Voľba viery je hlboko osobná cesta, ktorá je často ovplyvnená historickými, kultúrnymi a duchovnými faktormi. V prípade pravoslávnej cirkvi existuje množstvo argumentov, ktoré môžu viesť k rozhodnutiu prijať túto vieru.
Interiér pravoslávneho chrámu.
Historické korene a cyrilo-metodská tradícia
Tradícia priamej línie od vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda je rovnako pevne zabudovaná i v základoch historickej identity pravoslávnej cirkvi na Slovensku. Zásadným rozdielom medzi nimi však je, že dôraz sa v nej kladie na byzantský pôvod slovanskej misie a na východnú liturgiu, kým fakt subordinácie Rímu a väzby s latinským prostredím sú spochybňované, prípadne úplne negované.
Náboženský spolok slovenských gréckokatolíkov Jednota sv. Cyrila a Metoda, založený roku 1941, vydal ako svoju podielovú knihu prácu Mikuláša Filla Gréckokatolícki Slováci v minulosti a prítomnosti. V kapitole Odkedy sú gréckokatolícki Slováci na Slovensku? „Niet teda pochybností o tom, že gréckokatolícki Slováci na Slovensku jestvujú od roku 863, t.j. od príchodu vierozvestov a že ich prvé deje sú tesne späté s dejinami Nitry a Devína. Gréckokatolícki Slováci sa do súčasnosti udržali už len na východnom Slovensku.
Po smrti sv. Metoda r. 885 Pravoslávna cirkev na Slovensku nezanikla. Zradou Wichingovou a jeho stúpencov nezahubilo sa dielo Metodovo. Východná cirkev so staroslavianskym obradom žila i naďalej medzi Čechmi, Moravanmi, Slovákmi, i dokonca Poliakmi. Ľud náš prijal Kristovo učenie z Východu, zradou a násilím bol mu nanucovaný latinský obrad cudzími mocipánmi a ich prisluhovačmi. Pravoslávna cirkev na všetky vzdory nepriateľov rástla, kvitla medzi slovenským obyvateľstvom Pohronia, Horehronia, Hontu, Gemera a čiastočne aj Spiša.
Mnohí oduševňujú sa cyrilometodejskou romantikou z dôb Veľkej Moravy, ale zamlčujú sa alebo ani si neprajú vedieť nič o tom, či existovala cyrilometodejská pravoslávna cirkev aj v ďalších storočiach na Slovensku. Tak, ako si to nová situácia žiadala, zaradil medzi priaznivé okolnosti, ktoré pomohli udržať cyrilometodskú pravoslávnu cirkev, prítomnosť Jiskrových husitov, ktorí pri zavádzaní svojej bohoslužby a prijímania pod obojím spôsobom našli tu už „starovercov, dávnych pravoslávnych kresťanov, ktorí ich vďačne prijali“.
Len dva roky po tom, čo Fillo zhodil zo seba „jarmo únie“, plný budovateľského nadšenia vyjadril pevnú vieru v „... ďalší rozmach pravoslávnej cirkvi na Slovensku, pod ochranou Jeho Blaženstva metropolitu pražského a celého Československa.
Na konci 40. rokov minulého storočia sa o historické zdôvodnenie kontinuity medzi misijným dielom Cyrila a Metoda a gréckokatolíckou cirkvou snažil Ondrej Halaga. „Gréckokatolícka viera“ sa ako „náboženstvo spodných vrstiev a neslobodnej chudoby“ udržala na východnom Slovensku po celý stredovek. Bolo to však kresťanstvo „dosť hrubé“ a práve „hrubosť“, teda prežívanie pohanských zvyklostí, bola príčinou, že sa mu nevenovala pozornosť a bolo vystavené znevažovaniu a pohŕdaniu.
Valašská kolonizácia našla zvyšky po „cyrilometodskej viere“, boli však natoľko životaschopné, že pod ochranou valašského práva nastala jej reštaurácia. Od tej doby tak existovali vedľa seba dve východné cirkevné spoločenstvá. Staršie, zotrvávajúce v jednote s Rímom, a novšie, ktoré na územie Slovenska priniesli pravoslávni Rusíni počas valašskej kolonizácie. Ako autor v závere akcentuje, podarilo sa mu jednoznačne dokázať, že výskyt východného obradu u Slovákov nie je „...výlučným a tým menej novodobým produktom slovakizácie Rusínov”.
