Kto ťa žehná, nech je požehnaný: Význam požehnania Izraela

Príbeh, súvislosť, línia, ktorá spája vzdialené body a ľudí, ktorí by si mali byť cudzí. Počuli ste už o tých zaujímavých mužoch, čo nasledovali hviezdu a trepali sa náramnú diaľku, aby sa poklonili židovskému kráľovi? Zistila som, že k tomu existuje proroctvo o ktorom som nemala ani tušenia.

Bileámovo proroctvo

Keď šli Izraelci z Egypta domov, vzali to slušnou okľukou. Nie každému sa samozrejme páčilo, že cudzí národ tiahne cez ich územie. Ale v tomto prípade to nikomu veľmi nepomohlo. Izraelci sa buď dohodli, alebo vyhrali. A ešte rýchlejšie ako oni napredovali správy o ich víťazstvách. A už sú celkom blízko; táboria na druhej strane Jordánu naproti Jerichu. To je k ich budúcemu domovu akoby kameňom dohodil (teda takmer..) Háčik je v tom, že sú stále na cudzom území, a to konkrétne na moábskych stráňach. Moábu v tom čase vládne muž menom Balák a on sa rozhodne pre bezpečnostné opatrenia.A jedna časť môjho ja ho celkom obdivuje, lebo tento kráľ pochopil, čo mnohí pred ním nie - že ak sa chce postaviť Izraelcom, toto nebude len boj armád, ale hlavne duchovný boj. Ako píše jeden zaujímavý človek: Veď náš boj nie je proti krvi a telu, ale proti kniežatstvám a mocnostiam, proti pánom sveta tejto temnosti, proti zlým duchom v nebesiach. Tento muž je prorok menom Bileám. Kráľ pošle po neho svojich ľudí, aj s celou správou, čo sa deje a čo od neho chce. A samozrejme aj s peniazmi. Bileám hovorí kráľovým mužom, porozmýšľam, prenocujte tu a ráno vám poviem, čo mi povedal Hospodin.A tu je ten prvý moment, keď si hovorím - ČO? Prečítam si znova riadky hore a rozmýšľam, čo mi ušlo. Moábsky kráľ chce prekliať Izraelcov. Pošle po muža, ktorý s Izraelcami nemá nič spoločné. A ten muž sa ide radiť s ich Bohom? A bude to ešte divnejšie. V noci príde Boh k Bileámovi, aby sa porozprával. Fakt. BOH PRIŠIEL K BILEÁMOVI, ABY SA POROZPRÁVAL. Boh sa pýta (ako keby to nevedel, ale možno si povedal, nebudem nikoho zbytočne strašiť tým, ako všetko viem), kto sú tí muži u teba? A potom mu povie, nechoď s nimi, nechoď hlavou proti múru, nerob hlúposti, ktoré poškodia hlavne tebe samému.Bileám teda odmietne prácu, no moábsky kráľ pošle ešte viac mužov s ešte silnejšími…argumentami. Bileám znova chce počuť Boží názor, požiada teda tých mužov, aby tam prenocovali. A áno, znova V NOCI PRIŠIEL BOH, ABY SA S BILEÁMOM POROZPRÁVAL. A teraz mu povie, choď s nimi, ale rob a hovor len to, čo ti poviem. Bileám ide, ale potom sa stane ďalšia vec, ktorej nerozumiem - Boh sa nahnevá, že Bileám s tými mužmi ide. Ono je to občas tak, že Boh nám dá, čo chceme (preto sa úprimne desím prianí typu “nech sa ti splní všetko, po čom túžiš”), veď predsa sme dospelí, máme vlastný rozum, ale dúfa, že si rýchlo uvedomíme, čo nie je pre nás. Bileámovi pošle do cesty anjela, ale je to len jeho oslica, ktorá pochopí. Na nej cestuje, a ona pred anjelom s vytaseným mečom odbočí z cesty do poľa. Bileám ju zbije (kde sú všetci ochranári?) a ide ďalej.Anjel však neprestáva s pokusmi zastaviť Bileáma, tentoraz na ceste, kde aj z jednej aj z druhej strany je múrik. Oslica ustupujúc pritlačí Bileámovi nohu a ten ju znova zbije. Tretíkrát sa anjel objaví na mieste, kde