Kláštor Monte Cassino, založený svätým Benediktom z Nursie, je jedným z najvýznamnejších kláštorov v histórii západného kresťanstva. Jeho príbeh je úzko spojený s búrlivými udalosťami stredoveku a s vývojom európskej civilizácie. Poďme sa ponoriť do jeho fascinujúcej histórie.
Svätý Benedikt z Nursie, patriarcha západného mníšstva, sa narodil okolo roku 480 v Nursii, 170 km severne od Ríma. Bol muž ctihodného života, milosťou aj menom ,Požehnaný‘ (Benedictus). Mal sestru - dvojča Školastiku, s ktorou si celý život dokonale rozumel. Ich otec bol vlastníkom pôdy.
Vďaka svojmu zámožnému pôvodu Benedikt pravdepodobne získal vzdelanie vo svojom rodnom meste a neskôr odišiel študovať do Ríma. Odišiel do pustatiny v horách Prenestini a keď chýr o jeho svätosti začal priťahovať zbožných ľudí, ale aj obyčajných zvedavcov, odišiel do Subiaca, kde sa usadil v jaskyni a žil tam tri roky v úplnej odlúčenosti tvrdým životom kajúcnika. Tu ho opäť vyhľadali mladí ľudia, ktorí sa tiež chceli úplne odovzdať Bohu.
Benedikt čerpal zo skúsenosti mníšskeho života východných pustovníkov, ktorí sa v štvrtom storočí usadili v púšti v Egypte, Sýrii a Malej Ázii, aby sa usilovali o kresťanskú dokonalosť v odlúčení sveta. Benedikt bol však prinútený opustiť svoju pustovňu, pravdepodobne pre konflikt s miestnym kňazom.
Okolo roku 529 odišiel na juh a v niekdajšej rímskej pevnosti a chráme Jupitera na vrchu Monte Cassino založil novú mníšsku komunitu. Postavil kláštor, do ktorého začali prúdiť davy kandidátov. Na Monte Cassino Benedikt napísal slávnu Regulu. Nebolo to dielo originálne a nové, ale brilantným a inšpirujúcim spôsobom zhrnulo dovtedajšiu skúsenosť mníšskeho života.
V priebehu rokov svoju Regulu zdokonaľoval a dopĺňal, kým nebol napísaný jeden z najslávnejších textov západného kresťanstva. „Túto Regulu sme napísali preto, aby sme ju zachovávali v kláštoroch a tak ukázali, že máme aspoň trochu cnostné mravy a začíname žiť rehoľným životom,“ tlmočí svoj zámer sv. Benedikt z Nursie, svätec a patrón Európy, je silná inšpirácia. Hoci žil na prelome staroveku a stredoveku.
Sv. Benedikt píše o tom, aký by mal byť opát, ako by sa mali modliť mnísi a ako vykonávať svoje náboženské povinnosti, zachovávať poslušnosť, ticho, pokoru a chváliť Boha v modlitbe. Tiež o tom, ako majú mnísi spať i aké množstvo jedla a pitia prijímať. „Ktokoľvek sa teda ponáhľaš do nebeskej vlasti, uveď do života s pomocou Krista túto maličkú Regulu, ktorá je písaná pre začiatočníkov.
Benedikt zomrel pravdepodobne 21. marca 547 a podľa svojho želania bol pochovaný v kaplnke sv. Tisícpäťsto rokov po svojom vzniku je Regula stále aktuálna a ukazuje cestu nielen mníchom, ale aj svetským ľuďom. Nové reguly vznikli až v stredoveku. Celá západná Európa bola pokrytá sieťou benediktínskych a neskorších cisterciánskych kláštorov, založených taktiež na Regule svätého otca Benedikta.
Vo svojich knižniciach prepisovali celé knihy alebo ich časti, liturgické texty, ale tiež diela starovekých spisovateľov, historikov a filozofov a ilustrovali ich nádhernými ilumináciami. Aby zdôraznil osobitnú úlohu, ktorú kláštory založené na Regule sv. Benedikta zohrávali pri spájaní tradícií východu a západu, ako aj formovaní civilizácie nášho kontinentu, pápež Pavol VI. apoštolským listom Pacis nuntius z 24. októbra 1964 vyhlásil sv.