Svätí Cyril a Metod.
Duchovné vedenie a príklady svätosti
Životy svätých a duchovných vodcov sú silným svedectvom viery a môžu byť inšpiráciou pre nasledovanie. Jedným z takýchto príkladov je jeroschimonach Konstantín (Šipunov), ktorý žil v dobe budovania komunizmu a napriek tomu si zachoval hlbokú vieru a slúžil ľuďom.
Aj vyzeral ako deduško: starý, biedne zaodetý. Kto by za tým obyčajným výzorom hľadal duchovného, prozorlivého starca, pôstnika a modlitebníka? Práve takým však bol jeroschimonach Konstantín (Šipunov), ktorý svoj podvih neniesol v starom monastieri, ani niekde v samote pustine, ale v strede mesta Sverdlovske, práve v čase rozkvitajúceho budovania komunizmu, v čase budovania grandióznych stavieb a lámania päťročníc.
Ale aj tak prichádzali za týmto starcom „sovietski ľudia“ zblízka i zďaleka, aby počuli živé slovo Božie, aby im odkryl ich duchovnú cestu, aby pocítili pomoc modlitieb „deduška“. Nič v jeho živote nešlo tak, ako si to predstavoval. Od detstva chcel ísť do monastiera, no prišlo ženiť sa. Potom sa chcel tešiť z radosti svojich siedmich detí, no zo siedmich detí otca Konstantína ostali žiť iba dve dcéry, aj tie sa akosi nevydarili. Štyria synovia zahynuli vo vojne, najmladší zomrel ešte ako dieťa. Narodil sa v r. 1877 v sedliackej rodine, ktorá ho naučila žiť podľa viery.
Otec Konstantín žil až do r. 1930 v malej dedine Palkino, kde bol ešte otvorený chrám a tu slúžil Hospodu Bohu. Až do dňa, keď raz, neskoro v noci, vylákali otca so Svätými Darmi „k chorému“, ako sa ukázalo, bolo to klamstvo s istým zámerom. Ešte bol báťuška len neďaleko od domu, prepadli ho a dubovými palicami ho takmer dobili k smrti. V čase vojny prišli báťušku zatknúť. Na dvoch autách odviezli od neho ikony, knihy a ďalšie veci. To, že ostal paralyzovaným, ho uchránilo od uväznenia. Zdá sa, že NKVD pri stave, v akom ho našli, v ňom nevidela žiadnej hrozby pre mocnú sovietsku stranu.
Po vojne musel otec Konstantín odísť žiť k staršej dcére Raise, ktorá mala veľmi komplikovanú povahu, do Jekaterinburgu. V tom čase už starec prijal najprv monašesky, neskôr schimonašesky postrih. Prichádzalo k nemu veľa ľudí, ktorí u neho hľadali duchovnú pomoc. S láskou každého prijal, vypočul, poradil. Pred tým, ako mal niekomu dať radu, odpoveď na niečo, stále sa modlil. Aj svoje duchovné deti učil tejto veľkej modlitbe. Mnohí z nich žili rodinným životom, zaneprázdnení hospodárstvom, prácou, aby zabezpečili pre svoje rodiny „každodenný chlieb“., ale aj ich báťuška Konstantín neustále napomínal, aby nezabúdali na modlitbu.
Hovoril: „Aj keď perieš, či plákaš, opakuj slová Isusovej modlitby. Takisto, aj o každodennom čítaní Evanjelia starec hovoril ako o nevyhnutnom pre každého kresťana. Dobre poznal starosti každodenného života, ktoré neraz zaberajú celý čas človeka, ale poukazujúc na spasiteľnú silu Božieho slova, odporúčal nájsť si aspoň minútku a prečítať si hoci iba niekoľko slov. Keby sa nepodarilo dostať sa ani k prečítaniu tých niekoľkých slov v priebehu dňa, tak aspoň „priložiť sa“ k Evanjeliu - aj to prináša neopísateľný úžitok.
