Ktorá Cirkev Je Pravá: Porovnanie

Otázka "ktorá viera je pravá" sa dotýka srdca každého, kto to s Bohom myslí vážne. Cieľom nie je viesť súťaž medzi tradíciami, ale ponúknuť jednoduchý a poctivý kompas: čo učila prvotná Cirkev, ako sa viera odovzdávala v čase, kde nájdem sviatosti a jednotu výkladu Písma.

Definícia Cirkvi

CIRKEV je spoločenstvo veriacich ľudí. Za zakladateľa cirkvi sa považuje Ježiš Kristus, ktorého môžeme označiť ako “pravého človeka” a “pravého Boha”. Do tohto spoločenstva sa vstupuje krstom. Všetky ostatné náboženstvá sa považujú za náboženské spoločnosti.

Členovia Cirkvi

Členovia cirkvi sa nazývajú kresťania. Za kresťanov považujeme všetkých ľudí, ktorí uznávajú zakladateľa Krista nielen ako obyčajného človeka, ale aj ako skutočného Boha. V priebehu histórie sa vytvorili v cirkvi dielčie cirkvi. V množine kresťanov je množstvo cirkvi:

• Katolícka cirkev - obradovo sa delí na:
  • grécko-katolícka (východná vetva)
  • rímsko-katolícka (západná vetva)
• Evanjelická cirkev ausburského vierovyznania
• Pravoslávna cirkev, alebo tiež nazývaná ortodoxná (neuznávajú pápeža ako hlavu cirkvi). Je najbližšie ku katolíckej cirkvi (ideológia).

Pravoslávie a Katolicizmus

Pravoslávie chce znamenať pravovernosť a katolicizmus univerzalitu. V každom prípade by to nemalo znamenať protiklad. Skutočná viera je podľa Kristovho misijného príkazu daného apoštolom určená pre všetky národy a pre každé stvorenie, teda svojou podstatou univerzálna. Katolícka cirkev, ktorá stráži pravú vieru ako svoj najvzácnejší poklad, nie je „ani latinská, ani grécka a ani slovanská“, ale práve katolícka, t. j. univerzálna, obopínajúca celý svet.

Obidve konkrétne reality, ktoré sú naznačené pojmami pravoslávie a katolicizmus, však nesmieme brať do úvahy staticky, ale musíme ich vidieť v ich historickej dynamike. Keď sa pod pravoslávím rozumie konkrétne kresťanstvo Východu, zvlášť to byzantské grécke - na ktoré sa tu chceme obmedziť - a pod katolicizmom latinská cirkev Západu, tak medzi týmito dvoma formami kresťanstva sa v priebehu dejín vyvinulo napätie, ktoré nakoniec viedlo k protikladu a rozkolu.

Východ prerušil spoločenstvo s hlavou celkovej cirkvi, rímskym biskupom, a tým sa vylúčil z viditeľnej jednoty tejto cirkvi, ktorá tým skutočne bola dočasne ohraničená takmer úplne na Západ.

Na obidvoch stranách sa stiahli, uzavreli do seba, a tak na Východe vzniklo pravoslávie, ktorému je vlastná určitá strnulosť a ktoré sa, hoci je len jednou formou kresťanstva, absolutizuje; a na Západe vznikol latinský katolicizmus, ovplyvnený najmä malou skupinou národov latinského pôvodu, ktoré udávali tón v cirkvi Západu. Tento latinský katolicizmus prejavoval sklon vnímať sa ako katolicizmus vo všeobecnosti.

Táto výmena názorov pokračuje aj v našich dňoch a dúfame, že raz bude viesť k prekonaniu rozkolu. K tomu môže dôjsť až vtedy, keď sa grécke pravoslávie a latinský katolicizmus opäť stanú celkom samými sebou: pravoslávie plnou pravovernosťou a katolicizmus skutočnou univerzalitou.

História Vzťahov Medzi Cirkvami

Cirkev založená Ježišom Kristom je síce skrytým tajomstvom viery, ale toto tajomstvo muselo od prvých počiatkov cirkvi nadobudnúť telo v celkom konkrétnom prostredí, ktoré skutočne ovplyvnilo podobu cirkvi. Týmto prostredím bol najskôr židovský ľud a jeho povaha. Tým bolo dané nebezpečenstvo, že sa univerzálne evanjelium určené pre všetky národy stotožní s mentalitou jediného ľudu, židovského.

Treba ďakovať v prvom rade apoštolovi národov Pavlovi a jeho prezieravosti, že cirkev nepodľahla tomuto nebezpečenstvu a našla cestu zo židovskej úžiny do šíravy rímskej svetovej ríše s jej grécko-rímskou kultúrou. Stálo to tvrdé boje.