Zvonku na ňu útočili Normani a Maďari, vnútri prebiehali boje medzi vojskami Karola Veľkého a saracénmi, ktorí podpálili a vyrabovali kláštor Monte Cassino, nepokojom sa nevyhol ani náboženský svet.
V nasledujúcich rokoch prišlo k viacerým udalostiam, ktoré mali zásadný vplyv na definitívne rozdelenie medzi východnou a západnou cirkvou. Spor nastal o miesto carihradského patriarchu medzi právoplatne dosadeným Ignácom a jeho neskorším nástupcom Fociom. Spor prišiel až tak ďaleko, že po papežovom odmietnutí potvrdiť vo funkcii Focia, tento žiadal u cisára, aby bol zvolaný do Carihradu snem, ktorý by mal na programe vyhlásiť papeža za zosadeného.
Ako odozva pápež Mikuláš III. Na východe sa začalo účinkovanie dvoch známych vierozvestcov Cyrila a Metoda. Cyril preložil do slovanskej reči Písmo Sväté. (Hlaholika) Nemeckí kňazi, pôsobiaci na tom istom území zo závisti pri pohľade na úspech, ktorý mali solunskí vierozvestci pri šírení Slova Božieho, ich obžalovali v Ríme z falošného učenia Evanjelia.
Pápež ich preto predvolal, no kým prišli zomrel koncom roka 867. Cyril s Metodom dorazili do Ríma po jeho smrti, v čase kedy Rím napadol Lambert zo Spoleta a kedy sa volil nový pápež. Stal sa ním Hadrián II. (867-872), ktorý obžalobu nemeckých kňazov preveril, zamietol a Cyrila i Metoda dal vysvätiť za biskupov. Onedlho v r. 869 Cyril v Ríme zomiera.
Na cisárskom dvore prišlo k prevratu. Michala III. zavraždili, na jeho miesto sa posadil macedónec Bazilios, ktorý dal Focia uväzniť a na trón carihradského patriarchu vrátil Ignáca. Ako vyjadrenie súhlasu s konaním cisára nasledovalo zo strany pápeža zvolanie synody do Ríma, ktorá Focia opäť exkomunikovala a jeho spisy a výroky symbolicky spálili.
Rozhodnutie synody "Libellus satisfactionis" poslali do Carihradu a vyzvali cisára, aby zvolal všeobecný koncil za účasti len tých biskupov, ktorí tento záver rímskej synody stvrdili svojím podpisom a tým vyjadrili nesúhlas s Fociom a vernosť pápežovi i patriarchovi Ignácovi.
IV. Carihradský snem (VIII. všeobecný) začal v októbri 889. Mal 10 zasadaní. Obžalobou Fociusa sa zaoberalo piate až siedme zasadanie, pričom na poslednom siedmom bol "slávnostne" 6 exkomunikovaný (tretie exkomunikovanie tej istej osoby) z cirkvi. Ostatné zasadania riešili hlavne spory súvisiace s obrazmi a sochami v kostoloch.
Záverečného 10-teho zasadania sa zúčastnil syn cisára Bazilia Konštantín, rímsky cisár Ľudovít II. a zástupca bulharského vojvodu. Za vlády Jána VIII. (872-882) opäť ohrozovali Rím Saracéni. Papež sa rozhodol uzavrieť s nimi mier formou vykúpenia. Zaviazal sa ročne platiť 25 tisíc zlatých mariek! Kde a od koho ich pravidelne bral, nie je ťažké si domyslieť. Ako hlava duchovenstva rozhodol i o tom, že vynútená prísaha nie je záväzná.
Po smrti rímskeho cisára Ľudovíta II. sa o trón uchádzali jeho dvaja strýkovia, francúzsky kráľ Karol "Plešivý" a nemecký kráľ Ľudovít. Pápež Ján, ktorý sa považoval za zástupcu Boha na zemi a tým i poverený rozhodovať o tejto dôležitej politickej otázke sa rozhodol prideliť cisársku korunu Karolovi "Plešivému", ktorého na vianoce 875 slávnostne korunoval za cisára svätej rímskej ríše.
Po dvoch rokoch však Karol zomrel a o miesto sa opäť uchádzali dvaja kandidáti. Bol to jeho syn Ľudevít "Jachtavý" a nemecký kráľ Karolmann. Za pričinenia pápeža napokon na cisársky trón zasadol tretí kandidát, brat Karolmanna, Karol "Tlstý". Pápež ho korunoval r. Na scéne sa opäť zjavuje exkomunikovaný Focius, ktorý bol do teraz vo vyhnanstve.
