Otázka Ducha Svätého patrí medzi základné kamene kresťanskej viery. Ľudia si pod pojmom „Duch“ nedokážu predstaviť nič konkrétne. Možno preto sa názory ľudí v otázke Ducha Svätého tak líšia. Je Duch Svätý iba silou, vplyvom, ktorým Boh pôsobí na človeka, alebo je božskou osobou? Je podriadený Bohu a Kristovi, alebo je ich rovnocenným partnerom? Je učenie o Božej „trojici“ biblické? Akú úlohu zohráva Duch Svätý v živote človeka? Je vôbec potrebné sa týmto predmetom zaoberať?
Áno, je to potrebné z niekoľkých dôvodov. Zo všetkých biblických textov vysvitá, že Ducha Svätého je potrebné prijať do života, prežívať jeho pôsobenie v praxi skôr než ho teoreticky spoznať. Keby sme vypustili Ducha Svätého z kresťanstva a z Biblie, zostala by nám prázdna a mŕtva filozofia, ktorá by nikomu nepriniesla žiadny úžitok. Boh totiž komunikuje s našim svetom práve prostredníctvom Ducha Svätého. Bol to práve Duch Svätý, kto ľuďom v minulosti oznamoval všetky informácie o Bohu, viedol prorokov v ich monumentálnom diele, keď písali jednotlivé knihy Biblie. On svojím pôsobením menil ľudí na Boží obraz a viedol starozákonných aj novozákonných ľudí v cirkvi po Božej ceste.
Duch Svätý je súčasťou Svätej Trojice: je Bohom podobne ako Otec a Ježiš. Nie je to len akási mystická sila ako v Hviezdnych vojnách alebo nejaká vesmírna energia. Duch Svätý prejavuje vlastnosti osoby: miluje, premýšľa, rozpráva, má vôľu aj emócie. Zároveň prejavuje aj božské vlastnosti: je večný, všemocný, všadeprítomný a pod. Považujeme ho za rovnocennú súčasť trojjediného Boha. V pôvodných biblických textoch sa Duch Svätý označuje slovom ruach, čo je v preklade „duch‟, „dych“ alebo „vietor‟.
Ježiš Kristus na konci svojej životnej púti čoraz častejšie hovoril s učeníkmi o svojom odchode zo sveta a o návrate k Otcovi. Niekoľkokrát sa pritom dotkol pozoruhodného predmetu Biblie - Ducha Svätého.
Úvod do Svätého Ducha
Svätého Ducha sľuboval Boh pre ľudí Novej zmluvy v prorockých písmach a Ježiš Kristus ho vylial na cirkev mocou svojho vzkriesenia. Duch teraz privádza veriacich do spoločenstva s Otcom a Synom cez nové narodenie, napĺňa veriacich Božou láskou, posväcuje veriacich a presvedčuje ľudí o pravde evanjelia. Veriaci by sa mali snažiť byť neustále naplnení Duchom, aby svojimi slovami a činmi milovali druhých a tak budovali cirkev pomocou darov, ktoré Ježiš Kristus dáva svojej Cirkvi prostredníctvom Ducha. Boh Duch Svätý je treťou osobou Svätej Trojice. Je osobou a nie len nejakým vplyvom. Je úplne Bohom, rovnako ako Boh Otec je úplne Bohom a ako Boh Syn je úplne Bohom. Je večný. Žije v dokonalom spoločenstve s Bohom Otcom a Bohom Synom.
V tomto článku sa zameriavame na to, ako a prečo Boh Svätý Duch pôsobí na ľudské bytosti a v nich. Naše štúdium má štyri časti. Najprv sa budeme venovať zasľúbeniu Svätého Ducha v Starej zmluve. Potom sa budeme zaoberať Ježišom Kristom, úžasným mužom Ducha. V tretej časti budeme premýšľať o tom, čo Biblia učí o Ježišovi ako o tom, kto krstí Duchom.
Svätý Duch v Starom Zákone
Prvú zmienku o ňom nachádzame už v správe o stvorení: „a Duch Boží sa oživujúci vznášal nad vodami.“ (1 Moj 1,2) Z formulácie: „A Boh riekol: Učiňme človeka, na svoj obraz“ (1 Moj 1,26) vysvitá, že na stvoriteľskom diele sa podieľal Boh Otec, Kristus i Duch Svätý. Nádhernou pasážou o pôsobení Ducha je Žalm 51, v ktorom Boží Duch vedie Dávida k vyznaniu hriechu, k ľútosti a k zmene života (v. 3-6.11-14).
