Svätá spoveď, alebo sviatosť zmierenia či sviatosť pokánia je chvíľa, ktorú bežne predchádza skľúčenosť z uvedomenia si skutkov vlastnej slabosti a z ich vypovedania kňazovi, ktorú ale okamžite nahrádza pocit nevyjadriteľného šťastia a vnútornej slobody, ktoré prenikajú celého človeka, lebo získal novú šancu na radostný a pokojný život.
Je to chvíľa, kedy kresťan takpovediac žaluje na seba, čiže hovorí svoje ľahké a ťažké hriechy a kňaz ho pozorne a s láskou počúva pri tzv. ušnej spovedi. Je to prostriedok k tomu, aby človek dostal zo seba tieto hriechy a cez kňaza ich odovzdal Ježišovi Kristovi, ktorý toto zlo anuluje a odpustí. Kňaz v tej chvíli koná nielen v mene Krista, ale dokonca v osobe Krista, nakoľko len Kristus má moc odpúšťať a zničiť zlo. Kresťan sa tak môže vydať na cestu vnútorného uzdravenia.
Netreba byť géniom na to, aby človek dospel k poznaniu, že má toho „za ušami až-až.“ Jednoducho povedané, každý robí zlo a Biblia to stručne potvrdzuje napr. v Liste Rimanom: „Všetci zhrešili a chýba im Božia sláva.“ (Rim 3,23) Ten, kto žije v presvedčení, že nikdy nikomu neublížil, je zaslepený pokrytec, ktorý žalostne klame samého seba. Povedať prepáč nie je také jednoduché a vyžaduje si to odvahu a pokoru - či už v medziľudských vzťahoch, ale aj vo vzťahu k tomu, ktorý nás stvoril. Ísť na kolená k Bohu a poprosiť ho o odpustenie znamená ubrať zo seba, poraziť svoj strach a predsudky.
Ale čo tam vlastne robí kňaz? Nestačí sa pomodliť niekde doma v kúte a je všetko vybavené? Nie je kňaz iba nasadený špión-zvedavec, ktorý chce vedieť čo možno najviac o svojich farníkoch? Tak v prvom rade, nespovedáme sa primárne kňazovi, ale hlavne Bohu. Kňaz je zástupca Cirkvi, spoločenstva veriacich. Prečo? Tým, že robíme zlo neubližujeme len Bohu, ale aj tým, s ktorými žijeme. Egoizmus, nenávisť, pýcha, závisť a iné hriechy nie sú len sebadeštruktívne, ale deštruktívne vo vzťahu k ľudskému spoločenstvu.
Svätý Pavol tento vzťah pekne popisuje v Prvom liste Korinťanom: „Ak jeden úd trpí, trpia s ním všetky údy. Keď je oslávený jeden úd, radujú sa s ním všetky údy. Vy ste Kristovo telo a každý z vás jeho údom.“ (1 Kor 12,26-27) Cirkev nie je organizácia individualistov „iba ja a Boh“, ale organizmus, kde je všetko so všetkým prepojené viac ako si uvedomujeme. Preto neplatí vzťah „iba ja a Boh“, ale skôr vzorec „ja+my+Boh.“ A práve vo sviatosti zmierenia sa nevraciame späť iba k Bohu, ale dávame si do poriadku aj svoj vzťah s Cirkvou.
Podľa Ježiša sa rozlišuje medzi hriechom, ktorý spôsobuje duchovnú smrť (tzv. smrteľný: pretrhnutie vzťahu s Bohom), a hriechom, ktorý nespôsobuje duchovnú smrť (tzv. všedný: oslabenie, resp. nalomenie vzťahu s Bohom). Sú aj iné dôležité rozdelenia hriechov. Smrteľný hriech je, ak sú splnené tri podmienky: musí byť vykonaný dobrovoľne, vedome a vo vážnej veci. Ak jedna z týchto podmienok chýba, hovorí sa o hriechu, ale jeho pripočítateľnosť býva obmedzená, čiže chápe sa ako všedný. Po spáchaní hocijakého hriechu je treba ihneď oľutovať a urobiť akýkoľvek skutok nezištného dobra.