Carihradský cisár Bazilius mu trest vyhnanstva nielen zrušil ale po smrti patriarchu Ignáca ho opäť dosadil na jeho miesto. Vo funkcii ho potvrdil aj pápež Ján, i keď neskôr vyhlásil, že bol pri potvrdzovaní Fociusa ním samotným podvedený a i napriek tomu, že ho nový snem v Carihrade uznal za hlavu východnej cirkvi, dal ho v Ríme z cirkvi exkomunikovať.
Fociusove zvolenie prebehlo v novembri 879, kedy zvolal do Carihradu snem za účasti 393 prítomných biskupov, ktorí zrušili závery IV. Carihradského snemu na ktorom bol okrem iného Focius po tretíkrát exkomunikovaný z cirkvi, a pridelili mu titul Carihradského všeobecného patriarchu. Ako odpoveď na opätovné už štvrté (!) exkomunikovanie pápežom Jánom, vyhlásil jeho zvolenie za hlavu rímskeho biskupa za neplatné.
Keďže bol pod ochranou samotného cisára Baziliusa, pápež nič nezmohol a spor ostal na mŕtvom bode. Focius vyčítal Rímu, že nariaďuje kňazom celibát a neuznáva vzkladanie rúk jednoduchých kňazov pri udelovaní darov Ducha Svätého. Pápež Ján VIII. odobril používanie slovanskej liturgie a nariadil čítanie Evanjelia pri bohoslužbách i v latinskej reči.
Zvýšil počet arcidiakonov na 72, nariadil ich pravidelné schôdze dvakrát týždenne a podľa toho, ako títo "zákonodarci cirkvi" menili svoje vyhlásenia, (tak ako rýchlo sa zvrtnú dvere na pántoch, ktoré sa latinsky volajú "cardo") ich začali volať "cardinálmi".
Vládnutie pápeža Jána nebolo celkom v poriadku, o čom svedčí jeho zavraždenie, kedy mu jeho vlastní rodinní príslušníci rozbili hlavu, pretože jed primiešaný do jedla účinkoval pomaly.9 Stalo sa tak koncom roku 882. Ihneď po jeho smrti sa 16. decembra stal papežom Marinus I. Svätá rímska ríša sa až do konca IX. storočia zmietala v nepokojoch.
Počas nasledujúcich 18 rokov sa vystrieda až 9 pápežov. Hadrián III. (884-885) bol jedným z mála pápežov, ktorí zomreli a boli pochovaní mimo Rím. Stalo sa tak na ceste do mesta Worms, kde prebiehali prípravy na nadchádzajúci snem. Zomrel 11 septembra v kláštore Nomantula pri Modene, kde sú i jeho ostatky pochované. V Ríme zvolili jeho nástupcu Štefana VI. (885-891).
Rímsku ríšu napadol aj úplne nový útočník, ktorého nikto nečakal. Kobylky. Oblaky žravého hmyzu sa vrhli na úrodu a obyvateľstvu hrozil hlad a bieda. Štefan VI. Vo Francúzsku nastúpil k moci po Karolovi III. syn Karolmanna Arnulf. Pápež sa mu ponúkol, že ho korunuje na cisára, ale Arnulf mu odkázal, že na to teraz nemá čas, a čakajú ho dôležitejšie veci, čím mienil zavedenie poriadku vo francúzskej krajine.
V rímskej ríši prevzali moc knieža Berengár a Guido zo Spoleta. Pápež navrhol Guidovi korunováciu a ten ju vďačne prijal. Carihradský cisár Bazilius zomiera po tom ako sa na zranil na poľovačke.
Na pápežský stolec zasadá Formosus (891-896), okolo ktorého sa do dnes diskutuje a ľudia si kladú otázky súvisiace s neomylnosťou pápežov, ktoré im povolaní z RKC nedokážu zodpovedať. Bol portským biskupom, ktorého podporovali pápeži Mikuláš I., Hadrián II.. Ich nástupca Ján VIII. ho naopak zosadil z biskupstva a uvrhol do kliatby, jeho nástupca Marinus I. ho rehabilitoval a vrátil mu biskupstvo.
