Problematika prorockého účinkovania v Starom ako aj v Novom zákone je veľmi komplexná záležitosť. Prorocký fenomén je verejnosti relatívne dobre známy. Predstavuje určitý, aj keď nie celkom jasný obsah, ktorý osciluje medzi biblickou predstavou na jednej strane a ľudovými klasickými predstavami o výnimočných ľuďoch, ktorí vedia predpovedať budúcnosť na strane druhej.
Pod biblickou predstavou možno rozumieť obraz prorokov, ktorých posielal Boh k svojmu ľudu v Starom zákone. Títo proroci boli pre ľud znamením Božieho záujmu oň a cítili sa byť prorockým slovom viazaní. Časom sa tento národ naučil v svojej intuícii viery - dnes tomu hovoríme sensus fidei (cit viery; zmysel pre vieru) - správne rozlišovať pravých a nepravých prorokov, takže v nich mal jasnú garanciu svojej orientácie v spletitých problémoch a otázkach.
Na druhej strane treba konštatovať rastúci záujem súčasného človeka o niektoré spirituálne témy, medziiným o prorocký fenomén - náboženskou terminológiou povedané: o prorockú charizmu. Myslím, že dnešná doba tuší správne, keď obracia svoju pozornosť na prorocký fenomén, ktorý môže byť určitým ukazovateľom východiska zo súčasných problémov. Je to však zatiaľ len tušenie, ktoré potrebuje priestor.
Skôr ako sa budeme zaoberať obsahmi a formami proroctva v biblických časoch a ich podobou v súčasnosti, zastavme sa pri jednej koncepcii prorockého účinkovania, ktorú predstavovali biblickí vedci pred niekoľkými desaťročiami. Išlo o koncept prorockého vystupovania v opozícii voči inštitúcii.
Ak chceme adekvátne pochopiť starozákonný profetizmus, tak je na prvom mieste potrebné zbaviť sa akejsi inštitucionalistickej predstavy o tej skupine ľudí, ktorých v našej terminológii poznáme pod názvom proroci. Treba však pamätať na to, že už Abrahám aj Mojžiš boli nazvaní prorokmi (Gn 20,7; Dt 34,10), Mojžiša označuje Písmo za najväčšieho proroka: „Odvtedy sa už nezjavil v Izraeli taký prorok, ako bol Mojžiš, s ktorým by sa Pán stýkal z tváre do tváre...“(Dt 34,10)
V tejto charakteristike je naznačený aj pôvod, resp. podstata každej prorockej iniciatívy, ktorá pozostáva v intenzívnej medziosobnej komunikácii s Bohom a nie v nejakej spoločenskej evolúcii sociálnych vzťahov. V tomto zmysle možno za proroka po Abrahámovi a Mojžišovi považovať aj Samuela, o ktorom z jeho kníh vieme, za akých okolností sa uskutočnilo jeho prorocké povolanie (1Sam 3,1-10) a v akých okolnostiach sa toto povolanie rozvíjalo (3,19-21). Ďalší proroci sú známi z čias kráľa Dávida (Natan, Gad..., 10. stor. pred Kr.).
V dejinách starozákonného Božieho ľudu sa vyskytovali aj prorocké asociácie. Ich členovia boli početní (1Kr 18,4) a nazývali sa synmi prorokov (2Kr 2,3.5.7.15). Z toho vidieť, že mali svojich učiteľov či predstavených, ktorí ich uvádzali do intenzívneho duchovného života. Niekedy sa to uskutočňovalo aj za pomoci hudby či tanca (1Sam 10,5). Obyčajne boli chudobní a živili sa vlastnou prácou, prípadne žili z milodarov. Tieto prorocké školy skupinovo prechádzali z jedného miesta na druhé.
V 8. storočí pred Kristom sa začína epocha prorokov-pisateľov. Ide o prorokov-kazateľov, ktorí po sebe - alebo iní autori o nich - zanechali písomné záznamy ich rečí. Najstarším a jedným z najväčších prorokov bol Amos a spolu s ním proroci Izaiáš, Jeremiáš, Ozeáš a ďalší. Títo proroci účinkovali v časoch rozdelenej monarchie pred babylonským zajatím (9.- 6. stor. pred Kr.).
