V hlbokých vodách teológie a filozofie sa často stretávame s otázkami, ktoré presahujú naše každodenné chápanie. Jednou z takýchto otázok je, ako pochopiť konanie tých, ktorí páchajú zlo v mene Boha. Tento článok sa pokúsi preskúmať túto komplexnú tému, pričom sa opiera o rôzne zdroje a perspektívy.
Otázky pre kresťanov – Kde je Božia spravodlivosť v tomto svete?
Božia spravodlivosť a kríž Ježiša Krista
Božia spravodlivosť sa najpresnejšie zjavuje na kríži Ježiša Krista. Naša nespravodlivosť zabila Spravodlivého. On stiahol všetku našu nespravodlivosť na seba a vyniesol ju na kríž. Na kríži Boh zjavuje, že každý hriech bude potrestaný.
Nikto nemá žiadnu šancu prísť k Bohu inak, ako cez Krista. Neexistuje cena, ktorú by sme dokázali zaplatiť. Na kríži Boh zjavuje krutý fakt - je len jediná cena, ktorá je dosť: smrť dokonalého, spravodlivého a Nekonečného. Naša vina je nekonečná, preto je klamstvom, keď niekto hovorí o práve na život.
Život, ktorý máme, nám nepatrí, to je proste holý fakt. Patrí Bohu. Všetko je Hospodinove. On si ho môže vziať späť kedykoľvek sa Mu zachce. On má právo zmilovať sa nad kým chce a odvrhnúť koho chce. Nijak tým neporuší svoju spravodlivosť.
Ak Boh sám na sebe niesol náš trest, tak je to láska a nie nespravodlivosť. Láska, ktorá nehľadí na vlastný úžitok, ale obetuje sa za druhých. Rovnako tak Boh nebol nespravodlivý voči sebe, keď sa vydal na smrť namiesto našej smrti. Bola to láska. Naopak, bolo to dokázanie absolútnej spravodlivosti, keď neodvolal trest za hriechy a nemávol nad nimi ležérne rukou.
Od tej chvíle je milosť zadarmo. Pre nás je zadarmo, Jeho však stála všetko. Je to spravodlivé. Človek, ktorý neverí, človek ktorý neuzná svoju hriešnosť, človek, ktorý je pyšný, nemôže pochopiť takýto článok, pretože jeho nevera a pýcha mu zahmlievajú rozum. Nepomôže mu ani to, keby vedel bibliu naspamäť a mal neviem ake logické myslenie. Aj o tom je Božia spravodlivosť.
Boží štát sv. Augustína
Toto monumentálne dielo sv. Augustína vyšlo po prvý raz v slovenskom preklade v r. 1948. Boli to zlé časy, zapríčinené tzv. víťazným februárom. Začal nástup totalitnej moci, obmedzovali sa občianske práva, nadišlo prenasledovanie Cirkvi, zatvárali sa vydavateľstvá náboženskej literatúry, prestali vychádzať náboženské knihy aj časopisy.
Mizla náboženská literatúra zo škôl, z verejných knižníc, neraz sa habala aj v súkromných knižniciach. Nie div, že v takýchto neslobodných, represívnych pomeroch prišiel postih aj na Boží štát sv. Augustína, knihu s historickým i metafyzickým pohľadom na boj dobra so zlom v celých ľudských dejinách, od biblických čias až po súčasnosť. A nečudo ani, že také knihy sa zakazovali a ničili.
Je aj pochopiteľné, že dnes, v zmenených, slobodných pomeroch, sa vraciame k tomuto veľdielu. Ide o reedíciu, čiže o vydanie pôvodného prekladu, v pretlmočení viacerých odborníkov, ktorí už nežijú medzi nami: vdp. Ján Kováč, Štefan Dian, Matej Pätoprstý, ako i autor úvodu univerzitný profesor Jozef Špirko. Vydávame toto dielo aj z piety k nim všetkým.
