelých
U katolíkov sa krstia už novorodenci, pretože každý človek má dedičný hriech, od ktorého sa potrebuje oslobodiť a znovuzrodiť sa v krste. Dieťa pri krste dostáva Božiu milosť a stáva sa Božím dieťaťom. U dospelých si prijatie tejto sviatosti vyžaduje katechumenát, teda prípravu na krst. Katechumenát predovšetkým uschopňuje dospelého človeka k vyznaniu viery Cirkvi a k oľutovaniu jeho osobných hriechov!
Katechumeni sú už spojení s Cirkvou a neraz už žijú životom viery, nádeje a lásky. Katechumeni sa pripravujú nielen na prijatie krstu, ale aj na prijatie birmovania a Eucharistie.
Príprava dospelých na krst sa volá „katechumenát".
Dieťa dary krstu, najmä vieru, dostáva akoby v semene. Práve krst detí ukazuje, že milosť spásy je úplne nezaslúžený dar! Deťom sa krst udeľuje vo viere Cirkvi a na požiadanie ich rodičov.
Okrem nebezpečenstva smrti sa deťom krst nesmie udeliť proti vôli ich rodičov a ani vtedy nie, keď niet žiadnej záruky ich kresťanskej výchovy.
Udeľovanie Krstu
Krst sa udeľuje raz a navždy, a preto sa nemôže opakovať. Je nevyhnutný ku spáse.
Slávnostný krst udeľuje v kostole za riadnych okolností biskup, kňaz alebo diakon. Núdzový krst sa udeľuje v prípade nebezpečenstva smrti a má i môže ho udeliť každý človek užívajúci rozum. Musí mať úmysel krstiť, aspoň taký, že chce obradom krstu urobiť to, čo ním koná Cirkev. Každý kresťan - katolík užívajúci rozum by mal vedieť udeliť sv. krst.
Krstí sa tak, že sa leje čistá, prírodná voda na hlavu krstenca tak, aby prúdom stekala po jeho hlave, obmývala ju a pritom sa hovorí: „(Meno), ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého." Pričom i trikrát liať vodu i hovoriť krstné slová, musí ten istý človek! Takto núdzovo udelený krst treba hlásiť na farskom úrade.
Krst je úkonom samého Ježiša Krista a kto krstí je iba jeho živým nástrojom, preto krst má tú istú hodnotu, či ho vyslúži sám pápež alebo jednoduchá babka.
Čo vám o krste nepovedali
Kedy a Kde Krstiť?
Kedy je potrebné dať dieťa pokrstiť?
- Ak je zdravé: Do 2 - 3 týždňov po narodení.
- Ak je choré: Odporúčame čo najskôr.
Kde má byť dieťa pokrstené?
- Ak je zdravé: Vo farskom kostole v mieste trvalého bydliska rodičov.
- Ak je choré: Ak je choré, prípadne zomiera, môže ho pokrstiť ktokoľvek, kto vie krstiť a chce krstiť. Teda doma, alebo v nemocnici. Keď sa dieťa uzdraví, treba ho doniesť do kostola, aby kňaz nad ním vykonal doplňujúce obrady, ktoré predpisuje Cirkev.
Meno Dieťaťa a Dokumenty
Katolícki rodičia dávajú svojmu dieťaťu meno niektorého svätého, aby mohlo nasledovať jeho príklad a aby malo v nebi orodovníka u Boha.
Ku krstu potrebujú predložiť rodný list dieťaťa.
Ak žiadajú o krst dieťaťa rodičia, ktorí nie sú cirkevne zosobášení, je to pre nich príležitosť hľadať spôsob, ako sa dostať k sviatostnému životu. Rodičov k cirkevnému sobášu nenútime, ani ho nekladieme, ako podmienku pre pokrstenie dieťaťa. Rodičia k tomuto rozhodnutiu majú dozrieť sami.
Krstní Rodičia
Krstní rodičia spolu s rodičmi nesú zodpovednosť za kresťanskú výchovu dieťaťa. Pri krste vyznávajú vieru v jeho mene a zastupujú celé spoločenstvo Cirkvi. Majú byť blízkymi priateľmi dieťaťa, jeho staršími kamarátmi a dobrým vzorom.
katolík, ktorý prijal sviatosť birmovania, má najmenej 16 rokov, žije príkladným kresťanským životom a pristupuje k sviatostiam (sv. pokánia a eucharistie).
Predkrstná Náuka a Potrebné Veci
Pred krstom je potrebné zúčastniť sa na krstnej náuke, ktorá sa v našej farnosti koná v sobotu pred krstom o 10:45. Náuku stačí absolvovať 1x pred krstom dieťaťa.
