Život svätého Martina z Tours: Príbeh štedrosti a viery

Úcta k sv. Martinovi má v našom prostredí starobylé korene. Svätý Martin patrí k najpopulárnejším svätcom Cirkvi. Naši predkovia si ho zvolili za svojho patróna iste preto, že boli fascinovaní jeho osobnosťou. Inšpirovali sa jeho príkladným životom a túžili ho napodobňovať. Tento duchovný dôvod musí objavovať znova a znova každá generácia a dnes ho musíme hľadať i my, aby sme ho nielen poznali, ale podľa neho aj žili. Toto sa nazýva spiritualita alebo duchovnosť. Každá rehoľa, farnosť, ba aj celá diecéza má svojho patróna.

Rovnako aj každý kresťan má svojho nebeského patróna, ktorého dostal pri krste, ďalšieho si pribral pri birmovke alebo pri osobitnom zasvätení sa Bohu. Meno patrí k podstate a identite človeka. Aj sv. Martin patrí k našej identite. Prostredníctvom života sv. Martina sa môžeme inšpirovať a napodobňovať jeho príklad.

Život svätého Martina z pera Sulpicia Severa je prvým veľkým hagiografickým dielom latinského Západu, ktoré sa stalo vzorom pre celé stredoveké svätopisectvo. Hrdina tohto diela, sv. Martin z Tours (r. 316 - 397), je prvým významným svätcom latinského Západu, ktorý bol po svojej smrti uctievaný ako nemučeník. Martinov život bol vo svojej dobe viac inšpirujúci než príklady Martinových súčasníkov, ako boli sv. Ambróz, sv. Hieronym či sv. Augustín. Práve martinovský typ svätca prevážil v stredoveku, bol to „svätec na všedný deň“. Dielo patrí ku klasike hagiografickej literatúry a ku skvostom svetovej literatúry z čias vtedy zanikajúcej Rímskej ríše. Autor diela Sulpicius Severus (r. cca 360 - cca 425) bol Martinovým žiakom a duchovným synom. Tento spis o živote sv. Martina napísal v roku 397, hneď po jeho smrti, ktorú hagiografická literatúra nazýva krajšie - ako „deň narodenia pre nebo“.

Sulpiciov životopis sv. Martina (rovnako aj jeho Listy a Dialógy) je potrebné čítať s vedomím, že ide o dielo, ktoré je poznačené istou dávkou idealizácie svätca. Cieľom životopisca totiž nebolo na prvom mieste opísať historické fakty Martinovho života, ale obhájiť jeho pravovernosť v náuke a ešte viac pravovernosť v spôsoboch jeho askézy.

Mladosť a vojenská služba

Martin sa narodil v panónskom meste Sabária. Vyrástol však v Itálii v Ticínii. Jeho rodičia neboli v očiach sveta najvýznamnejší, ale boli to pohania. Otec slúžil najprv ako obyčajný vojak, neskôr ako tribún. Mladý Martin vstúpil takisto do armády, a to do Konštantínových oddielov. Potom konal službu za cisára Juliána, nie však dobrovoľne, pretože už od útleho veku túžil tento vynikajúci chlapec po službe Bohu.

Pretože, keď mu bolo desať rokov, utiekal sa proti vôli rodičov do chrámu a žiadal o prijatie do katechumenátu. Čoskoro sa podivuhodným spôsobom oddal Bohu, a keď mu bolo dvanásť rokov, zatúžil stať sa pustovníkom. Iste by bol zložil i sľuby, keby mu nebránil jeho vek. Tu bol vydaný edikt nariaďujúci odvody synov vyslúžilých vojakov. Otec, pozerajúci na Martinovo počínanie s veľkou nevôľou, ho vydal. Odviedli ho v putách a prinútili, aby zložil vojenskú prísahu. Uspokojil sa s jedným sluhom, a k tomu ešte, hoci bol pánom, naopak sluhovi takisto posluhoval. Dokonca mu zobúval a čistil obuv. Jedávali spoločne a pri jedle častejšie obsluhoval Martin. Takmer tri roky bol vo vojsku, než prijal krst, a predsa neupadol do nerestí, ktorým tak často podliehajú ľudia v tejto službe. K svojim druhom v zbrani sa správal s veľkou dobrotou a s úžasnou láskou. Jeho trpezlivosť a skromnosť prekračovali ľudské medze. Jeho poctivosť nie je potrebné vyzdvihovať, pretože tou sa zdal byť už vtedy viac mníchom než vojakom. Všetkých spoluvojakov si natoľko získal, až ho úprimne zbožňovali. Hoci sa ešte nenarodil druhýkrát v Kristovi, žil dobrými skutkami, ako sa patrí na čakateľa krstu. Trpiacim bol vždy nablízku, úbohým pomáhal, živil núdznych, obliekal nahých, že zo žoldu si pre seba nenechával viac, než čo postačovalo na každodennú obživu.

