Výraz modlitba ku svätým znamená niečo úplne iné než modlitba ku Bohu. Modlitba ku svätým totiž nie je prosba, aby svätí niečo spravili, ale prosba aby sa s nami ku Bohu tiež pomodlili v danej veci.
Biblické základy a argumenty
Pri študovaní veršov na podporu prosieb aby sa za nás svätí modlili je dôležité si uvedomiť, že v rannej cirkvi sa slovom „svätí“ označovali všetci kresťania, či už na zemi, alebo v nebi. Prosba iných kresťanov o modlitbu za naše úmysly je plne biblický princíp. Pokiaľ môžeme o modlitbu poprosiť kresťanov na zemi, môžeme o modlitbu poprosiť aj kresťanov v nebi. Jediná otázka ktorá vyvstáva je, či o prosbe ktorú prednesieme na zemi, budú vedieť aj kresťania v nebi.
Zjavenie Jána 5,8: „Po tomto som sa pozeral a uvidel som veľký zástup, ktorý nikto nemohol spočítať; z každého národa, kmeňa, ľudu a jazyka stáli pred trónom a pred Baránkom. … Prišiel aj iný anjel a postavil sa pred oltár so zlatou kadidelnicou. Dostal mnoho kadidla, aby ho pridal k modlitbám všetkých svätých na zlatý oltár, ktorý je pred trónom."
Ján v nebi videl trón pred ktorým boli zhromaždení všetci svätí. A pred trónom bol aj oltár na ktorom boli modlitby všetkých svätých. Neboli to iba modlitby svätých v nebi, boli to modlitby všetkých svätých, čo zahrňuje modlitby kresťanov na zemi. To že tieto modlitby zahrňujú aj naše modlitby zo zeme posilňuje aj verš zo Starého Zákona: „nech je moja modlitba pred tebou ako kadidlo“ Ž 141:2.
Naše modlitby teda nie sú niečo súkromné iba medzi nami a Bohom, ale v nebi sú verejne ukázané na oltári pred všetkými svätými. Toto ešte upevňuje ďalší verš v ktorom sa hovorí že modlitby svätých vystupovali pred Boha z rúk anjela - boli jednoznačne verejne viditeľné. Prečo Boh ukazuje v nebi naše modlitby? Nuž preto, aby svätí v nebi vedeli za čo sa majú prihovárať. Z toho vyplýva, že je úplne korektné poprosiť pri modlitbe aby sa za danú vec modlili aj svätí v nebi.
Argumenty pre a proti
Táto otázka v sebe skrýva predpoklad, že je jedno, či sa za nejakú vec modlí jeden alebo viacerí, a že je jedno kto sa modlí, pretože modlitby všetkých majú rovnakú silu. Pavol si to však nemyslel keď písal list Rimanom, alebo Efezanom. Vyššie sú odcitované pasáže Rim 15:30-31 a Ef 6:18-19 kde Pavol prosil o modlitbu. Pokiaľ stačí aby sa za niečo modlil jeden, načo Pavol prosí o modlitbu aj ďalších ľudí? Pokiaľ Pavol prosil o modlitbu ďalších ľudí, má určite zmysel, aby sme aj my poprosili ďalších ľudí o modlitbu, a teda aj tých, čo už sú v nebi.
A to nás privádza ku druhému bodu, a to, že modlitby rôznych ľudí majú pred Bohom rozličnú silu. Napríklad Mojžiš a Samuel boli známi ako výnimoční Boží služobníci, ktorí modlitbou dosiahli mnohé význačné veci. A môžeme sa dočítať: „Hospodin mi povedal: „Aj keby stál predo mnou Mojžiš a Samuel, tomuto ľudu nebudem naklonený.““ Jer 15:1 Tento verš dáva zmysel iba ak mala modlitba Mojžiša a Samuela špeciálnu silu, ale ani tá by nebola v tomto prípade dostatočná. „Veľa zmôže účinná modlitba spravodlivého. Eliáš bol človek ako my, ale keď sa horlivo modlil, aby nepršalo, nepršalo na zemi tri roky a šesť mesiacov.
