Tajné vysviacky biskupov v ČSSR a ich vplyv na cirkev

Publikácia si kladie za cieľ priblížiť verejnosti zapojenie sa katolíckej cirkvi do Nežnej revolúcie v roku 1989. Ak chceme vidieť tieto udalosti v celej šírke, nemôžeme tento pohľad zjednodušiť iba na obdobie od 17. novembra. Zapojenie sa cirkvi do Nežnej revolúcie bolo iba vyvrcholením jej úsilia o slobodu.

Komunistická štátna moc v Československu prijala najmä po roku 1948 sériu opatrení, ktoré okliešťovali činnosť cirkví a podrobovali ich úplnej kontrole štátnych orgánov. Následné prenasledovanie kňazov i veriacich vyvolalo reakciu v podobe postupného formovania tzv. skrytej cirkvi. Tá zabezpečovala pôsobenie najmä v tých oblastiach duchovného života, v ktorých bola oficiálna cirkev silne obmedzovaná alebo kontrolovaná.

V súčasnosti sú v spoločnosti i v historiografii známe mnohé skutočnosti z existencie a pôsobenia skrytej cirkvi na Slovensku. Týka sa to najmä tajných biskupských svätení v 50. rokoch či pôsobenia niektorých aktívnych laikov združených najmä okolo osobnosti Jána Chryzostoma Korca. Mnohé ďalšie skutočnosti dotýkajúce sa skrytého pôsobenia cirkví na Slovensku však zostávajú neznáme, alebo je o nich len málo informácií a to aj napriek ich zásadnému významu v živote súdobej spoločnosti a osobitne pri formovaní odporu proti komunistickému režimu.

Režim garantoval náboženskú slobodu už v Ústave 9. mája z roku 1948, pričom v Ústave ČSSR z roku 1960 v druhej hlave v článku 32 stálo: „Sloboda vyznania je zaručená. Každý môže vyznávať akúkoľvek náboženskú vieru, alebo byť bez vyznania, aj prevádzať náboženské úkony, pokiaľ to nie je v rozpore so zákonom“. Realita však bola celkom odlišná ako v Ústave. V rámci tézy o náboženstve ako „ópiu ľudstva“ boli cirkvi prenasledované, kňazi boli väznení a odsudzovaní na vysoké tresty v najťažších podmienkach do lágrov, akým bol Jáchymov.

Cirkev to mala počas komunistickej doby v Československu obzvlášť ťažké. Jej činnosť bola veľmi obmedzená, ľudia, ktorí sa angažovali za svoju vieru, boli prenasledovaní, mnohí strávili roky vo väzeniach, mnohí zomreli ako mučeníci. Ale Cirkev to prežila. Nakoľko nebolo isté, či jedného dňa nebude Cirkev a náboženstvo v Československu zakázané, rozvíjali sa pomaly, ale iste, aj tajné štruktúry Cirkvi, kde boli ľudia činní, ale v skrytosti. Vyvinulo sa ilegálne štúdium teológie, tlačila a rozmnožovala sa náboženská literatúra, konali sa duchovné cvičenia a rôzne stretká a slávili sa bohoslužby v malých spoločenstvách. V mnohých oblastiach pôsobili ľudia, ktorí boli tajne vysvätení za kňazov. Mnohí boli dokonca aj ako ženatí vysvätení v gréckokatolíckom ríte, kde je vysviacka ženatých mužov možná a bežná.

Prenasledovanie cirkvi a internácie biskupov

Komunisti od začiatku hľadali spôsob, ako zlomiť cirkev. Po akcii P bola zlikvidovaná Gréckokatolícka cirkev a biskupi Pavol Peter Gojdič a Vasiľ Hopko boli 28. apríla 1950 uväznení. V dňoch 2. - 5. V júli 1950 bol uväznený trnavský pomocný biskup Michal Buzalka, v septembri 1950 spišskí biskupi Ján Vojtaššák a Štefan Barnáš.

