Kain a Ábel: Biblický príbeh o bratovražde a jej následkoch

Biblický príbeh o Kainovi a Ábelovi, ktorý nájdeme v knihe Genezis (Gn 4,1-16), je jedným z najznámejších a najdramatickejších príbehov o počiatkoch ľudstva. Rozpráva o dvoch bratoch, Kainovi a Ábelovi, ich obetách Bohu a tragickom vyvrcholení v podobe bratovraždy.

Príbeh začína slovami: „Adam potom poznal svoju ženu Evu“ (4,1a). Výraz „poznať“ sa v Písme vzťahuje aj na intímne manželské stretnutie. Pri bližšom skúmaní textov, kde sa tento výraz objavuje, však odhalíme, že vyjadruje určitú nerovnosť, moc muža nad ženou (porov. napr. Sdc 19,22-24). Biblický autor tak naznačuje, že sa tu začína uskutočňovať Boží výrok, ktorý zaznel v predošlej kapitole smerom k žene: „...hoci budeš po mužovi túžiť, on bude vládnuť nad tebou“ (Gn 3,16). Začína vychádzať na povrch pokrivenie vzťahov spôsobené hriechom.

A text nášho úryvku ďalej pokračuje: „...a ona [Eva] počala a porodila Kaina a povedala: Získala som človeka od Pána“ (4,1b). Vysvetľujú síce pôvod Kainovho mena - hebr. qanah značí „získať, nadobudnúť“ - ale vyjavujú i hlbšie problémy vzťahov. Žena nič nehovorí o svojom mužovi, ba priam popiera jeho otcovstvo, keď hovorí, že dieťa získala „od Pána“. Okrem toho si dieťa určitým spôsobom privlastňuje, keď hovorí „získala som“, a kladie ho na miesto svojho muža. Inými slovami, Eva, ktorá od muža zakúsila nerovné zaobchádzanie, koná sama podobne s dieťaťom. Vo vzťahu k dieťaťu opakuje to, čo sama odtrpela.

Písmo pokračuje: „A opäť porodila - jeho brata, Ábela“ (4,2a). Pri narodení druhého syna už Eva mlčí. Ábel akoby nebol považovaný za hodného vysvetlenia mena, ako to bolo v prípade Kaina. Možno preto, že je to jasné: Ábel - z hebr. hebel - značí „márnosť, dym, hmlu“, čosi nestále a prchavé. Od počiatku je iba „bratom“. Dôsledkom toho je nerovnosť medzi oboma bratmi, pretože kým Kain je zahrnutý pozornosťou až prehnane, s Ábelom akoby sa ani nerátalo. Matka preň nemá ani slovo.

Záver druhého verša potom hovorí o profesionálnych aktivitách bratov: „Ábel bol pastier oviec, Kain obrábal pôdu“ (4,2b). Hneď nato svätopisec upriamuje pozornosť na obety oboch bratov a predstavuje rôzny Pánov pohľad na ne: „Pán zhliadol na Ábela a na jeho obetu. Na Kaina však a na jeho obetu nezhliadol“ (4,4b-5a). Pán nevynáša nad nimi súd, len má odlišný pohľad. Spolu s Kainom však spontánne tento pohľad chápeme ako nespravodlivosť voči Kainovi. Otázka znie, či je to správne vnímanie. Pán totiž Kaina nepodceňuje, ani naň nezabúda - vzápätí s ním rozpráva.