Na krst je potrebná krstná svieca a krstná košieľka. Krstná svieca sa zapaľuje od Veľkonočnej sviece - symbolu zmŕtvychvstalého Krista. Biele rúcho symbolizuje čistotu a krásu duše pokrsteného dieťaťa.
Dôsledky Krstu a Život po Ňom
Krstom nie sme ušetrení zraniteľnosti a smrteľnosti, zostáva v nás aj po sv. krste náchylnosť na zlé, na hriech. No vďaka sv. krstu už nemusíme trpieť a zomrieť zbytočne. Ak bolesť a smrť znášame v duchu pokánia a najmä zjednotení s Kristom i odovzdane do Božej vôle, majú výkupnú hodnotu pre nás samých i pre celú Cirkev. V zápase proti hriechu môžeme i prehrávať, ale s Božou pomocou aj víťaziť. Čo pokazíme v tomto čase našej životnej skúšky, môžeme napraviť, ak konáme pokánie a aj vďaka sviatosti pokánia. Ak človek spácha po sv. krste čo len jediný ťažký hriech, stráca milosť posväcujúcu, duchovne sa stáva mŕtvym. Ťažký hriech je smrťou lásky v srdci človeka!
Kto ostane verný svojmu krstu a krstným sľubom, tomu toto znamenie bude na večnú česť a slávu. Kto sa však svojmu krstu spreneverí a zradí ho, tomu toto znamenie bude znamením večnej hanby a potupy. Z krstu nevyplývajú pre nás len výsady, prednosti a výhody, ale aj záväzky a povinnosti voči Bohu a Cirkvi. V našom kresťanskom živote treba častejšie obnovovať svoje krstné sľuby, zvlášť na výročie krstu. Slávnostne sa obnovujú krstné sľuby pri slávnosti prvého sv. prijímania, birmovky a zvlášť na Veľkonočnú vigíliu.
Problémy a Otázky Súvisiace s Krstom
Žiadatelia o krst malého dieťaťa sú prekvapení, keď kňaz navrhne krst odložiť, alebo žiada, aby sa rodičia pred krstom svojho potomka na to patrične pripravili. Mnohí rodičia protestujú a hľadajú ľahšiu cestu niekde inde. Či už sme veriaci alebo nie, iste sa zhodneme v tom, že klamať sa nemá. A v kostole už vôbec nie. Rodičia žiadajú krst a pri krste sľubujú. Napríklad to, že svoje dieťa budú vychovávať vo viere, že mu budú príkladom, že budú jeho prvými učiteľmi lásky k Bohu. Rodičia však do kostola nikdy nechodia, neveria, vo viere nežijú, ale dieťa chcú mať z rôznych nekresťanských dôvodov pokrstené. Teda na otázku týkajúcu sa viery, výchovy a vedenia dieťaťa nahlas odpovedajú ÁNO a všetko sľubujú. Avšak už predtým vedia, že to aj tak dodržiavať nebudú. Kňaz zistí, o akých ľudí ide a vie, že by ich mohol zbytočne priviesť do situácie, kedy klamú nielen slovom, ale tiež postojom. A preto odporučí krst buď odložiť, alebo navrhne rodičov pred krstom poučiť.
Osobne sa domnievam, že ľudia, ktorí v kostole úmyselne klamú, len aby dosiahli svoje, nevychovajú svoje dieťa ani vo viere, ale ani v slušnosti. Nemajú ani jedno, ani druhé. Pokiaľ je predpoklad, že rodičia urobia všetko pre kresťanskú výchovu a poučenie dieťaťa, pristúpia ku krstu.
Krst v Rannej Cirkvi
V období ranej Cirkvi sa udeľovalo všetkých sedem hlavných sviatostí, ktoré sa udeľujú aj dnes. Svätý krst sa udeľoval (hlavne v apoštolských dobách) hneď po konverzii ku kresťanstvu, neskôr po katechumenáte, ktorý sa bral nesmierne vážne.
Katechumenát a jeho Fázy
Katechumenát bol teda proces prípravy na krst v ranokresťanskej Cirkvi, najmä v prvých storočiach kresťanstva. Bol to dlhodobý a systematický proces, ktorým prechádzali dospelí katechumeni (uchádzači o krst), aby boli postupne uvedení do kresťanskej viery a spoločenstva Cirkvi. Tento proces mal niekoľko fáz, pričom katechumeni podľa stupňa prípravy boli označovaní rôznymi názvami podľa stupňa ich prípravy.
