V priebehu histórie ľudia hľadali odpovede na existenčné otázky v náboženstvách. Človek, ktorý sa narodí na tento svet, je v situácii, kedy sa ocitne uprostred množstva nezodpovedaných životne dôležitých otázok: Prečo existuje? Má jeho existencia nejaké zmysluplné zameranie? Je jeho existencia dočasná, alebo trvalá? Hrozí mu niečo, alebo je v bezpečí? Ak mu niečo hrozí, aké veľké je to nebezpečenstvo? Dá sa mu vyhnúť?
Doba novoveku priniesla všeobecnú nedôveru v náboženské riešenie týchto problémov. V úvode tohto spochybňovania náboženstiev bolo odvolávanie sa na racionalitu človeka a odmietanie mýtov ako nerozumných predstáv a pochybných povier, neskôr však došlo k spochybňovaniu samotného rozumu a jeho schopnosti spoľahlivo poznať absolútnu pravdu.
Porovnanie mýtov o stvorení
Keď upriamime pozornosť na dávnu históriu, kam až siahajú informácie z historických vied, nemôže uniknúť našej pozornosti, že fenomén náboženstva ľudstvo sprevádza od nepamäti. Zrejme v histórii ani nenarazíme na nejakú civilizáciu, národ, kultúrne prostredie, či dokonca kmeň, ktorý by nemal žiadny náboženský kult.
Základný model chápania náboženstva spočíval v tom, že každá nejako organizovaná spoločnosť má svoje náboženstvo a svojho boha, resp. bohov. V prípade, že jedna spoločnosť ovládne druhú, je to dôkaz, že boh vládnucej spoločnosti je mocnejší, a preto podrobená spoločnosť má prijať kult mocnejšieho boha.
Pravdivosť náboženstva sa akosi spontánne predpokladala. Akousi anomáliou uprostred týchto náboženstiev predstavovalo náboženstvo Izraela. Tento národ vnímal svoje náboženstvo ako jediné správne a svojho Boha ako jediného skutočne existujúceho. Všetky ostatné náboženstvá boli podľa tohto vierovyznania mylné a bohovia falošní.
So systémom dokazovania sa stretávame zrejme až u gréckych filozofov a tu ide dokonca aj o dokazovanie existencie pravého Boha. Situácia sa do značnej miery zmenila príchodom kresťanstva. Toto náboženstvo totiž už vo svojej podstate obsahuje tvrdenie, že je to náboženstvo jediného pravého Boha, ktorý je jediným reálnym Spasiteľom, bez ktorého zo životnej tragédie, ktorou je večná smrť, či večné posmrtné utrpenie, nemôže byť zachránený žiadny človek.
V aktivitách prvých kresťanov sa nestretávame s pokusmi nejako nevyvrátiteľne dokázať pohanom najprv neomylnosť židovských spisov, aby následne na ich základe mohli dokazovať pravdivosť kresťanskej zvesti. Toto hnutie apologétov sa však nevyvinulo do zostavenia nejakého uceleného systému dôkazov pravosti kresťanstva.
Napokon, Európa bola v zásade kresťanská. Kresťania sa v bežnom kontakte nestretávali s inovercami. Najbližšími potenciálnymi súpermi v dialógu mohli byť moslimovia, ktorí však žili prakticky za hranicami Európy a potom pravoslávni kresťania, ktorí však žili taktiež izolovaní od Európy v Byzantskej ríši, či v Rusku. Preto otázka dokazovania pravosti kresťanstva nebola natoľko pálčivá.
Situácia sa začala výrazne meniť s príchodom reformácie. Martin Luther sa svojím reformovaným učením postavil do rozporu s učením pápežov, čím vlastne odmietol východisko, o ktoré sa dovtedy opieralo každé tvrdenie o kresťanstve, ktoré si chcelo zachovať nárok na pravdivosť.
Martin Luther otvoril dobu novoveku, v ktorej dochádza k rozvoju novovekej filozofie. Na scéne sa objavuje René Descartes, ktorý v zásade veľmi správne zavádza do seriózneho hľadania pravdy metodickú pochybnosť. Upozorňuje na to, že nemožno s istotou za pravdu prijať žiadne východisko, kým ho kriticky nepreveríme.
Keltská mytológia
Keltská mytológia predstavuje súbor mýtov a legiend pochádzajúcich z územia Británie, Írska, západnej časti Pyrenejského polostrova, v Gálii (územie dnešného Francúzska), na severe Apeninského polostrova a ďalej cez strednú Európu až na polostrov Malá Ázia.
Korene keltskej mytológie môžeme hľadať u Indoeurópanov, z ktorých príchodu na územie dnešnej Európy vznikli najmä keltské kmene. Títo predkovia Keltov priniesli so sebou nielen náboženské predstavy, ktoré sa líšili od ostatných kmeňov, ale najmä ponímanie sveta a jeho vzniku.