V babylonskom zajatí (6. stor. pred Kr.) účinkoval Deutero-Izaiáš a Ezechiel a vtedy azda vznikli niektoré texty Danielovho proroctva. Po skončení zajatia sa ako najvplyvnejší ukázali proroci: Aggeus, Zachariáš a Malachiáš, ktorí pracovali na náboženskej, mravnej a sociálnej obnove národa. Potom, približne v 5.- 4. storočí pred Kr., sa už prorocká charizma stráca a na miesto prorokov sa dostávajú mudrci. Títo sú autormi tretej, veľmi významnej časti biblických spisov - múdroslovných textov.
Sväté písmo nezriedka hovorí aj o falošných prorokoch. Myslia sa tu ľudia, ktorí vystupujú ako praví proroci, ale ich skutočná motivácia tkvie v sebaklame alebo bludoch, alebo v osobnom prospechu a vypočítavosti, či v predstieraní: nachádzajú sa na výhodných a vplyvných miestach pri kráľoch, prijímajú účasť vo vojenských výpravách, na kráľovských dvoroch (kráľ Achab v 9. stor. pred Kr. ich mal 400 /1Kr 22,6/), sú poplatní kráľom, vyhľadávajú priazeň mocných, vystupujú proti pravým prorokom. Mojžišova legislatíva ich prikazovala usmrtiť (Dt 18,20).
Národ tak bol ustavične konfrontovaný s otázkou o pravých a nepravých prorokoch a vo všeobecnosti túto úlohu svojím citom pre vieru pomerne dobre zvládol, a to napriek tomu, že v tejto záležitosti v Izraeli nie je známa žiadna určujúca inštitúcia. Preto si tento národ zaslúži obdiv. Kritériom rozoznávania bolo splnené proroctvo, viera, pokora, morálka a život proroka, čiže osobné kvality, ďalej ochota trpieť ako aj ortodoxnosť náuky viery. Medzi pravými a falošnými prorokmi dochádza neraz ku konfliktom, pričom praví proroci úspešne strhávajú masku z tváre falošných prorokov a odkrývajú ich skutočné ciele.
Židovský profetizmus možno posudzovať z jeho vonkajšej aj vnútornej stránky. Vonkajšie kritériá ho chcú charakterizovať v jeho špecificite vo vzťahu k mimobiblickým prejavom napr. voči kanaánskemu alebo mezopotámskemu profetizmu. Hoci izraelskí proroci majú niektoré spoločné prvky s mimobiblickým profetizmom (sen alebo videnie, prorocké asociácie, hudba, tanec...), predsa však mezopotámskemu či kanaánskemu extatickému profetizmu chýbajú také prvky ako je reforma života a životných postojov, apel na svedomie a záujem o duchovný osud národa.
V mimobiblickom profetizme absolútne chýba mesiášsky rozmer, ktorý je v biblickom profetizme výrazne prítomný. Vnútorné charakteristiky izraelského profetizmu upriamujú našu pozornosť na vnútorné skúsenosti prorokov s Bohom, ktorý prorokov povoláva do svojej služby, prejavuje im svoju blízkosť, posiela ich v svojom mene a v ich prorockom výkone ich vedie, ba riadi. Tak proroci hovoria o Pánovom Duchu (Iz 61,1), o Božích slovách (Jer 15,16), o tom, že Pán Boh proroka „zviedol“ a on mu nemohol odporovať. (Jer 20,7-18)
Všetci proroci mali iste osobnú a tajomnú skúsenosť s Božím povolaním do prorockej služby. Niektorí o tom zanechali v svojich spisoch zápis, iní možno túto udalosť zachytili v svojom texte len okrajovo. Moment povolania k službe proroka bol v ich živote veľmi mocný a účinný. Proroci sa na tento moment odvolávajú najmä v čase vnútorných kríz či rozličných vonkajších ťažkostí.