nie je možné niekam sa vyhnúť. Áno, pravdepodobne ho stále vidí len oslica, a tá si v tej chvíli kľakne. Bileám ju začne znova biť, vtedy sa oslici otvoria ústa a hovorí ako človek. S Bileámom je však ťažko, a pomôže až to, keď on sám uvidí anjela. (toto mi pripomína, koľko krát nás Boh chce zastaviť, nám to však stále nedocvakne. blik. Bileám potom povie, márnosť, tak toto som riadne dokašlal. A anjel hovorí, tak už keď ideš, choď, ale fakt hovor len to, čo ti poviem.A moábsky kráľ mu vychádza v ústrety, je trocha dotknuté jeho ego, že sa musel nejakému prorokovi prosiť, a ten mu povie, poviem to, čo mi Boh dá do úst. Boh je ten, čo Bileáma naviguje, oltáre a obete, a potom Bileáma nechá, aby nahlas požehnal Izrael. Na nepriateľskej pôde. (a to požehnanie je v duchu, veď samozrejme, ako inak - predsa som nespadol z čerešne, aby som chcel preklínať požehnaných!) Moábsky kráľ nie je šťastný, čo vám poviem. No nasleduje pokus číslo dva v duchu, na inom mieste s lepším výhľadom to možno pôjde lepšie. Ale Bileám znova požehnáva a moábskemu kráľovi už dochádza trpezlivosť. No predsa len, nasleduje pokus číslo tri. No ako Biblia píše, Keď Bileám zistil, že Hospodinovi sa páči, keď niekto požehnáva Izrael, nesnažil sa ako predtým o zariekanie, ale obrátil sa tvárou k púšti. Potom zdvihol oči a uzrel Izrael, ako býval podľa svojich kmeňov, i spočinul na ňom duch Boží a on predniesol svoju výpoveď. Tam znova požehnáva Izrael a požehnanie uvádza slovami: Výrok muža s otvorenými očami, výrok toho, kto počúva Božie reči, ktorý vidí videnia Všemohúceho, ktorý padá a má odokryté oči. A končí ich týmto: Kto ťa žehná, nech je požehnaný, kto ťa preklína, nech je prekliaty!Moábsky kráľ je už poriadne nahnevaný. Toto nie je to, za čo si zaplatil! Bileámovi vraví, chcel som ťa poctiť, ale Boh ťa zbavil pocty. Bileém mu ale všetko úprimne trpezlivo vysvetľuje. Vraví, ja som ťa na to dopredu upozornil! Na to, že budem hovoriť len to, čo Boh chce… (na tom, že Bileám Boha predtým vlastne nepoznal, a teraz o Ňom hovorí až dôverne blízkym spôsobom, je niečo fascinujúce. a mám zoznam ľudí, ktorým presne takýto druh fascinujúceho zážitku prajem.) A potom, na záver, ešte skôr, ako sa poberie preč, prednesie ďalší VÝROK MUŽA S OTVORENÝMI OČAMI. Uvidím Ho, ale nie teraz, zahľadím sa na Neho, ale nie zblízka! Vyjde hviezda z Jákoba, povstane žezlo z Izraela. Jákob a Izrael. Žezlo ako symbol kráľa. A ešte k tomu hviezda! JE TOTO PROROCTVO O JEŽIŠOVI? Na tento text sa neodvoláva nikto v Novej Zmluve.Martin Luther (ktorý s týmto názorom nebol jediný) tvrdil, že to ani nie je možné, veď sa pozrite na Bileáma! Prorok, ktorý preklína a požehnáva na objednávku a za peniaze, od neho chcete niečo také? Takého by si Boh použil? - HM. Tak rozmýšľam a čítam - ak niekoho Boh navštevoval, aby sa porozprával, ak Bohu na niekom tak záležalo, že ho usmerňoval na ceste, a hlavne - ak Boh nechal na niekoho zostúpiť svojho Ducha - tak sa pýtam, prečo nie? Prečo by taký človek nemohol vysloviť mesiášske proroctvo? Je jasné, že toto proroctvo pre Bileáma osobne nemalo žiadnen význam. Nemal predstavu, čo v tej chvíli vlastne povedal… zvlášť preto, lebo nemal potuchy, že Izraelci nejakého Mesiáša vôbec čakajú!

