Ktoré prikázania sú najdôležitejšie v Biblii?

Desatoro Božích prikázaní je základným kódexom katolíckej viery. Tieto prikázania, obsiahnuté v Svätom písme, sú usmerneniami pre život každého katolíka, ktorý túži prežiť svoj pozemský život v harmónii s Bohom a so svojimi blížnymi. Otázkou však zostáva, ktoré z týchto prikázaní sú tie najdôležitejšie.

Keď sa Ježiša opýtali, ktoré je najväčšie prikázanie v zákone, odpovedal: “Milovať budeš Pána svojho Boha celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou.” (Matúš 22:37) Druhé najdôležitejšie prikázanie v celej Biblii je: “Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého.” (Matúš 22:39)

Jeden zo zákonníkov, ktorý počul, ako sa dohadujú, podišiel bližšie, lebo videl, že Ježiš im odpovedal správne. Spýtal sa ho: „Ktoré prikázanie je zo všetkých najdôležitejšie?“ Ježiš odpovedal: „Najdôležitejšie je toto: Počuj, Izrael! Pán, náš Boh, je jediný Pán! Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou dušou, celou mysľou a celou silou. Druhé je toto: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého. Iného väčšieho prikázania ako sú tieto, niet.“

Židia považujú úvodnú vetu: „Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egyptskej zeme, z domu sluhov“ za súčasť prvého prikázania. Niektoré cirkvi naopak nesprávne zlučujú prvé a druhé prikázanie a posledné desiate rozdeľujú na dve. V úvode k zákonu sa Boh ľuďom predstavuje ako vysloboditeľ, ktorý je oprávnený tým, ktorých vyslobodil, stanoviť taký spôsob života, aby sa znovu nedostali do otroctva. Prehlasuje o sebe: „Ja som Hospodin, tvoj Boh“. On je Boh, ktorý nás stvoril (Žalm 95,3.5.6), ktorý nám dáva a udržuje život (Iz 42,5). Pri štúdiu a rozbore Desatora nám nejde iba o akýsi všeobecný zákon, o mravné normy, ale máme čo do činenia s veľkým, mocným a večne živým Bohom, ktorý nás má nekonečne rád. V každom z desiatich prikázaní hovorí o sebe aj o nás, hovorí o našom vzájomnom vzťahu. Desatoro nám ukazuje, akým životom skutočne žijeme, a stanovuje, akým životom by sme mali žiť podľa želania toho, kto nás prišiel zachrániť rovnako ako Izraelitov z egyptského otroctva.

Desatoro Božích prikázaní

Desatoro bolo dané Mojžišovi na dvoch kamenných doskách a je pozoruhodné, že na prvej doske sú len prikázania, ktoré poukazujú na vzťah človeka s Bohom, pričom na druhej kamennej doske sú príkazy, ktoré sa vzťahujú na človeka voči človeku. Preto môžeme povedať, že prvá doska, na ktorej je podľa Ježiša najväčšie prikázanie, vysvetľuje lásku naproti Bohu a na druhej doske je láska k blížnemu podrobne vysvetlená. Obe tieto prikázania začínajú slovami: “Milovať budeš…”, čo je pozitívny príkaz (usmernenie). Hebrejské slovo Tóra, sa zvykne prekladať ako “zákon” a doslovnejšie ako “ukázať cestu”, takže ak niekto nemá rád slovo zákon alebo príkaz, môže desatoro považovať za “Bohom daný smer cesty”. Taký smer cesty, ktorý je základnou podmienkou úspešného života.

Ako znejú jednotlivé prikázania a čo obsahujú?

• 1. prikázanie: Ja som Pán, Boh tvoj!
• 2. prikázanie: Nevezmeš meno Božie nadarmo!
• 3. prikázanie: Pamätaj, aby si deň sviatočný svätil!
• 4. prikázanie: Cti otca svojho i matku svoju!
• 5. prikázanie: Nezabiješ!
• 6. prikázanie: Nescudzoložíš!
• 7. prikázanie: Nepokradneš!
• 8. prikázanie: Nebudeš krivo svedčiť proti blížnemu svojmu!
• 9. prikázanie: Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke blížneho svojho!
• 10. prikázanie: Nebudeš žiadostivo túžiť po majetku blížneho svojho!