Opis povolania Mojžiša pri horiacom kríku (Ex 3) má všetky prvky povolania proroka. Povolanie prichádza bez predchádzajúcich zásluh Mojžiša, prichádza prekvapujúco. S iniciatívou prichádza Boh a nie budúci prorok. Oslovený sa bráni, argumentuje nedostatočnosťou svojich schopností. Boh však nástojí na svojom pláne s osloveným človekom.
Povolanie Samuela sa odohralo vo svätyni v Šilo v jeho rannom detstve (1Sam 3). Príslušný text hovorí, že „Božie slovo bolo v tých dňoch vzácne a videnie nebolo časté.“ (1Sam 3,1) Samuel vyrastal a aj duchovne dozrieval pod vedením statočného kňaza Héliho. Ten ho učil ako má odpovedať na Pánovo volanie, ktoré sa tu ozývalo trojnásobne. Možno predpokladať, že Samuel po tomto povolaní zostal ešte nejaký čas u kňaza Héliho vo svätyni v Šílo.
Jeden z najkrajších opisov povolania proroka nám poskytuje Izaiáš v 6. kapitole. Aj tu ako prvý prichádza s iniciatívou Boh vo veľkolepom videní v chráme. Prorok na to reaguje slovami: „Beda mi, áno, som stratený. Veď som muž s nečistými perami...“ (6,5) Po tomto konštatovaní nasleduje očistenie proroka prostredníctvom uhlíka z oltára, na ktorom boli prinášané obety. Všetko sa odohráva v kultovom prostredí, čím toto povolanie naberá osobitnú hĺbku a dodáva mu istú typológiu aj pre novozákonné opisy (porov. Lk 5,8-10).
Očistenie proroka je v tomto opise povolania proroka dojímavým elementom. Hovorí o tom, že pre Božie zámery je „použiteľný“ každý človek, rozhodujúce je tu však Božie rozhodnutie. Ďalším dojímavým prvkom je paradox, že Boh si pre svoje zámery obyčajne vyberá ľudí menej schopných, u ktorých je pravdepodobnosť úspešnosti veľmi nízka. Budúci proroci prakticky všetci namietajú, že sa na toto poslanie nehodia, a takmer všetci majú pravdu!
Jeden z najväčších izraelských prorokov, Jeremiáš, sa svojmu povolaniu bránil argumentáciou, že je ešte „maličký“, teda veľmi mladý. Nato sa mu dostalo odpovede, že tento argument nemá používať, pretože pôjde všade, kam ho Boh pošle a povie všetko, čo mu prikáže (porov. Jer 1,6-7). Dôvodom, pre ktorý Pán ani teraz neustúpil, bolo to, že on si Jeremiáša vyvolil ešte skôr, než ho „utvoril v matkinom lone...“.
Možno teda konštatovať, že v Starom zákone sa vstup každého proroka do prorockej služby uskutočnil prostredníctvom povolania zo strany Boha a toto povolanie predstavuje pre proroka osobitnú skúsenosť, z ktorej prorok vo svojej službe čerpá presvedčenie o zmysluplnosti svojho poslania. Povolanie k prorockému úradu sa vždy uskutočňuje z iniciatívy Boha, nikto si tento úrad nemôže privlastniť sám a musí byť disponibilný pre spoluprácu s Bohom. Ináč sa jeho prorocké poslanie obráti proti nemu samému, pretože Boh si aj v prípade nevernosti proroka nájde spôsob ako dosiahnuť svoj cieľ.
Vedomie povolania je pre prorokov významným prameňom síl v ich prorockej službe. V prípade proroka Eliáša je vidieť podobný čin hľadania či oživovania zmysluplnosti prorockej služby, a to v putovaní na miesta, kde národ dostal svoju náboženskú aj národnú identitu. Hovorí o tom Prvá kniha kráľov v 19. kapitole.