Rímsky občan bol hlboko presvedčený o nepremožiteľnosti svetovej Rímskej ríše a o večnosti a nedotknuteľnosti jej hlavného mesta Ríma. Na nej sa zakladala hrdosť a sebavedomie občianstva, na nej budovali svoje smelé plány rímski štátnici a vojvodcovia, o nej spievali básnici, rečnili rétori a písali rímski dejepisci.
No v roku 410 sa stala príhoda, čo v základoch otriasla vierou rímskeho človeka v nedotknuteľnosť Ríma. Rím padol! Vizigóti pod vedením kráľa Alaricha obsadili Večné mesto a v južnej Galii a v severnom Španielsku ? teda na území Rímskej ríše ? To ešte neznamenalo koniec svetovej Rímskej ríše, bol to iba začiatok jej konca.
Rím padol vtedy, keď už rímsky štát nebol pohanským, ale kresťanským. Sotva tridsať rokov uplynulo odvtedy, ako Teodózius Veľký vyhlásil kresťanstvo za úradné a jediné náboženstvo Rímskej ríše. Hoci kresťanské náboženstvo bolo už od Konštantína Veľkého povoleným a od Teodózia predpísaným náboženstvom Rimanov, jednako ešte celkom neformovalo a neusmerňovalo zmýšľanie všetkého občianstva.
V takejto situácii ľahko bolo siať kúkoľ pochybností o pravdivosti nového náboženstva tomu, komu záležalo na kompromitovaní kresťanstva. Medzi rímskym ľudom vyvolal pád Večného mesta nespokojnosť a obavu o ďalší osud vlasti. Tajní prívrženci pohanstva to obratne využili a vštepovali ľudu pochybnosti a nenávisť ku kresťanstvu.
Sv. Augustín vedel, čo sa šíri medzi ľudom a ako vysvetľujú kresťanstvo niektorí učenci. Vo svojich kázňach často poukazoval na mylné chápanie kresťanstva a vyvracal podobné námietky pohanov. No cítil a videl, že otras, ktorý zapríčinil v zmýšľaní Rimanov pád Večného mesta, je väčší, než by mu stačil čeliť kázňami prednášanými v užšom kruhu.
Vynorila sa pred ním myšlienka napísať dielo De civitate Dei. Teraz mu už nestačilo vyvrátiť len pohanské výčitky, ktoré súviseli s Alarichovým pokorením Ríma, ale aj pre budúcnosť chcel vyriešiť pomer medzi kresťanstvom a pohanstvom. Dielo venoval priateľovi Marcellinovi Fláviovi, tribúnovi v Kartágu, ktorý ho po páde Ríma požiadal o dôkladné vyvrátenie výčitiek pohanov proti kresťanom.
Keďže sv. Augustín pracoval na diele Boží štát trinásť rokov a uverejňoval ho po čiastkach, jednotlivo uverejnené skupiny kníh javia istú ucelenosť a mohli by sa pokladať za samostatné dielo. Týmto postupom vypuklejšie a celistvejšie spracúval okruhy myšlienok a vyvracal námietky, ktoré boli momentálne naliehavé a s ktorými chcel oboznámiť verejnosť skôr, než by jej bol mohol prezentovať celé dielo.
Sv. Augustín chcel nielen vyvracať argumenty nepriateľov kresťanstva, ale chcel aj kresťanov poučiť o hlbšom zmysle ich náboženstva. Sv. Augustín poprel kauzálnu súvislosť medzi nešťastiami Ríma a kresťanstvom. Konkrétnym poukazovaním na rímske dejiny dokázal, že veľkosť a blahobyt Rímskej ríše nevyplývali z kultu bohov, ale z bezohľadných útočných vojen, ktorými si Rimania podmaňovali susedné národy a vykorisťovali ich. Práve za tieto neprávosti v minulosti musí terajší Rím pykať.