Príbeh akoby nám nastavoval zrkadlo, pretože v Kainovom úsudku môžeme rozpoznať svoje reakcie v skúsenostiach nespravodlivosti, závisti a podobne. Nespravodlivosť, ktorú neraz vnímame, sa ukáže v inom svetle, ak sa pokúsime o odstup a objektívny pohľad na situáciu. Ani tu, v Kainovom prípade, Pán nie je nespravodlivý. Naopak, pokúša sa dať vzťahy na správnu mieru. Tým, že zhliada na Ábelovu obetu, vyrovnáva to, čo mu chýbalo zo strany matky - venuje mu pozornosť. A pre Kaina zase dáva možnosť, aby rozpoznal svojho brata a vytvoril s ním rovnocenný vzťah. Pán dáva pocítiť Kainovi určitú hranicu, ktorá mu chýbala kvôli postoju jeho matky. Pán kladie hranicu Kainovi a dáva jestvovať Ábelovi, čím vytvára základ pre správny vzťah. Ak totiž Kain prijme nedostatok a zbadá brata, môže vstúpiť do správneho vzťahu.

Kain však trpí: „Kain sa veľmi rozhneval a zamračila sa mu tvár“ (4,5b). V Kainovom vnútri to vrie a pohľad sa mu zatemňuje: nehľadí pred seba, ale uzatvára sa do seba. Ak trpí teraz, keď Pán nezhliadol na jeho obetu, trpí preto, že matka, ktorá si ho privlastnila, mu vo všetkom vyhovela. To, čo rozbíja zväzujúce putá, bolí. Je prirodzené, že situácia mu spôsobuje bolesť. Prechod je bolestný, ale chce priviesť k šťastnému koncu! Kain, ovládnutý žiadostivosťou (chce mať všetko) to však prežíva ako utrpenie. Žiarlivý človek vždy trpí!

Pán ale nenecháva Kaina osamote. Otcovsky sa ho pýta: „Prečo sa hneváš a prečo sa ti zamračila tvár?“ (4,6). Boh sprevádza Kaina v jeho utrpení, približuje sa mu, prihovára sa mu, chce mu pomôcť vyjsť z toho, čo mu spôsobuje bolesť. Keď sa Boh pýta, to značí, že očakáva odpoveď, usiluje sa o dialóg. Pozýva Kaina, aby hovoril o svojej bolesti. Neprichádza robiť mu morálnu prednášku. Otázka „prečo“ je podnetom, aby sa Kain pozrel smerom do minulosti, čo je dôvodom a príčinou jeho terajšieho hnevu. Nemusel skutočnosti pochopiť správne, môže sa teraz o tom s Bohom porozprávať. Božia otázka „prečo“ však Kaina pozýva hľadieť i do budúcnosti, k čomu ho hnev môže priviesť. To vyjavujú ďalšie Božie slová: „Ak robíš dobre, môžeš sa vystrieť, ale ak dobre nerobíš, číha hriech pri dverách a sleduje ťa jeho žiadostivosť...“ (4,7). Situácia Kaina nie je fatálna, stále má možnosť zvoliť si cestu. Boh mu nehovorí, čo má a čo nemá robiť; otvára pred ním možnosť voľby.

Nuž a čo by pre Kaina znamenalo „konať dobre“? V druhej kapitole Knihy Genezis zaznieva, že „nie je dobre byť človeku samému“ (Gn 2,18), čiže Kain by sa mal otvoriť pre nový vzťah s bratom. Hoci to vníma ako ťažké, je to pre jeho dobro. Potom sa môže „vystrieť“. Ak bude konať dobro, môže zdvihnúť hlavu, znovu objaviť vlastnú dôstojnosť, zniesť obmedzenie a prijať brata v priateľstve. To všetko sú možnosti, ktoré sa mu otvárajú v pozitívnom zmysle.