Eliáš v dôsledku náboženského útlaku zo strany kráľa Achaba a kráľovnej Jezabel prežíva určitú krízu viery. Musel emigrovať z vlasti a odchádza tam, kde sa začal intenzívny náboženský život Izraela: bolo to na vrchu Sinaj, ktorý sa ináč nazýval Horeb. Na úteku pred prenasledovaním sa Eliáš modlí: „Teraz už dosť, Pane! Vezmi si môj život! Veď ja nie som lepší ako moji otcovia!“ (1Kr 19,4) Keď došiel k Božiemu vrchu Horeb (Sinaj), na ktorom sa Boh ukázal kedysi Božiemu ľudu (Ex 19), tam sa v tichom, lahodnom šume stretol s Pánom (1Kr 19,12).
Prítomnosť prorokov sa tiahne celými dejinami Izraela. Obdobie najstarších prorokov od začiatkov až po prorokov-pisateľov sa niekedy nazýva obdobím „predspisovateľského“ profetizmu. Ale zlatý vek prorockého stavu určujú autori na 8.- 6. storočie pred Kristom. Bola to doba najväčších prorockých osobností a najväčších prorockých diel. Bolo to však aj obdobie veľkého nebezpečenstva náboženského synkretizmu pred ktorým práve proroci varovali Izrael a pred ktorým ho v konečnom dôsledku aj uchránili.
V celých dejinách Izraela vystupovali proroci ako Boží hovorcovia, teda autentickí vysvetľovatelia dejinných udalostí a ich zmyslu. V babylonskom zajatí prežíval národ krízu svojej viery a boli to práve proroci, ktorí interpretovali tieto udalosti ako Boží trest za nevernosť zmluve. Proroci pritom niektoré udalosti ohlásili vopred a keď tieto udalosti nastali, tak sa potvrdilo, že ich slová pochádzajú skutočne od Boha.
Častokrát sa stretávame s názorom, že predchádzajúce Písma by mali obsahovať zmienku o nasledujúcom Prorokovi. Pri Biblii Nového Zákona je to o to zložitejšie, že dodnes sa nám priamo aramejska Biblia (písaná v jazyku, ktorý hovoril prorok Ježiš) nezachovala. Nezachovali sa nám ani úplné priame citácie Evanjelia, ktoré dostal Mesiáš Ježiš, a ktoré odovzdával ľudu. Činil tak totiž ústne. Prednášal a učil. Máme tak k dispozícii iba prepisy zápiskov nasledovníkov jeho nasledovníkov, ktorí častokrát Ježiša ani naživo počas jeho pôsobenia nezažili.
Už v Starom zákone nachádzame 2 veľmi dôležité verše:
- Prorok neznalý písma: Keď dajú knihu tomu, čo nevie čítať, a povedia mu: „Prečítaj to!“ - povie: „Neviem čítať.“ (Iz, 29:12, Biblia, Tóra, Starý Zákon)
- Prorok, ktorý vzíde z Paranu, z pohoria Mekky: „Boh sa zjaví na Sinaji, jeho svetlo vzíde zo Seiru a zaskvie sa z hory Paranu a s ním myriady svätých.. (Dt, 33:2 - Biblia, Tóra, Starý Zákon)
Rozlíšiť pravého proroka od falošného je pre náš život veľmi dôležité, ba niekedy to môže byť otázka života a smrti. Falošní proroci dokážu natoľko zmanipulovať svojich poslucháčov, že tí sú potom schopní nekriticky ich počúvať, neraz aj s tragickými následkami. Základnou charakteristikou pravého proroka je jeho duchovnosť založená na osobnom kontakte s posvätnom, v našom prípade s Bohom, ktorý proroka napĺňa svojím Duchom a silou.
Autentickosť proroka je absolútne najdôležitejšie kritérium. O falošných prorokoch sa predsa často hovorí, že „vodu kážu a víno pijú“. Bolo by výborné, keby sme sa naučili vo svojej intuícii a na základe skúsenosti správne rozlišovať pravých a falošných prorokov. Ďalším dôležitým kritériom je, že pravý prorok hovorí pravdu vhod i nevhod.