Na základe individuálneho vyznania hriechov, ich úprimnej ľútosti a ochoty sa zlepšiť kňaz veriaceho poučí a uloží mu skutok kajúcnosti, tzv. pokutu, ktorú má vykonať. Môže to byť napr. duchovné čítanie, modlitba, milodar, služba blížnemu, skutok milosrdenstva alebo iné. Súčasťou spovede je náprava spôsobenej škody (ak je to možné), napr. vrátiť ukradnutú vec, ospravedlniť sa za urážky a podobne. Následne veriaci dostáva kňazské rozhrešenie na znak odpustenia hriechov.
Rovnako kresťania veria, že posledným súdom sa naplní Božia spravodlivosť - no vo sviatosti zmierenia sa tento posledný súd čiastočne uskutočňuje. Preto je lepšie vyznať už teraz, ako potom a možno neskoro. Máme nielen ľutovať, ale aj podľa možností napraviť to, čo sme pokazili. Postoj „s Bohom si to vybavím len ja sám, bez spovede“ je skôr postojom uctievajúcim svoju vlastnú (falošnú) predstavu o Bohu. V skutočnosti, z Písma, Tradície a dejín Cirkvi môžeme vybadať, že sviatosť zmierenia má svoj zmysel tak ako je a že ju ustanovil sám Ježiš Kristus, neustále prítomný vo svojej Cirkvi.
Trocha histórie
Hoci sa vonkajšia podoba spovede v priebehu dejín Cirkvi menila, podstata zostávala tá istá. Už v ranokresťanskom dokumente Didaché z prvého storočia nájdeme príkaz: „Budeš vyznávať svoje hriechy v Cirkvi.“ Vyznávanie hriechov kňazom môžeme nájsť aj v iných spisoch obdobia mladej Cirkvi. (Irenej, Tertulián, Hipolytus) Okolo roku 250 Origenes písal „o odpustení hriechov skrze pokánie ... keď sa hriešnik ... nehanbí vyznať svoj hriech Pánovmu kňazovi a hľadať uzdravenie podľa toho, ktorý hovorí: Vyznal som sa ti zo svojho hriechu a nezatajil som svoj priestupok. Povedal som si: Vyznám svoju neprávosť. A ty si mi odpustil zlobu môjho hriechu.“ (Žalm 32,5)
V prvotnej Cirkvi sa za závažné hriechy musel hriešnik kajať a čakať dlhé roky na prijatie späť do lona Cirkvi. Aj týmto spôsobom sa udržiavalo vedomie, že Cirkev je spoločenstvo hriešnych ľudí. Mimochodom, vždy tomu tak bolo, je a bude.
Napokon to boli írski misionári, ktorí ponúkli Cirkvi dar individuálnej spovede tak, ako ju poznáme dnes. V spovedi teda nejde len o vyznávanie hriechov, ale aj o duchovné sprevádzanie a povzbudzovanie hriešnika. Práve tu sa ukazuje kľúčová úloha zástupcu Cirkvi, kňaza. Kňaz tu nie je nejaký vyšetrovateľ, môže človekovi pomôcť, poradiť a čo je dôležité - rozhrešením potvrdí, že nám Boh naozaj odpustil. Máme „cirkevnú pečiatku“ a istotu v srdci. Boli by sme si takí istí aj vtedy, keď by sme išli v duchu populárneho hesla „iba ja a Boh?“
V roku 1215 IV. lateránsky koncil, vari najväčšie cirkevné stretko vrcholného stredoveku, nariadil, že každý kresťan po dosiahnutí veku užívania rozumu by sa mal vyspovedať aspoň raz do roka. Toto láskavé nariadenie môžeme nájsť napríklad v katolíckych spevníkoch pod šablónkou Pätoro cirkevných prikázaní. Nebojme sa, nejde o ďalší nezmyselný príkaz. Cirkvi na nás záleží. Podobne ako potrebujeme nevyhnutné minimum kalórii na telesné prežitie, Mamka Cirkev si uvedomuje, že podobné minimum „duchovných kalórií“ nám treba aj v živote s Bohom.