Na kamenný doskách sú vo väčšej miere zákazy. Prvá doska hovorí, čo nemáme robiť v záujme toho, aby sme vedeli milovať Boha z celej sily, mysľou, srdcom a dušou. Pozrúc sa na túto požiadavku zoči voči, objavuje sa otázka, či sa dá milovať na niekoho príkaz. Preto je lepšie pomenovanie “ukazovanie smeru” alebo “Božia žiadosť”.

Počas stáročí ľudia začali tento zákon praktizovať. Čo je v zákone dôležité? Litera zákona alebo duch zákona. Jednoznačne, duch zákona. Ak odíde zo zákona duch, tak ten zákon je potom na nič. Pán Ježiš nám hovorí, že ak soľ stratí chuť, tak je na nič. Ak odíde zo zákona láska, milosrdenstvo, dobrota, tak takýto zákon je na nič.

Desatoro nám ponúka usmernenie pre správne konanie vo všetkých našich vzťahoch - s Bohom i blížnymi.

I. NAJDÔLEŽITEJŠIE PRIKÁZANIE (1. „Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egyptskej zeme, z domu sluhov. Ľudia všeobecne uznávajú potrebu určitých mravných zásad pre človeka a pre spoločnosť. Uznávajú, že dodatočné postihovanie ľudí za priestupky je núdzovým riešením, a preto by sa s mravnými zásadami mali zoznamovať ľudia už od detstva. Väčšine takto zmýšľajúcich ľudí však stačia zásady napísané na druhej doske zákona - cti svojich rodičov, nezabiješ, nezosmilníš, nepokradneš… avšak prikázania prvej dosky považujú za zbytočné. „O akom Bohu hovoríte? Boh predsa nie je …“ Títo ľudia zabúdajú na jeden dôležitý princíp. PRVÉ PRIKÁZANIE SA STÁVA ZÁKLADOM VŠETKÝCH ZÁKONOV, mravných princípov, stredom, od ktorého sa všetko odvíja. Je najväčším prikázaním. V ňom sú obsiahnuté všetky ostatné. Je akýmsi srdcom. Ak ho ľudia vypustia zo svojho mravného kódexu, ten, aj keď je akokoľvek dobre formulovaný, je bez života, bez sily, chýba mu srdce. Prvé prikázanie dáva zmysel a cenu všetkým ostatným a všetky ďalšie, ktoré sa dotýkajú našich konkrétnych životných situácií, dávajú spätne zmysel prvému prikázaniu. Na začiatku všetkých Božích požiadaviek stojí ako hlavný princíp bezpodmienečné uznanie Boha a úcta k nemu. Človek nie je zvrchovaným pánom svojho života, narodí sa, starne, ovplyvňujú ho okolnosti a nakoniec zomiera.