Rozdelenie plášťa

Toho roku udreli také strašné mrazy, že veľa ľudí zahynulo od chladu. Jedného dňa, bolo to uprostred zimy, stretol Martin v bráne mesta Ambian (dnešné Amiens) nahého žobráka. Sám Martin mal už iba zbraň a jednoduchú uniformu. Akonáhle uvidel, že tento úbožiak nadarmo prosí a nikto sa do dobrých skutkov príliš nehrnie, pochopil bohabojný muž, že ho musí sám zachrániť. Ako to mal ale urobiť, keď sám mal už iba plášť? Všetko ostatné totiž takisto rozdal. I vytasil meč a rozťal svoj oblek na dve polovice. Tu sa začali poniektorí okoloidúci veľmi smiať, pretože v tomto oblečení vyzeral ako trhan. Boli tam však aj ľudia so zdravým rozumom a tí začali sami nad sebou hlasno nariekať, že sa nezachovali tak ako Martin.

Svätý Martin sa delí o plášť so žobrákom

Nasledujúcu noc mal Martin sen. Zjavil sa mu Kristus zahalený do plášťa, do ktorého Martin obliekol bedára. Vtom počuje: „Prehliadni si pozorne Pána! (Martin mal dar rozpoznávania duchov, lebo vedel spoznať Krista v bedárovi.) Spoznávaš tento plášť?“ A Kristus hovoril jasným hlasom k zástupu okolostojacich anjelov: „Martin, ktorý bol až dodnes katechumenom, mňa obliekol do tohto rúcha“. Skutočne Pán pamätá na slová, ktoré sám hlásal: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto najmenších, mne ste učinili.“ (Mt 25, 31 - 46) Tak dosvedčil, že to bol on, kto bol odetý do žobráka. Toto uzrel najblaženejší muž. Výšiny ľudskej slávy síce nedosiahol, zato však poznal Božie zasľúbenie vo svojich skutkoch a vo veku osemnásť rokov pristúpil ku krstu. Len na úpenlivé prosby svojho priateľa tribúna neopustil armádu ihneď. Veď rovnako sľúbil, že sa zriekne sveta, ako náhle vyprší čas jeho vojenskej služby. Posilňovaný týmto očakávaním zostal Martin ešte dva roky v armáde.

Odchod z armády

Medzitým zhromaždil cisár Julián (Apostata) armádu k Vagionu (dnes Worms), pretože sa do Galie hrnuli barbari. Začal vojakom vyplácať dar (zvláštny dar pre vojakov v predvečer boja, ktorý sa dával na povzbudenie vojakom, najmä ak veliteľovi záležalo na víťazstve). Ako bolo zvykom, boli jednotliví vojaci vyvolávaní jeden po druhom. I prišiel na rad Martin. A tu sa mu zdalo, že je vhodný čas na žiadosť o prepustenie. Takisto nepovažoval za poctivé prijať dar, keď už nehodlá ďalej zostávať v armáde. Vtedy povedal cézarovi: „Až doteraz som bojoval za teba, teraz mi dovoľ, aby som bojoval za Boha. Dar nech prijme ten, kto bude bojovať. Ja som Kristov vojak, bojovať nesmiem.“ Na tieto slová despota zlostne zachrčal: „Nie pre vieru, ale zo strachu zo zajtrajšieho boja sa vzpieraš vojne.“ Nato Martin, neohrozený a ešte posilnený tým, že mu tyran chcel nahnať strach: „Ak sa to má pripisovať zbabelosti, a nie viere, postavím sa zajtra pred šík bezo zbrane. Cézar ho rozkázal odviesť do žalára, aby bol skutočne podhodený barbarom neozbrojený, a mohol tak činom dokázať svoje slová. (Martin je za verejné vyznanie viery väznený, čím sa pripodobnil mučeníkom.) Avšak pozajtra poslali nepriatelia vyslanca s prosbou o mier. Môže snáď niekto pochybovať, že to bolo víťazstvo svätého muža? Pre neho to bolo tak zariadené, že napokon do boja bezo zbrane nebol vyslaný. Hoci by verný Boh mohol zachrániť svojho vojaka hoci i uprostred nepriateľských mečov a kópií, predsa odvrátil bitku, aby ani jeho zrak nebol sužovaný pohľadom na smrť iných.