Ako by nás kresťania ktorí sú v nebi mohli počuť? Ako mohol Ján naraz počuť čo všade hovorí všetko stvorenie? Bol všadeprítomný, vševediaci a všemohúci? Samozrejme že nie. Toto všetko vedel preto, lebo mu to Boh ukázal. Nemusel byť ani všadeprítomný, ani vševediaci, ani všemohúci. A tak rovnako ani svätí nepotrebujú mať tieto vlastnosti, stačí že ich má Boh a vďaka nim môže svätým ukázať naše modlitby. A čo sa týka celkového množstva modlitieb, je pravda že v našom pozemskom tele a pozemskom čase by sme ich naraz nezvládli, ale v nebi neplatí ani jedno ani druhé obmedzenie.
Neznamená modlitba ku svätým že dávame medzi Boha a seba nejakých prostredníkov? Modliť sa máme iba k Bohu. Modlenie je okrem toho forma klaňania a klaňať sa máme iba Bohu. Svätí nemôžu vykonať naše prosby, pretože nie sú všemohúci. Tieto argumenty vychádzajú z nepochopenia rozdielu medzi „modlitbou“ k svätým a modlitbou k Bohu. „Modlitba“ ku svätým je prosba o modlitbu, nie modlitba aby daný svätý niečo vykonal vlastnou mocou. Rovnako ako sa „modlíme“ ku svätým, sa aj „modlíme“ ku každému kresťanovi keď ho prosíme o modlitbu.
Biblia zakazuje kontakt s mŕtvymi: „ani ten, čo by sa vypytoval duchov mŕtvych. Všetky verše s biblie ktoré sa používajú pri tomto argumente v skutočnosti hovoria o vyvolávaní duchov. Nikde sa neadresuje otázka či môžeme mŕtveho poprosiť aby sa v nejakej veci pomodlil k Bohu. Ježiš počas svojho života plne zachovával Starý Zákon „Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna narodeného zo ženy, narodeného pod Zákonom“ Gal 4:4 „Veď nemáme veľkňaza, ktorý by s nami nemohol súcitiť, ale veľkňaza [Ježiša], ktorý vo všetkom prešiel skúškami podobne ako my, avšak bez hriechu.“ Hebr 4:15 Ale na hore premenenia komunikoval s Mojžišom a Elijášom ktorí v tom čase boli dávno mŕtvy. „A hľa, zjavil sa im Mojžiš a Elijáš a rozprávali sa s ním [Ježišom].“ Mt 17:3 Teda Dt 18:11 nemôže znamenať, že akákoľvek forma komunikácie s mŕtvymi je zakázaná, inak by Ježiš toto prikázanie porušoval. Tento argument teda nefunguje.
Poďme od bodu 1. Táto teória je pomerne ľahko vyvrátiteľná scénou na hore premenenia, kedy sa Ježiš rozprával so živými a nie spiacimi Mojžišom a Eliášom(Mk 9,4). Niektorí ďalej tvrdia, že títo dvaja nespia, ale ostatní spia. Bod 2. Asi najčastejším argumentom pre túto variantu je rozhovor boháča po smrti s Abrahámom (Lk,16:19-31). Mimochodom máme tu ďalšieho mŕtveho, ktorý nespí. Je zjavné, že boháč z pekla nemohol nič urobiť pre svojich príbuzných. Ale táto časť nič nehovorí o tom, či to iste platí aj pre ľudí ktorí sú s Ježišom v nebi. Bod 3. Ak prijmeme variantu, že mŕtvi svätí skutočne nespia, tak sa skúsme zamyslieť nad tým, čo asi tak robia. Určíte nejako uctievajú Boha. Ale je to všetko? Dosť pochybujem. Keď aj biedny boháč orodoval z pekla za svojich bratov, tak verím, že naši zomrelí svätí nie sú o nič horší. S tým rozdielom, že v nebi majú Ježiša, ktorému môžu predkladať svoje prosby. A má tato ich modlitba vplyv na dianie na zemi? Myslím, že väčšina z nás sa zhodne na tom, že každá dobrá modlitba ma veľký význam(Jak 5,16). A čím je človek bližšie k Bohu, tak tým väčší. A kto je k Bohu bližšie ako ľudia v nebi?
