Kto viac ako Boh: Význam a pochopenie Božieho mena

Biblia hovorí, že aj Boh má meno, alebo skôr mnoho rôznych mien. Mená mužov a žien v Biblii majú často hlboký význam. Rodičia nevyberali pre svoje dieťa len meno, ktoré bolo práve v móde, ale chceli ním vyjadriť svoje nádeje a očakávania pre svojho novonarodeného syna alebo dcéru.

Slovo boh označuje nadprirodzenú bytosť alebo bytie, ktorému sa pripisuje moc nad prírodou a ľudským osudom a ktorému sa vzdáva úcta a klaňanie. V monoteistických náboženstvách (napr. kresťanstvo, islam, judaizmus) sa slovo boh používa na označenie jediného, všemohúceho Stvoriteľa. V polyteistických náboženstvách (napr. staroveké grécke a rímske náboženstvo) označuje jedného z mnohých bohov s rôznymi právomocami a atribútmi.

Slovo boh je podstatné meno mužského rodu, životné. Má staroslovanský pôvod, pochádza z praslovanského *bogъ, čo znamenalo „bohatstvo, šťastie, dar“. Súvisí s indoeurópskym koreňom *bhag-, ktorý má podobný význam.

Božie mená a ich význam

Mnohé z Božích mien sú kombináciou slova Él a iného slova. Slovo Él znamená Boh. Je to všeobecný výraz, ktorý sa používal pre bohov iných národov, aj pre izraelského Boha. Keď je použité v súvislosti s izraelským Bohom, zvyčajne ho nájdeme v kombinácii so slovom, ktoré zdôrazňuje niektorú Božiu vlastnosť.

Boh je v Biblii často označený ako Él Šaddaj. S najväčšou pravdepodobnosťou slovo Šaddaj znamená neobmedzenú moc. Jednou z charakteristických vlastností, ktoré nám v súvislosti s Bohom automaticky napadnú, je jeho moc. Ako chápeme jeho neobmedzenú moc? Ako ľudia si uvedomujeme, že naša moc je obmedzená. Máme malú moc a obmedzené možnosti. Nevieme si predstaviť, čo vlastne znamená byť „všemohúci“.

Môže Boh urobiť všetko, čo chce? Je veľa otázok, na ktoré nedokážeme dať odpoveď. Môžeme si však byť istí, že neobmedzená Božia moc a láska sú zárukou, že nakoniec všetko dobre dopadne - s týmto svetom aj s nami.

Boh v Biblii zjavuje svoju prirodzenosť a vlastnosti prostredníctvom svojich mien. Každé z nich niečo znamená a ukazuje na nejakú črtu Božej podstaty:

• Elohim: Toto meno znamená „Ten silný“, poukazuje na Božiu moc a zvyčajne býva prekladané ako „Boh“ alebo „Silný Boh“.
• JHVH: Toto je vlastné Božie meno, zjavené Mojžišovi. Židia ho z úcty k Bohu a zo strachu pred porušením prikázania o braní Božieho mena nadarmo vôbec nevyslovujú. Nahradzujú ho zvyčajne výrazom Adónaj („náš Pán“, doslova „naši Páni“, lebo podobne ako v prípade mena Elohím ide o plurál), a práve preto sa nám nezachovala jeho pôvodná správna výslovnosť. Nahradzovanie mena JHVH výrazom Pán sa už od staroveku premietalo aj do prekladov Biblie do iných jazykov: po grécky Kyrios, po latinsky Dominus, po staročesky Hospodin, čo ovplyvnilo aj slovenské preklady. Význam mena JHVH je odvodený od hebrejského koreňa, ktorý predstavuje bytie. Boh je jedinou bytosťou, ktorá existuje sama o sebe a nie je od nikoho alebo ničoho závislá.
• El Šaddaj: Všemohúci Boh. Prvotný význam mena El Šaddaj je „Boh, kto je ako rameno otca a prs matky“, „ten, ktorý všetko podopiera a živí“, „ten, kto je na všetko viac než dostatočný“.