Prikázanie zaznamenané v Desatore sa mnohým ľuďom javí ako obmedzenie, ochudobnenie života, pretože spravidla začínajú záporom „NE…“ Mnohé ďalšie biblické miesta však tieto prikázania predkladajú v kladnej polohe. Kým 1. prikázanie znie: „nebudeš mať iných bohov okrem mňa“, Ježiš Kristus povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom…“ Božie prikázania človeka neobmedzujú, naopak, nabádajú nás ku konkrétnym pozitívnym činom, postojom a konaniu. Obohacujú a prehlbujú náš život. Boh dobre vie, že ľudia majú od nepamäti sklon uctievať niekoho či niečo - veci alebo božstvá, ktoré si vytvorili. Boli to nebeské telesá, príroda, zvieratá, stromy, bôžikovia, vlastné myšlienky, výtvory či úcta k sebe samým. Bohom sa človeku stáva všetko, čo postaví na prvé miesto vo svojom živote! Mať iných bohov znamená mať iné ciele života, inú orientáciu svojej existencie ako skutočného Boha. To on nám dáva život, silu, radosť, dary pre život, a preto len on má nárok na našu úctu a lásku. Je potrebné oddeliť hrubé pohanské modlárstvo od jemného vnútorného. Dnešní ľudia si vytvárajú iných bôžikov než ľudia v staroveku. Obdivujú sami seba a svoje diela. V obdive sa skláňajú pred technickými zázrakmi a veľkými dielami, ktoré vybudovali. Keby bola dnes usporiadaná výstava predmetov a vecí, ktoré sa pre dnešného človeka stali bohom, čo všetko by sme mohli vidieť? Mnoho bohov ľudia uctievajú vo svojom vnútri, sú to abstraktné, a napriek tomu rovnako nebezpečné veci-záľuby, vlastný program, vášeň, hýčkaný hriech, šport, ktorému venujeme všetko, v tomto zmysle i kultúra, úspech. Takým bohom dnes mnoho ľudí stavia svoje oltáre. Pozitívnym zmyslom 1. prikázanie je vytvárať a posilňovať pravú vieru, lásku k Bohu a dôveru v neho. Boh, ktorého opisuje biblia, je JEDINÝM PRAVÝM BOHOM. „Ja som Hospodin, a niet viacej nikoho; nie je Boha krome mňa…“ (Iz 45,5) Aké dôkazy svojho božstva a moci Boh predkladá? Tým prvým a najväčším je jeho stvoriteľská moc. Boh stvoril v šiestich dňoch náš svet a všetko, čo je na ňom (2 Moj 20,11; Žalm 96,8-10; 86,8-10; Iz 45,18-22; Jer 10,10-15). Ďalším veľkolepým dôkazom božskej moci je predpovedanie budúcnosti. Stovky dnes už naplnených a čoskoro splnené najväčšie proroctvo o Božom kráľovstve dokazujú, ako veľký, múdry a mocný je Boh. Ďalším dôkazom božstva a moci nášho Pána je skutočnosť, že za nás z lásky zomrel na kríži a po troch dňoch zase vstal z mŕtvych. Má moc nad smrťou, a preto je schopný nám zaručiť splnenie sľubu, že nám dá život večný! (1 Kor 15,3-6.17-20.

II. SPRÁVNY SPÔSOB UCTIEVANIE BOHA (2. „Neučiníš si rytiny ani nijakej podoby tých vecí, ktoré sú hore na nebi, ani tých, ktoré sú dole na zemi, ani tých, ktoré sú vo vodách pod zemou. Izraelský národ sa v starozákonnej dobe príkro odlišoval od ostatných národov. Neuctievali žiadnych bôžikov, sochy či obrazy (ak boli verní Bohu), zatiaľ čo v okolitých národoch sa to bôžikmi priam hemžilo. Ľudia mali vždy sklon Boha si zviditeľniť, stvárniť a oprieť sa o hmatateľnú prítomnosť. (Možno preto dodnes niektorí ľudia hovoria: Ak neuvidím, neuverím.) Preto si robili svojich bohov v podobe sôch a obrazov. Za vzor si brali nebeské telesá, slnko, mesiac, hviezdy - uctievané predovšetkým v starej Asýrii a v Babylone. Egypťania si brali ako vzor skôr zvieratá a vtáctvo a nachádzame rad bohov podobných bájnym bytostiam z podsvetia, z vodných hlbín, jaskýň … Všetko pohanstvo bolo a je kultom prírody, uctievaním ľuďmi nepochopiteľných síl. Apoštol Pavol však v liste Rimanom napísal, že vytváranie a uctievanie bohov a modloslužba prírodným silám viedla k postupnej degradácii, mravnému úpadku ľudstva. Miesto Stvoriteľa, ktorého človek nevidí, sa začali ľudia klaňať stvoreniu, pretože sa mu zdalo bližšie, prístupnejšie, a pretože s ním mohli ľahšie manipulovať. Pozvoľna sa z „bohov“ stávali zlí páni! Modly nie sú len nevinné figúrky so smiešne vycerenými zubami, vhodné len na strašenie detí!