Zamyslime sa však nad praktickou stránkou veci. Môžu svätí v nebi počuť naše prosby o ich prihovor? Neviem, či sú obdarení takou superschopnosťou. Majú takéto dohady základ v biblii? Asi nie. Ale pravdepodobne v biblii nie je ani nič, čo by ich vyvracalo. Ako sa postaviť k teóriám, ktoré biblia ani nevyvracia ani nepotvrdzuje? Tu je vcelku jednoduchá odpoveď. Rešpektom a úctou jeden k druhému. Neposudzujme sa a nesúďme sa! To k ničomu dobrému nevedie. Koniec koncov celá tato téma nie je zas tak dôležitá, ako je dôležitá jednota nás kresťanov. Nemá cenu pochovávať vzťahy lásky kvôli niečomu čo vlastne ani nie je ani tak podstatné a ani to nie je povinná súčasť života veriaceho. Katolícka cirkev modlitbu o orodovanie svätých odporúča, neprikazuje. Lebo spása nakoniec pochádza od Ježiša.
Svätosť a modlitba
Ako dosiahnuť svätosť | Derek Prince
Začnime so svätosťou ako takou. Svätosť je jednoduchá. A cesta k nej je tiež jednoduchá. Ak je svätosť našou úplnou zhodou s Kristom (Rim 8, 29 ; Ef 4, 13), modlitba je školou, v ktorej sa učíme napodobňovať Kristovu lásku k Otcovi, a tak sa sami stávame svätými (KKC 2564). Práve v tejto škole modlitby sa stretávame s naším učiteľom, Duchom Svätým, ktorý nielen osvecuje našu myseľ, ale vedie aj naše činy, aby sme žili sväto. Stručne povedané, svätosť je jednoduchá, pretože sme svätí prostredníctvom jasného pokynu Ducha Svätého.
Svätý Ján Damascénsky píše, že modlitba je jednoduchý pohľad na Boha, ktorý k nemu pozdvihuje myseľ a srdce (De fide orth. 3, 24). Svätá Terézia z Avily opisuje modlitbu ako „nič iné ako úzky kontakt medzi priateľmi; znamená to často tráviť čas osamote s tým, o ktorom vieme, že nás miluje“ (Kniha života, 8,5). Čo môže byť jednoduchšie ako byť s priateľom?
Po prvé, nedôveruješ svojim vlastným schopnostiam viac ako Božím? Karmelitánsky otec a duchovný teológ 20. storočia o. Gabriel zo Svätej Márie Magdalény komentuje túto chybu a zároveň nám pripomína jednoduchý liek na ňu: „Pracujeme sami, takmer zabúdame, že v nás je Niekto, kto nám nielen pomáha, ale môže robiť prácu lepšie ako my“ (Božská intimita, 199). Na túto jednoduchú pravdu nesmieme zabúdať! Po druhé, žiadaš Boha o jeho božskú pomoc? Musíš! Emeritný pápež Benedikt XVI. tvrdil: „Človek bol stvorený pre veľkosť - pre samotného Boha; bol stvorený, aby bol naplnený Bohom. Ale jeho srdce je príliš úzke na veľkosť, ku ktorej je predurčené. Boh rozpína srdcia tých, ktorí ho prosia o božskú pomoc a následne prijmú jeho dielo do svojho života. Táto práca sa skomplikuje len vtedy, keď necháme iné veci - vrátane nás samých - stáť v ceste. Prečo je svätosť jednoduchá? Pretože v škole svätosti nám Duch Svätý hovorí, aby sme sa odvrátili od vecí, ktoré to komplikujú. V tomto láskyplnom pohľade opúšťame myšlienku, že svätosť je príliš ťažká.
