V utorok 11. novembra si pripomíname sv. Martina z Tours. Je prvým svätcom západnej Cirkvi, ktorý nebol mučeníkom. Známy je aj na Slovensku, kde mu je zasvätených množstvo kostolov. Uctievajú ho západní aj východní kresťania, okrem katolíkov tiež pravoslávni, evanjelici aj anglikáni. Tradičné Svätomartinské trojdnie organizujú každoročne v Bratislavskej arcidiecéze.
Život svätého Martina
Budúci svätec sa narodil okolo roku 317 v Panónii (dnešné Maďarsko) a - podobne ako jeho otec - bol vojakom, no po prijatí krstu odišiel z vojska. Ako vojak cisára Konštancia bol na ceste z rodného domu do kasární. Keď pri bráne mesta Ambianum (dnešné Amiens) uvidel zbedačeného, vymrznutého žobráka, nemal pri sebe žiadne peniaze ani jedlo, ale rozťal mečom svoj plášť legionára na polovicu a dal ho žobrákovi. V noci potom videl vo sne Krista oblečeného do polovice svojho plášťa, ktorý hovoril prítomným anjelom: „To je Martin, ktorý ma cestou na svoj krst zahalil do svojho plášťa“.
Neskôr žil desať rokov v pustovni na ostrove Gallimaria blízko Janova. Čoskoro okolo seba zhromaždil niekoľko desiatok mníchov, s ktorými založil najstarší galský kláštor. Bol známy svojimi čnosťami, asketickým životom a tiež vďaka zázrakom. V roku 371 bol - proti svojej vôli - vyvolený veriacimi za biskupa mesta Tours. Naďalej však viedol život mnícha v kláštore v blízkom Marmoutier, kde viedol komunitu osemdesiatich rehoľníkov. Bol veľmi prísny na seba samého, no zhovievavý voči ostatným. Odsudzoval chyby heretikov, ich samotných však bránil pred tvrdými trestmi. Tým sa postavil napr.
Úmrtie a odkaz
Martin zomrel dňa 8. novembra 397 počas vizitácie farnosti v neveľkej obci Candes pri rieke Loire. Pochovaný bol dňa 11. novembra v katedrále v Tours. Tento deň je od 5. Kult sv. Martina sa začal veľmi rýchlo šíriť najmä vo Francúzsku a - od polovice 6. storočia - v celej vtedajšej kresťanskej Európe. Jeho hrob i samotné mesto sa stali pútnickými miestami, pričom bolo v tomto ohľade druhým najobľúbenejším pútnickým miestom západnej Cirkvi po Jeruzaleme.
Úcta k svätému Martinovi
Viac ako 1000 rokov francúzski králi prosili sv. Martina o ochranu. V neskorom stredoveku mu bolo vo Francúzsku zasvätených viac ako 3600 kostolov. Osoba svätca a zvlášť obraz delenia plášťa so žobrákom mnohokrát inšpirovali umelcov. Zobrazovali ho napr. Carpaccio (1456 - 1526), El Greco (1541 - 1614) a mnohí iní autori. Často sa zobrazuje ako rytier na bielom koni, zriedkavejšie ako biskup s hostiou. Meno svätca si vybrali piati pápeži, posledný z nich - Martin V. (1417 - 1431) bol zvolený 11.
V ranom kresťanstve mal deň sv. Martina charakter podobný ako Popolcová streda. Počas predkresťanských čias sa v ten deň začínala zima, bol to tiež termín, keď sa platili dane a deň, keď sa začínal nový hospodársky rok. Dodnes sú v rôznych častiach Nemecka a Rakúska pochody detí s „lampiónmi sv. Martina“, smerujúce k „ohnisku sv. Martina“. Ak počas neskorej jesene nastáva mierne oteplenie, Francúzi ho nazývajú „martinské leto“.
V Poznani 11. novembra pečú špeciálne „svätomartinské“ sladké rožky plnené hmotou z bieleho maku. Na najstaršej ulici mesta, ktorá sa nazýva Sv. „Svätomartinská hus” je tradičným jedlom vo Francúzsku, Rakúsku a Nemecku: v Kolíne nad Rýnom sa napríklad dňa 11. Vo Švédsku je sv. Martin patrónom gastronomických pracovníkov z juhu tejto krajiny. V Skanii sa už na vigíliu spomienky na sv. Vo Francúzsku je konzumáciu husaciny v deň sv.