Termín „požehnaný“ je základná Božia vlastnosť. Synonymum Boha rovnako ako Svätý či Najvyšší. Medzi väčšie zmeny v novom vydaní misála patrí aj úprava prekladu výrazu „benedictus Deus“. Zmena súvisí s úpravou modlitby kňaza pri príprave obetných darov. Doslovný preklad z latinčiny by však bol: „Požehnaný si, Pane...“ Kým latinský text konštatuje, aký je Boh (dáva mu atribút „benedictus“), v slovenčine sa hovorí, že (my) Bohu dobrorečíme. Súčasná úprava prekladu na „požehnaný Boh“ môže znieť zvláštne. Problémom je viacznačnosť termínu, ktorý treba správne chápať. Jedno slovo môže mať v rozličných kontextoch odlišný význam. Hovoríme: svätý Boh, svätý Ján, Svätý Otec, svätá omša. Vo všetkých týchto prípadoch má rovnaké slovo „svätý“ trochu odlišný význam. Aj pri výraze „svätý Bože“ by sme sa mohli pýtať - Boha niekto vysvätil či posvätil, že je svätý? Obdobne je to i pri termíne „požehnaný Boh“. Ide o atribút Boha, nie o výsledok obradu požehnania v súčasnom chápaní. Bohu prisudzujeme atribút „svätý“, lebo je prameňom svätosti. Rovnako môžeme chápať aj výraz „požehnaný Boh“.

Termín „požehnaný Boh“ nemožno teda chápať v kontexte požehnania ako obradu, pobožnosti. Výraz „požehnaný Boh“ nie je v liturgickom kontexte úplnou novinkou, a to ani v slovenskom prostredí.

Biblický pohľad na Boha

Babylonská veža

Na začiatku 11. kapitoly knihy Genesis čítame o stavbe veže, ktorej vrchol mal dosahovať až do nebies. Podstatou tohto úsilia bola vzbura proti Božiemu prikázaniu, aby sa ľudstvo po potope rozptýlilo po celej zemi (Gn 9,7). Ľudia sa pod vedením Nimroda usadili na jednom mieste, na rovine v zemi Šineár (Sumer) v Babylonii, kde založili mesto. Rozhodli sa postaviť vysokú vežu, ktorá mala spojiť nebo so zemou, zjednocovať ľudstvo a zabrániť jeho rozptýleniu (Gn 11,4).

Boh na túto aktivitu reagoval tak, že zmiatol jazyky ľudí a zabránil im tak v dokončení ich smelého plánu. Výsledkom zmätenia jazykov bol vznik národov, ktoré si navzájom nerozumeli, a boli rozptýlené po celej zemi.

Je veľmi zaujímavé, že koncept „babylonskej veže“ zostal v mezopotámskej kultúre prítomný aj po rozptýlení ľudstva a pre mestské štáty tej oblasti boli typické chrámové stavby v podobe stupňovitých veží, tzv. zikkuraty. Asi najznámejším zikkuratom je zikkurat zasvätený bohu Mardukovi, ktorý sa nachádza v Babylone. Jeho základňu tvorí štvorec 91 x 91 metrov a pôvodná odhadovaná výška stavby bola rovnako 91 metrov. Pôvodný názov veže v starej sumerčine znie Etemenanki, čo v preklade znamená „chrám základov neba a zeme“. Stavba zikkuratu zodpovedá biblickému opisu stavby Babylonskej veže, materiálom boli hlinené tehly spájané asfaltom.

Baal

Slovo baal po hebrejsky znamená pán, vlastník alebo manžel. V Starej zmluve je toto slovo často používané ako označenie rôznych kannánskych božstiev mužského pohlavia. Najčastejšie bol takto označovaný Hadad, západosemitské božstvo búrky a najdôležitejší boh kanaánskeho panteónu. V prípade Baala, ktorého prorokom čelil Eliáš na vrchu Karmel (1Kr 18), pravdepodobne išlo o týrskeho boha Melkarta. Jeho uctievanie sa v Izraeli snažila presadiť Jezábel, manželka kráľa Achaba, ktorá pôvodom pochádzala z Týru.

V Starej zmluve je slovo Baal často používané v množnom čísle. V priebehu dejín Izraela Baalov kult konkuroval uctievaniu Hospodina, ktorý bol pravým „manželom“ (baalom) Izraela a keď Izraelci podľahli pokušeniu uctievať Baala, bolo to prorokmi nazývané duchovným cudzoložstvom.