Boli to ľudia, ktorí sa už zbavili všetkých falošností, klamov a ilúzií, ktoré sú vo svete, chceli žiť len pre zjednotenie s Bohom. To boli prví karmelitáni - pustovníci na hore Karmel. A to, čo bolo veľmi dôležité pre prvú rehoľu, to bola práve jednota, zjednotenie s Bohom, čiže - stále sa modliť, vo dne i v noci rozjímať o slove Pána a cvičiť sa v čnostiach. To sú dve veci, ktoré nemožno oddeliť. Keď sa človek len modlí a nemá súčasne túžbu pracovať na čnostiach, čiže aby ešte väčšmi žil pre Boha a pre ľudí a aby sa to prejavovalo aj navonok, to je falošná modlitba. Eliáš, ktorý žil na hore Karmel, sa zaujímal predovšetkým o Boha. Na prvom mieste má byť túžba po Bohu. A taký je aj poriadok v modlitbe Otčenáš. Hovoríme “ktorý si na nebesiach”, teda hore, “posväť sa meno tvoje” - znovu voláme do neba, “buď vôľa Tvoja ako v nebi tak i na zemi” - a až keď tri razy pomyslíme na nebo, až potom sa modlíme “chlieb náš každodenný daj nám dnes!” Teda logika a poriadok Otčenáša mi hovorí: mám sa naučiť byť najprv s Bohom, najprv pochopiť, čo znamená Otec, čo znamená náš Otec, a teda pozrieť sa aj na tajomstvo Cirkvi, tajomstvo nášho spoločného Boha, ktorý je Bohom kresťanov, Bohom Cirkvi, ktorý je v nebi; ďalej pochopiť, čo znamená meno Boha /posväť sa meno tvoje/, čo znamená vôľa Boha /buď vôľa tvoja/, aký je Boh, čo chce robiť. Z logiky Otčenáša vyplýva, že sa máme zaujímať predovšetkým o Boha, o tajomstvo Boha - Otca. Čiže na prvom mieste má byť túžba po Bohu, aby naše srdce chcelo byť vedno s Bohom, aby sme chceli žiť s otvoreným srdcom, s čistým srdcom, plným viery, aby sme sa stávali čoraz viac vedomí ramien Pána. Tak ako sme stvorení. Čiže prežívať čo najhlbšie tajomstvo nášho stvorenia. Sme stvorení ako chrám Boha. A do tohoto chrámu prichádza Boh, on ho navštevuje a dovoľuje ti ochutnať seba, kým On je. To všetko možno nazvať modlitbou. Lebo v modlitbe nejde o to, že sa modlím: tu jedna korunka Božieho milosrdenstva, pre Matku Božiu ruženček, breviár, nejaké sväté vzdychy atď. Je to dobré, ale modlitbu nemožno chápať len takto navonok. Modlím sa, to znamená - prežívam tajomstvo svätyne. Tajomstvo, že Boh sa vo mne modlí. A to, čo mám urobiť, to je dovoliť Bohu, aby sa vo mne modlil; učiť sa modlitbe Boha. Ale či sa môže Boh modliť? Ku komu sa môže modliť? Je to vôbec možné, aby sa Boh modlil? Tajomstvo Boha je však toto: Vieme, že Syn sa modlí: v mene Cirkvi sa modlí k Otcovi, v mene človeka sa modlí k Otcovi. Duch Svätý sa modlí v nás - ako hovorí sv. Pavol - “v nevysloviteľných vzdychoch”. Musíme modlitbu prežívať. Modlitba - to je môj život. Musím sa teda modliť životom, a nie len ráno päť minút, l5 minút povinnej meditácie a potom mám pokoj celý deň až do večera. Človek, ktorý má rád Boha a má rád modlitbu, nemôže takto rozmýšľať: toto pre Boha, toto pre rodinu. Pre svätých v Karmeli - tak ako aj pre Eliáša - je dôležitý Boh. A možno že Boh povoláva do Karmelu ľudí len preto, aby bol niekto, pre koho je najdôležitejší Boh. A aby s ohromným zaangažovaním prežíval tú pravdu, že Boh je na prvom mieste, aby prežíval prvé prikázanie: Nebudeš mať iného Boha okrem mňa! A človek niekedy stavia na prvé miesto svoje záväzky, svoju rodinu, zamestnanie, takže to prvé miesto mu zaberá Boha. Môže byť tiež taká situácia, keď na prvom mieste nie je Boh, ale iný človek, a ja pre tohto človeka chcem urobiť všetko, dám mu všetko - šaty, peniaze, aj keď ja nebudem mať nič, len nech on má všetko. Ale môže sa stať, že tam nie je miesto pre Boha. Môžem byť človekom charitatívnym, veľmi spoločenským, snažiť sa, ale to možno robiť aj bez Boha. Takže nejde o to, aby sme prežili trochu modlitby, trochu svätého času, ale aby sme žili celí pre Boha, aby Boh bol na prvom mieste. Ako hovorí sv. Terézia: Solo Dios basta! Až Boh postačí (Až keď ťa naplní Boh, budeš prežívať plný život)! Pamätajme na to, že Boh stačí, že Boh je mocný, že je pánom môjho života. A to je základná vec - vedieť sa dobre modliť.
