Polnočná Omša a Vianočné Tradície na Slovensku

Medzi príležitosti, keď sa do kostolov často vyberú aj tí, ktorí do nich nezablúdia počas celého roka, patrí aj noc z 24. na 25. decembra. V rímskokatolíckych farnostiach sa vtedy slúžia polnočné omše. Plnšie chrámy v porovnaní so zvyškom roka nám potvrdili viacerí kňazi. Dôležitosť chvíle naznačuje tiež fakt, že polnočná sa zvykne konať aj tam, kde ju čaká málokto. Napríklad, v roku 2009 sa slúžila pre slovenských vojakov v Afganistane priamo v tábore.

Podľa kaplána Mareka Vadrnu z Marianky, oslava narodenia Krista má svoj pôvod v nočných bdeniach - vigíliách, ktoré pred veľkými sviatkami slávili už prví kresťania. Kristus sa podľa tradície narodil v noci. „Vyplýva to z evanjelia, v ktorom sa okrem iného uvádza, že Ježišovi rodičia celý deň hľadali ubytovanie v Betleheme. Žiadne však nenašli, takže Mária nakoniec porodila v maštali. Následne sa k novonarodenému zlietali anjeli, ktorí spievali Sláva Bohu na výsostiach, neskôr mu prišli vzdať úctu aj pastieri,“ vysvetľuje Vadrna.

Polnočná hodina aj dátum 25. decembra je však skôr symbolom ako realitou, keďže presný termín narodenia Krista nepozná nik. Dnešný dátum slávenia Vianoc má podľa rôznych zdrojov pôvod v pohanstve, keď sa slávil zimný slnovrat.

Vadrna tvrdí, že priebeh polnočnej omše sa od bežnej príliš neodlišuje. „Ide o slávnostnú omšu, zmena spočíva len v tom, že na nej po štyroch týždňoch adventu zaznie aj chválospev Sláva Bohu na výsostiach, teda to, čo spievali anjeli na oblohe, keď sa Ježiš narodil.“ Na konci sa zvykne zhasnúť svetlo v chráme a len pri osvetlenom vianočnom stromčeku spievať Tichá noc. Tá vznikla začiatkom 19. storočia. Prispôsobené je aj oblečenie kňaza. „Má na sebe biele alebo zlaté rúcho, kým počas adventu slúžil vo fialovom,“ dodáva kaplán.

Nie vždy je možné odslúžiť polnočnú omšu práve o polnoci. Vadrna uvádza, že „farnosti majú aj rôzne filiálky, takže ak jeden kňaz obsluhuje viac dedín, neostáva mu iné, ako niekde začať o niekoľko hodín skôr. Je to pragmatická záležitosť, inak by sa to nestíhalo.“

V praxi slúžil polnočnú omšu vo Vatikáne už o dvadsiatej druhej hodine napríklad aj pápež Benedikt XVI. v roku 2010. Podľa Vadrnu sa do čias pápeža Pia XII. (hlavou cirkvi bol v rokoch 1939 až 1958) nesmeli omše konať poobede, ale len doobeda. „Vtedy mala aj polnočná omša slávnostnejší charakter. Dnes sa berie pragmatickejšie, a tak sa niekde koná skôr, než odbije polnoc.“

Trochu iná situácia je u gréckokatolíkov. Hovorca Gréckokatolíckeho arcibiskupského úradu v Prešove Ľubomír Petrík vysvetľuje, že z dôvodu spoločných území s rímskokatolíkmi alebo obradovo zmiešaných rodín sa kedysi zvykli polnočné sväté liturgie sláviť aj u nich. „Nie je to však pôvodná prax východných cirkví. Vo väčšine farností sa už nekonajú. Radostne sa však slávi veľké povečerie, ktoré sa začína niekde už pred polnocou, občas sa predĺži aj za ňu. Nejde o eucharistické slávenie, ale o jednu časť z liturgickej modlitby dňa. Svätá liturgia má svoje miesto skôr, už počas Štedrého dňa, a na Narodenie Pána 25. decembra.“ V chrámoch sa vtedy vyjadruje radosť z Božieho vtelenia. Podľa Petríka sú tomu prispôsobené všetky spevy, čítania zo Starého zákona, z prorokov a podobne. „Vyvrcholením veľkého povečeria je nádherný hymnus s názvom S nami Boh.“

Kedysi sa pritom narodenie Krista na východe slávilo spolu so sviatkom Bohozjavenia 6. januára. Podľa rímskeho vzoru, teda 25. decembra, sa začalo sláviť až od 4. storočia. Štedrý deň sa u gréckokatolíkov začína takzvanými kráľovskými hodinkami, na ktorých sa spolu modlia kňazi s veriacimi. Názov vychádza z tradície, keď v Konštantínopole na túto bohoslužbu prichádzal aj kráľ. Popoludní prebieha liturgia svätého Bazila Veľkého s večierňou, potom ľudia doma absolvujú štedrú večeru, aby sa niekoľko hodín pred polnocou, niekde o polnoci, zišli na spomínanom veľkom povečerí. Kedysi bolo spojené s bdením počas celej noci, dnes je taký prístup unikátom.