Belial

Toto slovo, ktoré v Písme najčastejšie nachádzame v spojení „syn beliála“, „muž beliála“ alebo „žena beliála“, predstavuje bezcennosť, ničotnosť, prázdnotu či nízkosť. Syn (alebo muž, či žena) beliála teda v hebrejčine predstavuje naničhodníka, bezbožníka alebo zločinca.

Biskup (Episkopos)

Tento pôvodne grécky výraz episkopos doslova znamená dozorca alebo v prenesenom význame strážca či ochranca. V Novej zmluve je biskupom na prvom mieste Kristus (1Pt 2,25) ako pastier našich duší. Ďalej sú biskupmi označovaní ľudia, zastávajúci úlohy vo vedení miestnych zborov. Týchto služobníkov ustanovovali apoštoli v zboroch, ktoré založili a zverovali im ich správu. Od biskupov požadovali bezúhonnosť, schopnosť učiť druhých, pohostinnú povahu, trpezlivosť, skúsenosť, schopnosť viesť a nenapadnuteľnosť (1Tm 3; Tt 1). Inými slovami, išlo o kvality dobrého učiteľa, pastiera a administrátora.

Väčšina vykladačov Novej zmluvy sa zhoduje v názore, že pojmy biskup (episkopos) a starší (presbyteros) sa zhodujú. V Sk 20 hovorí Pavol o starších v efezskom zbore ako o biskupoch a zdôrazňuje im, že ich Duch Svätý ustanovil ako strážcov stáda. V Tt 1,5 Pavol prikazuje Títovi, aby ustanovil starších a hneď nato čítame, že potrebujú rovnakú kvalifikáciu ako biskupi. V 1 Pt 5,2 sa dozvedáme, že náplňou práce starších je „dozeranie“ (episkopeó).

Blahoslavený

Tento na prvý pohľad nezrozumiteľný výraz nachádzame na mnohých miestach Starej i Novej zmluvy (napr. Ž 1,1, Mt 5,3). Je prekladom hebrejského slova ašrej a gréckeho výrazu makarios. Týmto prívlastkom sú v Písme označení ľudia, ktorí sú šťastní v dôsledku toho, že sa tešia Božej priazni a požehnaniu. Blahoslavení ľudia nie sú šťastní preto, že by túto emóciu nutne v daný čas museli prežívať. Sú štastní preto, že je s nimi Boh a jeho požehnanie. Podľa Ježišových slov sú blahoslavení aj ľudia čeliaci ťažkým okolnostiam - chudobní, hladní, smädní, prenasledovaní, plačúci.

Baránok Boží

Týmito slovami označil Ján Krstiteľ Ježiša, s ktorým sa stretol, keď krstil davy v Jordáne. Keď ho zbadal, povedal: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta!“ (J 1,9) V bohoslužbe starozmluvného Izraela predstavoval baránok obetné zviera, ktoré bolo obetované každé ráno a každý večer, na šabat obetovali ráno a večer dva baránky (Ex 29,38-41; Nu 28,3-4).

Baránok bol obetovaný na sviatok pesach, pri odchode Izraelcov z egyptského zajatia, a jeho krv na zárubniach dverí ochránila prvorodených Izraela pred Zhubcom. Ježiš Kristus ako pravý Boží baránok svojou obeťou dokonale naplnil zmysel všetkých starozmluvných obetí.

Božia bázeň

V Písme často čítame o tom, že sa máme báť Boha, a bohoabojnosť je vyzdvihovaná ako dobrá a vítaná vlastnosť. V našom jazyku má sloveso „báť sa“ iba negatívny význam, v reči Písma však má tiež pozitívny rozmer. Keď apoštol Pavol píše o rodine a hovorí, že manželia majú milovať svoje manželky a tie sa majú svojich manželov báť (Ef 5,33), nemyslí tým, že ženy sa majú triasť strachom pred svojimi mužmi, ale že ich majú rešpektovať a ctiť si ich.

Naša bázeň pred Bohom je spojená s vedomím nášho obmedzenia, našej hriešnej prirodzenosti a neschopnosti obstáť pred Bohom na základe vlastnej spravodlivosti. Božia bázeň sa prakticky prejavuje rešpektom voči Bohu, odhodlaním poslúchať jeho príkazy, nenávisťou ku každej forme zla (Jr 32,40; Gn 22,12; Žd 5,7; Pr 8,13). Božia bázeň je podľa Písma tiež počiatkom múdrosti (Ž 111,10). Je tiež hnaciou silou, ktorá povzbudzuje človeka, aby hľadal posvätenie (2 K 7,1) a prejavuje sa v jeho postojoch a správaní voči ostatným kresťanom.