Útoky pohanov na kresťanstvo, ktorým boli v posledných časoch vystavení veriaci ? hovorí sv. Augustín ?, sú vlastne len jednou epizódou v ustavičnom boji medzi spoločnosťou dobrých a spoločnosťou zlých. Dobrí ľudia tvoria organizovanú spoločnosť, akoby Boží štát (civitas Dei), v ktorom vládne láska k blížnemu, a tá spája jednotlivcov až po zapieranie samých seba.
Aj zlí ľudia tvoria spoločnosť, pozemský štát (civitas terrena), kde má prevahu sebaláska až po odmietanie Boha. Ustavičné napätie a nepretržitý zápas medzi spoločnosťou ľudí oddaných Bohu a synmi tohto sveta vypĺňa ľudské dejiny. Obe spoločnosti budú medzi sebou zápasiť až do skončenia sveta. Hoci boj oboch štátov má v ľudských dejinách rozličné spády, kde zlo často víťazí nad dobrom, jednako len na konci zvíťazí dobro, Boží štát.
Výraz civitas Dei (Boží štát, Božia obec, Božie mesto, Božia pospolitosť, Božie spoločenstvo) čerpal sv. Augustín zo Svätého písma. Aj Platón rozlišuje medzi doménou viditeľného a neviditeľného sveta; novoplatonici a stoici robia ešte ostrejší rozdiel medzi panstvom dočasných, tuzemských vecí a panstvom večných hodnôt.
Sv. Augustín sa pri použití tohto výrazu opieral jedine o Písmo, a to o Žalm 87 (86), 3, kde tento výraz značí Božie mesto Jeruzalem, ako protiklad Babylonu, mesta diablovho. Podľa žalmistu dve mestá značia na jednej strane súhrn dobrých a svätých (bytostí) na zemi i vo večnosti a na druhej strane súhrn bezbožníkov žijúcich na zemi a zatratených vo večnosti.
V Augustínovom poňatí „civitas“ znamená denne sa opakujúce zoskupovanie ľudí, jedných, ktorých život sa riadi podľa Božej vôle, druhých, u ktorých prevládajú prevrátené ľudské záujmy. Obe spoločnosti, symbolické štáty, tu na zemi sa vzájomne prenikajú, a aspoň podľa ľudského pozorovania sú zmiešané, vzájomne poprestýkané a také ostanú až do posledného súdu.
Civitas divina je kolektivita, ktorú tvoria duše Božou milosťou zbavené hriechu; je to spoločnosť vyvolených, no môže to byť aj bojujúca Cirkev, ktorá za svojho tuzemského putovania zápasí s nepriateľmi v pevnom očakávaní svojho víťazstva.
Protiklad dvoch svetov sa dostal na zem naším praotcom Adamom. V bratovražednom boji Kaina s Ábelom je prvá zrážka dvoch svetov. Tento dramatický zápas pokračuje v ich potomkoch a napĺňa ďalšie dejiny. Len tým, že Boží štát je vmiešaný do pozemského štátu a že ho preniká ? uprostred zlých žijú aj dobrí ?, je možný na zemi ľudský život a udržiava sa akýsi poriadok. Prechodom času do večnosti, pri poslednom súde, sa oba štáty ostro odlúčia. V pozemskom štáte bude panovať len neporiadok, skaza, rozvrat bez konca. Jeho občania prepadnú večnému súženiu a mukám.
Na všetkom, čo patrí k Božiemu štátu, Augustín akoby už videl odrážať sa lúče slnka nebeskej milosti, kým z pozemského štátu akoby už vanulo povetrie a pach pekla. Vyhranená kontrastnosť, ktorou charakterizuje oba štáty, miestami samému zapríčiňovala ťažkosti, keď ju chcel ozrejmiť realizáciami z histórie.
Ani civitas Dei sa nedá stotožniť s Cirkvou. Augustínom myslený Boží štát jestvoval skôr, ako bola Cirkev založená, a do Cirkvi za jej tuzemského putovania patria aj takí ľudia, ktorí sú ináč občanmi svetského štátu.