Veľkým požehnaním, ktoré ľudia pri Starej zmluve dostali, bol Boží Zákon. Tento Zákon je múdrym, cenným a bezchybným vyjadrením charakteru Boha Zmluvy, ktorý ich vykúpil z otroctva v Egypte (napr. Dt 4:5-8; porovnaj Rim 7:12). Obriezka mužov bola vonkajším znakom Zákona. Bola spojená s opakovanou výzvou, takpovediac, „obrezať si srdce“ (napr. Dt 10:16). Boží ľud potreboval mať dobrý a bezchybný Zákon napísaný na svojich srdciach, aby sa z hĺbky srdca rozhodli Zákon dodržiavať a aby po tom z hĺbky srdca túžili. Ako všetky ľudské bytosti to pre svoju prirodzenosť nedokázali a zlyhali v tom.
A tak opakovane, najprv v Zákone (napr. Dt 30:6) a potom v prorokoch dostal Boží ľud sľub, že Zákon bude podľa Novej zmluvy napísaný na ich srdciach. „Svoj zákon vložím do ich vnútra a vpíšem ho do ich srdca“ (Jer 31:33). Toto vpísanie Zákona do ľudského srdca bude prácou Svätého Ducha: „Dám vám nové srdce a nového ducha do vášho vnútra; odstránim kamenné srdce z vášho tela a dám vám srdce z mäsa. Dám svojho ducha do vášho vnútra a spôsobím, aby ste chodili podľa mojich ustanovení, zachovávali a plnili moje nariadenia“ (Ez 36:26-27).
Starozákonný prorok Izaiáš je nazvaný „starozákonným evanjelistom“, pretože v širokom prorockom zábere opísal mesiášsku službu Ježiša Krista. Je veľmi zaujímavé, že práve prorok Izaiáš, ktorý sa tak detailne venuje Mesiášovi, píše veľmi často aj o Duchu Svätom (Iz 42,1; 44,3.4; 59,19; 61,1; 63,10-14). Tým vlastne predpovedá, že Kristus svojou smrťou zaplatí výkupné za človeka (Iz 53), ale Duch Svätý bude v ľudskom srdci realizovať tú zmenu. Kristova smrť je tým podstatným Božím činom, avšak bez pôsobenia Ducha Svätého by v Krista nikto neuveril!
Ježiš Kristus - muž Ducha
Keď pri vtelení večný Boží Syn na seba vzal úplne ľudskú prirodzenosť, Svätý Duch bol jeho stálym, intímnym spoločníkom. Počatie jeho ľudského tela v Máriinej maternici bolo prácou Svätého Ducha (Lk 1:35). Pri jeho krste Jánom Krstiteľom naňho Svätý Duch zostúpil s mocou, aby ho uschopnil k jeho verejnej službe (napr. Lk 3:22; Jn 1:32-33). Ježiš Duchom odoláva pokušeniu (Lk 4:1-13), verejne slúži a robí zázraky mocou Svätého Ducha (napr. Lk 4:14; Sk 10:38). Práve Duchom Ježiš „hovorí Božie slová, pretože Boh dáva Ducha [Ježišovi] bez miery“ (Jn 3:34). Ježiš je úplne a bezchybne mužom Ducha a to až natoľko, že Svätý Duch sa neskôr nazýva „Ježišovým Duchom“ alebo „Kristovým Duchom“ (napr.
Duch Svätý sa podieľal na zázračnom narodení Ježiša Krista (Mat 1,20.23). S príchodom Mesiáša nastala doba ďaleko rozsiahlejšieho pôsobenia Božieho Ducha na ľudskú rodinu. Preto Kristus veriacich vyzýva, aby sa o Ducha Svätého modlili (Luk 11,9-13). Keď sa blížila chvíľa Kristovej smrti, vzkriesenia a návratu k Otcovi, Kristus svojim učeníkom oznámil počas krátkej doby rad najpodstatnejších myšlienok. Ján ich zaznamenal v 14., 15. a 16. kapitole svojho evanjelia. Tu nachádzame sústredené perly Kristovho evanjelia, koncentrát učenia Nového zákona.
„A ja požiadam Otca, a dá vám iného Tešiteľa, aby bol s vami na veky.“ (Ján 14,16) „Ktorého svet nemôže prijať, pretože ho nevidí ani ho nezná. Bude upútavať pozornosť ľudí na Ježiša Krista, na jeho obeť a na druhý príchod. Tak dovŕši dielo, ktoré Kristus začal.