Hospodin Boh požehnal otca Konstantína za jeho pokoru a veľkú lásku k Bohu a blížnym mnohými blahodarmi, medzi iným - darom prozorlivosti. Otec Konstantín predpovedal v 50-tych rokoch, kedy bolo ťažko tomu veriť, znovuzrodenie duchovného života v Rusku. Hovoril, že budú ešte otvorené chrámy a monastiere, dokonca hovoril o konkrétnych miestach, kde sa bude slúžiť Hospodu Bohu.
Po smrti „dedušky Konstantína“, ako ho všetci volali, otec Ignatij neraz hovoril: „Jeho modlitba je teraz oveľa vyššie, ako bola kedykoľvek na zemi. Ešte za života svojim duchovným deťom hovoril: „Keď prídem na súd Boží a Hospodin sa spýta: „Pastier, kde je tvoje stádo? Koho si priviedol?“ Každý, kto prídete ku mne na hrob, toho ja budem očakávať na tamtom svete. Ja som váš duchovný otec.
Všetci, ktorí s vierou prichádzajú k tomuto spravodlivému starcovi, odchádzajú od neho posilnení, s pokojom v duši. Veď aj on sám pretrpel toho mnoho, ale každé utrpenie bral ako liek na dušu, o čom svedčí aj jeho vrúcna a pokorná modlitba: „Sláva Ti, Hospodi, že si nezabudol na nás, nehneváš sa, nedal si nám zahynúť, ale cez utrpenie si nás privinul k Sebe; vyznamenal si nás utrpením, biedami, chorobami, tým, že si nás nevšímajú, či vyvyšujú sa nad nás, tým, že nás ohovárajú, berú pokoj a radosť života. Nech vždy bude Tvoja svätá vôľa. Spomeň si na nás vo Svojom kráľovstve. Zbav nás večných múk a daj nám večnú blaženosť. Veríme a nádejame sa na Tvoje preveľké milosrdenstvo. Nedovoľ, aby nás nečakane zastihla smrť, ale daruj nám slzy pokánia. Sláva Ti, Bože, za všetko, nech je zvelebené Tvoje meno od teraz až na veky“.
Vzťah cirkvi a štátu
Vzťah medzi cirkvou a štátom je komplexná otázka, ktorá sa rieši už 2000 rokov. Podľa pápeža Františka nestačí dať niečo „na charitu“, ale treba sa zbaviť príčin, ktoré chudobu spôsobujú. Podľa sociálnej náuky cirkvi je politika jednou z najvyšších foriem milosrdnej lásky, pretože je to služba obecnému dobru.
Cirkev má demokratické právo a morálnu povinnosť vyjadrovať sa aj k spoločensko-politickým témam. Jej jednotliví členovia a predstavitelia to robia veľmi rôznym spôsobom. Niekedy múdro a užitočne, iní nerozumne alebo aj v mene ochrany „kresťansko-konzervatívnych“ hodnôt podporujú politikov, ktorí iné základné hodnoty obecného dobra a spravodlivosti hrubo porušujú. Jedným z dôležitých výsledkov vývoja kresťanského Západu je poznanie užitočnosti oddelenia moci „svetskej“ - civilnej a „duchovnej“ - cirkevnej. To pravoslávny Východ v rovnakej miere nepozná.
Katolícka cirkev má dvetisícročné skúsenosti so spoluprácou, súťažou i konfrontáciou s rôznymi vládami a spoločensko-politickými systémami. Moderným vyjadrením tohto poznania a postoja Cirkvi k vláde a politike je jej Sociálna náuka, za ktorej základ možno považovať encykliku Rerum novarum Leva XIII. Na ňu nadväzujú sociálne encykliky ďalších pápežov, ktoré spolu s ich inými vyjadreniami reagujú na nové dôležité a aktuálne situácie a problémy.
Úlohu politiky a miesto cirkvi v nej definoval Benedikt XVI. v encyklike Deus Caritas Est: „Vytvorenie spravodlivého štátneho a spoločenského poriadku je základnou úlohou, na ktorej musí znova pracovať každá generácia. Túto úlohu slovenská cirkev až na malé výnimky neplní dobre. Aj väčšina ku kresťanstvu či konzervativizmu sa hlásiacich politikov a aktivistov nepozná alebo ignoruje to, čo pápeži a sociálne učenie Cirkvi hovoria o politike a vláde.
