Staroslovienčina, najstarší slovanský spisovný jazyk, zohráva významnú úlohu v liturgickej praxi niektorých cirkví. Tento jazyk, ktorý vznikol na základe macedónskeho nárečia v okolí Solúna v 9. storočí, je spájaný s misiou svätých Cyrila a Metoda.
V novinových článkoch, ale aj v niektorých odborných publikáciách, sa v súvislosti s Veľkou Moravou a cyrilometodským dedičstvom častokrát zamieňajú pojmy staroslovenčina, staroslovienčina a cirkevná slovančina. Cieľom tohto príspevku je preto objasniť aké sú rozdiely medzi staroslovenčinou, staroslovienčinou a cirkevnou slovančinou, ktorá sa používa v liturgickej praxi gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi.
Konštantín (Cyril) napísal v staroslovienčine Proglas, čo je predslov k Svätému písmu. My mu dnes veľmi ťažko rozumieme, ale v jeho čase rozdiely v jazykoch neboli také veľké. Pri jeho počúvaní sa poslucháčom zdalo veľmi zvláštne, že sa podobá súčasnému rapu.
Z dejepisu vieme, že Veľká Morava sa rozpadla a jej jazyk vytlačila latinčina. Sú však miesta, kde sa udržala a stále sa používa. V cirkevnej slovančine si zúčastnení vypočuli Starosloviensky otčenáš v podaní speváckej skupiny Kantáta.
Staroslovienčina má zo všetkých slovanských jazykov najstaršie písomné pamiatky, a to z 9. storočia. Bolo to najmä zásluhou vierozvestcov, svätých Cyrila a Metoda, ktorí do nej ešte pred svojím príchodom na Veľkú Moravu preložili množstvo cirkevných kresťanských textov.
Vznikla na základe macedónskeho nárečia (kultivovaná macedónčina) používaného v okolí Solúna v 9. storočí. Staroslovienčina sa nesmie zamieňať s praslovančinou.
Od 18. storočia sa používa označenie cirkevná slovančina (čiže stará aj nová), neskôr cirkevnoslovančina, potom vznikol názov stará slovančina až napokon roku 1837 Slovák Pavol Jozef Šafárik prvýkrát použil - z dnešného pohľadu v každom ohľade nesprávny - termín nárečj starobulharské (starobulharčina), ktorý sa v Bulharsku (z vlasteneckých dôvodov) používa dodnes.
Staroslovienčina má zo všetkých slovanských jazykov najstaršie písomné pamiatky, a to z 9. storočia. Bolo to najmä zásluhou vierozvestcov, svätých Cyrila a Metoda, ktorí do nej ešte pred svojím príchodom na Veľkú Moravu preložili množstvo cirkevných kresťanských textov.
Konštantín (Cyril) pre slovienčinu vytvoril na podklade gréckej abecedy hlaholiku. Tá sa používala na Veľkej Morave, do 11. storočia v Ochride (Bulharsko) a dalmátskych ostrovoch (Chorvátsko); veľmi ojedinele ešte aj v 14. storočí (napr. Sázavský kláštor v Čechách v Česku). Táto bola praktickejšia, pretože jej písmená boli jednoduchšie a navyše sa viac podobali gréckym písmenám, podľa ktorých boli vytvorené; grécku abecedu totiž vtedajší bulharskí duchovní dobre ovládali.
Cirkevná slovančina ako mladšia vývojová línia staroslovienčiny
CIRKEVNÁ SLOVANČÍNA predstavuje mladšiu vývojovú líniu staroslovienčiny. Vyvinula sa v stredoveku, kedy došlo k definitívnemu rozdeleniu slovanských etník a jazykov na jednotlivé skupiny a národnosti.
Tam, kde boli pre ňu vhodné podmienky (krajiny s východným gréckym /byzantským/ obradom, čiastočne aj v rímskokatolíckom prostredí chorvátskej Dalmácie) sa rozvinula do osobitných variant tzv. redakcií. Preto dodnes poznáme vlastnú bulharskú redakciu cirkevnej slovančiny, srbskú, ruskú, haličskú či našu miestnu, ktorú by sme mohli nazvať karpatskou alebo prešovsko-mukačevskou, podľa názvov sídiel dvoch historických biskupstiev, ktoré vznikli na území bývalého severovýchodného Uhorska.
Pri porovnaní našej karpatskej redakcie napríklad s ruskou, upúta najmä odlišný spôsob výslovnosti jednotlivých hlások vrátane prízvuku.
