Reformná aktivita cisárovnej Márie Terézie (panovala v rokoch 1740 - 1780) sa niesla v duchu epochy osvietenstva, ktorá kládla dôraz na širšie uplatňovanie rozumu a racionalizmu v ľudskej činnosti.
Mária Terézia sa zaraďuje medzi panovníkov, ktorí vládli absolutisticky a presadzovala tzv. osvietenský absolutizmus. Počas vojen o svoje dedičstvo získala politické skúsenosti a začala si uvedomovať nevyhnutnosť reforiem. Využívala myšlienky osvietenstva, podľa ktorých môže panovník vhodnými zákonmi zlepšiť situáciu štátu, občanov a zabezpečiť spoločenský pokrok.
Vtedajšia situácia v celej krajine si vyžadovala nevyhnutné a radikálne reformy, ktoré by pomohli hospodárstvu monarchie. Jej prvým poradcom bol gróf Fridrich Wilhelm Haugwitz, ktorý, okrem iného, presadil novú daňovú reformu, ktorá podstatne zvýšila štátne príjmy. Ďalším významným a blízkym poradcom Márie Terézie bol Wenzel Anton von Kaunitz-Rietberg, okrem iného aj jeden z učiteľov a vychovávateľov Jozefa II. Práve Kaunitz ju presvedčil, aby reformy začala zavádzať aj v Uhorsku, ktorého sa dovtedy reformy ríše nedotkli.
Mária Terézia si uvedomovala, že bojaschopnosť a oddanosť jej vojakov závisí nielen od výcviku, ale aj od ich spokojnosti. Preto sa tiež starala aj o dobré stravovanie vojakov a o pravidelné vyplácanie žoldu.
Tereziánsky urbár bolo nariadenie, ktoré Mária Terézia vydala v roku 1767 a patrí k hospodárskym reformám. Okrem iného určil veľkosť poddanskej závislosti, na základe ktorej ustanovil povinnosti poddaných voči zemepánovi. Tak sa zo súkromno-právneho vzťahu medzi zemepánom a poddaným stal verejnoprávny vzťah, čím sa zlepšilo sociálne postavenie poddaných.
V decembri 1774 vydala Mária Terézia Všeobecný školský poriadok. Podľa neho malo nárok na vzdelanie každé dieťa na území habsburskej monarchie, bez ohľadu na pôvod, miesto bydliska alebo pohlavie. V každej dedine sa mala založiť škola, v ktorej sa deti mali učiť tzv. trivium, teda čítať, písať a počítať, čím sa položili základy všeobecnej gramotnosti.
Hlavným autorom Všeobecného školského poriadku bol Ignác Felbiger, ktorý sa snažil vybudovať hustú sieť verejných škôl. Reforma zaviedla povinnú šesťročnú školskú dochádzku pre deti od 6 do 12 rokov. Ľudové školy sa delili ešte na tri typy, a to triviálne, hlavné a normálne. V triviálnych školách sa deti učili čítať, písať, počítať a náboženstvo. Tieto školy boli jednotriedne a vyučoval v nich jediný učiteľ. V ľudových školách, ktoré sa nachádzali v mestách, sa deti navyše učili aj vedomosti potrebné k určitému remeslu. Zriaďovali ich buď obce alebo dobrovoľný šľachtickí patróni. Hlavné školy sa nachádzali vo väčších mestách a vyučovali v nich väčšinou štyria učitelia. Povinnými predmetmi bolo trivium, náboženstvo, latinčina, dejepis, prírodopis, zemepis, sloh, geometria, kreslenie a základy hospodárstva. Latinské gramatické školy nadväzovali na ľudové školy a boli štvorročné. Gymnáziá pokračovali vo vzdelávaní detí po latinských gramatických školách.
Reforma školstva v uhorskej časti monarchie sa začala v roku 1777. Vychádza z dokumentu Ratio educationis, ktorý bol schválený 2. augusta 1777. Bol to organizačný poriadok pre školstvo, ktorý bol podobný Všeobecnému školskému poriadku. Školské osnovy a nariadenie, ako aj rozdelenie škôl, boli v tomto dokumente skoro totožné s nariadeniami Všeobecného školského poriadku. Touto časťou reformy poverila svojho syna Jozefa II., ktorý bol skutočným autorom a zavádzateľom reformy do praxe. Okrem ľudových škôl tu existovali aj Mestské školy, v ktorých sa predmety vyučovali v rodnom jazyku.
