Katedrály na Slovensku: História, Architektúra a Hlavné Portály

Slovensko sa môže pýšiť bohatou históriou a kultúrou, ktorá sa odráža aj v jej sakrálnych stavbách. Katedrály, ako dominanty miest, sú nielen centrami duchovného života, ale aj architektonickými skvostami. V tomto článku sa pozrieme na niektoré z najvýznamnejších katedrál na Slovensku, ich históriu, architektonické prvky a hlavné portály.

Dóm svätého Martina v Bratislave

Dóm sv. Martina, resp. Katedrála sv. Martina v Bratislave je najzachovalejším a najväčším gotickým kostolom v Bratislave. Od 11. novembra 2002 je Katedrála sv. Martina národnou kultúrnou pamiatkou.

Je to trojloďový gotický kostol, bol postavený v 14. storočí na mieste pôvodného románskeho kostola a cintorína. Po stáročia bol stredobodom kultúrneho, cirkevného a spoločenského diania. Miesto, na ktorom dnešná katedrála stojí, bolo centrom vznikajúceho mestského osídlenia.

Až keď návštevy začali ohrozovať bezpečnosť hradného sídla, požiadal kráľ Imrich pápeža Inocenta III. o povolenie na prenesenie prepoštstva do podhradia. Povolenie bolo vydané v r. 1204. Následne sa na základe súhlasu pápeža Honoria III. v r. 1221 presťahoval aj kostol.

Po desaťročiach stavebných prác bola vysvätená centrálna loď v r. 1452. Prístavby sú z 15. až 18. storočia. Počas 18. storočia boli do celého interiéru kostola pridané barokové prvky, ktoré boli v 19. storočí v rámci regotizácie odstránené. Baroková kaplnka sv. Jána Almužníka však ostala zachovaná.

V r. 1760 bola pôvodná kostolná veža zničená bleskom a musela byť nahradená novostavbou, ktorá bola znovu zničená v r. 1835 požiarom. V r. 1847 bola veža rekonštruovaná a v r. 1877 dostal Dóm dnešnú podobu. V katakombách katedrály sú pochovaní významní šľachtici, cirkevní hodnostári a umelci.

Katedrála sv. Martina je trojloďová stavba halového typu s centrálnou loďou, dvoma postrannými loďami a predstavaným, polygonálne uzavretým presbytériom. Na západnej strane je stavba ukončená hranolovitou vežou. Z pôdorysu stavby vystupujú tri prístavby - na severnej strane kaplnka sv. Jána Almužnía a kaplnka sv. Anny na južnej strane tzv. južná predsieň.

Dominantným architektonickým prvkom chrámu je západná vstavaná veža. Ukončená je neobarokovou helmicou s modelom uhorskej kráľovskej koruny. Na fasáde veže je nad lomenými oknami umiestnená štvorica hodinových ciferníkov.

Dóm svätého Martina má tri vchody: jeden z južnej a dva zo severnej strany. Západné priečelie chrámu s vežou sa v minulosti nachádzali za mestskými hradbami. Veža bola súčasťou mestského opevnenia a teda musela spĺňať fortifikačnú funkciu: nesmela mať portál, ktorým by prípadný nepriateľ mohol cez kostol vniknúť do mesta, ani okná.

Exteriér chrámu upúta zaujímavou sochárskou a reliéfnou výzdobou. Na múre kaplnky svätej Anny sa v baldachýnových výklenkoch nachádzajú sochy svätého Jozefa, svätej Alžbety a svätej Heleny. Vzácnou heraldickou pamiatkou je dvojica erbov uhorského kráľa Mateja Korvína osadených na opornom pilieri na južnej strane presbytéria.

V dóme sa zachovala najväčšia skupina renesančných a barokových náhrobkov spomedzi bratislavských kostolov. Jeden z najobdivovanejších epitafov je umiestnený nad kryptou Pálfiovcov pri severnom múre katedrály.

Po vstupe cez hlavný portál sa návštevník ocitne v podveží chrámu. Presbytérium z 15. storočia je od trojlodia oddelené schodmi z červeného mramoru. V jeho závere stojí oltár z konca 19. storočia v tvare stredovekého relikviáru. Nad oltárnou menzou stojí tabernákulum a dve postranné pevné krídla.