V grécko-rímskom svete muselo evanjelium a musela cirkev znovu nanovo a ináč nadobudnúť telo. Tento svet sa javil najskôr ako uzavretý celok.

Rimanovi je vlastná striedmosť a jasné myslenie; jeho myseľ je zameraná predovšetkým na praktickosť, na konkrétny život a jeho stvárňovanie, na právo a štát. Oproti tomu Grék je zameraný viac na „theóriu“, nazeranie božstva, miluje špekuláciu a teologický spor. Konkrétny svet je mu zjavením božstva, zatiaľ čo pre Latiníka je pôsobením Boha, ktoré má v sebe svoju hodnotu a ktoré človek musí dôkladne analyzovať. Pre Gréka je človek Božím obrazom, ktorý má byť stále viac premieňaný na Boha.

Ako typy Západu a Východu sa navzájom porovnávali Tertulián a Origenes. Tertulián je rímsky právnik, ktorému vždy záleží na konkrétnom prípade, ostrý polemik a dialektik, ktorý má vo zvyku vyjadrovať svoje kresťanské presvedčenie v objektívnych právnych normách. Oproti tomu Origenovi ide predovšetkým o bezprostredné duchovné nazeranie nebeského sveta, sveta vzkrieseného Krista. Namiesto právnicky rigidných Tertuliánových formúl nachádzame pri ňom dynamické myslenie.

Medzi Latiníkmi a Grékmi ihneď jestvovali hlboké rozdiely, ktoré nakoniec popri od základu rozdielnom historickom vývoji Západu a Východu viedli k tomu, že na latinskom Západe cirkev nadobúdala podobu iným spôsobom než na gréckom Východe. Takto nakoniec došlo k tomu, že grécke pravoslávie a latinský katolicizmus stoja oproti sebe.

Rozkol a jeho dôsledky

Najskôr tu ide o úplne oprávnené odlišné stelesnenie tajomstva cirkvi, ktorá práve preto, že je univerzálna a založená pre všetky národy, sa pri všetkej zhode v tom podstatnom môže a musí javiť v každom ľude ináč. Došlo k protikladu a nakoniec k rozkolu, lebo každá z obidvoch častí sa pokúšala absolutizovať samu seba a chcela tej druhej časti nanútiť svoju povahu ako to jediné správne.

Dejiny vzťahov medzi latinskou katolíckou cirkvou Západu a gréckou pravoslávnou cirkvou Východu sa začínajú pokojnou koexistenciou. Rozdiely, ktoré veľmi skoro vzniknú a časom sa viac a viac vyostria, budú protikladmi do tej miery, v akej každá z obidvoch častí stratí porozumenie pre odlišnosť partnera. Nemuselo dôjsť k rozkolu, keby bola bývala na obidvoch stranách väčšia ochota pochopiť toho druhého.

Po rozkole sa od seba stále viac vzďaľovali a vytrácala sa ochota akceptovať toho druhého v jeho povahe. Čiastkové únie, ktoré sa nakoniec dosiahli, neboli skutočne organickým opätovným pripojením Východu do univerzálnej cirkvi, ale priveľmi sa podobali absorbovaniu tohto Východu do latinskej cirkvi, pričom sa to dialo bez skutočnej úcty voči celému duchovnému dedičstvu východných kresťanov.

Odlišnosti v Liturgii

Odlišnosť medzi Východom a Západom sa prejavila najskôr v stvárnení liturgie. V tom podstatnom bola bohoslužba pravdaže v celej Cirkvi rovnaká, ale v špecifickom stvárnení vládla v prvých časoch veľmi veľká sloboda, a preto sa vytvorili veľmi odlišné formy. Pri tomto vývoji zohrávala významnú rolu odlišná povaha Latiníkov a Grékov.

Všade v cirkvi už čoskoro spojili to špecificky kresťansky nové, opakovanie toho, čo Kristus urobil pri Poslednej večeri, s bohoslužbou modlitby a slova prevzatou zo synagógy. Didaché alebo Učenie dvanástich apoštolov dovolilo prorokovi modliť sa pri bohoslužbe, „ako on chce“. Justín dosvedčuje, že predstavený cirkevnej obce hovorí eucharistickú modlitbu, „pokiaľ jeho sily stačia“. Smel teda improvizovať.

Krátko a ostro formulované modlitby mestského rímskeho obradu, kde vždy ide o praktický plod modlitby, zodpovedajú povahe triezveho Rimana. Hymnicky vzletná eucharistická ďakovná modlitba Východu, v ktorej za rozvíjajú hlboké myšlienky o bezpočiatočnom Bohu a jeho jednorodenom Synovi, prezrádza gréckeho autora. Aj v gestách a ceremóniách, v hudbe a odevoch sa mohla prejaviť odlišnosť ľudu.