Najvýraznejšou črtou je postavenie žien a bohýň v spoločnosti. Predpokladá sa, že keltské kmene prevzali od pôvodného obyvateľstva matriarchálne materské bohyne, ktoré v spojení s pôvodnými božstvami vytvárali nový panteón a spolu s ním aj novú mytológiu.
Vývoj tejto mytológie bol z veľkej časti ovplyvnení aj Rímskou ríšou, pretože v priebehu sto rokov sa prakticky všetky keltské kmene stali súčasťou Rímskej ríše ako jej provincie.
V keltskej mytológii sa môžeme veľa dozvedieť najmä o dobývaní Írska. Legendy hovoria najmä o hlavných postavách Tuatha Dé Danann. Pred nimi bolo Írsko obsadené Parholonom, ktorý velil prvému kolonizačnému nájazdu po Potope. Parholon a jeho ľudia podľahli moru.
Gaelovia, prví gaelsky hovoriaci Kelti, boli potomkami Mílových synov, ktorí prišli zo Španielska. Hneď ako dorazili do Írska, narazili na tri bohyne zeme - Banbhu, Fódlu a Ériu. Každá z nich žiadala sľub, že pokiaľ sa im podarí v Írsku úspešne usídliť, pomenujú zem podľa nej. Veštec Amhairghin uistil Ériu, že sa zem bude nazývať jej menom.
Tuatha Dé Danann - je rasa božských bytostí, údajne pochádzajúcich z bohyne Danu. Boli to obyvatelia Írska pred príchodom Keltov.
Avalon - je legendárny ostrov z artušovských legiend. Názov ostrova je pravdepodobne odvodený z keltského slova abal, čiže jablko. Podľa mnohých zdrojov je toto miesto označované za mystické pohrebisko kráľa Artuša a jeho ženy.
Kedysi boli bohovia a bohyne prísne rozdelení podľa národov. Íri alebo napríklad aj Briti mali rozdielne mená pre takmer identických bohov, alebo mali aj odlišných, vlastných. Postupom času sa však toto "rozdelenie" ztenčilo, až napokon ostalo len veľmi málo bohov a všetci sú svorne označovaní za keltských bohov.
Niektorí z keltských bohov:
- Dagda: Najvyšší keltský boh, "otec všetkých" a "pán všetkého vedenia".
- Taranis: Boh hromu a pán neba.
- Esus: Boh stromov a lesov.
- Toutatis: Boh vojny a otec kmeňov.
- Epona: "Konská bohyňa", bohyňa plodnosti a prosperity.
- Lugh: Boh svetla, havran, jasný alebo žiariaci.
- Morrigan: Bohyňa plodnosti, konfliktu, riek a jazier, veštby, vojny, osudu a smrti.
- Brigid: Bohyňa vznešená, "Plameň Írska" alebo "Ohnivý šíp".
- Nuada: Prvý kráľ rodu Tuatha Dé Danann.
- Cernunnos: Boh rohatý, boh života a smrti, alebo boh prírody, súše a mora, takisto za boha regenerácie.
- Manannán mac Lir: Írsky boh morí.
- Sucellus: Keltský boh lesov, poľnohospodárstva a alkoholu.
- Boann: Írska bohyňa riek.
- Aengus: Írsky boh plodnosti, úrody a tiež je pokladaný za patróna milencov.
- Vosegus: Boh lovu a lesov.
- Belenus: Boh najmä na území Gálie.
- Annwn: Zosobnením Podsvetia.
- Belisama: Keltská bohyňa uctievaná najmä v Gálii.
Z keltskej mytológie sa k nám dostali rôzne magické bytosti, ako Banshee, Clíodhna, Melusine a Víly.
Rozdiely medzi írskou a keltskou mytológiou
Grécka mytológia
Antika je súhrnný názov pre grécky a rímsky starovek a jeho kultúru. Antická literatúra je najstaršou, súčasne veľmi významnou a svojim vplyvom dodnes pôsobiacou epochou v literárnej tvorbe Európy.
Znaky antickej literatúry:
- Je prvou európskou literatúrou.
- Trvanie - 9.storočie p. n. l. - 5.storočie n. l.
- Tematickým zdrojom tvorby bola mytológia, história a súčasnosť - život človeka.
- Diela sú písané v nárečiach, ale boli si natoľko blízke, že si Gréci z rôznych častí rozumeli.
- Najstaršie diela sú datované do 9.storočia p. n. l.
Mytológia, mýtus je epický útvar, v ktorom sa podáva ľudový (z vedeckého pohľadu primitívny) výklad o jave či veci, ktorý/-á človeka nabáda k premýšľaniu a nie je samozrejmý/-á. Súbor mýtov (najmä určitého etnika či národa) sa nazýva mytológia či bájoslovie.