Do šiestich ník krídel umiestnil architekt šesť sôch svätcov. Zľava - sv. Juraj, sv. Alžbeta, sv. Vojtech, sv. Mikuláš, sv. Katarína Alexandrijská, sv. Florián. Dvierka oltárneho tabernákula zdobí päť maľovaných kruhov s medailónmi štyroch evanjelistov a so stredovým medailónom s motívom Baránka.

Nad tabernákulom v tympanóne je umiestnená reliéfna polpostava žehnajúceho Krista v ľavej ruke s kalichom a hostiou. Rebrové polia klenby vypĺňa dekoratívno-ornamentálna fresková výmaľba.

Na severnej stene presbytéria pochádza z čias neogotickej úpravy maľovaný dekoratívny rám s iniciálou písmena I, obsahujúcou postavu prvého uhorského kráľa Štefana I. Nad ľavým horným okrajom rámu dvojica anjelov nesie svätoštefanskú korunu. Rám obsahuje zoznam kráľov a kráľovien, ktorí boli v svätomartinskej katedrále korunovaní v rokoch 1563 - 1830.

Na severnej a južnej stene presbytéria sú v nikách umiestnené sochy apoštolov svätého Petra a Pavla. Na južnej stene je umiestnené neogotické pastofórium obsahujúce dvierka z pôvodného gotického pastofória z 15. storočia.

Hlavná loď je od bočných lodí vizuálne oddelená ôsmimi podpernými stĺpmi. Z hlavíc pilierov vybieha rebrová klenba pochádzajúca z prvej polovice 15. storočia. Do stredu stropu hlavnej lode umiestnili stavitelia prstencový svorník s otvorom do nebies prikrytý terčom so symbolom Ducha svätého.

Dominantou južnej lode je oltár Sedembolestnej Panny Márie. Dominuje mu v strede osadená socha Panny Márie, držiacej v náručí ukrižovaného Krista. Súčasťou oltára sú reliéfne výjavy zo života Ježiša Krista.

Na čelnej stene lode sa na podstavci nachádza skvost barokového sochárstva - bronzové súsošie Svätý Martin so žobrákom od Georga Rafaela Donnera z roku 1734. Vľavo od súsošia je postavená gotická krstiteľnica z roku 1409.

Severná chrámová loď obsahuje dva bočné oltáre. V smere od svätyne je prvým neogotický krídlový oltár Kríža, zvaný aj oltár Kalvárie. V jeho centre je umiestnené súsošie s ukrižovaným Kristom po stranách s Pannou Máriou a apoštolom Jánom. Druhým oltárom je oltár svätého Ondreja.

Umelecky najvýznamnejšou z kaplniek Katedrály svätého Martina je baroková kaplnka svätého Jána Almužníka. V rokoch 1729 - 1732 ju na mieste bývalej gotickej sakristie dal postaviť arcibiskup Imrich Esterházy. Bohatá drapéria oltára svätého Jána Almužníka s poletujúcimi anjelmi vrcholí v baldachýne.

Predela oltára pozostáva zo siedmich bronzových, pôvodne pozlátených reliéfov pašiového cyklu: Bičovanie, Kristus na Olivovej hore, Nesenie kríža, Pieta, Stavanie kríža, Ukladanie do hrobu a Korunovanie tŕním.

Na južnej strane kaplnky je umiestnená postava Imricha Esterházyho - arcibiskupa kľačiaceho v mušľovej nike, s tvárou oproti veľkému oknu, modliaceho sa so sklonenou hlavou k oltáru v závere kaplnky.

Druhou samostatne stojacou kaplnkou je kaplnka svätej Anny pri severnom múre chrámu. Vznikla v roku 1514, kedy ju pristavali medzi druhý a štvrtý oporný pilier severnej lode. Tympanón nad portálom obsahuje motív Najsvätejšej Trojice - Boha Otca so stromom života a Krista - symbolu nového života, nad ktorými sa vznáša holubica - symbol Ducha svätého. Po stranách výjav adoruje dvojica anjelov.