Keď Formosus nastúpil na pápežský stolec ako 77-ročný, bol stále biskupom portským čo bolo vážnym porušením pravidiel voľby, lebo v tých časoch bolo zakázané prechádzať z jedného biskupstva do iného. Bol teda zvolený protiprávne.
Formosus pozbavil kňazskej hodnosti presbytera Bonifáca, ktorý sa neskôr stal jeho nástupcom na pápežskom tróne. Počas jeho vlády sa z cisára Guida stal tyran a tak sa Formosus obrátil na francúzskeho kráľa Arnulfa s prosbou o pomoc. Ten napokon zasiahol až začiatkom roku 896, cisára Guida porazil, za čo ho Formosus korunoval za cisára rímskej ríše.
Ďalšie zaujímavé veci sa začali diať po jeho smrti. Zomrel 4.apríla 896 a jeho súdenie, rehabilitácia a následná exkomunikácia sa ťahala dlhé roky, Pápeži sa vtedy striedali na tróne veľmi rýchlo, posledným ktorý dal odsúdiť Formosa bol Sergej III.
Príčinou nasledovných udalostí bol hlavne fakt, že Formosus bol zvolený protiprávne. Jeho nástupcom sa stal Bonifác VI. (ktorý vládol necelých 15 dní). Bol to ten Bonifác, ktorý bol zbavený kňažskej hodnosti Formosom, ale pred tým i Jánom VIII.. Bonifácove účinkovanie ako pápeža bolo neskôr vyhlásené za neplatné Jánom IX.
Po smrti Bonifáca sa k moci dostáva Štefan VII. (896-897). Štefan zvolal vo februári 897 do Ríma biskupov na súd, ktorého jedinou kauzou bol Formosus. Obžaloba znela: Formosus nebol právoplatne zvolený za pápeža, lebo podľa kánonu sa biskupské právo nesmie preniesť z jednej diecézy do druhej. Preto ani kňazi a biskupi, ktorí boli ním vysvätení, nie sú na svojich miestach právoplatne. Treba ich pozbaviť kňažskej hodnosti, alebo ich znova vysvätiť.
Niektoré zdroje uvádzajú, že išlo o pápeža Štefana VI. ten ale vládol pred nástupom Formosa v rokoch 885 - 891. Na súd dovliekli už 11 mesiacov mŕtve telo Formosa, ktoré vybrali z hrobky, preniesli do pápežskej kúrie kde sa konal súd, a priviazali na stoličku.
Trest bol vynesený vzápätí a okamžite i vykonaný. Formosus bol zbavený všetkých hodností a právomocí prislúchajúcich pápežovi a biskupovi, jeho úkony a vysvätenia boli vyhlásené za neplatné. Mŕtvolu vyzliekli z pápežskeho ornátu, odťali jej prsty, ktorými uďeloval požehnania, vyriekli nad ním kliatbu, a takto zohavené telo nechali voziť ulicami Ríma. Na záver ho vhodili do rieky Tiber.
Štefana VII., iniciátora súdu na Formosom na podnet verejnosti zavreli do väzenia, kde ho v auguste 897 "niekto" uškrtil. Nasledovný pápež Romanus II. (897), ktorý bol tiež zavraždený po štyroch mesiacoch svojho panovania otrávením, vyjadril nesúhlas s odsúdením Formosa. Možno preto ho zabili.
Po ňom prišiel na pápežský stolec na 20 dní Teodor II. (897), ktorý nechal vytiahnuť mŕtvolu Formosa z Tiberu a riadne pochovať v pápežskom ornáte do baziliky sv. Petra. Netreba hádam pripomínať, že od smrti Formosa uplynulo takmer 16 mesiacov, z ktorých vyše štyri mesiace ležala zohavená mŕtvola v rieke Tiber!
Jeho nástupca Ján IX. (898-900), zvolal dve zvláštne synody do Ríma a Ravenny, kde Formosa plne rehabilitovali. O jeho znovuodsúdenie a exkomunikáciu z cirkvi sa postaral roku 904 Sergej III.. Neskôr na Formosovu obhajobu vystúpil Eugenius Vulgarius. Sergej III. ho dal uväzniť.
V priebehu 38-ich rokov zmenili pápeži sedemkrát pohľad na Formosa:
- 866 - Požehnanie od pápeža Mikuláša I.