Po akcii K - násilnom sústredení rehoľníkov -, ktorá sa uskutočnila v apríli a máji 1950, nasledovala internácia biskupov v ich vlastných rezidenciách. Prvým internovaným slovenským biskupom v Česku bol rožňavský biskup Róbert Pobožný. V internácii už boli pražský arcibiskup Josef Beran a českobudějovický biskup Josef Hlouch, neskôr sa k nim pridal aj brniansky biskup Karel Skoupý. Internovaní biskupi boli úplne izolovaní od vonkajšieho sveta.

Po krátkom čase boli biskupi Pobožný a Skoupý prevezení do internácie v zámočku v Roželove pri Rožmitáli. Pobožný súhlasil s ponukou zložiť sľub vernosti a 20. októbra 1956 bol uvoľnený z internácie. Ďalší dvaja - spišský sídelný biskup Ján Vojtaššák a trnavský svätiaci biskup Michal Buzalka - sa dostali do izolácie v Čechách v roku 1956. Biskupov neskôr odviezli do charitného domova v Děčíne, čo najďalej od Slovenska. Nový zásah proti biskupovi Vojtaššákovi sa uskutočnil 11. apríla 1958. Orgány ŠtB mu vykonali dôkladnú domovú prehliadku a potom ho v noci z Děčína eskortovali do Paběníc v okrese Kutná Hora. Prezident republiky mu 4. októbra 1963 odpustil zvyšok trestu. Dva dni nato biskup Vojtaššák opustil väzenie a prišiel k synovcovi - kňazovi Tomášovi Vojtaššákovi do Oravskej Lesnej.

Posledným slovenským biskupom internovaným v Čechách bol gréckokatolícky pomocný biskup Vasiľ Hopko, ktorý bol 12. mája 1964 prepustený z väzby pre vážny zdravotný stav. Na otvorení Druhého vatikánskeho koncilu sa nezúčastnilo vyše 250 pozvaných biskupov z východného bloku Európy. Zo Slovenska nemohli prísť Ján Vojtaššák, Róbert Pobožný, Štefan Barnáš a Vasiľ Hopko. Po rôznych diplomatických rokovaniach priletela do Ríma deň pred otvorením koncilu 10. októbra 1962 dvanásťčlenná delegácia z ČSSR. Podľa časopisu Hlasy z Ríma, ktorý vydával Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, sa na príprave a otvorení koncilu mohli podieľať slovenskí a českí kňazi žijúci v emigrácii.

Účasť biskupov z ČSSR na Druhom vatikánskom koncile

Počas prvej fázy koncilu vystupovali naši traja biskupi veľmi rezervovane, ba ani jeden z nich nepožiadal o slovo, ako to robili iní biskupi. Vari za jediné verejné vystúpenie na koncile v roku 1962 môžeme pokladať obrad intronizácie evanjelia biskupom Lazíkom. Bol to obrad uctenia si knihy evanjelií a jej položenia na zlatý podstavec v tvare trónu. Takýto obrad sa konal po každej omši pred zasadaním koncilu. Biskup Ambróz Lazík mal 7.

Predsa len však nájdeme text pochádzajúci z pera biskupa Nécseya, ktorým začiatkom novembra predložil predsedníctvu koncilu svoje písomné pripomienky - tzv. animadversiones - vo veci zmien v slávení svätej omše. Biskupi Nécsey, Lazík a Tomášek dostávali z československého veľvyslanectva pokyny, aby na koncile predostreli otázku „svetového mieru“. Boli dva týždne pred ukončením prvej fázy koncilu, no o svetovom mieri nepadlo ani slovo. Páter Pavol Hnilica, ktorého biskupská hodnosť sa ešte stále držala v utajení, upokojoval biskupa Nécseya slovami: „Vysvetlite veľvyslanectvu, že koncil nie je parlament ani zasadanie Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva. A keby vám aj dali slovo, čo by ste tým dosiahli? Vyhrážky veľvyslanectva a zastrašovanie našťastie zostali len pri slovách. Biskupom bolo umožnené zostať do konca prvej fázy a 11. decembra 1962 odletela z Ríma celá koncilová výprava späť do Československa.