A čo druhá cesta, „ak nekonáš dobre“? „...pri dverách číha hriech“, hovorí Boh. Hebrejský výraz „hriech“ (ḥattaʼ) pochádza zo slovesa „minúť terč/stratiť sa“. Kain riskuje, že pochybí a nedosiahne to, po čom skutočne túži. Výraz „číha/striehne“ sa používa o dravých zvieratách, pripravených na útok. Obraz vzatý zo zvieracej ríše poukazuje na živočíšnosť, ktorá sa nachádza „za dverami“ Kainovho srdca: tam striehne na neho živočíšnosť. Hrozí, že ho ovládne zviera, ktoré sa ukrýva, a ktoré je vzápätí definované ako „žiadostivosť“: „sleduje ťa jeho žiadostivosť“. O žiadostivosti už hovoril Pán v predošlej kapitole, keď vyjavil dôsledky hriechu prvých ľudí (porov. Gn 3,16). Tu akoby sa pripomenul koreň situácie Kaina: je to voľba muža a ženy, ktorá ho uvrhla do sveta žiadostivosti. Jed hada, ktorý žiadostivosť istým spôsobom stelesňuje, začína pôsobiť na Kaina. Pán však dopĺňa: „...a predsa ty ju máš ovládať“ (4,7). Kain, aj keď ovplyvnený rozhodnutím svojich rodičov, nie je v celkom bezvýchodiskovej situácii. Môže žiadostivosť ovládať. Má na to. Pán obracia pozornosť na jeho zodpovednosť. Hoci Kain nie je zodpovedný za nie práve najlepšiu situáciu, ktorú zdedil, je zodpovedný za to, čo urobí! Boh mu pripomína povolanie vládnuť nad živočíchmi (porov. Gn 1,28-29). Kain môže v sebe uskutočniť toto povolanie, no kvôli rodičom, ktorí spravili zlú voľbu, je teraz jeho úloha náročná. Slovo „vládnuť“, ktoré Boh používa, má v hebrejčine aj význam „rozprávať“.

„Kain povedal svojmu bratovi Ábelovi: Vyjdime si von!“ (4,8a). Na prvý pohľad sa zdá, že Kain ide rozprávať s bratom, no nehovorí prakticky nič. Nič, čo by stálo za to. Pozvanie vyjsť von [ktoré mimochodom pôvodný hebrejský text nemá; nachádza sa v Septuaginte] v danej situácii nemá veľký význam. A tak, keď Kain nič nehovorí, rozprávanie pokračuje: „A keď boli na poli, napadol Kain svojho brata Ábela a zabil ho“ (4,8b). Kain sa vyjadruje zabitím. Nie slovami, ale skutkom, ktorý ničí. Vnútorná agresivita sa stáva agresiou, prejavom zverstva. Kain sa nechal ovládať vlastnou živočíšnosťou. Odstránením brata chcel získať všetko pre seba, naplniť prázdno, ktoré cítil. Domnieval sa, že príčina prázdnoty je vonku, no mýlil sa. Problém žiarlivosti a žiadostivosti je vždy vo vnútri.

Po Kainovom skutku sa Pán opäť ujíma slova otázkou: „Kde je tvoj brat Ábel?“ (4,9). Jeho otázka nápadne pripomína tú, ktorá zaznela Adamovi po jeho zlyhaní: „Kde si?“ (3,9). Otázka neobviňuje, len pozýva hovoriť, vysloviť pravdivé slovo o tom, čo sa stalo. Kain však odpovedá násilným slovom: „Neviem. Či som ja strážca svojho brata?“ Brata, ktorého zabil rukou, zabíja takto i svojím slovom. Navyše, útočí aj na samotného Boha, považujúc jeho otázku za nemiestnu.

Na to sa Pán ujíma slova, no už v úlohe sudcu: „Čo si to urobil?! Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne“ (4,10). Zaznieva obvinenie, ktoré vyžaduje vyznanie skutku. Stala sa totiž neľudská násilnosť. Je potrebné navrátiť ľudskosť tým, že sa ukáže pravda. Násilie, ktoré je skryté a nevyslovené, sa totiž nezadržateľne šíri. Je potrebné vyjadriť pravdivé slovo o spáchanom násilí, aby vyšla najavo veľkosť previnenia.

