Veľkonočné nedele majú špecifické posolstvo. Prvá veľkonočná nedeľa je zameraná na Ježišovo zmŕtvychvstanie - podstatnú udalosť dejín spásy. Druhá nedeľa dáva dôraz na Božie milosrdenstvo. Tretia sa donedávna volala Biblickou nedeľou a vlastne ňou aj ostáva, lebo vtedy počúvame, ako Ježiš emauzským učeníkom vysvetľuje zmysel Svätého písma. Štvrtá je nedeľa Dobrého pastiera.
V Skutkoch apoštolov (Sk 6, 1) sa píše, že počet učeníkov rástol. A v prvom čítaní, že Pavol a Barnabáš posilňovali srdcia učeníkov. Evanjelium nám predstavuje Ježiša, ako sa k učeníkom obracia s najdôležitejšou požiadavkou - aby sa milovali navzájom. Všetky tieto veci sa nejako z každej strany dotýkajú učeníkov.
V priebehu historického vývoja Cirkvi sa nám pomaly vytrácali učenícke spôsoby a možno práve teraz žijeme v dobe znovuobjavenia krásy a hĺbky učeníctva. V mnohých farnostiach existujú malé skupinky ľudí, ktoré sa stretávajú v Ježišovom mene a veria, že platí jeho prisľúbenie, že On je medzi nimi. Je dobre, ak okrem vedomia príslušnosti k veľkej univerzálnej Cirkvi máme aj bližšie vzťahy s ľuďmi, ktorí prežívajú vieru (radosti i ťažkosti) podobne ako my, keď si môžeme slúžiť povzbudením, radou alebo napomenutím.
Staňme sa učeníkmi - často sa stretávajme s Ježišom v modlitbe, čítaní Sv. písma, pri lámaní chleba a napĺňajme príkaz lásky k bratom a sestrám.
Veľká noc ako dar krstu
Chcem sa dnes spolu s vami zamyslieť nad veľkonočným darom krstu, ktorý sme dostali a za ktorý nám treba ďakovať. K spomienke na náš krst v túto Veľkú noc ma inšpiruje blížiace sa jubileum príchodu svätých Cyrila a Metoda k našim predkom pred 1150 rokmi. Toto jubileum budeme sláviť v roku 2013. Bude to oslava krstu našich predkov, ale aj nášho krstu, v ktorom sme sa stali kresťanmi.
Dnešná veľkonočná nedeľa začala vigíliou Pánovho zmŕtvychvstania. Vráťme sa na chvíľu k posolstvu čítaní zo Svätého písma v nočnej vigílii. Čítania zo Starého zákona zjavujú spásny plán lásky nebeského Otca, ktorý sa naplnil a uskutočnil v Kristovej smrti a jeho zmŕtvychvstaní.
Pre lepšie a dôkladnejšie spoznanie zámeru Boha so svetom a s človekom si osobitné všimnime prvé čítanie. V ňom sa predstavuje Boh Otec ako Stvoriteľ sveta. Opisuje sa tu stvoriteľské Božie dielo a zaznieva tu posolstvo, že nebeský Otec stvoril všetko a že všetko stvoril z lásky. Vrcholným činom stvoriteľskej lásky Otca je stvorenie človeka. Dobrý urobil všetko dobré, zvlášť to platí o človekovi, o ktorom sme v Písme počuli: „A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré.“ (Gn 1, 31).
Knihy Písma potom prinášajú posolstvo aj o tom, že to, čo Boh stvoril ako dobré, človek hriechom pokazil. Keď sa človek hriechom stal zlým - nedobrým, nebeský Otec neprestal byť dobrým a milujúcim Stvoriteľom. V jeho milujúcom srdci sa od samého začiatku skazy stvorení zrodil plán pretvorenia, čiže obnovenia starého, pokazeného, zlého na nové a dobré. Preto čítame v Písme nielen „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“ (Gn 1, 1), ale aj „ja stvorím nové nebo a novú zem a na predošlé sa nebude spomínať.“(Iz 65, 17). A inde čítame: „Hľa, všetko robím nové.“(Zjv 21, 5).
Veľká noc uskutočnená v Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní je ohlásením začiatku nového stvorenia. Vzkriesením Ježiša nebeský Otec znovu tvorí svet i človeka. Na začiatku v prvom stvorení bol prvý Adam, tu na začiatku nového stvorenia je Ježiš Kristus - nový Adam a po ňom prichádzajú tí, čo sa z neho v krste rodia Otcovi.
Táto premena človeka na to, aby bol opäť dobrým stvorením, t.j. aby bol synom alebo dcérou nebeského Otca, sa uskutočňuje v krste. Na to poukazuje sv. apoštol Pavol: „Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové.“ (2 Kor 5, 17).