V roku 1963 boli naši biskupi naplnení väčším pokojom, ako to bolo v roku 1962. Ešte na jar však tomu nič nenasvedčovalo. Do Večného mesta mohol prísť až koncom júna - na korunováciu nového pápeža Pavla VI. Pápež Pavol VI. určil 29. september 1963 za dátum otvorenia druhej fázy zasadania koncilu. Z Československa naň priletela desaťčlenná výprava - mala síce o dvoch členov menej ako pred rokom, ale zato o jedného biskupa viac: Nécsey, Tomášek, Lazík a Pobožný.

Ešte väčším prekvapením a zábleskom nádeje bola správa z 3. októbra 1963, že v Československu boli na slobodu prepustení arcibiskup Beran a biskupi Skoupý, Vojtaššák, Hlad a Zela. Pri rozprave o dokumente o cirkvi Lumen gentium biskup Nécsey podal písomnú pripomienku, aby sa nezabúdalo, že biskup je povinný „starať sa aj o duchovný život svojich kňazov“. Biskup Tomášek potom v mene všetkých biskupov verejne vystúpil na 56.

Dva príspevky, ktoré predniesol biskup Pobožný z Rožňavy, koncilová komisia prijala s plnou vážnosťou. „Cieľ Druhého vatikánskeho koncilu je pastoračný, a preto má na zreteli obnovu cirkvi, snahu o posvätný ekumenizmus a dialóg s celým svetom v duchu Kristovej lásky.“ Takto zhrnul ciele koncilu biskup Nécsey vo svojom príhovore 16. septembra 1964. Biskup Nécsey bol členom koncilovej komisie pre laický apoštolát, ktorá mala v roku 1964 predstaviť dokument o laikoch v cirkvi. Biskup Nécsey, podobne ako mnohí ďalší konciloví otcovia, žiadal, aby sa v dokumente zdôraznil Máriin titul „Matka cirkvi“. Argumentoval pritom faktom, že kde sa pestuje mariánsky kult, tam veriaci upevňujú svoju príslušnosť k cirkvi a ľahšie zdolávajú životné prekážky.

Zverejnením svojej vysviacky dostal právo zúčastňovať sa na koncile ako každý iný biskup a nielen ako odborný poradca.

Ku koncu tretieho obdobia koncilových zasadaní chcel v mene biskupov Československa prehovoriť taktiež biskup František Tomášek vo veci sociálnej náuky cirkvi. Pre krátkosť času bol požiadaný, aby svoj príspevok predložil len písomne. Myšlienka biskupa Tomáška našla uplatnenie v roku 1967, keď pápež Pavol VI.

Okrem kardinála Berana a biskupov Hnilicu a Rusnáka sa na koncile podarilo prehovoriť aj ďalšiemu biskupovi zo spomínanej sedmičky. Bol ním biskup František Tomášek, ktorý vystúpil na koncile 30. Tomášek neprehovoril len v mene biskupov Československa, ale v mene štyridsiatich biskupov z Európy, Afriky a Latinskej Ameriky. Na rozdiel od kardinála Berana a biskupov Hnilicu a Rusnáka sa jeho príhovor neobmedzoval len na ateizáciu socialistickej vlasti. Okrem Tomáška, Berana, Hnilicu a Rusnáka chcel v priebehu októbra 1965 prehovoriť aj biskup Nécsey, ako aj biskup Hnilica. Pre krátkosť času sa však k slovu nedostali, resp.

Skúsenosť komunistického prenasledovania a nútenej emigrácie primäli biskupa Hnilicu čeliť zo všetkých síl ateistickej ideológii marxizmu a jej podobám. K misijnému dokumentu podľa biskupa Hnilicu je potrebné zmeniť tradičné metódy a kresťania by mali životom ukázať, že ich viera slúži na sociálny, kultúrny a ekonomický rozvoj. Biskup Hnilica predostrel koncilovej komisii ešte jednu písomnú pripomienku, ktorou komentoval dokument o účinkovaní a živote kňazov Presbyterorum ordinis.