Najnižším stupňom katechumenov boli audientes - počúvajúci, ďalším stupňom boli genuflecentes - kľačiaci a posledným stupňom boli competentes - vyvolení.
- Audientes (počúvajúci) boli prijatí do Cirkvi, ale ešte neboli jej plnohodnotnými členmi. Boli prítomní na bohoslužbách, ale mohli sa zúčastňovať iba na liturgii slova. Po kázni museli odísť, pretože sa nemohli zúčastniť na slávení Eucharistie. Ich úlohou bolo počúvať Božie slovo, učiť sa o kresťanskej viere a pripravovať sa na ďalší stupeň.
- Genuflecentes (kľačiaci) predstavovali katechumenov, ktorý mali za sebou pokročilejšiu fázu katechumenátu, počas ktorej prejavovali pokoru a kajúcnosť. Počas bohoslužieb často kľačali a modlili sa za odpustenie hriechov a za Božie vedenie na ceste k viere. Ich úlohou bola intenzívnejšia duchovná príprava, pokánie a zapájanie sa do modlitieb komunity.
- Competentes (vyvolení) predstavovali katechumenov, ktorí už boli pripravení na prijatie krstu. Vyvolenými sa nazývali preto, lebo boli schválení na prijatie sviatostí katolíckej iniciácie (krst, birmovanie a Eucharistia). Počas pôstneho obdobia sa pripravovali na krst, ktorý sa obyčajne udeľoval na Veľkú noc.
Krst biskupa sv. Augustína z Hippa v dospelom veku (katedrála v Troyes)
Skúška Katechumenov (Scrutinium)
Krst udeľoval biskup po dôkladnej skúške katechumenov (scrutinium), pravidelne najmä počas Veľkej noci, alebo na Turíce, neskôr aj na sviatok Zjavenia Pána. Scrutinium bola séria obradov, počas ktorých sa katechumeni podrobovali duchovnému prevereniu, modlitbám za oslobodenie od zlého ducha a napomenutiam, aby sa pevnejšie pridržiavali kresťanského života.
Obsah scrutinií bol takisto dopredu určený. Obsahoval modlitby za oslobodenie a exorcizmy - duchovní predstavení sa modlili za katechumenov, aby boli oslobodení od vplyvu zlého ducha. Konali sa jednoduché exorcizmy a prosby k Bohu, aby katechumenov uchránil pred zlom.
Ďalšou súčasťou scrutiinií boli napomenutia a povzbudenia. Katechumeni boli vyzývaní, aby vytrvali v odvracaní sa od pohanstva a hriechu a boli povzbudzovaní k tomu, aby sa pevne držali Kristovho učenia.
Okrem toho sa competentes postupne učili a nahlas prednášali Apoštolské vyznanie viery a modlitbu Otče náš, čím potvrdzovali svoje katolícke presvedčenie. Nasledovalo kladenie rúk, znamenie kríža na čele, pomazanie olejom ako znak posilnenia v boji proti zlu.
Rozdiel Medzi Krstom Ponorením a Pokropením
V prvotnej Cirkvi bol hlavným spôsobom krstu úplný ponor (immersio), ktorý symbolizoval smrť a vzkriesenie s Kristom. Uchádzači (katechumeni) sa ponárali do vody, obvykle v riečkach, jazerách alebo v baptistériách (krstiteľniciach), pričom kňaz alebo biskup vyslovoval krstnú formulu: „Krstím ťa v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“
Pri krste sa myslelo aj na chorých, slabých a umierajúcich, pre ktorých mohlo byť ponorenie do vody osudné. Takíto veriaci mohli byť pokrstení pokropením (clinicorum), pretože nemohli podstúpiť bežné ponorenie do vody.
Príliš slabí na ponorenie boli teda krstení pokropením, krst sa považoval za platný, hoci niektorí cirkevní otcovia ho vnímali ako menej dokonalý. Krstiteľ (biskup alebo kňaz, prípadne diakon) polial alebo pokropil chorého vodou, pričom predniesol krstnú formulu.
V prvotnej Cirkvi však zarezonovala otázka: „Ak chorý prežil svoju chorobu a ocitol sa mimo ohrozenia života, nemôže obnoviť svoj krst plnohodnotne úplným ponorením do vody?“ Odpoveď znela, znie a bude znieť, že nie. Katolík sa môže krstiť iba raz, pretože krst je nezmazateľná sviatosť, ktorá človeka navždy začleňuje do Kristovej katolíckej Cirkvi. Krst vtláča do duše nezmazateľný znak (charakter), ktorý sa už nedá zmeniť a ani zopakovať. Vychádza sa pritom zo slov sv. Pavla Apoštola: (Jeden Pán, jedna viera, jeden Krst (Ef 4,5).