V roku 2005 bola „cesta sv. Martina“ („Via Sancti Martini“) prechádzajúca celým európskym kontinentom vyhlásená Radou Európy za „cestu kultúry“. Spája miesto narodenia s hrobom národného svätca Frankov v jeho biskupskom meste Tours. Cesta je označená tmavočervenými tabuľkami so žltým krížom a pečaťou Rady Európy.
Hoci „cesta sv. Martina“ nie je taká obľúbená ako cesty sv. Táto cesta spája miesto jeho narodenia - Szombathely v Maďarsku - s Bazilikou sv. Martina v Tours, kde sú uctievané jeho telesné pozostatky. Z Maďarska vedie cesta cez Maribor a Ľubľanu v Slovinsku cez Treviso a Benátky do Milána, následne Dolinou Aosty a na tzv. priesmyku sv. Bernarda prechádza hlavným hrebeňom Álp. Na francúzskej strane prechádza cez zimné športové stredisko Albertville a Lyon do Tours. Celá trasa spája veľa miest, ktoré nejako súvisia so sv. Už niekoľko rokov je čoraz obľúbenejšia druhá „Via Sancti Martini“ - severná cesta do Tours. Vedie zo Szombathely cez Viedeň a Linz do Nemecka, kde prechádza Bavorskom, Bádenskom-Württemberskom a Porýním-Falckom. Z Trevíra vedie cesta sv.
Svätý Martin z Tours - Svätí mariánskych otcov v centre pozornosti
Kto sú svätí v širšom a užšom slova zmysle
Dnes sa človek často stretáva s otázkami, ktoré zostávajú nevyriešené, ba v očiach mnohých zdajú sa byť priamo nemožné. Pravda, otázky zdajú sa byť nevyriešené iba zo stanoviska toho, kto nie je náležite poučený, alebo bojí sa vhĺbiť do veci. Teda povrchný človek môže zavrhnúť stanovisko sv. Cirkvi. K týmto otázkam patrí aj úcta svätých.
Svätí sa spomínajú dosť často. Ako sa môžeme presvedčiť, sú ľudia, ktorí ich iba spomínajú, bez toho, žeby ich uctili. Dokonca ich urážajú alebo o ich jestvovaní vôbec pochybujú - keďže vychovávať svätých - aj v najnovšej dobe - a ich náležíte uctiť je špecialitou našej svätej Cirkvi, objasnime si túto otázku nasledujúcimi riadkami.
Kto sú svätí?
V širšom slova zmysle svätí sú tí, ktorí žijú v stave svätosti, vedú bohumilý život, čiže silnou vierou vyznávajú zjavenie Božie. Vážne a usilovne plnia Jeho príkazy. Takí svätí vždy boli a sú v Cirkvi. Ba každý človek vo sv. krste obsiahne povolanie a určenie, aby žil sväto.
V užšom slova zmysle svätí sú tí, ktorí nielen sväto žili, ale aj zomreli v stave milosti a boli spasení, ktorí teraz vidia Boha tvárou v tvár.
V najužšom slova zmysle svätí - a na tých obyčajne myslíme, keď sa vo všeobecnosti o svätých hovorí - sú tí, ktorých nám predkladá Cirkev, aby sme ich uctievali, nasledovali a o pomoc vzývali. Cirkev to robí vtedy, keď ich sväto alebo blahorečí.
Proces svätorečenia
Za blahoslaveného môže byť vyhlásený ten, kto v pozemskom živote cnostne žil a po jeho smrti sa jeho prostredníctvom stali aspoň dva zázraky. To posledné je nám dôkazom, že zomrelý žije už v blaženej spoločnosti Božej. Vieme, že Boh hriešnikov nevypočuje, aby urobil zázrak, ale len tých, ktorí plnia Jeho vôľu (Jn 9,31). Kto je vyhlásený za blahoslaveného, toho verejne uctievať je dovolené podľa rozhodnutia Svätého Otca na jednotlivých miestach, krajoch, napr. v štáte, v diecéze, alebo v niektorých reholiach a rádoch.
Ak úcta takého svätca sa rozširuje a jeho prostredníctvom stanú sa ďalšie dva zázraky, môže byť vyhlásený za svätého a môže byť verejne uctievaný v celej Cirkvi, a to úplnou slávou, oslavovaním, svätením. Toto vyhlásenie stáva sa vo forme svätorečenia. Svätorečenie niektorého blahoslaveného má od Sv. Stolice žiadať celá Cirkev: biskupi, veriaci, teologické vysoké školy, rády a rehole, korporácie atď.