Ako prežívame modlitbu? Sadneme si na päť minút meditácie, a myšlienky sú už inde, myslíme na to, čo všetko musíme ešte urobiť. Už vôbec neviem, kde som, či sa modlím, či nie. Vieme, že modlitba, to nie je niečo citlivé, krásne, pokojné, že si sadnem a meditujem… Vieme, že opravdivá modlitba, to je vnútorný boj, odpútať sa od problémov a ísť späť k Pánu Bohu, držať sa ho. Je to veľké cvičenie. V tom je krása človeka, že sa chce modliť, a aj keď má prekážky, modlí sa. Aby sme sa dobre modlili, musíme vojsť do toho vnútorného hradu, ktorý má človek v centre svojho srdca. A aby sme tam došli, k tej bráne, kde - ako hovorí sv. Terézia - na nás číhajú rôzni diabli, a my sa musíme prebiť cez mnohé prekážky, potrebujeme ohromnú odvahu vojsť tam, potrebujeme očistiť si vieru i nádej. Je to boj nielen o náš vnútorný svet, ale aj o Cirkev, o víťazstvo Ježiša v živote ľudí. Keď človek žije duchovným spôsobom, až vtedy si uvedomuje, ako má rád všelijaké krásne klamstvá o sebe, o iných ľuďoch, ako nechce prijať pravdu, ale radšej chce žiť vo svojich krásnych predstavách, chimérach. A toho sa treba zbaviť. Človek je vždy človekom. A kde je človek, tam sú aj jeho problémy. Netreba sa dať jednoducho znechutiť tým všetkým, ale žiť iba pre Boha! Treba mať veľmi veľa odvahy. Modliť sa znamená pozrieť sa Bohu do očí. Pozrieť sa mu do očí v temnote viery. Stojím pred Bohom taký, aký som: so svojimi myšlienkami, so svojimi túžbami, zarmútený, nepokojný: Bože, prijmi ma takého, aký som, lebo sa chcem modliť, chcem byť s Tebou! Nemôžeme si myslieť o modlitbe, že je to krásne, pokojné. Nie to je hlavné, či mám pri modlitbe pokoj, pohodlie, zažatú sviečku atď. Iste, aj to je dôležité. Modliť sa však znamená niečo celkom iné. Kto v noci vstane, aby sa modlil? Aby sa modlil s celým srdcom, až sa spotí, keď odhalí nejakú pravdu o svete, o Bohu, alebo plače, keď sa s Bohom dohaduje či háda o nejakej veci. A práve to je modlitba. Tak ako sa Abrahám hádal s Bohom vytrvalo o Sodomu a Gomoru. Aj my sa máme dohadovať a hádať s Pánom Bohom. Modliť sa znamená bojovať za seba, za svet, za Cirkev. Tak ako keď Jakub bojoval za požehnanie. Boh mu ho nechcel dať, ale on dovtedy bojoval, kým ho nedostal. O to ide. Modlitba má byť rozhovorom s Bohom. Ako sa ja rozprávam s Bohom? Má to byť rozhovor priateľa s priateľom, rozhovor v pravde: Bože, ja to nechápem, vysvetli mi to! Boh sa chce s nami rozprávať, prichádza k nám a hovorí: Máš odvahu so mnou hovoriť, alebo nie? Sv. Terézia hovorí: Modlitba je rozhovor priateľa s priateľom. Zaiste, vždy musíme zachovať vzájomný vzťah, pamätať, že je to Boh. Ale máme tiež právo rozprávať sa s Bohom. To znamená, že my ho počúvame, ale aj on nás počúva. Rozhovor - to znamená najprv počúvať, čo mi ten druhý chce povedať. - “Nechápem, zopakuj to, Pane Bože, lebo som to zle počul.” Taký má byť