Božie požehnanie v dejinách

Celý tento príbeh sa zdá nejak izolovaný, tri kapitoly v Numeri a to je všetko. Zrazu sa Bileám objaví, príde zďaleka, niečo urobí a niečo povie. Urobí vietor a potom už je znova preč. V tejto chvíli Izraelci ešte len idú do krajiny, ktorá bude ich domovom. A čím ďalej, tým viac budú hovoriť a prorokovať o Niekom, koho čakajú. O Niekom, kto príde a zmení zaužívaný beh vecí, vnesie Božie do toho ľudského a všetko, na čo sme sa doteraz spoliehali, obráti na hlavu. Mesiáš. A dlho dlho potom, ako žil Bileám, sa v Izraeli narodí dieťa. Jákobov potomok.A vtedy do tejto krajiny prídu muži, rovnako ako Bileám, z poriadnej diaľky. Nevieme presne, odkiaľ, nevieme ich mená, nevieme s istotou ani len ich počet. Budú nasledovať hviezdu, ktorá ich zavedie k novonarodenému Kráľovi. Prídu a prejavia úctu, poklonia sa a prinesú dary. Urobia vietor a potom sa vrátia, odkiaľ prišli. Ak by sme chceli, aj o nich môžeme pochybovať. V prvom rade, čo títo vedia o našom Bohu? A znamenia na nebi, čítanie hviezd, nie je to trocha podozrivé? A hlavne - prečo sa už nikdy nevrátili späť? Otázky stále môžeme mať (a Boh vie, ako veľmi ja mám otázky rada), no nezabudnime - máme sviatok, kde si pripomíname týchto mužov. A či už oslavujete Troch kráľov, Zjavenie Krista Pána mudrcom alebo tento sviatok voláte úplne inak - nezabudnite, čo slávime: to, ako Bohu záleží na celom svete. To, ako všetko plánuje dopredu, s predstihom, a na tomto svete sa nedeje nič, čo by nemal pod kontrolou.Príbeh Božieho požehnania a jeho prienik do nášho sveta sa rozvíja na úsvite ľudstva v Knihe Genezis, ktorá teologicky interpretuje počiatky sveta, ľudstva a Božieho ľudu. Božie požehnanie je spásonosnou silou a zároveň účinnou protilátkou voči faktorom, ktoré negatívne poznačili vzťah Boha s človekom na osobnej i kolektívnej úrovni už na úsvite dejín aj v ich priebehu. Tento článok reflektuje povahu a šírenie Božieho požehnania v biblických dejinách, ktoré popisujú jeho rozkvet, ale aj úpadok v živote jednotlivcov i národov. V prvom kroku sa zaoberajme požehnaním sensu stricto. Bežne k pojmu požehnanie (po hebr. berechá), ľudia vzťahujú veľa priaznivých skutočností, ktoré majú vo Svätom písme svoj pôvod od Pána Boha. Osoží si najprv užšie zadefinovať samotný fenomén požehnania.Podľa učenca H. 1) Požehnanie je slovo doprevádzané úkonom, gestom. K udeleniu otcovského požehnania patrila celý rad úkonov. Hlavná váha pritom spočíva na žehnajúcej formule, zatiaľ čo spomenuté gestá majú prípravný význam a slúžia k navodeniu kontaktu toho, kto udeľuje požehnanie s prijímajúcim. Izák sa Jakuba dotýka (Keď sa (Jakub) priblížil a keď ho pobozkal, (Izák) zacítil vôňu jeho šiat a požehnal ho, hovoriac: ,Hľaďže, vôňa syna môjho je ako vôňa nivy, ktorú požehnal Pán. Nech ti dá Boh z nebeskej rosy a zo žírnosti zeme, tiež hojnosť zrna a muštu! Nech ti slúžia ľudia a nech sa sklonia pred tebou národy. Buď pánom nad svojimi bratmi, a nech sa ti koria synovia tvojej matky! Kto bude teba preklínať, nech je prekliaty, a kto bude teba žehnať, nech je požehnaný!