Polnočné omše nepozná ani evanjelická cirkev augsburského vyznania. Zborový farár z Veľkého Krtíša Ján Ruman tvrdí, že na Štedrý deň sa konajú večerné služby Božie, ďalšie nasledujú až ráno 25. decembra. Všetky majú trochu pozmenenú liturgiu a prebiehajú v slávnostnom duchu. Podľa Rumana platí, že 24. decembra prichádza do chrámu najviac ľudí.

Polnočná omša v Zákamenom

Vianočné zvyky a tradície

Vianoce bývajú odjakživa husto opradené rôznymi zvykmi. Naši predkovia v minulosti mali takmer na každý deň nejaký pekný zvyk, obyčaj, ktoré mali zabezpečiť hospodársku prosperitu jedinca, kolektívu. Podľa starorímskeho vzoru sa začínajú v predvečer sviatku, na vigíliu a trvajú od 24. do 27. decembra (Štedrý deň, Božie narodenie, Štefan, Ján Evanjelista). Vianočný cyklus v cirkevnom kalendári však trvá od 24. decembra do 6. januára (po 27. Štedrý deň • 24.

Ich cieľom bolo zabezpečiť prosperitu, bohatosť, hojnosť pre spokojný blahobytný život. Začínal sa vždy modlitbou, po nej nasledovala oplátka s medom, cesnakom, krížikom na čelo a konzumovali sa ďalšie vianočné jedlá, popri tom sa nezabúdalo odložiť, vyniesť aj dobytku a robili sa rôzne magické úkony. Napr. gazda rozkrojil najkrajšie jablko, kde jeho zdravé jadrá znamenali zdravie a červavé boli predzvesťou smrti a zároveň dal každému kúsok, čo znamenalo, že rodinu tvorí každý jej člen, ako kúsky tvoria celé jablko.

Vyvrcholením večera u rímskych katolíkov bola polnočná omša, ktorá znamenala ukončenie pôstu. Verili, že o polnoci sa voda v potoku mení na víno, dobytok hovorí ľudskou rečou, nebo sa otvára a dušičky aj anjeli na zem prichádzajú, preto im nechávali na stole omrvinky.

Týmto dňom nastáva čas jedného z najväčších kresťanských sviatkov - narodenie Krista Pána. Niekoľko dní sa naň všetci pripravovali, hlavne malé deti sa tešili. Keďže počas sviatkov sa nesmelo pracovať, bolo potrebné dopredu obriadiť hospodárstvo i obydlie. Pre dobytok sa pripravila výdatnejšia krma, pre kuchyňu muselo byť pripravené narúbané drevo.

Na Štedrý deň sa používala nová brezová metla a nová vareška na zásmažku. V podvečer gazdiná pripravovala stôl. Naň položila po niekoľko zrniek obilia i strukovín a tiež drobný peniažtek (neskôr sa dávala u šupinka z ryby), aby bola v dome hojnosť. Na stôl položila sito s dopestovaným obilím (jačmeň, pšenica, raž, ovos) a strukovinami. Na slamienke boli naukladané jablká, hrušky, orechy, sušené slivky a štiepky. Tieto produkty mali symbolizovať budúcu hojnú úrodu. Na stole bola hrubšia svieca a nechýbal ani pohár s medom a vianočné oblátky.

Napríklad okolo nôh sa opáše reťaz, aby rodina držala pospolu. Na zemi pod stolom položená sekera má symbolizovať pevné (železné) zdravie prítomných. Pred večerou gazda s gazdinou obišli dvor, maštaľ, chlievy a tieto priestory pokropili svätenou vodou - na štyri svetové strany. Kohútovi i psovi dali cesnak, aby boli ostrejší, jedovatejší.

Samotná večera začala o šiestej hodine večer. Miesto petrolejky bola zažatá svieca, ktorá pomáhala svojím mihotaním vytvoriť zvláštnu čarovnú atmosféru - a tá zostala v povedomí každého až do staroby. Zásadou bolo, že každý musel zjesť, aj keď iba za lyžičku, z každého jedla. V tento večer sa každý snažil byť pri stole. Ak náhodou niekto chýbal, na stole mal tanier, lyžičku a voľné miesto pri stole. Jedlo sa zo spoločnej misy, pričom prednostné právo mal hospodár, ktorý naložil prvú lyžičku z každého jedla do obilia v site, určeného pre hydinu na sv. Štefana (aby sliepky dobre niesli vajcia).

Po večeri sa chodilo pod okná spievať koledy. Navštevovali sa susedia alebo príbuzní. Vyvrcholením dňa bola utieren (polnočná sv. Najväčší vianočný sviatok oslavovaný ako deň znovuzrodenia Slnka ustanovila vo 4. Prelínajú sa v ňom predkresťanské predstavy o znovuzrodení slnka so stredovekým cirkevným kalendárom, podľa ktorého bol 25. december považovaný aj za Nový rok. V tradičnej kultúre sa k nemu viažu praktiky mágie počiatku.