Spoveď sa môže konať na hocijakom mieste, kde je zabezpečená ochrana súkromia a dobrého mena kňaza i veriaceho. Cieľom spovede je nielen anulovanie skutku, viny a večného trestu za hriech, ale predovšetkým duchovné vyslobodenie spod vplyvu zla, posilnenie a uzdravenie celého človeka, resp. znovu prijatie Božej milosti potrebnej na pokojný rast v ľudskosti a kresťanskej viere, nádeji a láske.
I keď je stanovené, že kresťan je povinný aspoň raz v roku sa vyspovedať, odporúča sa požiadať o spoveď častejšie, a to v bežnom režime raz za 1-2 mesiace. Ak spolupracuje s Božou milosťou, také obdobie dokáže vydržať bez ťažkého hriechu. V mimoriadnych krátkodobých situáciách osobných či vzťahových ťažkostí sa odporúča spovedať sa častejšie, nakoľko častá Božia milosť človeka posilní v prežívaných ťažkostiach. Potom sa vrátiť do bežného režimu.
Ísť na koreň
Spoveď, sviatosť zmierenia nie je niečím, čo si Cirkev účelovo vymyslela v priebehu storočí. Nejde o ľudský výmysel alebo doplnok. Táto sviatosť má pôvod v samotnom prameni, z ktorého vyviera katolícka viera - v Biblii. Vysvätení služobníci Cirkvi službou sviatosti zmierenia napodobňujú Krista, ktorý odpustil žene so slovami: „Choď a už nehreš.“ (Jn 8,11)
Ježiš sa nebál hriešnikov, práve naopak vyhľadával ich, uzdravoval, odpúšťal im a liečil. Aj dnes si mnohí čoraz viac a viac potrebujú uvedomiť, že Cirkev tu nie je pre spravodlivých, ale pre hriešnikov. (porov. Mt 9,13) - že je nemocnicou pre biednych, a nie VIP klubom, že je miestom nádeje pre padajúcich, a nie sterilným priestorom pre morálne čistých. A čo podobenstvo o márnotratnom synovi? (Evanjelium podľa Lukáša, 15. kapitola) Sviatosť zmierenia je živým uskutočnením tohto príbehu a výpoveďou možno ani nie tak ľudskej márnotratnosti ako o márnotrátnosti Božej.
Keď sa zmŕtvychvstalý Ježiš zjavil ustrašeným učeníkom, hneď ich poveril dôležitou misiou, ktorá prešla na ich nástupcoch - biskupov a kňazov. Ježiš im znovu povedal: "Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás." Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril: "Prijmite Svätého Ducha. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané." (Jn 20,20-23 ) V Matúšovom evanjeliu Ježiš hovorí: „Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi.“ (Mt 18,18)
Keď kritici Cirkvi hovoria o jej moci, zvyknem odpovedať: „Máte pravdu. Cirkev má obrovskú, nepochopiteľnú moc - je podstatne účastná na Božej moci odpúšťať.“ Podklady pre sviatosť zmierenia môžeme nájsť v celom Novom zákone.
Apoštol Jakub vo svojom liste píše: „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších (grécky: presbyterous, základ anglického priest- kňaz) cirkvi a nech sa nad ním modlia mažúc ho olejom v mene Pánovom. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví. Ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu. Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého, aby ste ozdraveli.“ (Jak 5,14-16) Napokon apoštol Ján dáva veriacim uistenie: „Ak vyznávame svoje hriechy, on, verný a spravodlivý, odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti. Ak hovoríme, že sme nezhrešili, robíme ho luhárom, a jeho slovo nie je v nás.“ (1 Jn 1,9-10)
Omyly nekatolíkov o svätej spovedi
V nasledujúcom výklade je potrebné opraviť určité chybné názory týkajúce sa tejto sviatosti, ktoré nielen skresľujú skutočnú prax Cirkvi, ale vedú aj k nesprávnemu výkladu teologickej podstaty a historických faktov. Z toho by malo byť jasné:
- že sviatosť pokánia nie je iba ľudský vynález, ktorý vymyslela Cirkev na uchvátenie moci nad svedomím veriacich, alebo na zmiernenie emocionálneho vypätia utrápených duší; je to riadny prostriedok určený Kristom na odpustenie hriechov. Človek síce môže slobodne poslúchať alebo neposlúchať, ale keď zhreší, musí hľadať odpustenie nie podľa vlastných podmienok, ale za podmienok, ktoré určil Boh a tieto podmienky pre kresťana stelesňuje sviatosť pokánia.