‘ Gn 27,27-29). Jakub žehná Jozefových synov, pričom vkladá ruky na hlavu (Gn 48,14.18), keď ich predtým objal a pobozkal. Sám Pán Ježiš pri požehnaní detí koná identicky, keď „ich objímal, kládol na ne ruky a požehnával ich“ (Mk 10,16). Na konci Lukášovho evanjelia Ježiš apoštolov „vyviedol von až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich“(Lk 24,50). Podobá sa žehnajúcemu kňazovi, ktorý žehnal svoj ľud. Novouvedený kňaz Áron pri prinesení prvej veľkej obety: „roztiahol ruky nad ľudom a požehnal ho” (Lv 9,22). Podobne koná aj veľkňaz Šimon II (218-192 pred Kr.): „zostupujúc vystrel svoje ruky nad celým zhromaždením izraelských synov, aby im svojimi ústami udelil slávnostné požehnanie od Boha” (Sir 50,22). Pozdvihnuté ruky sú často poukazom na Boha, ktorý prisľúbil požehnanie a je jeho zdrojom. Kňaz Božie požehnanie iba sprostredkúva.2) Požehnanie je Boží čin. Už na počiatku pri stvorení požehnáva Boh živočíchy žijúce vo vode a vo vzduchu (Gn 1,22), žehná človeka (Gn 1,28) a požehnáva siedmy deň (Gn 2,3). Týmto trojnásobným jednaním je opísaná široký záber a moc Božieho požehnania, ktoré sa tu viaže veľmi úzko jednak na odovzdávanie života, za fenoménom ktorého stojí mimoriadnym spôsobom sám Boh, a sekundárne ho sprostredkúvajú živé tvory ďalej. Prvé dve požehnania v Biblii nie sú v prvom rade príkazy, treba ich skôr chápať ako veľký nádherný dar a výsadu: Boh udelí živým bytostiam, zvlášť človekovi, schopnosť odovzdať a šíriť život, ktorý od neho prijali a ktorý mu osobitne náleží. Je to dar, čo spája živé bytosti s Božím dielom. Ľudia sú, vďaka Božiemu obrazu v sebe, schopní Bohu porozumieť a komunikovať s ním, čím prevyšujú nižšie bytosti, a sú tak s Bohom v jedinečnom vzťahu, ktorý on sám s nimi nastolil. Práve siedmy požehnaný deň oddychu (hebr. šabat) je zasvätený Bohu a cez ničnerobenie je paradoxne plodným časom, do ktorého Boh pozýva ľudí, aby v ňom pred Pánom prehĺbili vzťah s darcom života. Požehnanie syna Izákom sa deje pred Pánom (Gn 27,7), doslovne pred jeho tvárou (tvár je tu metafora dôverného kontaktu). Príklon Pánovej tváre je výrazom osobitnej starostlivosti o požehnaného, zahrňujúcej celý jeho rozporuplný každodenný život. Podobne je to aj pri kňazskom požehnaní z Knihy Numeri 6,24-27: „Nech ťa žehná Pán a nech ťa chráni! Nech ti Pán ukáže jasnú tvár a nech ti je milostivý!3) Požehnanie je spásonosnou silou. Prejavuje sa nielen na osobe, ale aj na majetku. Príkladom je aj bohatý Abrahám (Gn 27,28).4) Požehnanie buduje spoločenstvo. Požehnanie má charakter vzájomnosti a je konštitutívnym prvkom spoločenstva. V povolaní Abraháma Pán hovorí: „Požehnám tých, čo ťa budú žehnať”(Gn 12,3); v žehnajúcej formule hovorí zasa Izák Jakubovi: „kto bude teba žehnať, nech je požehnaný!