Na Božie narodenie sa nesmelo chodiť z domu do domu na návštevy, nesmelo sa ani zametať, ani „slíže sa nesmeli krájať“, strava bola z predchádzajúceho dňa a pod. V tento deň mala byť rodina pospolu, rozjímalo sa a spievali nábožné piesne, hlavne tie sviatočné ... Štefan • 26. december, II.

Roľnícke obyčaje, obsypávanie zrnom a vinšovanie, cirkev prijala a vysvetľovala ako pamiatku na ukameňovanie svätca. V Kubrej bol taký zvyk, že sa chodilo na „Ščefánsku vodu“. Do polnoci mali dievky aj mládenci zakázané schádzať sa.

Keď prišli ku kyselke, dievky zvykli do nej hádzať kúsok koláča, oplátky a pod. Hneď ako dievky prišli domov, pozametali izby a poutierali prach, zakúrili do sporáka a pobrali sa spať, čo bolo okolo tretej hodiny nadránom.

Zvykom tohto dňa bolo nakŕmiť hydinu z odložených štedrovečerných jedál, aby dobre niesla vajcia. Taktiež sa v tento deň rozkrájal a zjedol „ščedrákový“ koláč. Keď však bol zamrznutý potok, tak ich preháňali v snehu po dvore.

Na tento deň sa nevzťahovali také prísne obmedzenia ako deň pred ním. Aj atmosféra v rodinách bola veselšia, uvoľnenejšia. Rodiny sa navštevovali, vinšovali si. Doobeda sa chodilo do kostola a popoludní sa konali zábavy v domoch, kam sa chodievalo na priadky.

Mláďatká • 28. Na ovocné stromčeky sa zvykli viazať slamené proviesla, aby úroda ovocia bola bohatá. V tento deň vyniesol gazda slamu spod stola, narobil z nej povriesla a obväzoval nimi ovocné stromy, aby dobre rodili a mali veľa mladých výhonkov. Izba sa zvykla pokropiť vodou, ktorá stála za stolom od Štedrého dňa.

Pápež Silvester I. vládol v čase, kedy skončil vek divokého prenasledovania kresťanov a začal sa nový vek. V stredoveku považovali oslavy prichádzajúceho roku za pohanský zvyk, preto oslavy 1. januára v roku 567 náboženskí hodnostári zrušili.

V kaplnke sa schádzali mladí aj starí popoludní medzi 4.-5. hodinou, po zvonení na večer. Mládenci, tak tí sa povinne schádzali „kerí dali na liter“ na čele s mládeneckým richtárom v krčme u Žida tiež okolo 7.-8. hodiny. Potom mládenecký richtár poslal jedného z najmladších domov pre čisté, oprané vrece a k dievke, „kerá bola vedúca šeckých“ po koláč. Dievky si medzi sebou určili jednu, ktorá bola povinná upiecť veľký okrúhly koláč o priemere asi 60-70 cm.

Keď ako prvý mládenecký richtár vstúpil do pitvora - „odchýlel“ dvere do izby, kde sa konali priadky a spoločne s harmonikou začal spievať „vlastnú koledu“. Po odspievaní celej „koladovej piesne“ vstúpili všetci mládenci medzi ženy a dievky. Mládenecký richtár napísal na hradu povaly „trojkrálovú griedu“ - tri písmená, znak kolady „GMB“.

Niekedy sa stalo aj to, že sa dievky schovali a koláč mládencom nepripravili. Ukázali sa len na práske. Vtedy si mládenci vedeli ľahko poradiť. Vzali „podušku konskú“ a vložili do vreca a tú nosili namiesto koláča.

Vianočné oblátky

Taktiež tu platili rôzne magické úkony, priaznivé veštby, že už noc po Silvestri a nový deň majú zvláštnu moc a teda aj vplyv na celý rok. Hovorilo sa: „Ako na Nový rok, tak po celý rok“.

V deň na Tri krále popoludní a podvečerom chodili dievčence (10-13-ročné) spievať popod okná domov a najmä tam, kde mali dospelých mládencov. Bol to tiež akýsi druh koledy. Pod oknami spievali určenú trojkráľovú pieseň: Išli tri krále od východu, ale aj vianočnú pieseň S Panny Pán Ježiš je narodený.

Keď dievčence vyspievali pod oknami všetky slohy oboch piesní a nikto nevychádzal z izby dávať darček (grajciar, sušené slivky, hrušky, sušené „ščiepky“, koláč a podobne, tak zaspievali ešte jednu príležitostnú pieseň Dajte nám len dajte, čo nám máte dať.

V nasledujúcej tabuľke sú zhrnuté niektoré z najvýznamnejších vianočných zvykov:

tags: #polnocna #omsa #polnocna #trencin