Preto Veľká noc tak dôrazne ohlasuje krst tých, čo boli pokrstení i tých, čo budú pokrstení, aby zjavila nebeského Otca ako znovu Stvoriteľa človeka. Naše duchovné vzkriesenie skrze Krista a v Kristovi je dielom stvoriteľskej lásky nebeského Otca, na ktorom sa zúčastňujú všetky tri božské osoby. Nie nadarmo sa nad nami hovorilo: „Ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Otec nás znovu tvorí skrze Slovo - Božieho Syna tak, že nám dáva dych života - Ducha Svätého.
Veľká noc, ktorú slávime, nám oživuje vedomie, že sme znovuzrodení, pokrstení, znovuotvorení a pozýva nás žiť spoločenstvo s Otcom skrze Krista v Duchu Svätom. Keď nás matka Cirkev vyzývala obnoviť si krstné sľuby, chcela tým naznačiť a zároveň nám pomôcť žiť pravdivejšie a kvalitnejšie Božie detinstvo. Je to výzva, aby sme sa opäť správali k nebeskému Otcovi a ku všetkým našim bratom a sestrám ako kresťania. Byť kresťanom znamená byť „veľmi dobrým človekom“. Byť kresťanom znamená byť prínosom a obohatením pre druhých, pre svoju rodinu, v ktorej bývame, pre kolektív, v ktorom pracujeme, pre celú spoločnosť, v ktorej žijeme.
Väčšina z nás má o sebe mienku, že sme dobrí, vieme však, že to spravidla nie je pravda. Môže to o sebe hovoriť len ten, kto sa málo a nedokonalé pozná. Ale o každom platí, že má túžbu byť dobrým. Lenže dobrým nie je človek sám zo seba a ešte menej môže urobiť vlastnými silami, aby bol veľmi dobrým, ako pri stvorení; aby bol boží, aby žil božím životom. To dokáže len s Božou milosťou.
Je tu Veľká noc ako znovu stvoriteľský úkon Boha - Stvoriteľa. Táto udalosť nás zaväzuje, aby sme v sebe obnovili boží život, aby sme sa páčili Bohu a boli obohatením pre druhých. K tomu je potrebné s Kristom zomrieť hriechu, dať sa s ním pochovať a duchovne vstať z mŕtvych. Kto ešte nie je pokrstený, nech sa dá pokrstiť. My, pokrstení zo všetkých síl žime v milosti nášho krstu a zachovávajme krstné sľuby. To je jediná cesta ako sa stať a byť veľmi dobrým človekom, čiže opravdivým kresťanom.
Toto veľkonočné ráno sa veľmi podobá tomu ránu na úsvite siedmeho dňa stvorenia, keď Boh dokončil svoje stvoriteľské dielo, keď sa ako Otec raduje z toho, čo stvoril a z lásky požehnáva svoje stvorenia. Tento počin nebeského Otca osobitným spôsobom vyzdvihuje Sväté písmo. Zvlášť hovorí o požehnaní jednotlivých stvorení. O požehnaní prvých ľudí čítame: „Boh ich požehnal a povedal im: Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!“ (Gn 1, 28).
Požehnávanie je božská činnosť, ktorá dáva život a ktorej prameňom je nebeský Otec. Je znakom Božej žičlivosti, je prejavom otcovskej lásky Boha. Požehnanie môžeme chápať ako Božiu silu, ktorá udržuje stvorenia pri jestvovaní a uschopňuje ich, aby dosiahli svoj cieľ. Vzhľadom na človeka Božie požehnanie je darom božskej vitality, ktorá ho udržuje nielen pri živote, ale ho uschopňuje prichádzať aj k prosperite.
Prosperitou rozumieme oplývanie dobrom, ktoré má časný i večný charakter, hmotný i duchovný, pozemský i nebeský. V našom bežnom chápaní sa požehnávaním rozumie skutočnosť, že sa nám darí naše podnikanie, práca, rodinný život, že sme šťastní. Zvláštnym ovocím Božieho požehnania je plodnosť, ako to vyplýva aj z biblického textu o požehnaní prvých ľudí. Aj kresťan v krste dostal schopnosť i úlohu plodnosti viery, čiže úlohu žiť podľa viery, vzbudzovať ju a šíriť medzi ľuďmi. To je naša úloha v diele novej evanjelizácie a v diele novej kultúry života v súčasnom svete, ktorý tak veľmi potrebuje umučeného a vzkrieseného Krista.
Drahí bratia a sestry, náš život s Kristom, „ktorý už viac neumiera“, dáva našim ľudským túžbam a úsiliam celkom nový zmysel. Je ako drahocenné semeno, ktoré v týchto dňoch tajomne klíči, aby prinieslo bohatú úrodu.
Naozaj, potrebujeme „kultúru milosti“, to teplo a svetlo veľkonočnej Božej lásky, aby sme toto umenie žiť plnohodnotne nestratili, ani v dnešnom svete.
V tomto duchu Vám, drahí bratia a sestry, želáme a vyprosujeme požehnané veľkonočné dni a odvahu a ochotu žiť nový život s Kristom!