- Žiadny katolík neverí, že kňaz, len ako jednotlivec, bez ohľadu na to, ako je zbožný alebo vzdelaný, by sám od seba mohol mať moc odpustiť hriechy. Táto moc patrí Bohu; ale Boh sa ju rozhodol vykonávať prostredníctvom služby, ktorú vysluhujú ľudia. Keďže Boh uznal tento spôsob za vhodný na odpúšťanie hriechov, nemožno prijať protestantský názor, že Cirkev alebo kňaz sa tak miešajú medzi dušu a Boha; naopak, pokánie je odstránenie tej jedinej prekážky, ktorá oddeľuje dušu od Boha - hriechu.
- Nie je pravda, že katolíkom pre dosiahnutie odpustenia stačí iba „porozprávať o svojich hriechoch“. Bez úprimnej ľútosti a rozhodnutia polepšiť sa spoveď nič nepôsobí, udelenie rozhrešenia nemá žiadny účinok a vina hriešnika je väčšia ako predtým.
- Aj keď táto sviatosť udeľuje Božie milosrdenstvo a uľahčuje odpustenie hriechu, v žiadnom prípade neznižuje ohavnosť hriechu, ani nerobí jeho následky pre kresťanskú dušu menej zhubnými; a vonkoncom to neznamená povolenie na páchanie hriechov do budúcnosti. Pri splácaní bežného dlhu, napríklad mesačnými splátkami, je úmysel opätovne sa zadĺžiť u toho istého veriteľa úplne legitímny; podobný zámer u toho, kto sa spovedá, by bol nielen sám o sebe nesprávny, ale zrušil by sviatosť a prekazil by odpustenie hriechov, ktoré boli vtedy a tam vyznávané.
- Na počudovanie, často počuť úplne opačnú námietku, a síce že spovedanie sa z hriechu je neznesiteľné a ťažké, a preto je cudzie kresťanskému duchu a milosrdnej láskavosti jeho Zakladateľa. Tento pohľad však v prvom rade prehliada skutočnosť, že Kristus, aj keď milosrdný, je tiež spravodlivý a vyžadujúci. Okrem toho, nech už je spovedanie sa akokoľvek bolestivé a ponižujúce, je to len ľahký trest za porušenie Božieho zákona. A konečne, tí, ktorí sú skutočne poctiví vo veciach svojej spásy, nepovažujú nič za príliš ťažké, aby mohli získať späť Božie priateľstvo.
Obe tieto obvinenia, z príliš veľkej miernosti a príliš veľkej krutosti, pochádzajú spravidla od tých, ktorí nemajú skúsenosti s touto sviatosťou a majú iba nejasné predstavy o tom, čo Cirkev učí, alebo o moci odpúšťať hriechy, ktorú Cirkev dostala od Krista.