Zarážajú vás v druhom prikázaní slová: „ktorý navštevujem neprávosť otcov na synoch do tretieho i štvrtého pokolenia tých, ktorí ma nenávidia,“? Tato veta z druhého prikázania prezrádza, že uctievanie vytvorených modiel, obrazov a sôch prináša tragické následky. Ľudia „Pretože poznajúc Boha neoslavovali ho ako Boha ani mu neďakovali, ale zmárniveli vo svojich myšlienkach, a zatemnilo sa ich nerozumné srdce, hovoriac o sebe, že sú múdri, stali sa bláznami a zamenili slávu neporušiteľného Boha za podobnosť obrazu porušiteľného človeka i vtákov i štvornohých tvorov i zemeplazov. Preto ich tiež aj Boh ta vydal v žiadostiach ich srdca do nečistoty, aby prznili svoje telá medzi sebou, ako takí, ktorí premenili pravdu Božiu na lož a radšej sťa Boha ctili a bohoslúžili stvoreniu než Stvoriteľovi, ktorý je požehnaný na veky. Ameň. 1. Uctievanie bohov a model viedlo k úpadku Izraela a žiaľ, neskôr aj kresťanskej cirkvi! Cez výslovný zákaz Izrael podliehal vplyvom okolitých národov a preberal ich modly a potom aj ich morálku! Kresťanská cirkev prvých storočí nemala žiadne obrazy ani sochy. On to bol, kto rozdelil Desatoro na symbolické čísla tri a sedem, aby dosiahol „ideálny“ počet povinností voči Bohu a voči človeku (tri a sedem). Tým prvé a druhé prikázanie zúžil na: „V jedného Boha veriť budeš“, kde nie je ani zmienka o uctievaní obrazov a sôch.

Pohanské uctievanie modiel - modloslužba - bola v starozákonnej dobe často spojená so sexuálnou neviazanosťou (2 Moj 32,25; 4 Moj 25,1-3; Rim 1,26.27). Medzi Kananejskými kmeňmi sa často rýchlo šírili pohlavné choroby, ktoré doslova fyziologicky, dedične degenerovali celé kmene. To je význam slov, že Boh „navštevuje neprávosť otcov na synoch“. Boh položil zodpovednosť za zdravie detí na rodičov, keď tí zvrhlým spôsobom života v modloslužbe degenerujú zdravie svojich potomkov, boh tomu nebude brániť! Archeológovia v Karmelitskej jaskyni v Palestíne našli v jednej „civilizačnej“ vrstve kostry ľudí vyvinutých a zároveň kostry ľudí zdegenerovaných. Nie teda vývojových medzičlánkov, ale ľudí zdegenerovaných. Preto Boh v Starom zákone musel nechať vyhubiť niektoré pohanské kmene, ktoré boli najviac zdegenerované a choré. Preto Boh tak rezolútne odmieta akékoľvek spojenie svojho ľudu s týmito praktikami. Prečítajte si 5 Moj 18,9-14 a Iz 8,19-20. Špiritizmus je takzvané spojenie s domnele mŕtvymi ľuďmi, kedy vlastne médium „vytvára“ akýsi „obraz, spodobnenie“ domnelo mŕtveho človeka. Je to však priame spojenie s nepriateľom Božím, a preto sa Boží ľud má vyvarovať aj tejto formy „modloslužby“ (1 Sam 28. Prečítajme si, čo Kristus povedal žene zo Samárie: Ján 4,20-24 (Sk 17,24.25).

