Vo svojej dobe sa preslávil hlavne ako interpret a improvizátor. Ako skladateľa ho najskôr veľmi neuznávali. Jediné dielo, ktoré v čase svojho života mohol publikovať tlačou, boli práve Matúšove pašie.
Johann Sebastian Bach
Bachove pašie
Vo fascinujúcom Bachovom hudobnom univerze patrí výnimočné miesto Matúšovým pašiám. Dielo skomponoval pre predvedenie v Lipsku na Veľký piatok 15. apríla roku 1729. Počas jeho života zazneli tri-, nanajvýš štyrikrát ako súčasť veľkonočnej liturgie v Kostole sv. Tomáša - naposledy pravdepodobne začiatkom 40. rokov 18. storočia. Na svoj koncertný život si museli počkať nasledujúcich sto rokov.
Matúšove pašie sú hudbou nesmiernej imaginácie, prenikavého intelektu a symbolov. Dielo trvá viac ako tri hodiny. Sú naozaj monumentálnym dielom obsahovo i dĺžkou, ale predovšetkým spôsobom, akým do nich Bach vložil všetky hudobné princípy a "objavy" baroka. Zároveň prestávajú byť čisto koncertnou záležitosťou a presúvajú sa tam, kam primárne patria - do kostolov, a to i napriek tomu, že k predvedeniu potrebujú dva zbory a dva orchestre.
Hrob Ježiša Krista - Izrael, 2014
Matúšove pašie (nem. Matthäus-Passion, lat. Passio Domini Nostri J. C. Secundum Evangelistam Matthaeum), BWV 244 je oratórium J. S. Bacha z roku 1727. Námetom je úryvok z Matúšovho evanjelia, kapitola 26 a 27, ktorý zobrazuje Umučenie Ježiša Krista.
Názov pochádza z latinského slova passio (utrpenie, umučenie), ktorým čítanie pašií pri bohoslužbe začínalo. Ide o najznámejšie zhudobnenie tohoto evanjeliového textu. Je to jedna z dvoch Bachových pašiových skladieb, ktoré sa zachovali v úplnosti (okrem Jánových pašií z roku 1724). Skladba mala premiéru na Veľký piatok 15. apríla roku 1729. Potom ležala sto rokov v zabudnutí v archíve do doby, kedy ju našiel a svetu predstavil Felix Mendelssohn-Bartholdy 11.
Ako uvádza I. Rozehnal: „Velké“, to jest Matoušovy pašije mají v kontextu Bachova díla svým způsobem výjimečné postavení. Započúvajme sa v tento veľkonočný čas do monumentálnej hudby, ktorou Bach vyjadril svoju vieru.
Matúšove pašie
Rekonštrukcia stratených pašiových diel
Najslávnejší kantor kostola sv. Tomáša v Lipsku skomponoval podľa nekrológu a životopisu od Johanna Nikolausa Forkela (1802) päť pašií, kompletné sa však zachovali len dvoje: BWV 245 podľa Jánovho evanjelia (1. verzia z roku 1724) a BWV 244 podľa Matúšovho evanjelia (1. verzia z roku 1729).
Treťou dielom sú Markove pašie BWV 247, ktoré boli v lipskom Thomaskirche pravdepodobne po prvýkrát uvedené na Veľký piatok 23. 3. 1731. Rukopis, ktorý bol v roku 1764 propagovaný lipským vydavateľom J. G. Breitkopfom, sa nezachoval a jeho jediná známa kópia z 19. storočia od F. Hausera podľa svedectiev zhorela v roku 1945 pri bombardovaní. Zachovalo sa však tlačené libreto pašií od Bachovho spolupracovníka Picandera (1700-1764), ktorého vlastné meno bolo Christian Friedrich Henrici.
Zo zachovaného textu vidno, že dielo malo z hľadiska formy podobnú koncepciu ako Jánove a Matúšove pašie, t. j. pozostávalo z dvoch dielov, v ktorých sa vzájomne prelínali tri línie: epická (dejová), poetická (reflexívna) a chorály. Základnú, epickú líniu, tvorí doslovné zhudobnenie nemeckého Lutherovho prekladu 14. a 15. kapitoly Markovho evanjelia, ktoré formou recitatívu prednáša Evanjelista, priamu reč jednotlivých postáv (Kristus, Judáš, Peter, Pilát, atď.) spievajú ďalší speváci a reč davu ľudí (veľkňazi, učeníci, dav zhromaždený pred Pilátom a pod.) je zhudobnená v tzv. turbae-zboroch.