Okrem toho vznikali aj tzv. hospodárske ústavy, kde sa študenti vzdelávali a pripravovali na prácu v poľnohospodárstve a priemysle. Univerzity sa zoštátnili a už neboli riadené cirkvou. Postupne sa menili na vedecké inštitúcie. V 18. storočí fungovali na Slovensku dve univerzity - v Trnave a Košiciach. Po reforme v roku 1777 Trnavskú univerzitu presťahovali do Budína a košickú zrušili Mária Terézia tiež v roku 1763 založila v Banskej Štiavnici Banskú akadémiu, ktorá bola prvá na svete.
Mária Terézia tiež zreformovala aj súdnictvo, lebo sa nelíšilo od stredovekého a nevyhovovalo novým časom. V roku 1768 vydala nový trestný poriadok - Constitutio Criminalis Theresiana. Panovníčka ním zakázala vynášať rozsudky nad čarodejnicami, zmiernili sa telesné tresty a zrušila stredoveké mučenie. Vydala aj nový jednotný občiansky zákonník Lex Teresiana.
Zriadila tzv. zdravotné komisie, ktoré mali chrániť obyvateľstvo pred nákazlivými chorobami a tiež mali vykonávať osvetu u prostého obyvateľstva. Kontrolovali zdravotnícke zariadenia, bojovali proti šíreniu moru a iných nákazlivých chorôb a radili obyvateľstvu stavať murované domy, nie drevené. Spravila to po roku 1767, kedy Viedeň zasiahla ťažká epidémia čiernych kiahní, na ktoré zomrela aj jej šestnásťročná dcéra Josefa Gabriela. Vtedy tiež nariadila aj očkovanie proti chorobám. Autorom a hlavným organizátorom tejto reformy bol osobný lekár a jeden z najbližších poradcov Márie Terézie, Gerhard van Swieten, rodený Holanďan, ktorý sa považuje za priekopníka očkovania. Zriaďovali sa lekárske fakulty, ktoré slúžili na vyučovanie a školenie lekárov, pôrodných asistentiek a ďalšieho odborného personálu.
Mária Terézia sa tiež zamerala aj na opravu ciest, ktoré slúžili na rozvoj obchodu. Nechala raziť nové kvalitné strieborné mince, známe ako tereziánske toliare. V roku 1755 uvalila panovníčka tridsaťpercentné clo na dovoz všetkého tovaru do Uhorska.
Začala postupne vytvárať byrokratickú sieť úradníkov v Rakúsku. Rozvoj priemyslu, ktorý dosiahla vďaka týmto reformám v priebehu niekoľkých rokov, priniesol veľmi vysoké príjmy. Vďaka tomu sa podarilo zlikvidovať štátny dlh, ktorý dosiahol v roku 1767 výšku 259 miliónov zlatých.
Ako teda v skutočnosti vyzerala školská reforma, ktorú v roku 1777 zaviedla Mária Terézia a ktorú poznáme pod menom Ratio educationis?
Škola je politikum
Pred spomenutým rokom v Uhorsku neexistoval jednotný školský systém a učebné plány. „Na vidieku bolo málo škôl, najmä pri farách. Učitelia boli často nekvalifikovaní a školské budovy nevyhovujúce. V mestách boli elementárne školy na vyššej úrovni, okrem písania a čítania sa niektorí žiaci učili aj základy latinčiny,“ vysvetľuje kurátorka Múzea školstva a pedagogiky v Bratislave Miroslava Slezáková.
Hoci sa Ratio educationis vníma ako školská reforma, bol to skôr pokus o nastolenie systému katolíckych škôl od najnižšieho stupňa po univerzitu, hovorí Miroslava Slezáková.
Základom mala byť ľudová škola s materinským vyučovacím jazykom, ktorej učebné osnovy sa líšili podľa jej sídla. Žiaci v ľudovej škole na dedinách absolvovali menej vyučovacích predmetov ako žiaci na ľudových školách v mestečkách a tí zase menej ako žiaci na ľudových školách v kráľovských mestách. Štvrtým typom mala byť popredná ľudová škola s prípravkou pre učiteľov.
Titulka pôvodného vydania. Zdroj: Ratio educationis 1777&1806, SPN 1988
V dnešnej terminológii sa stredné školy nazývali latinskými školami (vzhľadom na vyučovanie v latinčine) a mali tri stupne: gramatické školy, humanitné triedy (spolu vytvárali gymnáziá) a akadémie. Najvyšší stupeň tvorila univerzita - presťahovaná z Trnavy do Budína.