Náuka Cirkvi
Tridentský koncil (1551) vyhlasuje:
Ako prostriedok na opätovné získanie milosti a spravodlivosti pre tých, ktorí poškvrnili svoje duše akýmkoľvek smrteľným hriechom, bolo vždy potrebné pokánie… Pred Kristovým príchodom pokánie nebolo sviatosťou a ani po Jeho príchode nie je sviatosťou pre tých, ktorí nie sú pokrstení. Ale Pán ustanovil sviatostné pokánie, keď vstal z mŕtvych, dýchol na svojich učeníkov a povedal: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú odpustené; a komu zadržíte hriechy, budú zadržané.“ (Jn 20: 22-23) Tento signifikantný akt a jasné slová boli zhodne chápané všetkými Otcami tak, že apoštolom a ich zákonným nástupcom bola odovzdaná moc odpustiť a zadržať hriechy na zmierenie veriacich, ktorí zhrešili po krste. (Sess. XIV, c. I)
Ďalej koncil výslovne uvádza, že Kristus zanechal kňazov, svojich vlastných správcov ako sudcov (praesides et judices), ktorým majú byť vyjavené všetky smrteľné hriechy, do ktorých veriaci upadnú, aby v súlade s mocou kľúčov, vyniesli rozsudok odpustenia, alebo zadržania hriechov. (Sess. XIV, c. V)
Moc odpúšťať hriechy
Je pozoruhodné, že základná a najčastejšia námietka proti sviatosti pokánia je tá, ktorá prvýkrát prišla na um zákonníkom, keď Kristus povedal ochrnutému: „Odpúšťajú sa ti hriechy.“ A sedeli tam niektorí zo zákonníkov a rozmýšľali vo svojich srdciach: „Čo to tento hovorí? Rúha sa. Kto môže odpustiť hriechy, okrem Boha?“ Ale Ježiš vidiac ich myšlienky povedal im: „Čo je ľahšie povedať: Odpúšťajú sa ti tvoje hriechy alebo: Vstaň, vezmi si svoje lôžko a choď? Aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy, povedal ochrnutému: Hovorím ti, vstaň, vezmi si lôžko a choď do svojho domu.“ (Mk 2: 5-11; Mt 9: 2-7) Kristus urobil zázrak, aby ukázal, že má moc odpúšťať hriechy, a že toto odpustenie je skutočné a platí na zemi i v nebi. Túto moc naviac odovzdal Petrovi a ostatným apoštolom.
Petrovi povedal: „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva. A čokoľvek zviažeš na zemi, bude zviazané aj v nebi. A všetko, čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané aj v nebi.“ (Mt 16:19) Neskôr povedal všetkým apoštolom: „Amen, hovorím vám, že čokoľvek, čo zviažete na zemi, bude zviazané aj v nebi.“ Pokiaľ ide o význam týchto textov, treba poznamenať:
- že „zviazanie“ a „rozviazanie“ sa netýka fyzických, ale duchovných alebo morálnych pút, medzi ktoré určite patrí hriech;
- tu dávaná moc je neobmedzená - „všetko, čo zviažete, … všetko, čo rozviažete“;
- tu dávaná moc je súdna, to znamená, že apoštoli sú oprávnení zväzovať aj rozväzovať;
- či už zväzujú alebo rozväzujú, ich konanie je ratifikované aj v nebi.
Kristus pri uzdravení chorého človeka vyhlásil, že „Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy“. Tu však sľubuje, že to, čo títo ľudia, apoštoli, zviažu alebo rozviažu na zemi, Boh v nebi tiež zviaže alebo rozviaže. Ale ako vyhlasuje Tridentský koncil, Kristus ustanovil sviatosť pokánia až po svojom zmŕtvychvstaní, čo je ešte väčší zázrak, ako uzdravenie chorého. „Ako mňa poslal Otec, aj ja vás posielam.“ Keď to povedal, dýchol na nich a povedal: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, tomu budú odpustené; komu zadržíte, tomu budú zadržané.“ (Jn 20: 21-23)
Aj keď je zmysel týchto slov celkom zrejmý, treba zobrať do úvahy tieto body:
- Kristus tu opakuje najjasnejšie pojmy - „hriechy“, „odpustiť“, „zadržať“ - to, čo predtým uviedol v obraznom jazyku, „zviazať“ a „uvoľniť“, takže tento text špecifikuje a zreteľne vzťahuje moc viazať a rozviazať na hriech.
- Udeľuje túto moc slovami, že poslanie apoštolov je podobné poslaniu, ktoré prijal od Otca a ktoré splnil: „Ako mňa poslal Otec“. Dnes je nepochybné, že prišiel na svet zničiť hriech, a že pri rôznych príležitostiach explicitne odpúšťal hriechy (Mt 9: 2-8; Lk 5:20; 7:47; Zj 1: 5), a teda odpúšťanie hriechov má byť súčasťou poslania apoštolov.