Poeticko-reflexívnu líniu diela tvoria úvodný zbor, záverečné zbory prvého a druhého dielu pašií a árie s veršami od Picandera. Treťou líniou sú chorály symbolizujúce zhromaždenie veriacich.
Metóda paródie u Bacha
V súčasnosti je jednoznačne preukázané, že Bach do svojich vrcholných cirkevných vokálno-inštrumentálnych diel (Vianočné oratórium, Matúšove pašie) preberal kompozične mimoriadne hodnotné časti zo svojich duchovných i svetských kantát. Je možné, že už pri komponovaní príležitostných diel určených pre jednorázové uvedenie (kantáty ku sobášu, pohrebu, voľbe mestskej rady a podobne) mal na mysli ich konečné uplatnenie s novým textom vo väčšom diele, ako o tom uvažuje napríklad Nikolaus Harnoncourt v knihe Hudobný dialóg v kapitole Metóda paródie u Bacha.
Táto metóda bola v Bachovej dobe celkom bežná a spočívala v tom, že pod existujúcu hudbu skladateľ podložil nový text s rovnakou štruktúrou metra a rýmu. Príkladov, na ktorých možno detailne študovať, ako to Bach robil, je mnoho. Najznámejšie sú vo Vianočnom oratóriu, BWV 248 (v častiach prevzatých zo svetských kantát BWV 213, 214 a 215), krátkych latinských omšiach (BWV 233 -236) a v Matúšových pašiách.
Tabuľka: Rekonštrukcie Markových pašií
| Rekonštruktor | Použité zdroje recitatívov a turbae-zborov |
|---|---|
| Diethard Hellmann | Hovorený prednes príslušných pasáží z Markovho evanjelia |
| Gustav Adolf Theill, Johannes H. E. Koch, Ton Koopman | Nanovo skomponované, prípadne s použitím úprav vhodnej Bachovej hudby |
| Soma Dinyés | Upravené recitatívy z Matúšových pašií |
| Jos van Veldhoven | Štýlovo odlišná hudba Bachových predchodcov (Marco Gioseppe Perando) |
| Austin Harvey Gomme | Recitatívy a turbae-zbory z Markových pašií Reinharda Keisera |
| Simon Heighes | Recitatívy z Keiserovho diela, prvých 25 veršov skomponoval nanovo a prvé tri turbae-zbory čerpal z inej vhodnej Bachovej tvorby |
Už v 60. rokoch 19. storočia si redaktor viacerých zväzkov súborného vydania Bachových diel Wilhelm Rust všimol pri skúmaní Picanderovho textu Markových pašií metrickú a veršovú zhodu úvodného a záverečného zboru ako aj troch árií s tými, ktoré sa nachádzajú v zachovanej Bachovej Smútočnej óde (Trauer-Ode) BWV 198 z roku 1727 pre zosnulú manželku kurfirsta Christianu Eberhardinu. Emocionálny výraz hudby je podobný ako v pašiách. Na Rustovu myšlienku nadviazal pri prvej čiastočnej rekonštrukcii pašií v roku 1964 Diethard Hellmann.
Dodnes sa väčšina odborníkov (vrátane Friedricha Smenda a Alfreda Dürra) zhoduje v tom, že uvedené časti prevzal Bach do Markových pašií, podobne ako aj v tom, že predlohou pre altovú (kontratenorovú) áriu Falsche Welt bola prvá ária z kantáty Widerstehe doch der Sünde BWV 54. V prípade ďalších dvoch z celkovo šiestich árií Markových pašií sa však jednotliví „hľadači“ pôvodnej podoby pašií líšia.
Čo sa týka záverečného zboru Prvého dielu pašií viacerí z nich (napr. Simon Heighes vo svojej kompletnej rekonštrukcii diela z 80. rokov minulého storočia) sem kladú chorálovú fantáziu z úvodu Bachovej kantáty Ach Herr, mich armer Sünder BWV 135, v ktorej cantus firmus (na Slovensku evanjelikom i katolíkom známa melódia pašiového chorálu Ó hlava ubolená) zaznieva v dlhých notových hodnotách v base zboru.