Po žiadosti nasleduje čo najprísnejšie vyšetrovanie, či ten svätec naozaj zomrel v stave svätosti, či cnostne žil, či sa jeho prostredníctvom stali ďalšie dva zázraky a či sú tie zázraky ozaj hodnoverné. Sv. Cirkev je pri posudzovaní veľmi prísna a pozorná. Pri kanonizácii je neomylná. Koho vyhlási za svätého, toho meno zapíše do úradných katalógov (kánon - odtiaľ „kanonizácia“) alebo do martyrológia. V prvých storočiach nebolo zvykom vyhlásiť za svätého vo forme kanonizácie, ale Cirkev len mlčky schválila úctu k apoštolom a mučeníkom, ktorí viedli svätý život: od 4. storočia tiež úctu k takýmto askétom a biskupom.
Život svätcov
U mnohých kanonizovaných svätcov na prvý pohľad je nápadný ich mimoriadny život. Zdajú sa byť čudákmi. Mnohí sa im vysmievajú a opovrhujú nimi. Tak napríklad, že mnohí svätci zanechali svetáctvo a venovali sa novému životu, ktorý bol v zrejmom rozpore s predošlým. Oddali sa prísnej askéze a sebazapieraniu, vyhľadávali a prežívali utrpenia. Nejeden, ako napríklad sv. František z Assisi, sv. Katarína Sienská a i. nosili na tele znaky Spasiteľových rán. Sú to tzv. stigmatizovaní. Ich život je plný modlitieb, padajú často do extázy, mávajú videnia a zjavenia. Ba už aj za života konajú zázraky.
Takéto zjavy budia záujem. A preto vo svojom oduševnení chceme ich vidieť čím skôr vo venci slávnych divotvorcov. A skutočnosť je tá, že máme v sebe akúsi náchylnosť pridať niečo k tomu, čo sa stalo. Tie zázračné prídavky často sa menujú legendami, hoci „legenda“ pôvodne znamená povinné čítanie. Tieto legendy obyčajne veľmi jemne a opatrne znázorňujú duchovnú veľkosť svätca. Škoda by bola a tiež barbarstvo, zničiť tieto ruže, kvitnúce zo svätého koreňa. Pritom však musíme dbať aj na povinnosť, klaňať sa Bohu v pravde a spravodlivosti a preto osobnosti svätých očistiť od každej buriny nepravdivosti, ktorej sa protiví ich celý život a vystupovanie.
Tu si musíme dve veci zapamätať. Najskôr treba vedieť, že mimoriadne skutky sebazapierania a hrdinskej lásky svätcov je ich vlastným a pôvodným zjavom. Tieto hrdinské skutky sú výplodom celkom zvláštneho účinkovania Ducha Svätého v ich dušiach. Preto si ich nemôžeme osvojiť a privlastniť, ani napodobňovať. Bol by to duchovný plagiát. Nebolo by to ani Bohu milé, ani nám osožné. Tu platí pravidlo: mimoriadne skutky svätých treba obdivovať, a nie nasledovať. - Potom si musíme uvedomiť, že nie v týchto mimoriadnych zjavoch a zázrakoch, v tzv. charizmách je podstata svätosti, ale jedine vo vysokom stupni lásky k Bohu a blížnemu. Svätci milovali s plnou dôslednosťou a čo najdokonalejšie Boha - a pre Boha blížneho.
Veľkosť svätých sa teda prejavuje v tom, že plnou, geniálnou pôvodnosťou a vo veľkej miere vykonávali všetko to, čo je povinnosťou nás všetkých kresťanov-katolíkov. Je pravda, že v tom pomáha predovšetkým milosť Božia: ale tú dostáva každý človek, a to hlavne vo sviatostiach, menovite vo sv. krste. U väčšiny kresťanov je iba tá chyba, že ju dosť horlivo nevyužívajú. A svätí sú tí, ktorí celým svojím životom sa usilovali zadosťučiniť všetkým svojim povinnostiam. Teda horlivo spolupracovali s milosťou Božou.