“ (Gn 27,29). Odpoveďou požehnaného je tiež požehnanie, čím sa prejavuje dvojitá dynamika požehnania. Kmeň hebr. slovesa b-r-ch prekladáme nielen požehnávať ale aj slovom zvelebovať dobrorečiť, (lat. benedicere). Zvolanie „Požehnaný Abram!“, i výkrik „Zvelebený Boh“ vyjde z dojmu nad tým, ako pôsobí Božia moc. Požehnanie je ľudskou odpoveďou na Božie zjavenie (Melchizedech v Gn 14,20; Abrahámov sluha v Gn 24,27; Jetro v Ex 18,10). Požehnanie kňaza Melchizedecha ide v dvoch pohyboch: v zostupnom pohybe ide od Boha k človeku: „Buď požehnaný, Abram, od najvyššieho Boha…“. Je to ustanovujúce požehnanie. Zvoláva život a záchranu od Pána na praotca Abraháma. Druhé požehnanie je vzostupné, vystupuje od Melchizedecha k Bohu: „Nech je zvelebený najvyšší Boh, ktorý ti dal do rúk tvojich nepriateľov!“ Nazývame ho prehlasujúcim požehnaním.5) Požehnanie je neodvolateľné. Ezau sa musel zmieriť so skutočnosťou, že otec požehnal jeho brata Jakuba a nemôže to stiahnuť späť. Požehnanie nie je časovo obmedzené a má bezpodmienečnú účinnosť. Aj keď Jakub otca oklamal, zostane požehnaný: „Aj som ho požehnal a bude požehnaný!“ (Gn 29,33). Ezauovi zostáva zúfalá otázka: „Otče môj, či máš len jedno požehnanie?”(Gn 27,38). Neskôr však vidíme Jakuba v Písme udeľovať požehnanie všetkým svojím synom (Gn 49) a aj obom synom Jozefa (Gn 48).6) Podmienky pre získanie požehnania. Izák mal len jednu podmienku, ten ktorého mal požehnať mal byť prvorodený syn. V Jakubovom rode to bude synovstvo, resp. generačná postupnosť. Mimo úzkej hranice rodového spoločenstva existuje aj iná podmienka pre to, aby sa získalo požehnanie: poslušnosť voči Božiemu zákonu a Božím prikázaniam. Prekážkou požehnania sa môže stať hriech ľudu, nevernosť Pánovi a jeho slovu. Porušená zmluva s Bohom zastaví tok dobra z požehnania. Existuje totiž vzťah medzi požehnaniami a prikázaniami. Ťažko aj dnes môže byť niekto úplne požehnaný, ak neodstráni hriech zo stredu svojho života. Zákon ukazuje, ako má žiť ľud zasvätený Bohu alebo požehnaný Bohom. Pri uzatváraní zmluvy sa požiadavky jasne zverejnili v legislatívnych textoch (porov. Ex 19-24, najmä Dekalóg a Kniha zmluvy v kap. 20-23). Bohoslužba v posvätnom čase a priestore je najlepším prostriedkom na získanie požehnania, keďže jej rituály očisťujú, obnovujú a upevňujú životodarný vzťah človeka s Bohom. Táto skutočnosť platí až dodnes. Požehnanie vychádza z Božej slobodnej dobroty a napomáha priateľstvu človeka s Bohom. Takýto vzťah si vyžaduje obojstranný záujem, aj keď sa tu človeku núka čistá milosť od Boha. Boh zostáva vo vzťahu verný, iba človek zrádza. To je aj dôvod, prečo Izrael nemôže požívať Božie požehnania, keď nepočúva Pánove slová, obchádza prikázania a dokonca opúšťa samého Pána v modloslužbe: „Prekliaty muž, ktorý si urobí modlu vyrezávanú alebo liatu - ohavnosť u Pána, dielo rúk umelca - a uloží ju na skrytom mieste!