Matka Cirkev naliehavo volá svojich veriacich na ustavičné obrátenie a obnovu. Podľa prikázania Cirkvi, „každý veriaci, ktorý dosiahol vek užívania rozumu, je povinný aspoň raz do roka sa úprimne vyspovedať z ťažkých hriechov“, na ktoré sa pamätá. Kto si je vedomý, že sa dopustil ťažkého hriechu, nesmie pristúpiť k svätému prijímaniu bez prijatia sviatostného rozhrešenia. a to biskupom, alebo kňazom (por. KKC 1385).
Možno nám to uľahčí, ak si uvedomíme, že aj kňaz - vysluhovateľ tejto sviatosti Božieho milosrdenstva ju pozná aj ako kajúcnik, z druhej strany mriežky. Preto sa za našich spovedníkov modlíme, aby túto neľahkú službu vykonávali radi a s láskou a uvedomovali si, že sú služobníkmi Božieho milosrdenstva.
Cirkev chce, aby jej synovia a dcéry, ktorí po krste upadli do hriechu, spoznali svoje previnenie voči Bohu i voči svojim blížnym, aby si uchovali v srdci ducha pravého pokánia a aby tak častejšie prijímali túto sviatosť, a to nielen keď sú v ťažkom hriechu, ale aj keď majú všedné hriechy. Tí, čo upadajú do všedných hriechov a každodenne skusujú svoju krehkosť, opätovným prijímaním sviatosti pokánia načerpávajú silu, aby dosiahli plnú slobodu Božích detí.
Častejšia spoveď je ustavičné úsilie o zdokonalenie krstnej milosti. Preto odporúčame, aby tí, ktorí prijímajú Eucharistiu denne, alebo viackrát do týždňa, aby pristupovali k Sviatosti zmierenia mesačne. Nemusí to byť v samotný deň prvého piatku, ale počas celého mesiaca. Duchovní pastieri sú Vám k dispozícii, v našej diecéze je určené spovedanie každý deň pol hodiny pred začiatkom sv. omše. Kde sú viacerí kňazi, aj počas svätých omší. Samozrejme aj v iný čas podľa potreby, najmä v prvopiatkový týždeň a pred slávením Vianoc a Veľkej noci, o čom by mali byť veriaci dostatočne informovaní.
Pokánie zaväzuje hriešnika, aby dobrovoľne uskutočnil všetky jeho časti: aby mal vo svojom srdci zármutok, v ústach vyznanie, v správaní hlbokú poníženosť a aby vykonal plodné zadosťučinenie. Teda k úplnosti tejto sviatosti, zo strany kajúcnika patrí spytovanie svedomia, vyznanie, ľútosť a zadosťučinenie. Zo strany kňaza je to rozhrešenie.
Kajúcnik sa pri spovedi a odpustení hriechov zmieruje s Bohom, ale aj sám so sebou a tak opäť nadobúda svoju vnútornú rovnováhu; zmieruje sa s bratmi, ktorých nejakým spôsobom urazil a s Cirkvou, ktorej je členom i zmieruje sa s celým stvorením. U tých, čo prijímajú sviatosť pokánia so skrúšeným srdcom a nábožnosťou, zvyčajne zavládne pokoj a spokojnosť svedomia spolu so silnou duchovnou útechou. Keď sa hriešnik v tejto sviatosti zveruje milosrdnému Božiemu súdu, určitým spôsobom anticipuje súd, ktorému bude podrobený na konci tohto pozemského života. Lebo teraz v tomto živote sa nám poskytuje možnosť voliť si medzi životom a smrťou a len kráčajúc cestou obrátenia, môžeme vojsť do Božieho kráľovstva, z ktorého nás ťažký hriech vylučuje. (porov. Jn 5, 24).
Iste, ani Cirkev vždy neprevychovala ľudí na anjelov. Ale vychovala a vychováva ľudí, ktorí si uvedomujú pred Bohom, akí sú ohrození. Spytujú si svedomie, ľutujú každý čin; vyznávajú sa z neho a usilujú sa ho odčiniť. A prosia o pomoc v modlitbe a čerpajú z prameňov milosti. To všetko nie je márne - to prináša ovocie v dennom živote jednotlivcov, rodín, pracovísk, spoločenstva národov.
Ježiš Kristus
Sean McDowell: Dôkazy o zmŕtvychvstaní Ježiša Krista | Kirk Cameron na TBN | Veľkonočný špeciál
Prehľad Veľkonočných nedelí a ich zameranie
| Nedeľa | Zameranie |
|---|---|
| Prvá veľkonočná nedeľa | Ježišovo zmŕtvychvstanie |
| Druhá nedeľa | Božie milosrdenstvo |
| Tretia nedeľa | Výklad Svätého písma (Biblická nedeľa) |
| Štvrtá nedeľa | Nedeľa Dobrého pastiera |