rozhovor s Bohom: počúvať Boha a učiť sa to. Boh prichádza do človeka ako slovo. Keď budem pri modlitbe len hovoriť, potom Boh nikdy nepríde a nikdy mi nič nepovie. Nemá vo mne priestor. Ako mi môže niečo povedať, keď stále hovorím len ja. Na to treba mať kultúru. Pamätajme na to, že modlitba má byť rozhovorom, vážnym rozhovorom. Keď človeku záleží na istých veciach, potom sa bude vážne rozprávať s Bohom - o všetkých dôležitých veciach, ktoré prežíva, o svojej dráme, o tom, že chce, aby mu Boh dal svetlo; a to treba žiadať so všetkou pokorou. Sú také situácie, keď chcem zachrániť niečo, alebo zachrániť človeka.
Úloha Ducha Svätého v modlitbe
„Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi. Posväcujúce pôsobenie Ducha Svätého, ako aj Božieho slova a sviatostí, sa prejavuje v modlitbe a práve jej chceme venovať dnešné zamyslenie: modlitba. Duch Svätý je zároveň protagonistom i cieľom kresťanskej modlitby. To znamená, že on je ten, ktorý nám dáva modlitbu, a on je ten, ktorý sa dáva prostredníctvom modlitby. Modlíme sa, aby sme dostali Ducha Svätého, a Ducha Svätého dostávame, aby sme sa skutočne modlili, teda ako Božie deti, nie ako otroci. Človek sa musí vždy modliť so slobodou.
Vždy nám však najviac pomáha spontánnosť v modlitbe. Predovšetkým sa musíme modliť, aby sme prijali Ducha Svätého. V tejto súvislosti je v evanjeliu veľmi výstižná Ježišova veta: „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“ (Lk 11, 13). Každý, každý z nás, tým najmenším vie dať dobré veci, či už deťom, vnúčatám alebo priateľom. Malí od nás vždy dostávajú dobré veci. A ako to? Otec by nám nedal Ducha! A to preto, aby nám dodal odvahu a aby sme v tom pokračovali. V Novom zákone vidíme, že Duch Svätý zostupuje vždy počas modlitby. Zostupuje na Ježiša pri krste v Jordáne, kým „sa modlil“ (Lk 3, 21). Je to jediná „moc“, ktorú máme nad Božím Duchom. Moc modlitby: on modlitbe neodporuje. Modlíme sa a on prichádza.
Cirkev verne nasleduje tento príklad: vždy má na perách prosbu: „Príď! Príď!“ k Duchu Svätému zakaždým, keď sa naňho obracia. Je pravda, že nevieme ako sa máme modliť. Musíme sa to učiť každý deň. Príčina tejto slabosti našej modlitby bola v minulosti vyjadrená jediným slovom, ktoré sa používalo tromi rôznymi spôsobmi: ako prídavné meno, ako podstatné meno a ako príslovka. Je ľahké zapamätať si, aj pre tých, ktorí nevedia po latinsky, a stojí za to mať na pamäti, pretože len to obsahuje celé pojednanie, tieto tri veci. My ľudia, povedané tým príslovím, „mali, mala, male petimus“, čo znamená: súc zlí (mali), žiadame zlé veci (mala) a zlým spôsobom (male). Ježiš hovorí: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo, a ostatné dostanete navyše“ (Mt 6, 33); namiesto toho hľadáme najprv to, čo je navyše, teda svoje vlastné záujmy - mnohokrát - a celkom zabúdame prosiť o Božie kráľovstvo.