… Ale ak nebudeš počúvať hlas Pána, svojho Boha… doľahnú na teba tieto kliatby a dochytia ťa. Budeš prekliaty v meste, budeš prekliaty na poli“ (Dt 27, 15; 28, 15 - 16).7) Hranice požehnania. Izák svojho prvorodeného syna Ezaua „nepreklial“, ale udelil mu obmedzené „požehnanie“. Ezauovi zostal pobyt v neúrodnej krajine, meč, poddanstvo a možnosť vymaniť sa z neho. Ezau má žiť a jeho osud súvisí s požehnaným bratom Jakubom, ktorý ho napokon aj požehná po návrate z Mezopotámie od Lábana (Gn 33,11). Celý svet zostáva aj napriek hriechu v stave Božieho požehnania. Táto optimistická vízia sveta je nesmierne dôležitá a mala by byť súčasťou aj našej mentality. Musíme si ju zachovať napriek tvrdej skúsenosti s hriechom, bolesťou a smrťou. Takýto pozitívny postoj k svetu nezrušil ani hriech prvých ľudí, ktorý vniesol do sveta silu „kliatby“. Dejiny sveta a ľudstva sa odohrávajú v napätí požehnania a kliatby, kde je však sila požehnania napriek všetkým protikladným silám víťazne zabezpečená vypovedaným a neodvolateľným Božím slovom. Aj príbeh o potope vychádza z tvrdenia o šírení zloby a vrcholí v zničení všetkého živého, no zavŕši sa opätovným dvojnásobným požehnaním, ktoré cez Noema a jeho pokolenie znova zasiahne celé stvorenie: „Pán si povedal: ,Už nikdy viac neprekľajem zem pre človeka… Kým potrvá zem, nikdy neprestane sejba a žatva, chladno a teplo, leto a zima, deň a noc.‘ Potom Boh požehnal Noema a jeho synov a povedal im: ,Ploďte a množte sa a naplňte zem!… Vy sa však ploďte a množte sa, rozšírte sa na zemi a naplňte ju!‘… ,Ja uzavriem zmluvu s vami a s vaším potomstvom, čo bude po vás, aj s každou živou bytosťou, čo je s vami‘“ (Gn 8,20-9,17).Dejiny Izraela, Božieho ľudu, sú dejinami požehnania. Svedčí o tom najmä prvá biblická Kniha Genezis. Požehnanie bolo pre celý svet prisľúbené Abrahámovi (Gn 12,1-3) a bolo darované svetu a napokon v Ježišovi, ktorý je požehnaným plodom požehnanej ženy Panny Márie (Lk 1, 42). Kniha Genezis je príbehom požehnania ľudí na začiatku stvorenia, potom po očiste stvorenia v potope a v treťom kroku je požehnanie ľudstva daného cez Abraháma. Z prísľubu Abrahámovi vychádzajú dejiny Izraela a ich výklad stanovujú výroky o požehnaní: „Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa a preslávim tvoje meno a ty budeš požehnaním. Požehnám tých, čo ťa budú žehnať, a prekľajem tých, čo ťa budú preklínať! Duchovná šírka a dvojitá dynamika požehnania vystúpi do popredia aj v Novom zákone. Nachádza sa najmä v kontexte modlitby a židovskej nábožnosti. Motívy požehnania poznačia prvé dve kapitoly Evanjelia podľa Lukáša.

Kniha	Kapitola/verš	Citát
Genesis	12:3	"Požehnám tých, čo ťa budú žehnať, a prekľajem tých, čo ťa budú preklínať!"