Odlišnosť liturgických foriem bola považovaná v prvých storočiach vo všeobecnosti za bezvýznamnú. Cézarejský biskup Firmilián zdôrazňuje v liste pápežovi Štefanovi I. Jestvovala veľká sloboda a možnosť prispôsobenia. Napríklad bez ťažkostí bolo možné, aby ázijský biskup svätý Polykarp slávil s pápežom Anicetom v Ríme spoločne svätú obetu, hoci sa nedokázali dohodnúť na dátume slávenia Veľkej noci.

Svätý Hieronym sa prispôsobil na svojich cestách po Oriente miestnym zvykom. V kláštore svätej Melánie v Jeruzaleme sa pestoval rímsky obrad, a nikto sa nad tým nepohoršoval. Svätý Augustín sa vyjadruje o otázke obradov vo veľmi veľkodušnom zmysle: zaväzujúce je len to, čo určil sám Pán a čo je zvykom všade.

Pôvodne rozmanité miestne obrady boli viac a viac unifikované pod vplyvom silných cirkevných centier. Aj na Východe vývoj spel k silnejšej unifikácii. Byzantský obrad Nového Ríma, Konštantínopolu, sa pomaly stáva bezvýhradne prevládajúcim. Od 10. storočia ho prijali aj kresťania starých východných patriarchátov: Antiochie, Jeruzalema a Alexandrie, pokiaľ tieto v čase kristologických sporov 5. až 7. storočia zostali verné pravej viere.

Rozdiely v Náukách Pravoslávnej Cirkvi a Katolíckej Cirkvi

Cirkev je spojená aj s tými, čo sú pokrstení a poctení menom kresťan, ale nevyznávajú úplnú vieru alebo nezachovávajú jednotu spoločenstva pod vedením Petrovho nástupcu. Veď všetci tí, čo veria v Krista a riadne prijali krst, sú v istom, hoci nedokonalom spoločenstve s Katolíckou cirkvou.

Pravoslávna cirkev učí o Svätom Duchu, že "pochádza od Otca," opierajúc sa o slová Ježiša Krista z Jánovho evanjelia: "Keď potom príde ten Utešiteľ...Duch pravdy, ktorý od Otca pochádza, ten bude vydávať svedectvo o mne." (Jn 5,26), ktoré potvrdzujú správnosť učenia o "vychádzaní" Svätého Ducha. Katolícka Cirkev, vyznáva, že Svätý Duch pochádza aj od Otca a zároveň aj od Syna.

Používanie tejto formuly vo Vyznaní viery sa pozvoľna medzi 8. až 11. Aby Mária mohla byť matkou Spasiteľa, " bola od Boha obdarovaná darmi hodnými takej veľkej úlohy". Archanjel Gabriel ju vo chvíli zvestovania pozdravuje ako plnú milosti. Cirkev si v priebehu storočí uvedomila, že Mária, ktorú Boh naplnil milosťou, bola vykúpená už od svojho počatia.

Katechizmus Katolíckej Cirkvi učí, že: "odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Odpustky sa získavajú prostredníctvom Cirkvi, ktorá na základe moci zväzovať a rozväzovať, ktorú jej udelil Kristus, zakročuje v prospech kresťana a otvára mu poklad zásluh Ježiša Krista a svätých, aby dostal od Otca milosrdenstiev odpustenie časných trestov, ktoré si zasluhuje za svoje hriechy.

Pravoslávna cirkev učí, že jedinou hlavou celej kresťanskej cirkvi je Ježiš Kristus a neuznáva žiadne viditeľné hlavy na zemi. Cirkev kresťanská je telom Krista a všetci jej členovia - i patriarchovia - sú ako kresťania len jej údmi. Tak isto učí, "v zhode s prvokresťanským učením," že nie je na zemi človek bez hriechu, človek, ktorý by nepodliehal chybám a omylom. Všetci ľudia, teda aj biskupi a patriarchovia sa môžu mýliť, a to nielen vo veciach ľudských, ale aj vo veciach viery.

Katolícka Cirkev učí, že Kristus ako hlava Cirkvi má na zemi zástupcu v podobe pápeža, ktorý je jeho nástupcom aj zástupcom. Je však isté, že moc zväzovať a rozväzovať, ktorú dostal Peter, bola daná, ako je známe, aj kolégiu apoštolov, spojenému so svojou hlavou. Preto pápež je stálym a viditeľným princípom a základom jednoty biskupov, ako aj množstva veriacich.

Lebo rímsky pápež má na základe svojho úradu Kristovho zástupcu a pastiera celej Cirkvi plnú, najvyššiu a univerzálnu moc nad Cirkvou, ktorú môže vždy slobodne vykonávať.