Interiérové vybavenie kaplnky je skromné. V jej závere je na podstavci umiestnené súsošie svätej Anny vyučujúcej Pannu Máriu. Z umeleckej výzdoby kaplnky zaujme ornamentálna výmaľba stropu, pochádzajúca z čias regotizácie chrámového interiéru, zakomponovaná do pôvodnej sieťovej klenby.

Dómska krstiteľnica je z bronzu a má tvar kalicha. Jej spodná časť, vysoká 92 cm, je najstarším objektom katedrály. Krstiteľnica je postavená na osemhrannom podstavci, typickom tvare baptistérií od prvých storočí kresťanstva. Symbolizuje to nedeľu ako „ôsmy deň“, nový deň zmŕtvychvstania.

Podvežie katedrály je vnútornými múrmi rozdelené na tri časti: južnú časť zaberá tzv. kaplnka kráľovnej Žofie, strednú časť sakristia a severnú tzv. kaplnka kanonikov.

Kaplnka kráľovnej Žofie je pomenovaná po českej kráľovnej Žofii Bavorskej, manželke kráľa Václava IV.. Kaplnka má jednoduchú výzdobu. Po vretenovom schodisku sa z nej vystupuje do priestoru na druhom podlaží, ktorý sa v dávnej minulosti využíval ako bibliotheca, t. j. kapitulská knižnica. Išlo o najstaršiu knižnicu na území mesta, ktorej začiatky siahali až do 12. storočia. V časoch najväčšieho rozmachu jej knižničný fond obsahoval tritisíc päťsto kníh.

Stredná časť dómskeho podvežia, sakristia, sa spolu s miestnosťou na druhom podlaží využíva ako klenotnica. Kolekciu klenotnice tvorí vyše štyridsať kalichov, dvadsaťštyri relikviárov, desať monštrancií a niekoľko desiatok ďalších liturgických predmetov.

Severnú časť podvežia zaberá miestnosť zvaná locus consistorii, v ktorej sa konal obrad inštalácie nového kapitulského kanonika. Nad touto miestnosťou sa nachádzal priestor, ktorý slúžil ako kapitulský archív.

Vstupný priestor chrámu za hlavným vchodom je prekrytý organovou emporou, obnovenou v roku 1878. V roku 2010 bol na emporu inštalovaný nový organ. Organ je vyrobený z kvalitných druhov dreva a má štyritisíc píšťal (najmenšia má päť milimetrov, najväčšia desať metrov). V dóme sa nachádza aj druhý tzv. chórový organ. Ten bol postavený v roku 1867. Organ bol postavený v rámci regotizácie Dómu. Organovú skriňu architektonicky navrhol Jozef Lippert.

Pôvodne vo veži Dómu svätého Martina viselo šesť zvonov. Najväčší z nich, Wederin, bol odliaty v roku 1670 vo zvonárskej dielni Baltazára Herolda, má hmotnosť 2513 kilogramov. Okrem neho tu bolo päť ďalších zvonov: Zwölferin, Viertlerin, dva bezmenné zvony, Josefin a najmenší Zügenglocklein (umieráčik). V roku 1914 po začiatku prvej svetovej vojny však všetky zvony, okrem najväčšieho Wederina a najmenšieho Zügenglocklein (umieráčik), z veže zložili a roztavili.

Dnes je vo veži katedrály umiestnených osem zvonov. Okrem pôvodného Wederina bolo v novembri 2000 do zvonice slávnostne inštalovaných ďalších sedem zvonov, symbolických darov okolitých štátov.

Podzemie sa člení na viacero krýpt, z ktorých návštevníkom sú prístupné iba tzv. kanonická a mestská krypta. Jednou z najzaujímavejších častí je verejnosti neprístupná arcibiskupská hrobka nachádzajúca sa pod kaplnkou svätého Jána Almužníka, kde sú v honosných rakvách uložené telesné ostatky štyroch po sebe nasledujúcich ostrihomských arcibiskupov - prímasa Imricha Esterházyho, kardinála Mikuláša Čákiho, prímasa Františka Barkóczyho a kardinála Jozefa Baťána.

Ďalšou významnou kryptou pod Dómom je rodová hrobka Pálfiovcov pod severnou časťou Dómskeho sanktuária, ktorej vstup prekrýva mohutná kamenná platňa pod epitafom Jána Draškoviča pri severnom múre kostola. Do hrobky bolo v priebehu dvestoštyridsiatich piatich rokov uložených najmenej dvadsať osôb.