Pravoslávni na Západe sa niekedy sťažujú, že ich cirkevné vedenie mlčí o vojne na Ukrajine. Neviem, nakoľko je to pravda. Pravdepodobne sa to líši od jednej miestnej cirkvi k druhej. Toto sú len niektoré z reakcií Fínskej pravoslávnej cirkvi na rozsiahlu inváziu Ruska na Ukrajinu 24.
Fínska pravoslávna cirkev dôrazne odsudzuje vojenské akcie Ruskej federácie na Ukrajine. Vojna nemá žiadne ospravedlnenie. Obyvateľov Ukrajiny treba podporiť všetkými prostriedkami... Dúfame, že ruský ľud nebude obviňovaný z tejto situácie a že medzi našimi farníkmi žijúcimi vo Fínsku nebude zasiaty rozkol. Pravdepodobné rozšírenie vojny takisto znepokojuje mnohých ľudí. Podľa vedenia našej krajiny v súčasnosti neexistuje perspektíva jej vojenského ohrozenia.
Súčasným pravoslávnym aj nepravoslávnym Fínom vojna na Ukrajine priamo pripomína udalosti z ich vlastnej histórie. A tento názor dnes zastáva aj fínska spoločnosť, štát a cirkev, čím sa odlišuje od mnohých iných krajín a národov, pre ktoré je to možno dosť vzdialený a nie veľmi jasný konflikt.
V reakcii na túto zložitú situáciu sa vedenie Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi rozhodlo založiť vo Fínsku vlastné cirkevné obce, na ktoré by dohliadali dvaja kňazi, ktorým bol v krajine udelený štatút utečenca.
Sloboda náboženskej viery a postavenie cirkví
Včera sa v parlamente začalo rokovanie o návrhu poslanca Tomáša Valáška (PS) o slobode náboženskej viery a postavení cirkví, ktorý by pomohol hlavne novým a neregistrovaným cirkvám. Ako sa dalo čakať, v diskusii sa opäť naplno prejavoval dvojaký meter mnohých poslancov, podľa ktorých je úplne v poriadku, že niektoré cirkvi majú na Slovensku vysoko nadštandardné podmienky pre svoju činnosť, zatiaľ čo iné nemajú ani len možnosť získať právnu subjektivitu.
Opäť sa prejavovala typická arogancia niektorých veriacich väčšinových cirkvi - pravdu má len tá naša, jediná „správna“ cirkev a preto iba ona má právo na existenciu. Vôbec si pritom nepripúšťajú, že na Slovensku žije množstvo ľudí, ktorí považujú aj tie už registrované cirkvi za prazvláštne skupiny a ich učenie za bludy a nezmysly. Z pohľadu neveriaceho je to, čo hovorí katolícka cirkev úplne rovnako absurdné ako to, čo tvrdia iné cirkvi a náboženstvá.
Na problém nemožnosti registrácie novej cirkvi upozorňovali minulý rok hlavne Svedkovia Liehovovi a Starokatolíci v Bratislave. Poslanec Valášek vysvetlil, že ho k návrhu inšpirovali kresťanské aj iné spoločenstvá. Videli sme náboženské spolky a cirkvi, ktoré sa úprimne snažia jednoducho robiť dobro. A cítia, že v tomto súčasnom systéme nemajú šancu robiť to legálne, cítia sa byť ukrivdení.
V súvislosti s prebiehajúcou vojnou na Ukrajine pripomenul teológ Ondrej Prostredník, že slovenská pravoslávna cirkev ruskú agresiu neodsúdila a je veľmi pravdepodobné, že veriaci v kostole budú od pravoslávneho popa počuť rovnaké ospravedlňovanie ruského imperializmu aké predvádza moskovský patriarcha Kirill. Často opakovaný argument proti zmene zákona je údajné bezpečnostné riziko pre štát a obava, že by sa mohli chcieť oficiálne zaregistrovať aj skupiny náboženských extrémistov.