Preto podobne ako v prípade prvých rodičov (porov. 3,14-19), pokračuje Boh vyslovením sankcie, „trestu“. Ide vlastne o odhalenie dôsledkov Kainovho skutku: „Odteraz budeš prekliaty“ (4,11). Kain sa nechal ovládnuť hadom, teraz sa nachádza v prekliatom stave hada. Jeho skutok ho postavil na stranu smrti. Svojím násilím zabil v sebe ľudskosť. Znakom tohto odcudzenia sa stáva vzdialenie od pôdy, ktorá bola dosiaľ jeho živiteľkou. Kain sa stane blúdiacim tulákom. Ak sa totiž niekto zbaví brata, zbaví sa možnosti stať sa niekým - lebo bol to brat, ktorý mu umožňoval byť niekým. Teraz, keď ho niet, nemá sa ako stať „niekým“, a preto bude „nestály a túlavý na zemi“ (4,12).

Reakcia Kaina začína odpoveďou na prvú otázku Pána, keď hovorí: „Môj zločin je väčší, než aby mi bol odpustený“ (4,13). Môže to byť znak, že konečne berie na seba zodpovednosť a vyjadruje pravdivé slovo o skutočnosti. Domnieva sa však, že je to Pán, kto ho vyháňa preč (porov. 4,14), hoci v skutočnosti sa on sám vyhnal von svojím skutkom. Písmo uzatvára rozprávanie tým, že Kain odišiel „na východ od Edenu“ (4,16). Vraždou, ktorú spáchal, sa vzďaľuje od Pána ešte viac než jeho rodičia.

Biblické príbehy, predovšetkým tie z prvotných počiatkov ľudstva (porov. Gn 1-11), hovoria o skutočnostiach, ktoré sa dotýkajú života a postojov každého človeka. Kain vnímal vo svojom bratovi konkurenta, ktorý mu bráni mať všetko, a preto ho odstránil. Videl obmedzenie, no nevidel človeka obdarovaného podobne ako on Božím darom života.

Keď Boh dáva človeku život, očakáva, že jeho dar bude prijatý, milovaný, dostane sa mu úcty a možnosti primeraného rozvoja. Tak sa dar stáva svojím spôsobom prikázaním a samotné prikázanie o úcte darom (porov. EV 52). O tejto nesmiernej hodnote ľudského života, ktorého prameňom i cieľom je Boh, hovorí sv. Božie prikázanie „Nezabiješ“ preto jasne stanovuje hranicu, ktorú nikdy nemožno prekročiť. Je vhodné si však uvedomiť, že ono sa nevzťahuje len na vraždy rôzneho druhu, ale aj na potraty a eutanáziu, útoky, ktoré „zasahujú ľudský život, kde je najslabší a pozbavený možnosti brániť sa“.

Život však ohrozuje i „všetko, čo porušuje celistvosť ľudskej osoby ako trýznenie duševné či telesné; všetko, čo uráža ľudskú dôstojnosť ako sú neľudské životné podmienky, svojvoľné väznenia, deportácie, otroctvo, prostitúcia, obchod so ženami a s mladistvými a tiež potupné pracovné podmienky, v ktorých sa s pracujúcimi zaobchádza ako s obyčajnými nástrojmi zisku“ - to všetko sú skutočnosti „naozaj hanebné; ničia civilizáciu [...] a ťažko urážajú Stvoriteľa“.

Úryvok zo Svätého písma:

Príbeh o Kainovi a Ábelovi je silným varovaním pred nebezpečenstvom závisti, hnevu a nenávisti. Ukazuje, ako tieto negatívne emócie môžu viesť k tragickým činom a zničiť medziľudské vzťahy. Zároveň však príbeh zdôrazňuje Božie milosrdenstvo a jeho snahu o nápravu vzťahu s človekom aj po spáchaní hriechu.

V súčasnosti priam denne zaznievajú správy o mnohorakých útokoch voči dôstojnosti a hodnote života. Ich množstvo a hrôza sú ča...

tags: #kto #bol #kain #a #abel #biblia