V rámci projektu TWO-ONE (SKHU/1902/1.1/021) bolo zreštaurovaných 14 epitafov v krypte pod kaplnkou sv. Po obsadení veľkej časti krajiny v 16. stor. Turkami získal Prešporok (Bratislava) titul korunovačného mesta uhorských kráľov.

Korunovačným kostolom sa stal Dóm sv. Martina a prvá korunovácia sa tu uskutočnila v roku 1563. Spolu tu do roku 1830 korunovali 11 panovníkov a 7 kráľovských manželiek. Všetci tu korunovaní panovníci boli z rodu Habsburgovcov.

V predvečer korunovácie bola koruna a kráľovské insígnie prenesené z hradu, kde boli po celý čas strážené, do sakristie dómu.

Prehľad korunovácií v Dóme sv. Martina:

Všetci boli z rodu Habsburgovcov. Iba cisár Jozef II.

Dóm svätého Martina v Bratislave

Katedrála svätej Alžbety v Košiciach

Požiar starého kostola svätej Alžbety okolo roku 1380 bol vhodnou príležitosťou na stavbu nového okázalého chrámu, ktorý by zodpovedal významu stredovekých Košíc. Košický obchod a remeslá prežívali po udelení početných privilégií mestu anjuovskými panovníkmi obdobie konjunktúry.

Bohatí mešťania financovali výstavbu gotickej katedrály s aktívnou podporou panovníka Žigmunda Luxemburského. Ten na ňu venoval polovicu výnosov košického tridsiatku. Stavbu výrazne podporovala i pápežská kúria. V roku 1402 vydal pápež Bonifác IX. odpustkovú bulu.

Všetkým pútnikom, ktorí prispeli na košický Dóm, mali byť odpustené hriechy v takom rozsahu, v akom boli odpustené návštevníkom Chrámu svätého Marka v Benátkach alebo kaplnky Porciunkuly v Assisi.

Presný dátum začiatku výstavby nového chrámu nie je známy, predpokladá sa obdobie medzi rokmi 1380 (požiar starého kostola) a 1402 (prvá písomná zmienka). Prvá fáza stavebných prác trvala do roku 1420. V tejto etape bol kostol stavaný prv ako päťloďová bazilika.

Výstavba prebiehala za súčasnej existencie starého kostola svätej Alžbety systémom obstavania novej katedrály okolo pôvodného objektu. Ako prvé sa začali stavať južné polygonálne apsidy bočných lodí. Nasledovala stavba južného obvodového múru, južného portálu a západnej steny, kde rozostavali prvé dve poschodia oboch veží vtiahnutých do pôdorysu chrámu.

Na chráme pracovala v tomto období vyspelá stavebná dielňa - huta s väzbami na sliezsku gotiku, ktorá sa už na konci 14. storočia podieľala na výstavbe františkánskeho kostola v severnom kvartáli mesta. Z roku 1411 existuje zmienka o majstrovi Mikulášovi a z roku 1420 o Žigmundovom dvornom architektovi Petrovi z Budína.

Výraznú zmenu v koncepcii výstavby katedrály priniesla nová stavebná dieľňa - huta po roku 1420. Pre nedostatok písomných prameňov zostáva vedúci architekt huty anonymný. Päťloďová dispozícia bazilikálneho typu sa javila v čase neskorej gotiky už ako zastaraná.

Snaha o vertikálnosť, odľahčenie hmoty a priestrannosť chrámu viedli k vybudovaniu trojloďovej katedrály, pričom zásadnou inovatívnou zmenou plánu bolo pridanie k hlavnej lodi rovnako vysokej priečnej lode. Táto bola situovaná netradične do stredu dĺžky hlavnej lode (v porovnaní s obvyklým krížením na styku so svätyňou), čím sa vytvoril unikátny centrálny halový priestor.

Do druhej stavebnej fázy spadá sochárska výzdoba portálov hlavnej a priečnej lode inšpirovaná gotickými dielami v Prahe a Krakove, ktorá predstavuje ukážku vrcholného gotického kamenárskeho umenia európskeho formátu. Vplyv parléřovskej huty pôsobiacej pri pražskej Katedrále svätého Víta, Václava a Vojtecha v druhej polovici 14. storočia sa prejavil aj pri tvorbe kráľovského oratória a naň vedúcich združených točitých schodov.