Pravý prorok nemanipuluje s faktmi, váži si svojich poslucháčov a dáva im možnosť overiť si pravdivosť svojich tvrdení. Pravý prorok nikdy nevzbudzuje u svojich poslucháčov strach, ale pozýva ich k bázni. Strach je založený na nedôvere, kým podstatou bázne je dôvera. Platí to vo vzťahu k Bohu i medzi ľuďmi. Pre falošného proroka s mocenskými ambíciami je prirodzená kritika tých, ktorých chce nahradiť. Pravý prorok totiž nehľadá vlastný prospech, ide mu o dobro tých, ku ktorým je poslaný. Preto neraz zažíva utrpenie a ťažkosti. Pre falošného proroka sú ostatní ľudia len prostriedky, ktoré chce využiť pre svoje vlastné ciele.
Stále mám pre sebou osobnosť svätého Jána Krstiteľa, ktorý nehlásal revolúciu a nechcel zvrhnúť inštitúcie. Kritizoval hriechy, nie hriešnikov. Hlásal pokánie, nie pochod na barikády. Bol to pravý prorok, úspešný vo svojom poslaní, veď za ním prúdili davy ľudí a dávali sa krstiť, čím dali najavo, že prijali jeho výzvu robiť pokánie. Z úspechu sa mu však nezatočila hlava a možno aj preto o ňu napokon prišiel.
Je Advent a Pánov Predchodca nás pozýva postaviť sa čelom našim nepriateľom: pozrieť sa do zrkadla, objaviť svoje nedokonalosti, ale neprekryť ich samoospravedlňujúcimi šminkami, lež vyznať ich pred Tvárou milosrdenstva.
V súčasnosti viac ako kedykoľvek predtým potrebujeme pravých ohlasovateľov pokoja, ktorí sprostredkúvajú Boží hlas. On je totiž zárukou trvalého pokoja v nás. Boh vždy pôsobil medzi svojím ľudom ako pedagóg. Dať sa Bohu a iba Bohu napospas.
Reprezentantom Boha je síce jeho prorok, ale aj ten je jeho a iba jeho. Je Boží hlas. Prorok neohlasuje svoje koncepty a myšlienkové konštrukcie, ale hovorí iba v Božom mene. Prorok je človek, ktorý počuje, čo iní nedokážu počuť. A iba to, čo počuje, podáva ďalej. Nesmie však povedať, čo nepočul. Jeho slová nepochádzajú z neho, ale sú to Božie slová. Prorok však prestáva byť prorokom, keď začne hlásať vlastné vytvorené dohady. Taký prorok prestáva byť prorokom. Je len veštec, zaklínač a hádač budúcnosti, nie však Boží muž.
Je pozoruhodné, že jediný, kto na tomto mieste vyznáva, že Ježiš je Boží Syn, nie sú jeho učeníci, ale nečistý duch. Nikto z tých, čo stáli okolo, si to nevšimol. Nikto z nich to nerozoznal. S identifikáciou Ježiša majú problémy mnohí, niekedy aj jeho najbližší. Ježiš, samozrejme, takémuto typu „proroka“ nedovoľuje ohlasovať svoju identitu. Nečistý duch to predsa s „ohlasovaním“ nemôže myslieť vážne. Z princípu nesvätý nemôže ohlasovať Svätého. Aj keď vieme, že Boh si často poslúži nehodným prorokom, predsa nikdy nie antagonistom, niekým, kto je rozporuplnosť sama v sebe. Nehodnosť nie je prekážkou proroka, ale rozporuplnosť áno.
Ona sa môže ľahko prehliadnuť, pretože Boh nám ju často našepkáva ako holú rozumnosť bez prísad a príznakov podivuhodného. Niekedy sú však premožení pokušením, že obyčajné nestačí. Že slovo a gesto všednosti sú málo. A pritom práve ony sú Božím. Tým však, isto nechtiac, veľmi ľahko urobia z náboženstva, ktoré už pred 2700 rokmi (vo svojich starozákonných prakoreňoch) dokázalo byť „súčasné a moderné“, mágiu.