Božia moc a zodpovednosť človeka

Videli sme, že podľa Písma sú ľudské bytosti plne zodpovedné za svoje činy. Zodpovedáme za to, aby sme všetko robili na Božiu slávu. Zodpovednosť spočíva na skutočnosti, že Pán je našou vrcholnou autoritou a vrcholným Hodnotiteľom. V priebehu svojho hodnotenia niekedy Boh prihliada na našu schopnosť - našu slobodu. V niektorých prípadoch (ale nie vždy) viac schopností znamená vyššie Božie očakávania, a menej schopností znamená jeho nižšie očakávania (Lk 12:48).

Za svoje konanie sme zodpovední jednoducho preto, že Boh má právo hodnotiť ho a súdiť nás za neho. Mnohí majú pocit, že tento názor znevažuje človeka a jeho význam. Myslia si, že podľa kompatibilného prístupu k slobode sú ľudské bytosti iba „robotmi“, s ktorými sa zaobchádza ako s mechanickými vecami a nie ako s osobami. My však nemôžeme porušiť učenie Biblie len preto, aby sme ho urobili prijateľnejším pre dnešných ľudí. Písmu ide nado všetko o oslavu Boha.

Atribúty Božieho panstva

Doteraz sme sa sústreďovali na prvé dva atribúty panstva (Božia vláda a Božia autorita). Jeho zmluvná prítomnosť znamená, že Boh sa stará o svoj svet. On ho neuviedol do pohybu a potom ho nechal bežať samého. Boh zostáva so svetom a vo svete, aby ho ovládal, hodnotil, žehnal a súdil. On je Hrnčiar a svet je jeho hlina, ale nie je to iba hlina. Analógia hrnčiara a hliny je dobrým obrazom o nás. Je to dokonca doslovná pravda, že sme utvorení z prachu (Gn 2:7). Avšak iné biblické obrazy a metafory, ako napríklad „Boží obraz“, na ktorý sme stvorení (Gn 1:27-28), ukazujú, že sme veľmi špeciálny prach.

Prečo by malo Bohu záležať na svete? Prečo je pre neho významný a dôležitý? Niektorí tvrdia, že nemôže mať pre Boha význam, ak ho Boh úplne ovláda. Písmo však hovorí, že svet je významný preto, že je Božím stvorením a predmetom jeho prozreteľnosti. V tomto bode však potrebujeme podrobnejšie uvažovať nad vzťahom medzi Stvoriteľom a stvorením. Po prvé, ako sme videli, je nesprávne hovoriť, že svet je Boh a Boh je svet, pretože Boh je v ňom prítomný. Jeho zmluvná prítomnosť je celkom nekonzistentná s panteizmom, lebo zmluvná prítomnosť predpokladá, že Boh a svet sa navzájom odlišujú.

Božia vôľa

Tento aspekt Božej vôle odkazuje na to, čo Boha potešuje a čo Mu je príjemné. Vyjadruje niečo z postoja Boha voči svojmu stvoreniu. Môžeme povedať, že niektoré veci sú Mu milé, zatiaľ čo iné Ho zarmucujú. Aby sme znázornili, ako sa tieto rôzne aspekty Božej vôle prejavujú v biblickej interpretácii, dovoľte, aby som s vami preskúmal verš, ktorý hovorí, že Pán „nechce, aby niekto zahynul“ (2. Petra 3:9). Ktorá z významov vôle, ktoré sme spomenuli v predchádzajúcich článkoch o Božej vôli, sedí na tento text? Skúsme najskôr zvrchovanú skrytú nemennú vôľu nariadenia. Tento verš by potom znamenal nasledovné: „Boh zvrchovaným nariaďujúcim spôsobom nechce, aby niekto zahynul.“ Dôsledkom by bolo, že nikto ani nezahynie. Druhá možnosť je, že Boh nechce, aby niekto zahynul prikazujúcim spôsobom. To by znamenalo, že Boh nedovoľuje ľuďom zahynúť v zmysle, že im na to nedáva morálne povolenie. Tretia možnosť dáva zmysel. Boh nechce, aby ľudia zahynuli, takým spôsobom, že vo svojom vnútri nie je naklonený ani potešený tým, že ľudia hynú. Písmo učí, že Boh nemá záľubu v smrti bezbožných. Môže nariadiť to, čo sa Mu nepáči, t.j. priniesť spravodlivosť zločincom. Ľudskú analógiu môžeme nájsť v našich súdnych sieňach. Sudca môže v záujme spravodlivosti potrestať zločinca väzením, hoci vnútri je mu vinníka ľúto. Jeho vnútorné rozpoloženie môže byť naklonené v jeho prospech, ale aj proti zločinu, ktorý spáchal.