Motív kružbového zábradlia oratória a kamennej pavlače nad sakristiou sú tiež pražské. Ďalej sa pokračovalo na výstavbe severného obvodového múru, polygonálnych apsíd severnej bočnej lode (paralely južných apsíd) a osembokých horných poschodí Žigmundovej veže.

Na konci druhej stavebnej fázy bola katedrála pripravená na zaklenutie, a starý kostol bolo preto potrebné strhnúť. Dočasnú funkciu košického farského kostola prevzal paralelne budovaný, ale už okolo roku 1400 dokončený Kostol svätého Michala (dnes nazývaný kaplnkou).

Po zbúraní starého kostola svätej Alžbety bol chrám zaklenutý hviezdicovou klenbou. Jednotlivé symetrické útvary klenbových polí boli navzájom odlišné a neprekrývali sa z jedného poľa do druhého. Do tejto stavebnej fázy spadá i pôdorysne najmladšia časť - svätyňa a sakristia.

Dokončovala sa Žigmundova veža, v roku 1453 na jej piatom poschodí nechali vytesať novoudelený prilepšený erb mesta od kráľa Ladislava Pohrobka. Rok 1462 vytesaný nad vstupným portálikom do veže je rok ukončenia prác na veži.

Po dostavbe Žigmundovej veže sa všetka pozornosť sústredila na dostavbu južnej veže, ktorá dostala pomenovanie po vtedajšom vladárovi a prispievateľovi na stavbu dómu Matejovi Korvínovi. Táto bola stavaná ornamentálnejšie a vertikálnejšie ako severná veža Dómu, pretože došlo k výmene stavebnej hute. Zároveň sa dokončoval južný štít a portál, na ktorom badať mnoho prvkov pripomínajúcich Matejovu donačnú štedrosť.

Od obdobia okolo roku 1464 do roku 1490 pôsobil na stavbe Dómu svätej Alžbety kamenár, ktorého meno uvádzajú historické pramene ako majster Stephan Lapicidus alebo Maister Steffen Staimecz werkmaister zu Khassaw. Bol chránencom kráľa Mateja a v meste vlastnil dielne s vlastnými pracovníkmi. Jeho vynikajúca povesť mu zaručila aj zákazku na stavbe nového chrámu v Bardejove v rokoch 1464 - 1465.

Majster Štefan vystaval v košickom Dóme bočné kaplnky, ktoré pôvodne na plánoch nefigurovali. Financovali ich bohaté meštianske rodiny. V roku 1475 bola postavená Kaplnka svätého Kríža senátorom Augustom Cromerom, v roku 1477 Kaplnka Panny Márie rodom Satmáryovcov a ku koncu toho istého storočia i dnes už neexistujúca Kaplnka svätého Jozefa pri severnej stene Dómu.

Z vnútorného zariadenia je dielom majstra Štefana kamenné pastofórium a pravdepodobne aj reliéf svätej Alžbety na stene sakristie. Štvrtá etapa výstavby katedrály spadá do obdobia vlády Mateja Korvína, ktoré prialo rozvoju umeleckých diel. V tejto dobe bol Dóm zariadený bohatým gotickým mobiliárom, z ktorého sa dodnes mnoho nedochovalo. Zachoval sa však hlavný oltár svätej Alžbety z rokov 1474 - 1477 od neznámeho umelca.

Po smrti kráľa Mateja nastali v Uhorsku boje o trón, počas ktorých poľsko-litovský regent Ján Albrecht v roku 1491 obliehal Košice a prvýkrát v dejinách ich delostrelecky ostreľoval. Dóm ostal ťažko poškodený. Jeho obnovou bol poverený Nikolaus Krompholz z Nisy. Asistoval mu prizvaný staviteľ Václav z Prahy. Podľa dochovaných nápisov na rímse západného priečelia spadajú opravné práce do rokov 1496 - 1498.