Ak existuje vážna pochybnosť, či bol krst vykonaný platne (napríklad je podozrenie na nejasnú alebo nesprávnu krstnú formulu), aj v prvotnej Cirkvi poznali podmienečný krst (baptismus sub conditione) pri ktorom odzneli slová: „Ak nie si pokrstený, krstím ťa v mene Otca, Syna i Ducha Svätého.“ Táto podoba krstu sa nepočíta ako opakovanie, ale ako istota, že sviatosť krstu bola platne prijatá.
Ak sa prichádza z inej kresťanskej cirkvi do súčasnej katolíckej Cirkvi, jeho pôvodný krst sa neopakuje, ak bol vykonaný správne (odznela formula „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“). V prípade, ak bol pokrstený neplatnou formou (niektoré sekty), dostane podmienečný krst (baptismus sub conditione). Ak by chcel byť niekto po krste znova pokrstený v inom spoločenstve, nebolo to možné a nie je to možné ani dnes. Platný krst sa nikdy neopakuje.
Ak niekto odpadol od viery, krst sa neobnovuje, stačí spoveď a obnova krstných sľubov.
Z cirkevných otcov Tertullianus dával jednoznačne prednosť plnohodnotnému spôsobu krstu, pretože považoval ponorenie za plnšie vyjadrenie sviatosti ako pokropenie. Sv. Cyprián z Kartága v 3. storočí potvrdil, že krst pokropením je platný, ak bol vykonaný s vierou a so správnou formuláciou a formou. Už v období stredoveku sa krst poliatím stal bežnejším aj mimo núdzových situácií v katolíckej Cirkvi.
Už v ranej Cirkvi sa krstu zúčastňovali aj krstní rodičia (susceptores, sponsores). Svätý krst znamenal pre pokrsteného odpustenie hriechov a prijatie milosti Ducha Svätého.
Mozaika Konštantína I. Veľkého v chráme Hagia Sofia v Istanbule
Spor o Tom, Či Môžu Krstiť Heretici a Schizmatici
Otázka znela: Je krst udelený heretikmi a schizmatikmi platný, alebo je potrebné pokrstiť konvertitov znova? Sv. Cyprián z Kartága zastával názor, že krst udelený heretikmi a schizmatikmi je neplatný, pretože mimo Cirkvi niet spásy. Kto bol pokrstený, musí byť pri návrate do Cirkvi znova pokrstený (rebaptismus). Na druhej strane pápež sv. Štefan I. tvrdil, že krst je platný, ak bol vykonaný správnou formou (v mene Otca i Syna i Ducha Svätého), aj keď ho vysluhuje heretik a správne odmietol opakovanie krstu.
Tento problém sa riešil na synode v Afrike v rokoch 255 - 256. Sv. Cyprián v roku 258 zomrel mučeníckou smrťou, spor sa teda ukončil. Jeho názory však podporoval sv. Firmilián z Cézarey, ktorý bol Origenovým žiakom a ostrým kritikom pápeža Štefana I.
Problém sa po smrti pápeža sv. Štefana I. a sv. Cypriána z Kartága ďalej neriešil a vyriešil sa takmer o tri storočia neskôr na Nicejskom koncile v roku 325, kde sa potvrdilo, že krst od heretikov je platný, ak bol vykonaný správnou formou.
Konštantín Veľký a Jeho Krst na Smrteľnej Posteli
Takisto katolícka Cirkev odsúdila aj zlozvyk, pri ktorom sa krst odkladal až na koniec života, kedy človek prijal krst na smrteľnej posteli, aby mohol ísť hneď do Raja.
V histórii je známy cisár Konštantín I. Veľký (* 272 - † 337), nechal sa pokrstiť až krátko pred svojou smrťou, pravdepodobne v máji 337. V prvých storočiach po Kr. mnohí ľudia, najmä panovníci, odkladali krst na neskorší vek alebo na smrteľnú posteľ, pretože verili, že krst zmyje všetky hriechy. Cisár Konštantín bol cisárom, konal zlé skutky, viedol vojny a politické intrigy, takže považoval svoj život za nečistý a rozhodol sa nechať pokrstiť až tesne pred smrťou, aby tak dosiahol okamžite spásu a mohol prebývať v Raji.
Menším problémom však je, že podľa historických prameňov ho pokrstil biskup Eusébius z Nikomédie, ktorý bol prívržencom ariánskeho učenia (heréza popierajúca plnú božskosť Krista). Krst prijal cisár Konštantín v meste Nikomédia v dnešnom Turecku.