Pôsobenie po odchode z armády

Nato Martin opustil armádu a vydal sa za Hiláriom, svätým pictavijským biskupom, známym svojou neochvejnou vierou, a nejaký čas u neho zostal. Hilárius zveril Martinovi úlohu diakona a aj inak sa ho pokúšal k sebe pevnejšie pripútať a získať pre božskú službu. Ale Martin stále vykrikoval, že nie je hodný. Pretože biskup bol bystrým mužom, pochopil, že sa mu ho pomôže získať len tak, keď sa Martin bude domnievať, že neprijíma poctu, ale príkorie. A tak ho ustanovil iba za exorcistu. Zanedlho potom dostal vo sne znamenie, aby v zbožnej starostlivosti navštívil svoj dom a rodičov, lebo oni žili ešte stále ako pohania. Zo súhlasom svätého Hilária Martin išiel. Na cestu ho vyprevádzali slzy a zaprisahania, aby sa vrátil. Hovorí sa, že odchádzal smutný a bral si bratov za svedkov svojich nastávajúcich protivenstiev. Jedného dňa prechádzal kdesi v Alpách ľudoprázdnou krajinou, keď tu náhle narazil na lúpežníkov. A už mu aj jeden mával nad hlavou sekerou, druhý však ruku svojho druha zadržal. Martina zviazali a dali ďalšiemu, aby ho obral a potom strážil. Ten si ho vzal na bok a začal sa vypytovať čo je zač. Na to Martin odpovedal: „Ja som kresťan.“ Lúpežník skúmal či sa bojí. „Nebojím,“ povedal Martin pevne, „pretože viem, že Božie milosrdenstvo je v nebezpečenstve najbližšie. Skôr je mi ľúto teba, lebo nie si hoden Božieho milosrdenstva, pretože si zlodej.“ A začal lotrovi vysvetľovať Božie slovo. Nechcel to ďalej naťahovať. Lúpežník uveril, nechal Martina pokračovať v ceste a chvíľu ho odprevádzal. Ešte žiadal, aby za neho prosil Boha.

A Martin pokračoval v ceste. Prešiel Milánom, keď vtom pri ňom zastal diabol. Mal ľudskú podobu a vypytoval sa, kam to Martin kráča? Keď dostal odpoveď, že ide ta, kam ho volá Pán, opáčil: „Kamkoľvek pôjdeš a o čokoľvek sa pokúsiš, diabol pôjde po tebe.“ Vtedy mu Martin odpovedal prorockým slovom: „Pán mi bude pomocníkom, človeka sa nebojím.“ Jeho nepriateľ vzápätí zmizol. Ako si Martin predsavzal, vyslobodil svoju matku z bludnej cesty pohanstva. Vtedy sa rozbujnela Áriova heréza po celom svete, najmä v Ilýrii. (Ariáni popierali božstvo Ježiša Krista.) Tu Martin bojoval takmer osamotený proti nevernosti kňazov a vyslúžil si za to mnohé útrapy. Dokonca bol verejne bičovaný a nakoniec ho vyhnali z mesta. Vrátil sa do Itálie a keď zistil, že i v Galii je cirkev silne rozbúrená - i Hilária prinútilo násilie heretikov odísť do vyhnanstva -, založil si v Miláne kláštor. I usúdil Martin, že je potrebné na tento čas ustúpiť, tak odišiel na ostrov Gallinaria (na pobreží Ligúrskeho mora; tu Martin zakúsil pustovnícky život na „východný“ spôsob). Sem ho doprevádzal akýsi presbyter, muž vynikajúcich vlastností. Po nejaký čas sa tu Martin živil korienkami bylín. Jedného dňa zjedol jedovatú čerericu. Jed už pomaly začal účinkovať a smrť sa približovala. Martin sa začal modliť a hroziace nebezpečenstvo zahnal - a náhle všetka bolesť zmizla. Zanedlho sa dozvedel, že panovník ľutuje, čoho sa na Martinovi dopustil a dovolil mu, aby sa vrátil.