- 867 - Požehnanie od pápeža Hadriána II.
- 873 - Kliatba od pápeža Jána VIII. a odňatie biskupstva
- 882 - Zrušenie kliatby pápežom Marinusom I., vrátenie biskupstva, plná rehabilitácia
- 891 - Protiprávne zvolenie Formosa za pápeža
- 897 - Posmrtné zosadenie od pápeža Štefana VI. a vyhlásenie neplatnosti úkonov
- 897 - Rehabilitácia od pápeža Teodora II.
- 898 - Rehabilitácia od pápeža Jána IX. na synode v Ríme a Ravenne
- 904 - Exkomunikácia a vyhlásenie neplatnosti úkonov Formosa pápežom Sergiom III.
Oprávnene sa teda veriaci pýtajú v súvislosti s neomylnosťou a svätosťou tzv. "zástupcu Boha" na zemi a "nasledovníkom" Petra:
- Ktorí pápeži sa mýlili?
- Ktorí pápeži sa nemýlili?
- Ktorý pohľad bol správny?
- Ktorý pohľad máme mať my?
- Ktorý pohľad bol "Ex Cathedra"?
- Ktorý pohľad vlastní dnešná RKC?
- Kto určí tých pápežov, ktorí sa nemýlili?
- Kedy príde k zverejneniu mien pápežov, ktorí sa mýlili?
- Ako by sa zachovali dnešní veriaci, keby súčasný pápež exkomunikoval svojho predchodcu JP II.?
V jednom svojom blogu upozornil Alexander Tomský na zaujímavý príbeh. V šiestom storočí, keď sa definitívne rozpadala Rímska ríša a mnohí antickí vzdelanci predvídali, že svet sa rúti k svojmu koncu, založil v roku 592 mních Benedikt kláštor Monte Cassino. Benedikt z Nursie neprepadol apokalyptickému zúfalstvu vtedajšej doby, ale zbožnosťou, sprevádzanou tvrdou prácou a vzdelávaním, aj jeho novozaložený rád postavil základy civilizácie, ktorej sme dnes dedičmi. Šieste až ôsme storočie po Kristovi nebola idylická doba. V Európe prebiehali rôzne vojenské strety a okupácie. Idylická doba nikdy neexistovala.
V roku 1943 zasiahli chrám bomby angloamerického letectva (júl až august 1943), a to napriek tomu, že San Giuseppe dei Teatini bol uvedený na zozname historicky významných pamiatok. Američania a Briti tak opäť raz dokázali svoj vzťah ku kultúrnym pamiatkam, pripomenúť možno i smutný osud benediktínskeho kláštora Monte Cassino. Našťastie sa Talianom podarilo zachrániť fresky na klenbe centrálnej lode, ktoré boli kompletne zreštaurované na základe existujúcich historických fotografií.
Kláštor v dnešnom Hronskom Beňadiku patrí k významným kultúrnym pamiatkam Slovenska. V tomto roku si pripomíname 935. výročie od vydania jeho zakladacej listiny. Jeho história býva spájaná hlavne s rádom benediktínov, ktorý tu pôsobil v stredoveku.
Počiatky kresťanského mníšstva možno klásť do 3. storočia a majú pustovnícky charakter. Najstaršie centrum monasticizmu vzniklo okolo roku 305 v Pispire, v strednom Egypte. Tu sa okolo sv. Antona (okolo 250-356) postupne združovali ľudia, ktorí chceli nasledovať jeho spôsob života a vzťah k Bohu. Sv. Anton sa stal zakladateľom jednej z dvoch najvýznamnejších vetiev mníšstva - anachorétizmu (z gréckeho slova anachoretes - človek žijúci v ústraní), tiež nazývaného aj eremitizrrius (z gréckeho slova eremos - ústranie, púšť).
V Egypte sa zrodila aj druhá, a neskôr najrozšírenejšia forma monasticizmu - tzv. cenobitizmus (koinobitizmus, z gréckeho slova koinos bios - spoločný život). Za zakladateľa tohto smeru sa považuje Pachomios (287-346). Hlavný rozdiel medzi anachorétizmom a cenobitizmom spočíva v tom, že eremiti žili osamotene, nanajvýš vo voľných združeniach - lavrách, cenobitskí mnísi žili spoločne v kláštore a riadili sa presnými pravidlami života.