Ľudia v mýtoch vyjadrujú svoje predstavy o pôvode sveta a vzniku života na Zemi, o prírodných úkazoch (búrka, blesky), o striedaní ročných období, o vychádzaní a zapadaní slnka a podobne. Vo svojich predstavách pripisujú ľudia nevysvetliteľné javy bohom, polobohom a iným nadprirodzeným bytostiam (vílam, škriatkom). Ľud si mýtami vysvetľuje aj vznik názvov krajín, morí, kvetov. Mýty sa tradovali z pokolenia na pokolenie.
Rozdelenie mýtov:
- Báje o pôvode neba a zeme.
- Báje o pôvode človeka, zvierat, rastlín, názvov.
- Báje o objavoch vecí, remesiel, vied a umení.
Grécke náboženstvo nebolo monoteistické ako väčšina dnešných. Staroveký Gréci uctievali pomerne veľké množstvo rôznych bohov a polobohov. Niektorý boli uctievaný na celom území (napr. Zeus, Athéna, Héra,...) a pokladali sa za najvyššie božstvo. Iní boli špecifický len pre niektoré oblasti a v niektorých prípadoch sa dokonca stávalo, že väčšie sídlo malo aj svojich vlastných bohov.
Ich rodostrom mali Gréci prepracovaný do detailov. Kto bol koho syn, matka, manžel...podobne to bolo aj s povahami jednotlivých obyvateľov Olympu.
Grécky bohovia sa veľmi líšili od dnešnej predstavy Boha. Mali povahy podobné ľudským a veľakrát zostupovali na Zem v rôznych podobách aby pomáhali ale veľa ráz tiež škodili. Nebolo ojedinelé ani to, aby boh počal so smrteľnou ženou dieťa (poloboha). S tohto dôvodu sa Gréci svojich božstiev rovnako báli ako ich milovali.
Vznik sveta (kozmogónia):
Na počiatku bol Chaos: bezodná prázdnota alebo zmätok živlov; a prvou pôsobivou silou na svete bol Eros, „Láska“. Z chaosu sa zrodili Nyx, Erebos, Tartaros a Gaia, „Zem“, ktorá porodila Urana, „Nebo“. Títo dvaja boli manželia. Potom Uranos objal Gaiu, a z tohto objatia vznikli Hekatoncheirovia, „storukí obri“, (Briareos, Kottos a Gyes). Ich potomkami boli Kyklopi, „guľatookí“ obri, (Brontes, Steropes a Arges), ktorí mali jediné guľaté oko uprostred čela. Oni zhotovujú Diovi blesky vo svojich podzemných dielňach pod vedením Hefaista.
Olymp:
- GAIA: bohyňa zeme a sama Zem. Bola matkou všetkého, čo na zemi žilo a rástlo.
- ÚRANOS: boh neba a samo nebo, prvý vládca nad svetom po prvopočiatočnom Chaose.
- ZEUS: najvyšší boh starých Grékov.
Biblické príbehy o stvorení
Prvé kapitoly Knihy Genezis (1-11) majú povahu metahistorickej etiológie. Sú vysvetľujúcim podaním, ktoré prestupuje dejiny a teologicky interpretuje ľudský život, kde minulosť zachytená v textoch vystihuje následnú budúcnosť. Sú pravdivé v hlbokej teologickej výpovedi o Bohu a človekovi.
V štruktúre celku Gn 1 - 11 nájdeme pozoruhodnú paralelnú štruktúru tém a genealógií. Čo Boh oddelí a vykoná pri stvorení v Gn 1, je systematicky zmenené v potope opísanej v Gn 6,5 - 9,17, kde sa oddelené chaotické vody spoja a ničia život. Spoločný týmto textom je ich kozmický kontext.
Hriech Adamovho syna Kaina (4,1-16) a Noemovho syna Chama (9,18-28) je témou prvých správ z oboch rodín po stvorení (2,4 - 3,24) a po potope (6,5 - 9,17). Následné genealógie v Gn 4,17-23 a Gn 10 sú podobné v zameraní pohľadu na viac rodín.
Dnes, keď sú aj užitočné rozdiely rôznej povahy vnímané ako negatívne či neznesiteľné, nás úvodné hebrejsko-kresťanské Božie slovo učí v protiklade s vládnucimi trendmi, že za pozitívnymi rozdielmi vo svete stojí Boh. Človek má s nimi odjakživa ťažkosti, no súčasník, bažiaci po ich prekonaní väčšmi než jeho predkovia, ich jeden po druhom s predsudkami prehliada či zotiera v túžbe po nezdravej rovnosti a z pozície iluzórnej sebestačnosti.