„Cieľom tereziánskych reforiem bola výchova šľachetných mužov a dobrých kresťanov. Osvojenie poznatkov, ktoré zodpovedajú postaveniu, schopnostiam, spôsobu života a stavu. Známy je výrok pripisovaný Márii Terézii - škola je politikum. Štát má právo a povinnosť do vzdelávania vstupovať. Mária Terézia si uvedomovala teda aj význam vzdelávania pre výchovu dobrých a lojálnych občanov,“ ozrejmuje Slezáková.
Za vznikom Ratia stáli aj Slováci Priamym predchodcom jednotného školského systému v Uhorsku bola reforma škôl v rakúskej časti monarchie. Vypracoval ju Johann Ignaz Felbinger, čím nadviazal na svoju školskú reformu, ktorú predtým realizoval v Prusku. V roku 1774 Mária Terézia vyhlásila Všeobecný školský poriadok pre nemecké normálne, hlavné a triviálne školy v spojených cisársko-kráľovských dedičných krajinách.
Cisárovná už v roku 1760 zriadila dvornú študijnú komisiu, v roku 1766 vznikla takáto komisia špeciálne pre uhorské školstvo. Práve v ňom videla panovníčka veľké nedostatky. Za významnú prekážku pokladala fakt, že učiteľ je len v tých obciach, ktoré majú faru. Fary však slúžili viacerým obciam, často až šiestim či siedmim. Bolo preto nemysliteľné, aby sa od rodičov vyžadovalo, aby svoje deti posielali do školy na takúto vzdialenosť.
Súčasťou prípravy jednotného školského systému bol aj zber - ako by sme povedali dnes - tvrdých dát. Podľa súpisu škôl z roku 1770 bolo na území Slovenska zhruba 892 ľudových škôl, súpis z roku 1772 zas odhalil, že v 1 416 slovenských obciach bolo iba 964 učiteľov.
„Niektoré dedinské školy nemali učiteľa alebo učiteľ nemal žiakov. Učitelia často neboli pripravení na svoje povolanie. Zväčša to boli notári alebo remeselníci. Budovy neboli vyhovujúce, v jednej miestnosti bola učebňa aj učiteľov byt. Väčšinou sa vyučovalo len v zime bez stáleho učebného plánu. Okrem náboženstva sa vyučovalo len čítanie, niekde aj písanie, počty málokde,“ píše sa v Ratio educationis, ktoré knižne vyšlo v Slovenskom pedagogickom nakladateľstve ešte v roku 1988.
Dôležitú úlohu pri tvorbe Ratia zohral Adam František Kollár, rodák z Terchovej, riaditeľ dvornej knižnice a poradca Márie Terézie. Ten chcel svoje pedagogické návrhy najprv otestovať v praxi a v školskom roku 1774/75 ich ako správca zaviedol na dvoch viedenských gymnáziách. Nestihol ich však dôkladne vyhodnotiť a na naliehanie panovníčky svoj návrh predložil v roku 1775 neúplný.
Adam František Kollár. Zdroj: wikimedia.org.
Oficiálnym autorom Ratia bol Jozef Ürményi, školský referent uhorskej kancelárie v dvornej študijnej komisii. Vypracoval prvú a druhú časť, ktoré hovoria o politickej a ekonomickej organizácii školstva. Pri ďalších dvoch častiach spomína aj spolupracovníkov, avšak ich mená nezverejnil.
Súčasníci sa domnievali, že autorom pedagogickej časti bol Daniel Trsťanský (rodák z Krompách) a prekladateľom nemeckého textu do latinčiny Pavel Makó (profesor Trnavskej univerzity). Maďarský historik J. L. Csóka vo svojej práci z roku 1936 o vzťahu Márie Terézie a Adama Františka Kollára však prišiel k záveru, že kľúčovým autorom posledných dvoch častí Ratia je práve Kollár. Porovnal znenie Ratia s Kollárovými pedagogickými prácami a až na malé odchýlky konštatoval zhodu.
Rozdelenie škôl
Nemožno si však predstavovať, že hneď po vydaní Ratia sa vo veľkom začali zakladať školy a plniť sa žiakmi.
„Ratio bolo začiatkom dlhej cesty ku školskému vzdelávaniu všetkých detí v Uhorsku. Ratio educationis z roku 1806, nazývané aj 2. Ratio, dopĺňalo pôvodné Ratio, najmä v oblasti ľudového školstva. Boli doň zahrnuté niektoré z nariadení a spresnení pôvodného Ratia. Do osnov bola zakomponovaná aj maďarčina, väčší dôraz sa kládol na vyučovanie náboženstva. Ani táto reforma však nebola pre nedostatok financií v úplnosti realizovaná,“ spresňuje Miroslava Slezáková.