Numeri	24:9	"Kto ťa žehná, nech je požehnaný, kto ťa preklína, nech je prekliaty!"

Stačí pomyslieť na chválospevy Magnificat („Velebí“) a Benedictus („Zvelebený“). Alžbeta označí Pannu Máriu za „požehnanú medzi ženami“, ktorá nesie v lone „požehnaný plod“, za čo Mária velebí Pána. Podobne aj Zachariáš zvelebuje Boha, čo sú jeho prvé slová po tom, čo získa opätovne dar reči. S Ježišom sa završuje definitívne požehnanie, ktoré Cirkev po prijatí Ducha šíri po celom svete. Duch Svätý bol po odchode Ježiša darovaný Cirkvi ako trvalá prítomnosť Božieho daru v nás. Duch Ježiša je nám daný, prijímame ho a vlastníme. Naša viera vidí v Ježišovi Kristovi a v dare Ducha Svätého vrchol a súhrn všetkých Božích požehnaní. Z tohto vedomia pramení v Liste Efezanom nová pieseň chvály Bohu, ktorý je prameňom každého požehnania a milosti: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske; on nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi“ (Ef 1,3-5). Je to najkrajší text na tému požehnania v Novom zákone na pozadí stvorenia a dejín spásy.Zdalo by sa pri zjednodušenom videní, že dnešná situácia vo svete zodpovedá ústupu Božieho požehnania. Situácia nášho globálneho sveta blízka point of no return sa niektorým ľuďom javí ako kliatba visiaca nad ľudstvom, z ktorej niet úniku. No takéto videnie vecí nezodpovedá možnému východisku naznačenému v Písme, ktoré spočíva aj v nešťastí v príklone k Bohu. Dejiny sú neustálym bojiskom dobra a zla, požehnania a jeho marginalizácie zásluhou hriechu jednotlivcov a spoločenstiev, ale aj zásluhou štruktúr hriechu, ktoré sa sedimentovali v spoločenských sieťach a dajú sa nazvať aj sociálne hriechy. Ak hriech ničí život jednotlivca, ničí takisto aj život spoločenstva, o to viac ak to je priamy hriech voči Bohu a jeho ľudu. Už Izrael zakúšal nepriazeň Boha a zažil odozvu svojej modloslužby, istého odklonu od Pána, keď skončil v zajatí. Svätopisec čítal dejiny Izraela vždy cez vzťah ľudu k Bohu. Boh sa ukázal milosrdným po pokání ľudu, ktoré nastupuje ako uzdravujúci postoj, a svoj ľud opäť uviedol do zasľúbenej krajiny. Pokánie samotných hriešnikov i zástupné pokánie neskorších generácií za generácie predošlé, spadá pod permanentnú tému pokánia, ktoré je veľmi živou témou Starého zákona. Jednotlivec, ale aj ľud si je vedomý svojich hriechov a ich dôsledkov, za ktoré robí nápravu, prikláňa sa k Bohu, ktorý sa zľutúva a ukáže sa ako milosrdný. Niekedy sa ukáže Boh milosrdný bezpodmienečne, napr. tým, že poslal svojho Syna, keď bol svet v pavučine hriechu sveta, ktorý on z neho sňal. Po minulom 20. storočí zapletenom do bezbožných ideológií, ktoré priniesli krutosti a zostali ako moloch istú dobu zvierať život národov, ale aj po stáročiach dejín, v ktorých synovia a dcéry Cirkvi zlyhali a za čo sa zástupne v Ríme kajal bl. Ján Pavol II. v prvú pôstnu nedeľu roku 2000, niet inej cesty ani pre nás súčastných ľudí, ktorí vidíme ústup Božieho požehnania a milosti, ktoré sa stiahlo pred hriechom vrazeným do vzťahu ľudí k Bohu na osobnej, ale aj kolektívnej úrovni.
Menora pred Knesetom, symbol Izraela a židovstva

tags: #kto #ta #zehna #izraelu #bude #pozehnany