III. NEBEZPEČENSTVO NEÚCTY A ZOVŠEDNENIA (3. „Nevezmeš mena Hospodina, svojho Boha, nadarmo. Boží zákon sa dotýka ľudského myslenia, slov i činov. Po zákaze uctievanie obrazov logicky nasleduje prikázanie, ktoré zakazuje zneužívanie Božieho MENA. Boh, ktorého síce nemôžeme vidieť, sa nám dostatočne zjavil svojim menom. Možno, že si hovoríme - záleží vôbec na nejakom slovíčku? Áno, za ním sa skrýva NAJVYŠŠIA BYTOSŤ VO VESMÍRE. Každý z nás má svoje meno, ktoré človeka vyznačuje, špecifikuje (Iz 43,1). Každý z nás si svoje meno váži. Poškodzovanie mena druhých je ako nactiutŕhanie trestné. V biblických časoch meno vyznačovalo charakterové vlastnosti jedinca. Ako znie Božie meno? Mojžiš sa Boha pýtal na meno a dostal odpoveď: „Pán - som, ktorý som.“ (2 Moj 3,14) Je to meno? Hebrejská písmená JHVH (prekladané Pán alebo Hospodin) znamenajú „večný“. V biblii sa nám Boh predstavuje celým radom ďalších výrazov - Boh, Všemohúci, Pán, Otec… Najdokonalejšie sa nám však zjavil v Ježišovi Kristovi, pôsobí na nás prostredníctvom Ducha Svätého. Boh však zdôrazňuje, že sme zachránení len skrze jedno meno: Sk 4,12. Za každým z týchto výrazov stojí živý Boh, ktorý je ochotný nám pomôcť a spasiť nás, keď jeho meno vyslovíme. Božie meno je pre nás SVÄTÉ. brať Božie meno nadarmo - zbytočne. Keď sa ľudia hnevajú, niečo sa im nedarí - čo povedia? Vyslovia Božie meno! Židia mali Božie meno v takej úcte, že ho radšej ani nevyslovovali, ale odpisovali. Bežný hovor dnešného človeka je doslova pretkaný zneužívaním Božieho mena! Božie meno nepoužívajme zbytočne často, ani k nejakej reklame (ako napr. „Boh nenechá bez trestu toho…“ Prečo len pri tomto prikázaní je vyslovené varovanie pred trestom? Boh je svätý. Môžeme to prirovnať k vysokému napätiu. Všade okolo sú tabuľky: Životu nebezpečné! A predsa sa nájdu odvážlivci, ktorí… je to trest? Keď sa človek neúctivo dotýka Božieho mena a berie ho na ľahkú váhu, prejavuje nedostatok úcty a lásky k samotnému Bohu a strháva ostatných k podobnej neúcte. Tým zarmucuje a odmieta toho, kto ho stvoril a kto ho môže zachrániť pre večnosť. V Božom mene je nám otvorená cesta záchrany.

Kristus povedal, že všetko dobré aj zlé má svoj pôvod v mysli (Mat 15,18.19). Preto je nutné nechať si Božou mocou premeniť myslenie (Rim 12,2) a zaoberať sa dobrými a čistými myšlienkami (Fil 4,8). Boh si želá, aby sme boli čistí a úctiví vo svojom myslení, a potom budeme čistí a úctiví vo svojom konaní a slovách. Ako správne ctiť Božie meno? Nie je správne ho nevyslovovať vôbec. Boh si želá, aby sme ho oslovovali, aby sme o ňom hovorili, vyznávali, chválili ho - ale vždy v úcte, vždy si máme uvedomiť, pred kým stojíme a o kom hovoríme.

Boh tu začína tak, že On je ten, ktorý nás vyviedol (Izrael) z Egypta - toto môžeme rozumieť tak, že to platí pre každého človeka, lebo Egypt v Biblii je znakom otroctva. Jób hovorí, že život človeka na tejto zemi je ako život otroka. Nielen fyzicky, ale aj v spirituálnom zmysle. Človek je otrokom márností, nezmyselného kolotoču v živote, jednoducho otrokom nerozumu. Čím viac človek napreduje, zisťuje, že ciele, ktoré si predstavoval nevie uskutočniť. Ide po šikmej ploche dole do väčšieho otroctva. Niektorí ľudia ani nespoznajú, aký zmysel má ich existencia na tejto zemi. Odkaz Biblie znie, že Boh je ten, ktorý vie vyslobodiť človeka z domu otroctva. Najprv duchovne (spirituálne) je schopný vyslobodiť človeka na to, aby začal žiť zmysluplný život. Táto zmysluplnosť sa dá nájsť výhradne iba v Bohu. Človek je schopný nájsť sám seba iba v Bohu.