Práve v modlitbe sa Duch Svätý zjavuje ako „Utešiteľ“ (Paraklétos), teda obhajca a ochranca. On nás pred Otcom neobviňuje, ale obhajuje. Áno, obhajuje nás, presviedča nás o tom, že sme hriešnici (porov. Jn 16, 8), ale robí to preto, aby sme zakúsili radosť z Otcovho milosrdenstva, a nie preto, aby nás zničil neplodným pocitom viny. Aj keď nám naše srdce niečo vyčíta, pripomína nám, že „Boh je väčší ako naše srdce“ (1 Jn 3, 20). Všetci sme hriešnici, ale pouvažujme: možno sú medzi vami takí - to neviem -, ktorí sa boja pre veci, ktoré urobili, možno sa boja, že ich Boh pokarhá alebo sa boja pre mnoho vecí a nemôžu nájsť pokoj. Začni sa modliť, vzývaj Ducha Svätého a on ťa naučí, ako prosiť o odpustenie. A viete čo? Boh nelipne na gramatike, a keď prosíme o odpustenie, nenechá nás to dokončiť! „Lebo...“ a tam nás nenechá dokončiť slovo odpustenie. On nám najprv odpustí, vždy je tu na to, aby nám odpustil, skôr než dokončíme slovo odpustenie. Duch Svätý sa prihovára a tiež nás učí, aby sme sa zasa prihovárali za našich bratov a sestry - prihovára sa za nás a učí nás prihovárať sa za iných - učí nás modlitbe príhovoru: modliť sa za niekoho, modliť sa za chorého, za toho, ktorý je vo väzení, modliť sa..., modliť sa aj za svokru! A vždy sa modlite. Vždy. Táto modlitba je Bohu mimoriadne milá, pretože je bez osobného prospechu a nezištná.
Keď sa každý modlí za všetkých, stáva sa to, - a to povedal svätý Ambróz - že sa všetci modlia za každého a tak sa modlitba násobí[1]. To je úloha, ktorá je v Cirkvi veľmi vzácna a potrebná, najmä v tomto čase prípravy na Jubilejný rok: aby sme sa zjednotili s Utešiteľom, ktorý sa „prihovára za nás všetkých pre Božie plány“. Ale nemodlite sa ako papagáje, prosím! Nehovorte „Bla, bla, bla...“. Nie. Povedzte „Pane“, ale povedzte to zo srdca. „Pomôž mi, Pane“, „Milujem ťa, Pane“. A keď sa modlíte modlitbu Pána, modlite sa „Otče, ty si môj Otec“. Nech nám Svätý Duch pomáha v modlitbe, ktorú tak veľmi potrebujeme.
Katechizmus katolíckej cirkvi o modlitbe
- 2558 „Veľké je tajomstvo viery.“ Cirkev ho vyznáva v Apoštolskom vyznaní viery (prvá časť) a slávi vo sviatostnej liturgii (druhá časť), aby sa život veriacich pripodobnil Kristovi v Duchu Svätom na slávu Boha Otca (tretia časť). Toto tajomstvo si teda vyžaduje, aby ho veriaci verili, slávili a z neho žili v živom a osobnom vzťahu so živým a pravým Bohom.
- 2559 „Modlitba je povznesenie duše k Bohu alebo prosba k Bohu o vhodné dobrá.“ Z akej pozície hovoríme, keď sa modlíme? Z výšok našej pýchy a našej vlastnej vôle alebo „z hlbín“ (Ž 130,1) poníženého a skrúšeného srdca? Kto sa ponižuje, bude povýšený. Poníženosť je základom modlitby. My „nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba“ (Rim 8,26) .
- 2560 „Keby si poznala Boží dar“ (Jn 4,10) . Nádhera modlitby sa ukazuje práve tam, na okraji studní, kam prichádzame hľadať pre seba vodu. Tam prichádza Kristus v ústrety každému človekovi, hľadá nás prvý a prosí, aby sme sa mu dali napiť. Ježiš je smädný. Jeho prosba vychádza z hlbín Boha, ktorý po nás túži. Modlitba, či to vieme, alebo nie, je stretnutie Božieho smädu s naším smädom.