Biskupské pôsobenie

Hilárius už v Ríme nebol, preto šiel Martin po jeho stopách do Piktavia (dnes Poitiers). Tam bol veľmi srdečne prijatý a neďaleko mesta si založil kláštor (dnes Ligugé). Vtedy sa k menu pridal akýsi katechumen, ktorý túžil po tom, aby ho presvätý muž vyučil vo svojich náukách. Neuplynulo mnoho dní, keď náhle upadol do malátnosti a bol sužovaný horúčkami. A Martin musel znova niekam odísť. Tri dni bol preč a keď sa vrátil, našiel telo bez duše. Smrť prišla tak náhle, že katechumen odišiel z tohto sveta nepokrstený. Rozžialení bratia konali okolo tela mŕtveho smútočné obrady, keď s plačom a bedákaním pribehol Martin. Celú jeho myseľ naplnil Duch Svätý. Nariadil ostatným opustiť celu, v ktorej ležal mŕtvy, a za zatvorenými dverami sa vrhol na bezduché telo. Keď sa už nejaký čas usilovne modlil, pocítil skrze Pánovho Ducha, že do neho vstúpila sila. Troška sa vzpriamil a uprene hľadel na tvár mŕtveho. Teraz už bol pokojný, spoliehal sa na Božie milosrdenstvo a vyslyšanie svojich modlitieb. Uplynuli necelé dve hodiny a Martin začal pozorovať, ako sa údy mŕtveho chvejú a otvorené oči sa pohybujú. I obrátil sa na Pána mocným hlasom a naplnil celu jasotom. Jasanie začuli tí, ktorí stáli vonku a vrhli dovnútra. Tak bol navrátený k životu, ihneď prijal krst, žil potom ešte mnoho rokov a ako prvý bol pre nás dokladom Martinovej zázračnej moci. Sám vysvetľoval, že keď opustil telo, bol privedený pred súd a už myslel, že bude odsúdený do nehostinných miest a medzi temný dav. Tu ale dvaja anjeli potvrdili sudcovi, že práve za neho sa modlí Martin.

Zanedlho potom prechádzal krajom akéhosi Licina, človeka v očiach sveta veľmi cteného, a bol privítaný krikom a bedákaním nariekajúcich ľudí. Súcitne k nim pristúpil a spýtal sa, prečo nariekajú. A odpovedali mu, že jeden z otrokov sa obesil. Keď to začul, vstúpil sám do miestnôstky, kde bol mŕtvy, a položil sa na neho. Takto sa nejaký čas modlil. Z ničoho nič mŕtvemu ožila tvár a so zamdleným zrakom sa posadil.

V tom čase si v meste Turónov (dnes Tours) žiadali Martina za biskupa. Keď ho však nemohli dostať z kláštora, vrhol sa Martinovi k nohám nejaký Rustikus, jeden z obyvateľov mesta. Tvrdil, že jeho manželka je chorá, a tak primäl Martina, aby išiel s nimi. Na ceste na naň už čakali zástupy ľudí, a tak prišiel do mesta akoby pod ochranou (alegória na evanjelium: podobne vošiel Kristus do Jeruzalema, porov. Mt 21, 1 - 9). Neuveriteľné množstvo ľudí sa vtedy zišlo na voľbu biskupa, a to nielen z Turónu, ale i z okolitých miest. Všetci boli rovnakého zmýšľania, jednotnej vôle a želania: Martin je najsúcejší, aby sa stal biskupom! Pre cirkev bude taký kňaz šťastím! Predsa len sa našli takí, a to niektorí z radov biskupov povolaných na vysvätenie nové...