Jednotlivé stupne a typy škôl sú v Ratiu rozdelené podľa spoločenskej štruktúry. Keďže vzdelanie bolo definované ako politikum, jeho primárnym cieľom bolo vychovať občana vzdelaného prakticky a primerane jeho spoločenskému postaveniu. Školský systém mal človeku poskytnúť to, čo bude s najväčšou pravdepodobnosťou počas svojho života potrebovať na svoje živobytie.
Tabuľka typov škôl podľa Ratio Educationis
| Typ školy | Cieľ | Jazyk vyučovania |
|---|---|---|
| Ľudová škola | Základné vzdelanie pre všetkých | Materinský jazyk |
| Latinská škola | Stredné vzdelanie | Latinčina |
| Gymnázium | Príprava na univerzitu | Latinčina, Nemčina |
| Univerzita | Najvyššie vzdelanie, vedecké bádanie | Nemčina |
| Hospodársky ústav | Príprava na prácu v poľnohospodárstve a priemysle | Rodný jazyk |
Špeciálna pozornosť sa venovala ľudovým školám. Tento typ totiž mali absolvovať všetci a práve tu, ako píše Ratio, sa kládli základy celej výchovy. „Ak sa dopustíme omylu, v budúcnosti to nevyhnutne bude mať svoje dôsledky,“ uvádza sa v paragrafe 12.
Obyvateľstvo sa rozdeľovalo na roľníkov, potom na obyvateľov mestečiek a miest - tí sa mali zamerať predovšetkým na remeslá a obchod. Štát však potreboval vychovať aj úradníkov či dôstojníkov, samostatné postavenie mala šľachta a klerici.
Ratio vymenúva aj národy, ktoré obývali Uhorsko - a podľa toho mali byť formované aj ľudové školy s materinským vyučovacím jazykom. Menuje ich sedem - Maďari, Nemci, Slováci, Chorváti, Rusíni, Srbi a Rumuni.
Prihliada aj na náboženskú rozmanitosť. Ak do katolíckych škôl chodili napríklad evanjelici, tí nemali byť násilne vyučovaní v katolíckom duchu ani nútení zúčastňovať sa na katolíckych bohoslužbách a obradoch.
Povinná školská dochádzka
Napriek dnes všeobecne rozšírenému názoru, že reforma Márie Terézie zaviedla povinnú školskú dochádzku, nie je to pravda. Žiadalo sa len, aby deti navštevovali školu, kým nebudú môcť vykonávať poľnohospodárske práce. Aj následný dokument Projectum Budense z roku 1778 len definuje, že žiak si splní svoje povinnosti vtedy, ak ovláda učivo pre dedinské školy.
Autorom povinnej dochádzky je až Jozef II., syn a následník Márie Terézie. Školopovinnosť ohraničil vekom od 6 do 12 rokov a stanovil aj sankcie. Zároveň nariadil každoročný súpis školopovinných detí, ktorý sa musel zhodovať so školskými matrikami.
Príklad vzorového rozvrhu hodín. Zdroj: Ratio educationis 1777&1806, SPN 1988
Vyučovací deň bol rozdelený na dopoludňajšie a popoludňajšie vyučovanie. Dopoludnie sa začínalo o 7.30 a končilo sa o 10. hodine. Popoludní sa začínalo vyučovanie o 13.30 a končilo sa o 16. hodine. V ľudových školách s jedným učiteľom sa dopoludnia učili druháci a popoludní prváci.
Základné predmety
Základným komunikačným nástrojom okrem reči je písaný prejav. Preto podľa Ratia malo nastať zjednotenie aj v tomto smere. Nato, aby bol písomný prejav zrozumiteľný, mal každý žiak aspoň do istej úrovne ovládať krasopis. Boli zároveň vydané vzorové tvary písmen v podobe kovových odliatkov, ktoré mali byť distribuované na všetky školy.
Vyučovanie počtov malo byť založené nielen na oboznámení sa s pravidlami jednotlivých úkonov, ale malo obsahovať aj príklady z praxe - peňažné úlohy, platné váhy a miery nielen v habsburskej monarchii, ale aj v iných krajinách, „ktoré sú s nami v nejakom obchodnom styku“.