24.06.2023 - M.Majtán - Duch svätý a Jeho dary pre úplne každého
Ikona zobrazujúca zoslanie Ducha Svätého na apoštolov.
Krst Svätým Duchom
Vo všetkých štyroch evanjeliách stavia Ján Krstiteľ do protikladu svoj vlastný krst vodou (vonkajší a symbolický krst pokánia) a úžasnú premenu srdca Ježišom, ktorú nazýva krst Svätým Duchom (Mt 3:11; Mk 1:8; Lk 3:16; Jn 1:33, porovnaj Sk 11:16). Avšak - a toto je dôležité - toto vyliatie Ducha muselo počkať, kým Boží Syn neponesie trest za hriešnikov na kríži. Ježiš pravidelne používa obraz živej vody, keď hovorí o Svätom Duchu (Jn 4:10-15; Jn 7:37-38). Ján nám vysvetľuje, že Duch je ten, „ktorého mali prijať tí, čo v [Ježiša] uveria. Duch totiž ešte nebol, lebo Ježiš ešte nebol oslávený“ (Jn 7:39). Toto „oslávenie“ alebo „vyvýšenie“ v Jánovom evanjeliu odkazuje primárne na kríž (napr. Jn 12:33). Až keď je za hriechy zaplatené sa môže Duch vyliať na celý Boží ľud. Ježiš opakuje tento sľub krstu Svätým Duchom po kríži a vzkriesení (Sk 1:5, pozri aj symbolickú predzvesť v Jn 20:22). Tento krst najskôr a najdramatickejšie absolvujú učeníci na Deň Letníc (Sk 2).
(Krst Svätým Duchom sa niekedy používa na označenie kresťanskej skúsenosti, ktorá nasleduje po obrátení a často sa spája s darom hovoriť v jazykoch. Dôsledné štúdium biblických textov však ukazuje, že tento výraz označuje to, čo sa deje pri obrátení. Svätý Duch je zdrojom nového narodenia, alebo narodenia zhora, ktoré dáva duchovný život ľudskej bytosti, ktorá je vo svojej prirodzenosti mŕtva v hriechoch a prestúpeniach (Ef 2:1-3; Jn 3:1-8; Tít 3:5). Toto nové narodenie sa nedá vyvolať žiadnym ľudským spôsobom, či už manipuláciou, emóciami alebo rozumovým presviedčaním. Všetko, čo sa narodilo z tela (ľudský pôvod) bude totiž telom a nie novým životom Ducha (Jn 3:6).
Pôsobenie Ducha Svätého
Predtým, než Ježiš zanechal svojich učeníkov, aby šiel kvôli hriešnikom na kríž, sľúbil im, že sa k ním vráti. Dočasne, na pár týždňov, to urobil vo svojom vzkriesenom tele. Navždy to však urobil v osobe Svätého Ducha. Vďaka službe Svätého Ducha má Boh Otec a Boh Syn dom v srdci muža alebo ženy, ktorý/á sa znovu narodí (Jn 14:15-24). V kontexte utrpení, vytrvalosti, charakteru a nádeje Pavol píše, že „nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5:5). Výraz „Božia láska“ môže znamenať lásku, ktorú Boh prejavuje nám, alebo lásku, ktorú my prejavujeme Bohu, alebo oboje. Pravdepodobne a v prvom rade je to láska, ktorú Boh prejavuje nám, hoci je dosť možné, že to zahŕňa aj našu lásku reagujúcu na Boha. Tým, že nás Svätý Duch privádza do spoločenstva s Trojjediným Bohom, nás aj uisťuje o večnej láske, ktorou Boh Otec, Boh Syn a on sám, Boh Svätý Duch, miluje svoj ľud od vekov na veky.
Svätý Duch je svätý. Planie ohnivou svätosťou Trojjediného Boha. Keď Ján Krstiteľ hovorí o krste Svätým Duchom, tak hovorí, že Ježiš „bude krstiť Duchom Svätým a ohňom“ (Lk 3:16). Toto je slovná figúra, ktorá sa nazýva hendiadys, teda jedna pravda vyjadrená dvoma spôsobmi: Svätý Duch je oheň, ktorý spáli plevy hriešnosti. Po obrátení je teda jednou z najhlavnejších činností Ducha vo veriacom celoživotný boj proti hriechu v ľudskom srdci. Galaťanom 5:16-26 je najznámejším a najnázornejším vyjadrením tejto pravdy. Máme „žiť podľa Ducha,“ hoci „žiadosti tela“ (stará prirodzenosť) v nás naďalej pôsobia.