Keď v roku 1996 navštívil Prešov nedávno zosnulý moskovský patriarcha ruskej pravoslávnej cirkvi Alexij II, v rámci svojho programu odslúžil aj svätú liturgiu sv. Jána Zlatoústeho v cirkevnoslovanskom jazyku. Podľa veľko-ruského spôsobu výslovnosti, úvodná jekténia sv. liturgie znela približne takto (fonetický prepis): „Blagoslovienno carstvo. Otca i Syna i Svjatavo Ducha, nyňe i prísna i na vieky viekov. Amieň". V slovenskom preklade: .Požehnané kráľovstvo Otca, i Syna i Svätého Ducha, teraz i vždycky i na veky vekov. Amen".
V Prešovskom (gréckokatolíckom aj pravoslávnom) arcibiskupstve sa sv. liturgia začína takto: „Blahoslovenno carstvo. Otca i Syna i Svjataho Ducha, nyňi i prisno i vo viky, vikov. Amiň". Na tomto príklade možno veľmi dobre vidieť rozdielnosť vo výslovnosti „g" a „h", ale najmä staroslovanskej hlásky jať, ktorú Rusi vyslovujú ako „ie", zatiaľ čo u nás sa vyslovuje ako „i".
Z toho vyplýva, že tá istá „byzantsko-slovanská" sv. liturgia sa ináč vyslovuje v podaní duchovného z Ruska a ináč v podaní kňaza z našej oblasti. Tieto osobitné varianty alebo ako hovoria Rusi „izvody", ktoré v konečnom dôsledku prejavujú stále značnú mieru staroslovanskej jednoty, vznikli pod vplyvom miestnych tradícií a ľudového jazyka, ktorý vplýval na liturgické texty, rovnako ako liturgické texty vplývali na miestny hovorový jazyk.
Svätí Cyril a Metod priniesli na naše územie prvé modlitby, spevy a prvé zjednotenie cirkvi, štátu a práva.
Použitie cirkevnej slovančiny v súčasnosti
Starú cirkevnú slovančinu (staroslovienčinu) už niekoľko storočí žiadny národ nepoužíva ako materinský jazyk. Jej nástupca, cirkevná slovančina, sa používa v súčasnosti len ako bohoslužobný jazyk v gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi v rôznych slovanských krajinách (a do 18. storočia aj na území Moldavska a Valašska).
Používatelia jazyka (klérus a veriaci) však jazyk používajú prevažne pasívne a obmedzene.
V Šuranoch mali slávnosť v synagóge a program v škole. V Nových Zámkoch bude znieť staroslovenský Proglas. Vystúpenie v škole.
V cirkevnej slovančine si zúčastnení vypočuli Starosloviensky otčenáš v podaní speváckej skupiny Kantáta.
O 19.00 h sa v kostole začína Proglas - Slovanská óda (zhudobnená staroslovenská báseň Proglas v jej pôvodnom staroslovenskom znení).
Mapa rozšírenia pravoslávia v Európe, kde sa často používa cirkevná slovančina v liturgii.
Vzhľadom na túto skutočnosť, starosloviensky jazyk, resp. cirkevná slovančina, zostáva dôležitou súčasťou kultúrneho a náboženského dedičstva slovanských národov. Používanie tohto jazyka v liturgii umožňuje veriacim prepojenie s historickými koreňmi kresťanstva a uchováva bohatstvo jazykového a duchovného dedičstva.
Otčenáš v staroslovienčine:
Отчє на́шъ, и́жє єси́ на нєбєсѣ́хъ, да свѧти́тсѧ и́мѧ Твоє́, да прїи́дєтъ ца́рствїє Твоє́, да бу́дєтъ во́лѧ Твоѧ́, я́кѡ на нєбєси́ и на зємли́.
Prepis do latinky:
Otče našă, îže esî na nebesěhă, da svętîtsę îmę Tvoe, da priîdetă carstvie Tvoe, da budetă volę Tvoę, jakô na nebesî î na zemlî.
Slovenský preklad:
Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno Tvoje, príď kráľovstvo Tvoje, buď vôľa Tvoja ako v nebi tak i na zemi, chlieb náš každodenný daj nám dnes a odpusť nám naše viny ako i my odpúšťame svojim vinníkom a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého.
Staroslovenčina ako liturgický jazyk
tags: #ktora #cirkev #ma #otcenas #starosloviensky