Svätý Martin

V roku 371 sa uprázdnil biskupský stolec v meste Tours. Ľudia si žiadali, aby bol biskupom práve Martin. On samozrejme nechcel. No násilím ho vyviedli z jeho úkrytu, ktorý mal medzi husami, ktoré ho svojím gagotom prezradili. Kvôli tomu sa niekedy vyobrazuje s husou. 4. júla 371 bol vysvätený za biskupa. Za svoje sídlo si zvolil miesto asi dva kilometre od mesta Tours pri rieke Loire, kde vystaval drevený kláštor. Žil tam aj s asi osemdesiatimi učeníkmi. Nič nevlastnili, žili veľmi skromne.

Martin zriedka opúšťal samotu, ale vedel rázne zakročiť, keď bolo treba. Keď dal cisárov brat Valens upáliť osemdesiat katolíckych kňazov, Martin sa vybral za cisárom Valentiniánom, aby ho napomenul. Valentinián si ho potom často volal ako poradcu na svoj dvor. Martin mal veľa zásluh aj na obrátení mnohých pohanov, ktorých bolo v okolí Tours veľmi veľa. Po zvyšok svojho života zostal skromným, poníženým, spával na holej zemi.

Záver života

Martin vedel dlho vopred o svojej smrti a povedal bratom, že sa blíži smrť jeho tela. Medzitým sa ukázala potreba navštíviť farnosť v Candes. Klerici tejto cirkvi sa preli a on túžil obnoviť tam pokoj. Šiel tam teda a po obnovení pokoja medzi klerikmi sa nejaký čas zdržal v tej cirkevnej obci. Keď už pomýšľal vrátiť sa do kláštora, začali ho zrazu opúšťať telesné sily. I zvolal bratov a oznámil im, že zomiera. Tu začali všetci žalostne plakať a súhlasne bedákali: „Prečo nás, otče, opúšťaš? A komu nás, opustených, zanecháš? Na tvoje stádo sa vrhnú draví vlci. Kto nás uchráni pred ich zubami, keď udrú pastiera? Vieme, že túžiš po Kristovi, ale odmenu máš zabezpečenú a oddialením sa nezmenší. Tento plač ho dojal, lebo veď celý vždy oplýval hlbokým milosrdenstvom v Pánovi; a hovorí sa, že zaslzil.

Obrátil sa k Pánovi a na ich plač povedal iba toto: „Pane, ak som ešte potrebný tvojmu ľudu, neodmietam pracovať. Aký obdivuhodný muž! Ani práca ho nezlomila, ani smrť ho nemohla pokoriť! Neprikláňal sa ani na jednu stranu. Ani smrti sa nebál, ani žiť neodmietal. Oči i ruky mal ustavične pozdvihnuté k nebu a jeho nezlomný duch neustával v modlitbe. A keď ho kňazi, čo sa k nemu zišli, prosili, aby sa obrátil na bok, a tak uľahčil svojmu telu, povedal: „Nechajte, nechajte ma, bratia, hľadieť radšej do neba ako na zem, aby sa duch uberal svojou cestou k Pánovi.“ Keď to povedal, videl stáť neďaleko seba diabla. „Čo tu stojíš,“ hovorí, „ty krutá beštia?! Nič na mne nenájdeš, prekliaty ničomník. S týmito slovami odovzdal nebu ducha.

Zomrel 8.novembra 397. Jeho telo pochovali 11.novembra na cintoríne za mestom Tours. Sviatok sv. Martina sa slávi 11. novembra.

Uctievanie hrdinských čností sv. Martina z Tours sa po jeho smrti veľmi rýchlo šírilo nielen vďaka životopisu Sulpicia Severa, ale aj vďaka mnohým zázrakom. Jeho kult je dodnes veľmi rozšírený po celom svete. Dosvedčuje to veľké množstvo kostolov, ktoré sú vo Francúzsku zasvätené sv. Martinovi. Jeho hrob sa stal hlavným pútnickým miestom Frankov. Veľmi skoro boli vysvätené nové kostoly na jeho počesť v Ríme, Ravenne a v Cantenbury. Vo veľkej úcte ho mali v Španielsku, Nemecku a v Holandsku. Okolo roku 1800 už 173 starobylých chrámov nieslo jeho meno. Meno a najmä zobrazenie sv. Martina v erbe, či v názve sa spája s nejednou obcou, či mestom.

tags: #kto #bol #svaty #martin