Od Ján 13:31 (po odchode Judáša Iškariotského) po Ján 13:33 Ježiš hovorí k apoštolom. Všetko, čo hovorí, platí bezprostredne pre apoštolov. Napríklad, v Ján 14:26 sľubuje, že Svätý Duch im pripomenie, čo im Ježiš hovoril, a pomôže im to pochopiť. Napriek tomu existuje presah od jedenástich apoštolov ku Kristovej apoštolskej cirkvi. Oni sú totiž embryom tejto apoštolskej cirkvi. Hoci tak robíme opatrne, môžeme aplikovať tieto kapitoly na seba. V Ján 16:5-15 Ježiš hovorí o práci Svätého Ducha. Najprv o jeho práci vo svete (v. 8-11) a potom v apoštolskej cirkvi (v.
Podľa Novej zmluvy jedinou činnosťou Ducha Svätého, ktorá sa týka ľudí zo sveta, je usvedčovanie. Usvedčuje svet o našom hriechu, o Kristovej spravodlivosti a o súde. Apoštolom Ježiš sľubuje že Duch pravdy ich „uvedie do (…) celej pravdy.“ To znamená, že ich naučí význam Ježišových vecí. Podrobne im vysvetlí celé Otcovo zjavenie, ktoré videli v Ježišovi. Svätý Duch nás neuvádza do novej pravdy. Namiesto toho nám, apoštolskej cirkvi, sprístupňuje bezchybné zjavenie Otca v Ježišovi, o ktorom svedčí Nová zmluva.
Mali by sme sa Duchom plniť znovu a znovu, aby premieňal naše slová a činy. Keď Pavol píše „buďte naplnení Duchom,“ používa rozkazovací spôsob v prítomnom čase, aby vyjadril opakované plnenie. Potom sériou príčastí rozvíja, čo to znamená. Cirkev naplnená Duchom si bude spoločne hovoriť „žalmy, hymny a duchovné piesne“ (všetky tri sa vzťahujú hlavne na biblické žalmy), budeme tak robiť z celého srdca, pretože to bude skutočné spievanie žalmov, ktoré formuje naše srdcia, budeme ustavične vzdávať vďaky Bohu Otcovi v mene Pána Ježiša Krista. To budeme uvádzať do praxe vzájomným podriaďovaním sa vo vzťahoch, ktoré Pavol ďalej spomína: kresťanské manželky budú prejavovať dôstojné a zbožné podriadenie sa manželom, kresťanské deti budú poslúchať svojich rodičov, kresťanský otroci sa rozhodnú dobre slúžiť svojim pánom.
V Efezanom 4:7-16 Pavol cituje Žalm 68 a hovorí, že víťazný, nanebovzatý Kristus dá dary svojim ľuďom. Tieto a ďalšie dary dáva Cirkvi Kristus prostredníctvom Svätého Ducha. Ďalšie oddiely o takýchto duchovných daroch sú 1. Korinťanom 12:4-11, 1. Korinťanom 14, Rimanom 12:3-8.
Na základe tohto všetkého je dôležité sa pri premýšľaní a modlitbách sústrediť na hlavné pravdy o Svätom Duchu. Žije v našich srdciach, aby sme mohli žiť s Kristom a Otcom v svätosti a láske.
Duch Svätý ako osoba
Veriaci v apoštolskej cirkvi hovorili: „Rozhodol totiž Duch Svätý aj my.“ (Sk 15,28) Keď Ježiš Kristus hovoril o Duchu Svätom, vždy používal osobné zámená „on“ a „ho“. Tam, kde Písmo opisuje jeho činnosť a vlastnosti, hovorí ako o osobe: trápi sa (1 Moj 6,3), učí (Luk 12, 12), usvedčuje (Ján 16, 8), riadi cirkev (Sk 13,2), pomáha a prihovára sa (Rim 8,26), hovorí (1 Tim 4,1), dosvedčuje (Rim 8,16), vedie (v.