Prosba v kresťanstve nemá byť čarovaním, upozornenie na spoločenské nezhody a nedorozumenia nemá byť vyhrážkou a odkaz druhej strane pri legitímnej konfrontácii nemá byť zaklínaním. Kresťanstvo chce byť ľudským a - nakoľko je to len možné - pravdivým uchopením života. Pánov prorok by mal byť reprezentantom takejto snahy. Nech sa celým bytím zapojí do radosti i utrpenia ľudí. Pri tom všetkom sa nesmie cítiť ako jediný a jedinečný hľadač odpovedí. Nech uznáva ostatných hľadajúcich, ktorí možno ani nie sú veriaci, no sú podobne hľadači najlepšieho možného človečenstva a sú presne takisto ako on dotknutí Božou stvoriteľskou rukou.
V súčasnej pandemickej situácii potrebujeme prorokov pokoja, samozrejme, toho od Boha, biblického pokoja šalóm, ktorý vlieva mier do všetkých údov stvorenstva.
Dar povolania v Božom premýšľaní stojí pred darom života. Žijeme preto, lebo sme boli povolaní k životu skrze Boha. Povolanie sa nezískava, povolanie sa odkrýva. Fundamentom povolania je stretnutie s osobou Ježiša Krista, ktorá mi pomáha odkrývať moje povolanie. Povolanie je zviazané s osobou Ježiša Krista. Aké boli prvé kroky apoštolov po povolaní? On ich povolal a oni ho začali nasledovať: „Oni hneď zanechali siete a išli za ním.“ (Mk 1,18) Zanechali to s čím žili - svoje siete.
Keď chceš ísť za Ním, mal by si odísť od toho, za čím teraz chodíš. Je pravda, že môžem ísť za Ním a neodísť od svojich sietí zostávajúc v svojom svete. Nie je to správne, ale Ježiš ma necháva slobodným, lebo niet zrelej voľby bez slobody rozhodnutia. Zebedejovci dokonca zanechali nielen siete, ale aj svojho otca „a hneď ich povolal. Prvé slovo, ktoré nám znie po povolaní Léviho je: „vstal“ - „On vstal a išiel za ním.“ (Mk 2,14b) On vstal od toho čím žil!
Nasledovať Ježiša znamená veľakrát vzdať sa svojich predstáv, plánov, zázemia, komfortu, istôt a vykročiť do neznámeho prostredia. A to je cesta, cesta od povolania k rozhodnutiu. Môžeš byť povolaný, ale nemusíš ho zavŕšiť rozhodnutím. Ak sa v povolaní neuskutočňuje rozhodnutie, problém nie je na strane toho kto vyberá, ale na strane toho kto je vybraný. Tí povolaní apoštoli prišli k nemu - „oni prišli k nemu“ (Mk 2,14b) Začínajú žiť životom Ježiša Krista. Stávajú sa po jeho strane - boku. Toto rozhodnutie nie je iba duchovné, ale aj materiálne. Museli zmeniť svoje miesto na očiach tých, čo tam stáli. A toto je rozhodnutie! Vyjsť zo zástupu a postaviť sa po Jeho strane pred očami všetkých a žiť životom Ježiša Krista.
Prorok Mojžiš prijíma tabuľky Zákona
Povolanie proroka je proces, ktorého sa dejú dôležité zmeny v živote človeka.
Prorok
Prorok je človek, ktorý hovorí v mene Boha a vedie ľudí k správnemu životu.
Ak si myslíš, že aj Ty si volaný ku kňazstvu, môžeš navštíviť gréckokatolíckeho kňaza najbližšie v Tvojom okolí a pohovoriť si s ním o Tvojom živote, plánoch a vyjaviť mu svoju túžbu či by to mohla byť aj Tvoja životná cesta. Doporučujeme Ti tiež modliť sa, viesť život podľa Božieho slova a cirkevných prikázaní, spoznávať východný obrad, plniť si dobre svoje povinnosti, zoznamovať sa z rôznymi spôsobmi zasväteného života - rehoľný život, kňazstvo v manželstve a kňazstvo v celibáte. Chcel by si spoznať miesto, vzťahy, službu, ktorú pre Teba Boh pripravil? Zúčastni sa prípravného (propedeutického) roka v kňazskom seminári.