Sekularisti združení v OZ Ethos sú presvedčení, že štát by nemal umelo vyhľadávať zámienky na znemožnenie registrácie cirkví, ktorých počet členov niekedy aj niekoľko násobne prevyšuje počet členov najmenších registrovaných cirkví. Na druhej strane odmietame, aby štát financoval prevádzku cirkví, bez ohľadu na to, či sú registrované, alebo neregistrované.
Svätenie žien v pravoslávnej cirkvi
Diskusia o svätení žien v pravoslávnej cirkvi je komplexná a rozsiahla téma, ktorá sa dotýka historických, teologických a sociálnych aspektov. V posledných desaťročiach sa táto otázka stala predmetom intenzívnych debát a rôznych interpretácií.
V raných dobách kresťanstva existovali ženy, ktoré zohrávali významnú úlohu v cirkevných spoločenstvách. Niektoré z nich pôsobili ako diakonky a mali rôzne úlohy, ako napríklad pomoc pri krste žien, starostlivosť o chorých a chudobných a vyučovanie žien. Avšak, svätenie žien na kňazský úrad nebolo bežnou praxou a postupne sa táto funkcia obmedzila len na mužov.
Zástancovia svätenia žien argumentujú, že neexistuje teologický dôvod, prečo by ženy nemohli byť vysvätené na kňazský úrad. Poukazujú na to, že v Biblii nie je priamy zákaz svätenia žien a že ženy boli v rannej cirkvi aktívne zapojené do rôznych služieb. Rovnosť pohlaví: Argumentujú, že ženy a muži sú si rovní pred Bohom a majú rovnaké právo na službu v cirkvi. Biblické príklady: Poukazujú na biblické príklady žien, ktoré zohrávali dôležitú úlohu, ako napríklad Mária Magdaléna, ktorá bola prvou svedkyňou zmŕtvychvstania. Potreba ženského pohľadu: Tvrdia, že prítomnosť žien v kňazskom úrade by priniesla do cirkvi nový pohľad a citlivosť na potreby žien.
Ikona svätej Márie Magdalény.
Odporcovia svätenia žien sa opierajú o tradíciu pravoslávnej cirkvi, ktorá svätenie žien nikdy nepraktizovala. Zdôrazňujú, že Ježiš Kristus si vybral za apoštolov len mužov a že táto prax sa zachovala v cirkvi po stáročia. Tradícia: Argumentujú, že tradícia je dôležitým zdrojom teológie a že zmena tradície by narušila jednotu cirkvi. Mužské kňazstvo: Tvrdia, že kňazstvo je symbolom Krista, ktorý bol muž, a že svätenie žien by narušilo tento symbolizmus. Biblické texty: Interpretujú niektoré biblické texty ako zákaz svätenia žien, napríklad 1. list Timotejovi 2:12, kde sa píše, že žena nemá učiť ani vládnuť nad mužom.
V súčasnosti je svätenie žien v pravoslávnej cirkvi zakázané. Avšak, táto téma je stále predmetom diskusií a niektoré pravoslávne cirkvi zvažujú možnosť zavedenia diakonátu pre ženy.
Súčasná situácia Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi
Rozhodnutia koncilu Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi z 27. mája 2022 otvorili nové perspektívy pre konštruktívne budovanie cirkevného života v nových podmienkach vojny proti Rusku, ako aj pre dialóg so zástancami medzipravoslávnej spolupráce. Prerušila vzťahy s Ruskom a deklarovala „úplnú nezávislosť“.
Zároveň štát uvalil sankcie na viacerých hierarchov vrátane metropolitu Antonija (Pakaniča), vedúceho cirkevnej správy, a metropolitu Pavla (Lebida), predstaveného kláštora Kyjevsko-pečerská lavra.
V Sumskej eparchii vzniklo bezprecedentné medzikonfesijné napätie, ktoré môže kedykoľvek prerásť do otvoreného násilia na náboženskom základe.
Nesprávne rozhodnutia, nesprávne verejné kroky a vyhlásenia hierarchov Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi na regionálnej a celoštátnej úrovni môžu mať fatálne následky.
tags: #preco #byt #pravoslavny