Peter povedal Ananiášovi, že keď klamal Duchu Svätému, klamal „nie človeku, ale Bohu“ (Sk 5,3.4). Skutočnosť, že hriech proti Otcovi aj proti Synovi je možné odpustiť, ale hriech proti Duchu Svätému nie, naznačuje, že Duch Svätý je rovný Bohu (Mat 12,31. 32). Duch Svätý je rovný Bohu aj v tom, že „v ňom je život“ (Rim 8,2), je rovnako ako Kristus nazvaný „Duchom pravdy“ (Ján 14,6 a 16,13). Je všadeprítomný ako Boh (Ján 14,16) a je vševedúci (1 Kor 2, 10.11). Podieľal sa pri stvorení (Jób 33,4), spolupracuje pri obnove človeka a bude pôsobiť aj pri vzkriesení (Rim 8,11).
Rôzne označenia Ducha Svätého
V Biblii nachádzame rad výrazov, ktoré označujú tú istú božskú osobu:
- Duch Svätý (Ján 14,26)
- Duch Boží (Rim 8,8)
- Duch Kristov (Rim 8,8)
- Tešiteľ (Ján 14,16)
- Duch Pravdy (Ján 14,17)
- Duch (1 Kor 2,10-12)
Úloha Ducha Svätého v živote veriaceho
O Ježišovi Kristovi je povedané, že ho „poslal“ Boh, aby spasil svet (Ján 3,17), a zároveň o ňom čítame, že „prišiel“ sám z vlastného rozhodnutia (Mat 18,11). Podobne Biblia hovorí aj o Duchu Svätom, ktorého „posiela“ Otec (Ján 14,16) a „posiela“ ho Kristus (Ján 16,7). Z týchto výrokov nemôžeme vyvodzovať, že Duch Svätý je „len silou, vplyvom“ podriadeným Bohu.
Kristovo vtelenie a „vyliatie“ Ducha na Turíce sú dve časti toho istého záchranného diela. Vyvrcholením Kristovho vtelenia (ktoré Biblia označuje „Boh s nami“) je naplnenie človeka Duchom Svätým (a to znamená „Kristus v nás“). Tak sa život večný začína uskutočňovať už teraz v tomto živote. Z tohto porovnania vyplýva, že kresťanský víťazný život nie je výsledkom iba nášho úsilia o vybudovanie lepšej povahy. Je to viac než snaha napodobniť Ježiša Krista.
Všetko, skutočne všetko, čo v duchovnej oblasti človek získa, prežíva či robí, je dielom Ducha Svätého. Preto bolo tak potrebné, aby Kristus odišiel a poslal Tešiteľa. Bez Ducha Svätého nie sme ničím a nikam nedôjdeme. Je to jediný Boží prostriedok, ktorým nás Boh oslovuje, vyslobodzuje a vedie.
Gal 5,22 hovorí, že výsledkom pôsobenia Ducha v živote, jeho „ovocím“ je láska, radosť, pokoj, vľúdnosť, dobrota - všetko, čo nám tak často chýba. V živote ľudí, ktorí zakúsili moc Ducha, môžeme pozorovať veľké veci a zmeny. Napríklad Kristovi učeníci pred prijatím Ducha na Turíce (Sk 2,1-4) boli skupinou bojazlivých, zbabelých, zakomplexovaných a hašterivých ľudí. Po prijatí Ducha sa stali odvážnymi svedkami Krista a k sebe začali prejavovať lásku a úctu. Bola to nesmierne výrazná zmena s trvalými dôsledkami.
Duch Svätý prišiel v prvom rade preto, aby človeka oslobodil z moci neprekonateľného otroctva zla a hriechu, aby nás vnútorne premenil. Satan hriechom porušil našu povahu. Najväčším problémom dnešných ľudí nie sú problémy ekonomické, ekologické, ani hrozba hladu či medzinárodné napätie, ale zlu podrobená ľudská povaha. Zlo nás obklopuje zvonku a preniká zvnútra. Zápasíme s ním, nikdy sme sa s ním nezmierili. Avšak sami sme slabí. Je to vopred prehratý boj. Boh však pripravil opatrenia - dáva nám Ducha Svätého, ktorý nás vyslobodzuje. Predovšetkým o neho musíme stáť a modliť sa za neho (Luk 11,13).
Skúsenosť prijatia Ducha sa podobá zamilovaniu a rastu lásky dvoch ľudí. Láska začína vzájomným zamilovaním, ktoré ľudí k sebe priťahuje ako magnetická sila. Priťahuje ich k sebe. Po zblížení prichádza vzájomné oddanie, obidvaja vedia, že patria tomu druhému. Potom prichádza ich úplná vzájomná dôvera, ktorá tvorí krásu spoločného života - spoločné myšlienky, predstavy a ciele.