Sv. Pavol píše o sebe: „Ale z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne márna. Veď som pracoval viac ako oni všetci, vlastne ani nie ja, ale Božia milosť so mnou“ (1Kor 15,10). A to môže o sebe tvrdiť každý svätý.
Zoznam niektorých svätých
Nižšie je uvedený zoznam niektorých svätých, ktorých si pripomíname:
- Benigna Cardoso da Silva, panna a mučeníčka
- Lazarus Devasahayam Pillay, laik a mučeník
- Isabel Cristina Mrad Camposová, panna a mučeníčka
- Daniel, prorok
- Dávid, kráľ, prorok
- Zefirín Namuncurá, laik a seminarista
- Daudi Okelo a Jildo Irwa, katechéti, mučeníci
- Bartolomej Fanti, rehoľník, kňaz
- Margita z Kortony, kajúcnička
- Titus Brandsma, rehoľník, kňaz a mučeník
- Sv. Bazil Veľký
- Sv. Dominik
- Sv. Don Bosco
- Sv. Flavián a Bibiana
- Sv. František Saleský
- Sv. Genoveva
- Sv. Ignác a Polykarp
- Sv. Irenej a Anastázia
- Sv. Karol Boromejský
- Sv. Perpetua Felicita
- Sv. Prokop
- Sv. Ruzena Limska
- Sv. Turibius
- Sv. Frantisek zo Solana
- Sv. Silvester
- Sv. Stanislav
Marek je autorom druhého evanjelia. Hoci mal latinské meno, podľa historikov bol pôvodom Žid, synovec sv. apoštola Petra. Podľa všetkého nepatril medzi učeníkov Ježiša Krista, keďže v tých časoch bol ešte mladíkom. Podľa Nového zákona jeho plné meno bolo Ján Marek. On aj jeho matka Mária boli v prvej Cirkvi známi a vážení.
Svätého Jozefa nám Biblia opisuje v tom najlepšom svetle. Na čo pri ňom kladie Božie slovo dôraz, prezradil biblista Jozef Jančovič. Biblia nám o vlastnostiach sv. Jozefa veľa nehovorí. Dozvedáme sa z nej, že to bol „človek spravodlivý“ (Mt 1, 19). Učenci navrhli tri výklady, ako „bol Jozef spravodlivý“.
| Svätý | Popis |
|---|---|
| Svätý Alfonz Mária de´Liguori | Zaslúžil si titul cirkevného učiteľa mnohými spismi, ktorými obohatil cirkevnú náuku a sprístupnil ju ľuďom svojich čias i ďalším pokoleniam. |
| Svätý Peter Julián Eymard | Už od detstva pestoval veľmi živú úctu k Eucharistii. Pri prvom sv. prijímaní sľúbil Pánu Ježišovi, že sa stane kňazom. |
| Svätý Ján Mária Vianney | Revolúcia vypukla, keď mal tri roky. Napriek protináboženskému duchu revolúcie Ján dostal v rodine dobrú náboženskú výchovu. Neskôr spomínal s vďačnosťou na matku, že ho naučila dobre sa modliť. |
Je to hlavná svätyňa Panny Márie nielen v Ríme, ale na celom svete. Patrí medzi hlavné, tzv. patriarchálne baziliky a je známa pod talianskym menom Santa Maria Maggiore (čít. Podľa legendy, vyobrazenej nad oltárom v kaplnke Panny Márie, v noci na 5. augusta r. 352 sa vo sne zjavila Panna Mária rímskemu patricijovi Jánovi a pápežovi Libériovi (bol pápežom v r. 352-366) a prikázala im, aby postavili kostol na tom mieste, kde nájdu ráno sneh. Sneh sa objavil na rímskom pahorku Eskvilíne.
Prví traja (nazývaní aj synoptickí) evanjelisti Matúš, Marek a Lukáš hovoria o tom, ako týždeň po Petrovom vyznaní Kristovho božstva Ježiš viditeľne ukázal svoju božskú slávu, ktorá prežarovala cez jeho ľudskú prirodzenosť. Túto udalosť však nezažili všetci apoštoli, lež iba traja: Peter, Jakub a Ján. Tento raz "ich vyviedol na vysoký vrch do samoty. Tam, kým sa modlil (por. Lk 9,29), premenil sa pred nimi: tvár mu zažiarila ako sl... Svätý Hilár je biskup a učiteľ Cirkvi. Jeho liturgickú spomienku slávime 13. januára.