- Keď Kristus niekomu povedal „odpúšťajú sa ti hriechy“, skutočne a aktuálne ich odpúšťal. Apoštoli sú preto poverení nielen oznamovať hriešnikovi, že mu boli odpustené jeho hriechy, ale sú poverení mu ich odpúšťať - „komu odpustíte hriechy“. Keby bola ich moc obmedzená len na oznámenie „Boh ti odpúšťa“, potrebovali by zvláštne zjavenie v každom jednotlivom prípade, že tomuto konkrétnemu človeku Boh naozaj odpúšťa.
- Tá moc je dvojaká - odpustiť alebo zadržať, tzn. apoštoli nemajú príkaz všetkým, bez rozlíšenia hriechy odpúšťať, či zadržiavať; musia konať ako sudcovia, odpúšťať alebo zadržiavať podľa toho, ako si hriešnik zaslúži.
- Výkon tejto moci v akejkoľvek podobe (odpustenie alebo zadržanie) nie je obmedzený: nevzťahuje sa len na jeden druh hriechu, alebo jednu skupinu hriešnikov: Kristus jednoducho hovorí: „komu odpustíte hriechy“.
- Rozsudok, ktorý apoštoli vynášajú (odpustenie alebo zadržanie), je tiež Božím rozsudkom - „tomu budú odpustené… tomu budú zadržané“.
Z Kristových slov je preto zrejmé, že apoštoli mali moc odpustiť hriechy. Toto však nebolo osobné privilégium, ktoré malo zaniknúť pri ich smrti; bolo im udelené v ich úradnej funkcii, ako stále ustanovenie v Cirkvi - nemenej trvalé, ako poslanie učiť a krstiť všetky národy. Kristus predvídal, že aj tí, ktorí dostali vieru a krst, či už počas života apoštolov, alebo neskôr, upadnú do hriechu a preto budú potrebovať odpustenie, aby boli spasení. Preto musel mať v úmysle, aby sa moc odpúšťania dala preniesť z apoštolov na ich nástupcov a aby sa užívala, pokiaľ by v Cirkvi existovali hriešnici, čo znamená do konca časov. Je pravda, že pri krste sa odpúšťajú aj hriechy, to však neznamená, že moc odpúšťať je tá istá, ako moc krstiť.
Po prvé, ako vyplýva z vyššie uvedených textov, moc odpustiť je zároveň mocou zadržať; jej užitie vyžaduje súd. V poslaní krstiť sa však neuvádza žiadne takéto nariadenie (Mt 28: 18-20); ba naopak. V skutočnosti, ako potvrdzuje Tridentský koncil, Cirkev nesúdi tých, ktorí ešte nie sú členmi Cirkvi a členstvo si získavajú krstom. Ďalej, krst sa nemôže opakovať, pretože ide o nové narodenie, zatiaľ čo moc odpúšťať hriechy (pokánie) je potrebná tak často, ako to hriešnik potrebuje. Ten istý koncil odsúdil tých, „ktorí by zamieňali sviatosti a hovorili, že samotný krst je sviatosťou pokánia, akoby tieto dve sviatosti neboli odlišné a akoby pokánie nebolo správne volané záchranným člnom po stroskotaní lode.“ (Sess. XIV, kán. 2 de sac. poen.)
Tieto deklarácie boli namierené proti protestantskej náuke, ktorá učila, že pokánie je iba akýmsi opakovaným krstom; a keďže krst nepriniesol skutočné odpustenie, ale iba prekryl hriech vierou, to isté, musí byť aj prípad pokánia. A tak je ako sviatosť zbytočné. Rozhrešenie je iba vyhlásenie, že hriech je odpustený vierou a zadosťučinenie nie je potrebné, pretože Kristus zaplatil za všetkých ľudí. Toto bolo prvé radikálne popretie sviatosti pokánia. Niektoré z predchádzajúcich siekt tvrdili, že iba kňazi v stave milosti môžu platne odpúšťať hriechy, ale moc odpustiť ako takú nepopierali.
Počas všetkých predchádzajúcich storočí bola katolícka viera v túto moc taká jasná a silná, že kvôli jej zrušeniu bol protestantizmus nútený zaútočiť na samotnú ústavu Cirkvi a odmietnuť celý obsah Tradície.