Boh si preto nárokuje, aby sme Ho milovali celým srdcom, dušou, silou a mysľou, lebo On poslal jediného syna a obetoval Ho za nás, aby nás zachránil. Tak, ako apoštol Ján píše v 1. Jánovej 4:19: “My milujeme Jeho, pretože On, prvý miloval nás.” Pravdupovediac človek, kresťan, nie preto dodržiava tieto prikázania, lebo treba, lebo sa bojí trestu a Boha, ale preto, lebo existuje vzájomná láska medzi nimi. Boh preto nezačína príkazom ale prehlásením: “Vyviedol som ťa z Egyptskej zeme, z domu otrokov.” Najprv nás oslobodí skrze Ježiša Krista a potom Ho my, našou slobodnou vôľou, začíname milovať. Pre nás desatoro potom nie je príkaz, ale vyjadrujeme tým lásku k Bohu - prestávame mať cudzích Bohov pred Ním. Staroveké civilizácie uctievali rôzne veci. Každá jedna vec, mala svojho Boha (napr. bohyňa lásky - Venuša). V našej civilizácii dávajú ľudia pred Boha majetok, prácu, hobby, … takže aj my sme plní cudzími bohmi.

Boží odkaz pre nás je, aby sme nemali cudzích Bohov pred ním.

Dôležitosť prvého prikázania

Prvé prikázanie dáva zmysel a cenu všetkým ostatným a všetky ďalšie, ktoré sa dotýkajú našich konkrétnych životných situácií, dávajú spätne zmysel prvému prikázaniu. Na začiatku všetkých Božích požiadaviek stojí ako hlavný princíp bezpodmienečné uznanie Boha a úcta k nemu. Človek nie je zvrchovaným pánom svojho života, narodí sa, starne, ovplyvňujú ho okolnosti a nakoniec zomiera.

Prvým prikázaním Boh potvrdil, že On je naším Bohom a ukázal nám, aké miesto Mu patrí v našom živote: „Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egypta, z domu otroctva. Keď povedal „Ja som Hospodin,“ prakticky vyvrátil všetky ostatné náboženské systémy vrátane panteizmu, polyteizmu, deizmu a novodobého zmýšľania. Keď Boh hovorí „Ja som,“ odkrýva tým, že je bytosťou, nie obyčajnou prírodnou silou. Vraví: „Ja som. Cítim. Uvažujem. Boh nie je neosobnou silou, ako učí panteizmus. On ani nie je jedným z mnohých bohov, ako tvrdí polyteizmus. V protiklade s učením deizmu, ktoré hovorí, že Boh sa nezaujíma o záležitosti ľudí, prvé Božie prikázanie nám ukazuje, že máme takého Boha, ktorý vidí, počuje a zaujíma sa.

Biblia hovorí, že Boh je žiarlivým Bohom. Slovo „žiarlivý“ neznamená, že Boh niečo ovláda, dožaduje sa a od rozčúlenia takmer vyletí z kože bez najmenšej príčiny či provokácie. Ježiš povedal: „Veď čo osoží človeku, ak získa hoci celý svet, ale utrpí škodu na duši? Je dnes Boh na prvom mieste v tvojom živote?

Boh stvoril človeka, aby bol milovaný a aby miloval. „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom a celou svojou dušou a celou svojou mysľou. To je veľké a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého. Nové prikázanie zdvihlo úroveň vzťahu z „milovať blížneho ako seba samého“ na „milovať tak, ako Kristus miloval nás“.

Je potrebné oddeliť hrubé pohanské modlárstvo od jemného vnútorného. Dnešní ľudia si vytvárajú iných bôžikov než ľudia v staroveku. Obdivujú sami seba a svoje diela. V obdive sa skláňajú pred technickými zázrakmi a veľkými dielami, ktoré vybudovali. Keby bola dnes usporiadaná výstava predmetov a vecí, ktoré sa pre dnešného človeka stali bohom, čo všetko by sme mohli vidieť? Mnoho bohov ľudia uctievajú vo svojom vnútri, sú to abstraktné, a napriek tomu rovnako nebezpečné veci-záľuby, vlastný program, vášeň, hýčkaný hriech, šport, ktorému venujeme všetko, v tomto zmysle i kultúra, úspech. Takým bohom dnes mnoho ľudí stavia svoje oltáre.

Desatoro Božích prikázaní:

tags: #ktore #prikazania #tieto #dve #sa #pytali