Ďalšou z významných osobností raného kresťanského mníšstva bol sv. Bazil Veľký (330-379). Jeho reforma cenobitizmu sa stala základom mníšskeho života vo východnom kresťanstve a významne ovplyvnila mníšske hnutie aj na Západe. Bazil Veľký spísal pravidlá pre život v kláštoroch. Napísané sú formou otázok a odpovedí, týkajúcich sa spôsobu života mníchov. Prevzal do nich všetko pozitívne, čo priniesol anachorétizmus i pachomiovský cenobitizmus.
Zakladateľom rádu benediktínov je patriarcha západného mníšstva sv. Benedikt z Nursie (480-550). Po založení kláštora Monte Cassino niekedy okolo roku 529/530 sv. Benedikt napísal pre potreby mníchov pravidlá rehoľného života. Jeho regula neskôr tvorila základ aj pre ďalšie rády - cisterciti atď.
Benediktíni sa z Monte Cassina rozšírili po celej Itálii, potom do Anglicka, Francúzska, Švajčiarska, Nemecka, Španielska a do ostatných častí Európy. Pre svoj čierny rehoľný odev boli beneditíni nazývanými aj čierni mnísi (monachi nigri). Kláštory benediktínov mali charakter opátstva. Opátstva boli situované na osamelých miestach a žilo v nich viac mníchov. Títo sa okrem modlitieb venovali práci na poli, v lesoch, vykonávali rôzne remeselnícke práce, spisovali dokumenty atď.
Na územie dnešného Slovenska prišli v 9. storočí ako misionári. Prvý známy benediktín, o ktorom sa dozvedáme z písomných prameňov, je nitriansky biskup Viching. Pravdepodobne s ním žila v Nitre aj väčšia komunita mníchov. Pravdepodobne už v tomto storočí tu vznikol najstarší kláštor - Opátstvo sv. Hypolita na Zobore.
V roku 996 uhorské knieža Gejza (cca 945-997) založil prvý kláštor benediktínov v uhorských dejinách, na Panónskom vrchu (Pannonhalme) zasvätený sv. Martinovi. Po kláštore sv. Hypolita v Nitre na Zobore je druhým najstarším benediktínskym kláštorom na území dnešného Slovenska kláštor v dnešnom Hronskom Beňadiku.
Vznikol na strategickom mieste, vedľa cesty vedúcej do bohatej stredoslovenskej banskej oblasti. Zakladateľom kláštora bol uhorský kráľ Gejza I. (1074-1077). V povesti o založení kláštora sa hovorí, že knieža Gejza po víťaznej bitky nad bratom Šalamúnom išiel poľovať na svoje majetky v Tekove. Tu ho zastihla noc. V lese však zbadal svetlo, a keď prišiel na miesto, odkiaľ vychádzalo, našiel pustovníka ponoreného do modlitby, v ktorom spoznal svojho brata. Na tomto mieste sa preto rozhodol postaviť kláštor.
Zakladacia listina pochádza z roku 1075. Nezachovala sa žiaľ v origináli, ale len v potvrdzujúcej listine kráľa Štefana II. (1116-1131) z roku 1124 a jej opätovnom potvrdení kráľom Ondrejom II. (1205-1235) z roku 1217. Obidva dokumenty sú však doplnené. Za jednoznačne pravú listinu, ktorá potvrdzuje majetky opátstva, možno považovať len listinu pápeža Inocenta III. (1198-1216) z roku 1209.
V zakladacej listine sa píše, že Gejza I. postavil kostol k úcte sv. Benedikta. O veľkom význame kláštora svedčí, že vysviacky sa zúčastnil osobne knieža Gejza a jeho brat vojvoda Ladislav (budúci uhorský kráľ Ladislav I., 1077-1095), rovnako ako najvyšší cirkevný hodnostár v Uhorsku - ostrihomský arcibiskup Nehemiáš a ďalší svetskí a cirkevní hodnostári.
Hronskobeňadické opátstvo dostalo do vlastníctva rozsiahle majetky rozprestierajúce sa v Tekovskej, Komárňanskej, Nitrianskej, Ostrihomskej, Hontianskej, Biharskej, Hevešskej, Čongrádskej, Solnock...