Súčasný Stav a Perspektívy

Katolícka aj pravoslávna cirkev tvrdia, že k sebe majú blízko, isté napätie ale existuje kvôli násilnej likvidácii gréckokatolíkov po 2. svetovej vojne. K pravoslávnej cirkvi, ktorú podľa tvrdení jej predstaviteľov vnútorne riadi priamo Duch Svätý, sa pri sčítaní ľudu v roku 2001 na Slovensku prihlásilo viac ako 50-tisíc ľudí. Jej štatutárom je „Jeho Vysokopreosvietenosť Ján, arcibiskup prešovský a Slovenska“, ktorý je zároveň šéfom Metropolitnej rady, správneho orgánu cirkvi.

Hovorca pravoslávnej cirkvi na Slovensku Milan Gerka tvrdí, že informácie o ich údajnom odtrhnutí sa šíri katolícka cirkev. „V skutočnosti sa odtrhli oni. Ak si niekto pozrie naše učenie, zistí, že naša cirkev dnes učí všetko tak, ako to bolo v pôvodnej cirkvi. Ostatné sa od tohto učenia odklonili, čiže sú v rozpore s pôvodnou praxou. My sme za dvetisíc rokov nezmenili nič. RKC tvrdí, že Duch Svätý pochádza od Boha Otca aj Syna, my veríme, že len od Otca. To bol jeden z dôvodov schizmy medzi východom a západom.“

Hovorca Konferencie biskupov Slovenska Jozef Kováčik pripomína, že v roku 1965 pápež Pavol VI. a patriarcha Atenagoras vzájomne stiahli exkomunikáciu, ktorá obe cirkvi rozdeľovala takmer tisíc rokov. „Síce to neznamená plnú jednotu, ale je to výrazný krok k nej.“

Na otázku, či je pravoslávna cirkev jediná pravá, Gerka odpovedal, že je v nej úplná pravda. „Ak iné cirkvi učia isté veci inak ako my, a je to v rozpore s autentickým učením, logicky sú takéto nánosy deformáciami a nepravdami. Podľa nás tiež neexistuje očistec. To, či bude človek po smrti účastný na radosti alebo utrpení, záleží na tom, ako žil.“

Podľa Kováčika je „vzťah medzi katolíckou a pravoslávnou cirkvou ten najbližší, aký medzi kresťanskými cirkvami existuje. Spájajú nás najmä sviatosti, ktorých majú obe cirkvi plný počet, teda sedem. Nevyriešenou ostala otázka postavenia pápeža. Aj tu však už niekoľko rokov prebieha intenzívny dialóg.“

Gerka blízky vzťah aj dialóg o postavení pápeža potvrdzuje, „ten však ešte ani zďaleka nie je na konci. Nie sme s ním v kánonickej ani eucharistickej jednote. Pápež má byť prvý medzi rovnými, nie nadriadený, máme problém aj s dogmou o neomylnosti v otázkach viery a mravov. Neomylná môže byť len cirkev ako celok, nie jednotlivec.“

Veľké problémy medzi našimi katolíkmi a pravoslávnymi vznikli po 2. svetovej vojne, keď sa moci ujali komunisti. Priznáva to aj hovorca KBS Kováčik. „Slovensko je poznačené napätým vzťahom po násilnej likvidácii gréckokatolíckej cirkvi, v ktorej podstatnú rolu zohrala moc a arogancia štátu či centrály v ZSSR, čo sa vážne dotklo aj nášho vzťahu k pravosláviu. Veríme však, že postupom času sa tieto rany zahoja.“

Situácii nepomohla ani ŠtB, ktorá gréckokatolíckych kňazov obvinila z kontaktov a spolupráce s Ukrajinskou povstaleckou armádou, známou pod termínom banderovci. Pravoslávnym pripadol vtedajší majetok gréckokatolíckej cirkvi, jej duchovní boli internovaní, väznení, či násilne vysťahovaní. Gréckokatolícka cirkev bola štátom opätovne uznaná až v roku 1968.

Milan Gerka problém nepopiera. „Komunisti nám v tomto urobili medvediu službu. Ich cieľom bolo oslabiť vplyv katolíkov, ku všetkému pristupovali násilne.“ V materiáli pod názvom Zlomové obdobia pravoslávnej cirkvi v polovici 20. storočia, ktorý pravoslávni vydali pre veriacich oboch cirkví, sa uvádza, že pravoslávni hierarchovia boli len za dobrovoľný, určite nie násilný prechod gréckokatolíkov do ich cirkvi.

Podľa spomínaného materiálu napätie medzi gréckokatolíkmi a pravoslávnymi vzniklo ešte v časoch Rakúsko-Uhorska. „Náš veriaci ľud, v snahe zachovania svojej viery a národnej identity, zápasil so všetkým cudzím, ktoré mu bolo administratívne násilne vnucované zo strany štátnej správy i vtedajšieho vedenia gréckokatolíck...

tags: #ktora #cirkev #je #prava