Podobne je tomu s rastom viery v Krista. Človek sa do neho musí zamilovať. Začína po ňom túžiť. Potom sa k nemu približuje v modlitbe a tým, ako s jeho pomocou zápasí s hriechom, sa mu oddáva. Vyrastá hlboká dôvera v Boha. A potom nastáva obdobie zmien povahy a jednania podľa vzoru milovaného nebeského priateľa. Duch Svätý ukazuje človeku, čo a ako má zmeniť, ukazuje mu na biblické príklady a dáva mu silu k jednaniu. Túto skúsenosť prežili učeníci a potom mohli vykonať pre záchranu druhých veľmi veľa.
„Užitočnosť toho, kto odloží všetko sebectvo, nechá na seba pôsobiť Ducha Svätého a žije životom plne zasväteným Bohu, je bez limitov. Životy týchto mužov, povaha, ktorú si vypestovali, a rozsiahle dielo, ktoré Boh skrze nich vykonal, sú svedectvom toho, čo Boh vykoná pre každého, kto je učenlivý a poslušný.“ (E.
Kľúčový význam Ducha Svätého pre človeka podčiarkuje ešte jedna skutočnosť. Jedným z dôležitých predpokladov pocitu šťastia a chuti ísť bez príťaže ďalej v živote je ODPUSTENIE. Boh je ochotný nám odpustiť každý hriech, zlo, krivdu aj čin - za predpokladu, že k nemu prídeme s prosbou o odpustenie. Túto skúsenosť prežil kráľ Dávid, ktorý spáchal veľmi ohavný čin. Popisuje ju na dvoch miestach: Žalm 32 a Žalm 51. Dôkazom, že Boh nám odpustil hriech, je to, že do ľudského srdca vstúpi „pokoj, nie ten, aký dáva svet“ (Ján 14,27). Komu je odpustené, je mu daná nová príležitosť, môže znova „vykročiť s čistým štítom“.
Hriech proti Duchu Svätému
Matúš zaznamenal Ježišove slová: „Ten, kto nie je so mnou, je proti mne, a kto neshromažďuje so mnou, rozptyľuje.Preto vám hovorím, že každý hriech a každé rúhanie bude odpustené ľuďom, ale rúhanie sa proti Duchu nebude odpustené ľuďom. Čo je to za strašný hriech a prečo nie je možné ho odpustiť?
Znamená uzatvorenie jedinej a poslednej Božej cesty k človeku. „… Bude zvádzať tých, ktorí idú k záhube, pretože neprijali a nemilovali pravdu, ktorá by ich zachránila aby boli spasení. Preto ich Boh vydá do moci klamu, aby uverili lži. Tak budú odsúdení všetci, ktorí neuverili pravde, ale našli zaľúbenie v neprávosti.“
Hriech proti Duchu Svätému nie je nejaký zvláštny a krutý čin (vražda, smilstvo, samovražda…), ale je to každý hriech, neposlušnosť, zlozvyk, zlo, o ktorom vieme, že s ním máme skoncovať, a my ho „hýčkame“ a vraciame sa k nemu. Duch Svätý nás napomína, varuje - prvýkrát je jeho hlas silný, ale keď ho neposlúchneme a stále pokračujeme s nesprávnou vecou, jeho hlas už tak zreteľne nevnímame. Ako by slabol - ale on hovorí - iba my ho prestávame vnímať. Začíname byť otupení. Tak začína hriech proti Duchu Svätému. Nie, že by ho Boh nemohol odpustiť, ale my si ho za čas ani neuvedomujeme a neprosíme za jeho odpustenie.
Ako môžeme zhrnúť hriech proti Duchu Svätému? Je smutné, že takého hriechu sa dopustila veľká väčšina ľudí, ktorých Boh varoval pred potopou. Noe im povedal o nebezpečenstve potopy, vedeli o nej a predsa svoj spôsob života nezmenili. Potom prišla tragédia.
Záver
Učenie o Duchu Svätom je jedným z najkrajších a najpovzbudivejších v Biblii. Hovorí o úplne konkrétnej a účinnej pomoci. Boh je ochotný nám dať svojho Ducha, keď mu umožníme, aby nás vnútorne usmerňoval a premieňal na svoj obraz.