V rokoch 1496 - 1497 opravili Žigmundovu vežu, krov a štíty. Veža dostala hodiny. Pod ich vedením bolo dokončené aj presbytérium v roku 1508, ktorý sa pokladá za ukončenie výstavby Dómu. Dokladá to pergamenový zvitok s uvedeným rokom a menom staviteľa Kromholza nájdený v pilieri presbytéria po veľkej rekonštrukcii Dómu v roku 1908.

V roku 1556 zachvátil Košice rozsiahly požiar, ktorý poškodil aj Dóm. Zhorela strecha dómu aj s krovom a veľká časť vnútorného zariadenia. Potrebné opravy uskutočnil staviteľ Stanislav z Krakova, tesárski majstri Juraj a Gabriel a kamenár Matej. Po tomto roku pripadol Dóm do rúk protestantov. Tí ho vlastnili až do roku 1604, kedy ho násilne obsadili katolíci a jágerská kapitula, ktorá našla v meste útočisko od roku 1597.

Incident sa stal jednou z hlavných rozbušiek následného protihabsburského povstania Štefana Bočkaja, ktorý venoval Dóm do rúk kalvínom. Jágerskej kapitule sa Dóm vrátil až v roku 1671 rozhodnutím cisára Leopolda I. Vtedy vykonali na Dóme nevyhnutné opravy a umiestnili doň kapitulný poklad.

Počas povstania Imricha Tököliho v rokoch 1682 - 1685 prešiel Dóm opäť do rúk protestantov. Na Žigmundovej veži nahradili katolícky kríž pozláteným kohútom. V roku 1685 sa Dóm dostal natrvalo do vlastníctva katolíkov. Jágerská kapitula bola zmocnená potrestať tých košických mešťanov, ktorí v priebehu povstania olúpili katedrálnu pokladnicu o monštrancie, kalichy a iné klenoty.

V roku 1706 bol Dóm poškodený počas obliehania Františka II. Rákociho. Najviac poškodená zostala najmä jeho západná a južná strana. Po získaní mesta nechal Rákoci chrám v držbe katolíkov. Počas 18. storočia sa priebežne opravovali a skrášľovali jednotlivé časti katedrály. V druhej polovici 18. storočia mal kostol 14 oltárov (v porovnaní so súčasnými desiatimi). Barokovo-rokokovú helmicu s vyhliadkovou ochodzou dostala Žigmundova veža po požiari v roku 1775.

Po storočiach náboženských vojen a zanedbanej údržby bola obnova Dómu potrebná už na začiatku 19. storočia. V roku 1834 postihlo územie mesta zemetrasenie, v roku 1845 bolo zaplavené, pričom povodeň siahala až ku chrámu, ktorého dlažba sa na niektorých miestach prepadla.

Pod vplyvom novogotického hnutia, šíriaceho sa v súvislosti s dostavbou katedrály v nemeckom Kolíne nad Rýnom, prevzal iniciatívu nad celkovou obnovou kostola biskup Ignác Fábry a zakladateľ umenovedy a pamiatkovej obnovy v Uhorsku Imrich Henszlmann.

V roku 1857 bol založený Spolok kostola svätej Alžbety, ktorého členovia prispievali na opravu katedrály. Tá sa konala v rokoch 1856 - 1863 pod dohľadom Cisársko-kráľovskej centrálnej komisie na ochranu a obnovu stavebných pamiatok a asistoval pri nej sám Henszlmann. Práce viedli stavitelia Karol Gerster a Ladislav Frey.

Fábryho rekonštrukcia sa dotkla výmeny niektorých portálnych sôch, výmeny šindľov za keramické škridle, osadenia nových vitráží, opravy južnej predsiene a romantizujúcej výmaľby interiéru. Naopak neodstránila dôležité statické narušenie konštrukcie Dómu, ktoré bolo v tom čase už zjavné. Niektoré piliere boli vychýlené zo svojej osi. Ich základy stáli na vrstve štrku presiaknutej spodnou vodou. Praskliny v klenbách a na rebrách pri rekonštrukcii zamietli maltou alebo vyklinovali drevom.

Neodborný postup mal za následok, že po víchriciach v roku 1875 zostala katedrála v takmer havarijnom stave. Klenbovému systému hrozilo zrútenie.

tags: #katedrala #hlavny #portal