Rekonštrukcia Markových pašií: Výzvy a riešenia
Najväčšou prekážkou kompletnej rekonštrukcie Markových pašií sú chýbajúce recitatívy a turbae-zbory. Je veľmi pravdepodobné, že práve túto epickú líniu diela Bach skomponoval nanovo. Priekopník pašiových rekonštrukcií Diethard Hellmann sa ich nepokúšal obnoviť - pri uvedení považoval za dostatočné prepojiť jednotlivé zrekonštruované zbory, árie a chorály hovoreným prednesom príslušných pasáží z Markovho evanjelia.
Ďalšími možnosťami sú: recitatívy a turbae-zbory nanovo skomponovať, prípadne s použitím úprav vhodnej Bachovej hudby pre turbae-zbory (takto postupovali napr. Gustav Adolf Theill, Johannes H. E. Koch, Ton Koopman a ďalší), použiť upravené recitatívy z Matúšových pašií, aj keď text sa nebude doslovne zhodovať, no dejová línia ostane zachovaná (Soma Dinyés), použiť štýlovo príbuznú hudbu Bachových súčasníkov alebo dokonca 4.) použiť štýlovo odlišnú hudbu Bachových predchodcov, aby poslucháč mohol ľahko rozlíšiť, kde skutočný Bach začína a končí (Jos van Veldhoven s použitím diela talianskeho hudobníka a skladateľa Marca Gioseppe Perandu, pôsobiaceho v Nemecku v 17. storočí).
Treťou uvedenou cestou sa vydal Austin Harvey Gomme, jeho verzia pre uvedenie (performing version) je dostupná v publikovanej podobe (vydavateľstvo Bärenreiter). Gomme prebral do diela recitatívy a turbae-zbory z Markových pašií Reinharda Keisera (1674-1739). Toto dielo si samotný J.S.Bach veľmi vážil, najmenej dvakrát ho uviedol (asi už v roku 1713 vo Weimare a v roku 1726 v Lipsku) a nechal sa ním inšpirovať vo svojich vlastných Matúšových pašiách, keď podľa Keiserovho vzoru sprevádza slová Ježiša Krista v recitatívoch „svätožiarou“ sláčikových nástrojov.
Problémom však je, že Keiserove pašie začínajú až 26. veršom 14. kapitoly Markovho evanjelia. Simon Heighes v jednej z najpresvedčivejších kompletných rekonštrukcií taktiež prevzal recitatívy z Keiserovho diela, prvých 25 veršov skomponoval nanovo a prvé tri turbae-zbory čerpal z inej vhodnej Bachovej tvorby.
Reprezentatívnu nahrávku Heighesovej verzie realizoval Roy Goodman (1996), ďalšie nahrávky rôznych rekonštrukcií diela rýchlo pribúdali a počítajú sa už na desiatky. Tlačou vyšli okrem už uvedenej rekonštrukcie A. H. Gommeho aj verzie G. A. Theilla (1. vydanie: Forberg-Verlag, Bonn; 2. rozšírené vydanie: Salvator-Verlag, Steinfeld), J. H. E. Kocha a A. Glöcknera (obidve verzie vydal Carus-Verlag) a A. F. Grychtolika (Edition Peters).
Samozrejme, nemožno očakávať, že sa podarí zrekonštruovať presne to, čo počuli poslucháči v Thomaskirche pri prvom uvedení diela - vari nemohol geniálny tomášsky kantor mnohé časti vrátane zborov a árií nanovo skomponovať, prispôsobiť si Picanderovo libreto, prebrať časti z tých svojich diel, ktoré sa nezachovali, zmeniť inštrumentáciu alebo vybrať iné vhodné chorálové strofy, či inak ich upraviť?
„Odpoveď na tieto otázky by sme dostali, keby sa autograf Markových pašií vynoril - podobne ako zbierka Altbachische archiv alebo rukopis Mozartovej Pražskej symfónie - neočakávane kdesi z ruských stepí. Na to musíme ešte čakať. Rok? Desaťročie? Veky?
Diela cirkevnej hudby z pera veľkého lipského kantora sú popri koncertnom predvedení uvádzané aj v rámci evanjelickej liturgie, čím sa v súlade s tradíciou obnovuje ich pôvodná funkcia.
tags: #kto #skomponoval #matusove #pasie