Boh ako Otec

Boh sa nám ako Otec zjavuje v celom Svätom písme. Niekedy jasnými slovami, niekedy skrytými. Kde a ako sa nám Boh zjavil ako milujúci Otec, ktorý chce, aby sme všetci boli jeho deťmi?

Pozrime sa do knihy Žalmov, kde sa píše: „On je otec sirôt a záchranca vdov, on je Boh vo svojom svätom príbytku. On je Boh, čo opusteným dáva prebývať v domoch, väzňov privádza k šťastiu, no odbojníci zostanú v zemi pustej“ (Ž 68,6-7). Myslím, že je to veľmi pekný pohľad na Otca, ktorý sa stará o slabých a zraniteľných. Podobne o ňom hovorí žalmista v Žalme 10: „Ty vidíš, veď ty hľadíš na útrapy a žiaľ a berieš ich do svojich rúk. Na teba sa chudák spolieha a sirote pomáhaš.“ Samozrejme, že vieme, čo znamená slovo sirota. Pre mňa to však naberá trošku iný význam, keď som videla anglický preklad. V ňom je pre sirotu použité slovo fatherless - teda človek bez otca. Do našej témy sa to výborne hodí. Práve k týmto ľuďom sa Boh skláňa a ich útrapy a žiaľ berie do svojich rúk. Vnímal to aj Jakub, ktorý vo svojom liste píše: „Čistá a nepoškvrnená nábožnosť pred Bohom a Otcom je: navštevovať siroty a vdovy v ich tiesni a zachovať sa nepoškvrneným od tohto sveta“ (Jak 1,27). Keď prijímame Boha za svojho Otca, keď prijímame svoje postavenie ako jeho deti, mali by sme sa usilovať konať tak, ako koná on. Tak ako aj Ježiš neustále hovoril: „Čo robí Otec, to robí podobne aj Syn“ (Jn 5,19).

Dokonca veľmi pekne. Tieto námietky voči Ježišovi môžeme vidieť napríklad u evanjelistu Jána: „Ježiš im povedal: „Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem.“ Preto sa Židia ešte väčšmi usilovali zabiť ho, lebo nielenže porušoval sobotu, ale aj Boha nazýval svojím Otcom a robil sa rovným Bohu“ (Jn 5, 17-18).

Veľmi známy text z Listu Rimanom hovorí: „Dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba, Otče!“ Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti“ (Rim 8,15-16). Opäť mi to objasnila poznámka k textu. Slovo, ktoré je pre synovstvo použité v gréčtine, nehovorí o pokrvnom, vlastnom potomkovi. V rímskom prostredí tento termín vyjadroval plné práva, ktoré mal adoptovaný mužský dedič. U Grékov a Rimanov bola adopcia bežná a zaručovala adoptovanému synovi rovnaké privilégiá, aké mal biologický syn. Kristus je Boží „biologický“ Syn a my sme adoptovaní vďaka milosti. Preto môžeme Boha nazývať Abba (Gal 4,6). Toto aramejské slovo znamená otec, ale emócia, ktorá sa za ním skrýva, vyjadruje veľmi blízky vzťah k otcovi. Takže už nemáme právo na žiadne výhovorky. Boh to vyriešil tak, že sme úplne rovnako jeho deti, ako Ježiš. Máme rovnaké postavenie a výhody ako on. Naše členstvo v Božej rodine nie je vďaka nášmu pričineniu, ale vďaka milosti. Je to Boží dar. Ako to však s darmi býva, užívať si ho môžeme až vtedy, keď ho od darcu prijmeme.

tags: #kto #viac #ako #boh