Uprostred záhrady rástol ružový ker, plný ruží. Všetkých, býval škriatok; bol taký malunký, že ho ľudské oko ani nemohlo zbadať. Ružovým lístkom mal svoju spálňu.
Krásne boly ich steny! Veď to boly jemné, bledé lístky ruží. S ramien mu siahaly krýdla až k nohám.
Bezpochyby, že sa na svoje putovanie vydal veľmi neskoro. Teraz už nastal chlad, padala rosa a dvihal sa vietor. Došiel k svojmu cieľu. Chodníčky a cestičky v lipovom liste. Cesty a chodníčky.
Ruža nezostala rozvitá. Ach, to bude jeho smrť! Ubohý malý škriatok sa veľmi naľakal. Noc vonku, vždy sladko driemal za teplými lístkami ružovými.
Letel tam. Vklznúť a vyspať sa tam do rána. Vedľa sebe a želali si, aby tento okamih trval večne. Ružou.
„A predsa sa musíme rozlúčiť,“ riekol mladý muž, „tvoj brat nepraje našej láske. Najlepšie dieťa miluje svojich rodičov. Musím ja odísť za jeho rozkazom ďaleko cez hory a doly! Moja si a moja zostaneš!“
Potom sa pobozkali a mladé dievča plakalo a darovalo mu ružu. Podala, vdýchla na ňu bozk, tak oddaný a vrúci, že sa kvet roztvoril. Vletel a oprel si hlávku o jej jemné, vonné steny. Nežnej rozlúčky a cítil, že ruža bola umiestnená na mladíkovej hrudi. Mladý škriatok ani nemohol zaspať, ako srdce búchalo!
Ruža, symbol lásky a krásy
Že mladý škriatok sa bál, že ho rozgniavi. Horúce, ako planuly a ruža sa rozvila, ako v poludňajšom slnku.
Zrazu prišiel iný muž, zamračený a plný zášti a nenávisti. Dievčaťa. Zlý muž ho prebodnul, hlavu mu odrezal a pochoval i s telom pod lipou do mäkkej prsti.
„Teraz zmizol a je zabudnutý,“ pomyslel si zlý brat; „ten sa už nevráti. Stalo sa. Ale nešiel sám, ako sa domnieval; sprevádzal ho malý škriatok.
Triasol strachom i hnevom nad tým zlým činom. Liste lipovom, ktorý zlému mužovi pri jeho strašnom čine sa sniesol s lipy do vlasov. Len na svite sa ten zlý človek dostal domov.
Ľúbila a o ktorom sa domnievala, že putuje cez hory a lesy. Sestry. Pri tom sa smial tak výsmešne a posupne, ako len diabol sa smiať vie.
Lôžku zvädlý list!“ - A ona ho našla, keď sa prebudila. Ešte trochu vyspal. Ako usedavo plakala, a predsa sa nikomu nesmela sveriť so svojím žiaľom.
Avšak nebol v stave, aby zarmútenú dievku opustil. Jednej z nich sa usadil a odtiaľ úbohú pozoroval. Svojom žiale. Listie zo zeme, kopala tam a skoro našla zavraždeného.
Tiež skoro k sebe povolal. Rada by bola vzala mrtvolu k sebe domov, avšak to nebolo možné. Vlasov. Domov. Vrátivší sa do svojej izby, vyhľadala najväčší kvetináč.
Zasypala ju zemou a zasadila onu sneť jasmínovú. „S Bohom! S Bohom!“ zašepkal mladý škriatok. Odletel k svojej ruži do záhrady.
Niekoľko bledých lístkov. „Ako skoro pominie všetka krása a všetko dobro!“ vzdýchol si škriatok. Našiel ružu a za jej jemnými, vonnými lístkami si našiel nový domov.
Každého rána zaletel k oknu úbohej dievky, ktorá vždy plačúc stála pri kvetináči. Ratolesť. Pokrývala bozkami. Avšak zlý brat ju hrešil a pýtal sa jej, či má zdravý rozum.
Škriatok ju tam našiel spiacu. Čie oči tam zapadly a čie pery sa tam menily v prach. Besiedke, o vôni ruží, o láske víl a škriatkov. Život. Tichá smrť sa k nej sklonila, a ona sa ponáhľala do neba za tým, ktorého tak ľúbila.
Vôňa bola sladká a príjemná. Ináč nebohú oplakávať. Kvetu. Hlava sa rozpadla v zemi, rozprával o zlom bratovi a úbohej sestre.
„My to vieme!“ vravely bytnosti vo všetkých kvetoch, „my to vieme. Očú a pier zavraždeného?“ a podivne pri tom pokyvovaly hlavami. Ktorá rozkázala, aby nasledujúceho rána vraha usmrtily.
Posteli hneď pri vonnom kvete jasmínovom, otvorily sa všetky kalichy. Hrozné sny. „Teraz sme mrtvého pomstily!“ vravely a uchýlily sa zase v biele kvety jasmínu.
Včiel a celým rojom, chcúc ho usmrtiť. On však už bol mrtvý. Bzučala s celým svojim rojom okolo jasmínu. Nebolo možné včely odohnať. Tento sa rozbil.
Tu uvideli bledú lebku umrlčiu a poznali, že nebohý tu na posteli bol vrahom. Pomstiť.
| Postava | Charakteristika |
|---|---|
| Škriatok | Malý, žijúci v ruži, súcitný |
| Dievča | Milujúca, zradená, trpiaca |
| Zlý brat | Závistlivý, nenávistný, vražedný |