Pri všetkých príkrych výrokoch, ktoré sv. Augustín používa v súvise s rímskym pohanským štátom, jeho postoj k štátnej moci je celkom kladný. Pre štát a jeho moc má nie menšie porozumenie ako sv. Pavol (Rim 13), o ktorého sa v tejto veci opiera, a aké sa javí vo Svätom písme vôbec. Štátu pripisuje istú civilnú spravodlivosť, ktorú velebí ako záruku verejného poriadku.
Nech je politická štruktúra štátu akákoľvek a nech je hocijaké jeho sociálne ústrojenstvo, podľa sv. Augustína kresťan má v ňom vždy možnosť starať sa o svoje duševné spasenie a pracovať na Božej sláve. Augustínov Boží štát očakáva od kresťana, aby žil v mieri so štátnou vrchnosťou, aby ju poslúchal, kým nežiada od neho niečo, čo sa nezhoduje s jeho vierou a svedomím.
Hoci sv. Augustín venuje pozornosť najmä veciam nadprirodzeného poriadku, jednako hlboko začiera aj do problémov tohto sveta, ktoré stoja v popredí ľudských záujmov a pozornosti. Ide tu najmä o otázky vojny a mieru. Vojnu samu osebe neodsudzuje. Zatracuje však vojnu útočnú, v ktorej rozhoduje jedine právo pästí a právo silnejšieho. Takú vojnu volá veľkým zločinom (grande latrocinium). Jeho osobným ideálom je svetový mier, ktorý pokladá za zvrchované dobro, o ktoré sa má človečenstvo usilovať vo svojom tuzemsko...
Odpustenie a spravodlivosť
Viete vďaka čomu viete že vražda je zlá ??? pravdepodobne kvôli biblii pretože vyrastáte v takej spoločnosti, nase právo sa odvija od biblie možno ste o tom počuli. Ak si myslíte, že pomstou a ďalšie vraždenie je správne tak je to správne nikto vám v tom nebráni biblia je lexikon správania pre kresťanov.
Nikto nedokáže odpustiť vraždu ak sa pýtate na dôvod odpustenia vraždy. Ak by ste vyrastali pri ľuďoch ktorí vraždia vraždili by ste aj vy nemá to nič spoločné s vašim charakterom ak vyrastáte pri psoch budete sa správať ako pes.
Cirkev ako matka
Pri pravidelnom stretnutí s veriacimi pri generálnej audiencii v stredu 3. septembra venoval Svätý Otec František v rámci svojho cyklu katechéz o Cirkvi téme „Cirkev je matka“. Pred zaplneným námestím sv. Petra na úvod pripomenul, že kresťanom sa človek nestáva sám, ale uprostred Cirkvi. V duchu konštitúcie II. vatikánskeho koncilu o Cirkvi Lumen gentium dal do súvisu materstvo Panny Márie s materstvom Cirkvi, ktoré predstavuje „jeho predĺženie v dejinách“.
Kresťania teda nie sú sirotami, majú matku Cirkev a matku Máriu. Ako matka je Cirkev ochotná dávať svoj život za svoje deti. Cirkev je matkou a ako všetky matky vie sprevádzať dieťa v núdzi, pozdvihnúť dieťa, ktoré spadlo, liečiť chorých, hľadať stratených, rozhýbať prispatých a tiež aj brániť bezbranných a prenasledovaných synov. Ste v srdci Cirkvi. Cirkev trpí s vami a je na vás hrdá. Vy ste jej silou a konkrétnym a autentickým svedectvom jej posolstva spásy, odpustenia a lásky.
| Téma | Popis |
|---|---|
| Božia spravodlivosť | Zjavuje sa na kríži Ježiša Krista, kde bol potrestaný každý hriech. |
| Boží štát | Spoločenstvo dobrých ľudí, ktorých život sa riadi podľa Božej vôle. |
| Pozemský štát | Spoločenstvo zlých ľudí, u ktorých prevládajú prevrátené ľudské záujmy. |
| Cirkev ako matka | Sprevádza a chráni svoje deti, poskytuje im spásu, odpustenie a lásku. |