V ouvertúre do celej Biblie, v Gn 1, Boh pomocou odlišných slov v podobe príkazov vnáša do stvorenia bytostné rozdiely. Ak sme v harmónii s nimi, chováme sa dobre. Z rozdielov vpísaných do stvorenia sa tvorí poriadok stvorenia a z neho sa dá učiť umeniu správne žiť.
Najväčší rozdiel však vniesol Boh do sveta pri stvorení človeka, keď ho stvoril v odlišnosti od iných bytostí, síce v ten istý šiesty deň ako zvieratá, ale iba človek je na Boží obraz. Záver tohto pokrokového výroku v staroveku kladie dôraz na bytostnú rovnocennosť a podobnosť muža a ženy.
Manželstvo muža a ženy je nutným výsledkom tohto pôvodného rozdielu v stvorení - dvakrát sa predpokladá manželstvo muža a ženy za základ pre rodinu: v slovách o plodení detí (1,27) a vo výroku o opustení rodičov a splynutí muža so ženou (2,24). Neskoršie potlačenie rovnocennosti muža a ženy po hriechu ľudí je oznámené žene slovami: „… hoci budeš po mužovi túžiť, on bude vládnuť nad tebou.“ (3,16)
Téma rozdielu nadobúda nové kontúry v perikope Gn 2 - 3 pri stromoch záhrady; dva z nich v strede záhrady sú odlišné od iných, ako dva solitéry v sade, súvisia so životom, no rozdielnym spôsobom: strom života pozitívne a strom poznania dobra a zla súvisí so životom negatívne - jedenie z neho prinesie totiž smrť.
Príkaz sa tu ako častokrát v Písme viaže na to, čo nie je pre človeka ľahké a spontánne, inak by to Boh neprikazoval. Nie je vždy spontánne počúvať Boha a rešpektovať jeho zákaz, ako to nebude ľahké človekovi ani pri iných nariadeniach.
Had, tajomný princíp zla v príbehu, sa dá tiež dobre pochopiť cez tému rozdielov. Ak nebudú ľudia rešpektovať odlišnosť zakázaného stromu, nebude medzi nimi a Bohom žiadnej odlišnosti, budú ako Boh. Človekovi sa núka možnosť tento podozrivý rozdiel prekonať.
V tomto prvotnom hriechu a jeho dynamike je realistický vzorec všetkých našich hriešnych zlyhaní. Prví ľudia sa napokon slobodne rozhodli zle a siahli po tom, čo vedie k ničote. Otázka, ako je to možné, že človek sa rozhoduje pre horšiu alternatívu a pre to, čo je proti nemu, je kľúčovou otázkou príbehu o raji.
Odkazom príbehu pre náš unudený a sebestačný svet je výzva prijať konečne svoj stav Božieho stvorenia, ktoré Boh miluje a vyzýva v slobode sa rozhodnúť rešpektovať určité obmedzenia pre jeho dobro. Výzva príbehu sa vzťahuje aj na stále odstraňovanie nášho falošného či skresleného pohľadu na Boha, lebo život s falošnou predstavou Boha nie je skutočnou slobodou a životom, ale závislosťou na zasiatom klamstve, ktoré vedie k smrti, čiže ďaleko od Boha.
Hriech prvých ľudí spočíva v príbehu na ilúzii sebestačnosti, v ktorej chce človek dosiahnuť Boha. Prvý hriech je postavený na symbolike jedenia zakázaného ovocia.
Boh ako sudca skúma po hriechu stav vecí, pričom vyhlási tresty, ktoré sú konštatovaním odlišného stavu, a vykoná trest v podobe vylúčenia z raja. Boh tu nie je chladný a urazený, ale je Bohom, ktorý aj po zmene pomáha človekovi uvedomiť si rozdiel, zaujíma sa o neho.
Prísľub potomstva a potomka ženy v Gn 3,15 nastolí vo stvorení neskôr nový Boží víťazný rozdiel, ktorý obmedzí moc zla, a stav sa upraví v prospech človeka. Tiež nové meno pre ženu - Eva (hebr. chavá - život) - je iskrou nádeje v kontexte predtým spomenutej smrti.
Téma rozdielov zarezonuje veľmi výrazne v nasledujúcej kapitole o Kainovi a Ábelovi. Násilie sa rodí bežne z neznášanlivosti, z nezvládnutých vášní a z rozdielov a skutočností, ktoré sú pre človeka neznesiteľné. Jednotlivci i celé skupiny sa ako zelektrizované v tajnej dohode postavia proti tomu, kto je iný alebo robí inak, ako si to predstavujú oni, hoci neurobil nič zlé. Rozdiel, ani ten pozitívny, nepovažujú za prípustný.