Kardinál Josef Beran s pápežom Pavlom VI. K dekrétu o účinkovaní a živote kňazov sa chcel vyjadriť aj biskup Eduard Nécsey z Nitry 16. októbra 1965. Svoj príspevok odovzdal komisii napokon písomne. V prvom rade podotkol, že základnou úlohou kňaza nie je len „služba svojim bratom“, ako tvrdil návrh dokumentu, ale aj pre neho platí základné povolanie človeka žiť k oslave Boha. Aj biskup Pobožný poslal koncilovej komisii, a to dokonca dvakrát, svoje pripomienky k tomuto dekrétu.

Dňa 20. septembra 1965 požiadali o slovo aj dvaja kardináli spoza železnej opony. Prvým bol poľský kardinál Wyszyński, ktorý už aj predtým obhajoval slobodu vierovyznania. Druhým rečníkom bola nová tvár. Bol ňou pražský arcibiskup Josef Beran, ktorý bol deportovaný do exilu v Ríme. Keď moderátor uviedol jeho meno, Chrámom sv. Kardinál Beran vystúpil v rozprave o teologickom význame slobody, ktorý zdôvodnil citátom apoštola Pavla: „... všetko, čo nie je z viery, je hriech“ (Rim 14,23). „Takto sa v mojej vlasti vidí, že Katolícka cirkev bolestne pyká za nedostatky a hriechy, ktoré v jej mene boli páchané proti slobode svedomia. Tak to bolo v 14. storočí upálením kňaza Jana Husa a v 17. storočí násilným donútením veľkej časti českého národa znovu prijať katolícku vieru... Týmto spôsobom svetská moc si myslela, že tým slúži Katolíckej cirkvi, v skutočnosti spôsobila hlbokú ranu v srdci národa... Do koncilu sa ešte službou zapojil aj slovenský diakon Ján Ondič z Budkoviec, ktorý žil v Ríme.

Pri zhodnotení účasti našich biskupov na koncile musíme povedať, že najväčší prínos pre Druhý vatikánsky koncil znamenala ich pastoračná starostlivosť a pastoračný prístup. Proticirkevní tajomníci a mocenský aparát ich vnímal ako premenených, odvážnych a nebojácnych. Duch Svätý pôsobí v cirkvi a v ľudských dušiach.

Tajné vysviacky a skrytá cirkev

Komunistická štátna moc v Československu prijala najmä po roku 1948 sériu opatrení, ktoré okliešťovali činnosť cirkví a podrobovali ich úplnej kontrole štátnych orgánov. Následné prenasledovanie kňazov i veriacich vyvolalo reakciu v podobe postupného formovania tzv. skrytej cirkvi. Tá zabezpečovala pôsobenie najmä v tých oblastiach duchovného života, v ktorých bola oficiálna cirkev silne obmedzovaná alebo kontrolovaná.

Dňa 2. januára 1951 prijal jezuitský kňaz Pavol Hnilica z rúk apoštolského administrátora Rožňavskej diecézy, biskupa Róberta Pobožného, v pivničných priestoroch rožňavskej nemocnice tajnú biskupskú vysviacku. Jeho vysvätením sa zahájila tzv. jezuitská línia tajných biskupských vysviacok, ktoré mali zabezpečiť umlčanej Cirkvi na Slovensku v období komunistickej totality prežitie. Pavla Hnilicu preto právom možno nazvať biskupom umlčanej Cirkvi. Napriek jeho veľkým zásluhám, najmä o pád komunizmu vo východnej Európe, zostáva na Slovensku stále neznámou a aj nedocenenou osobnosťou.

Keď sa v septembri 1952 biskup Hnilica ocitol v Ríme ako utečenec z „komunistického raja“, jeho prvoradou úlohou bolo presvedčiť Svätú stolicu na čele s pápežom Piom XII. o správnosti jeho krokov. V marci 1954 predložil pápežovi a generálnemu predstavenému jezuitov Jeanovi Baptistovi Janssensovi niekoľkostostranovú správu, ktorej cieľom bolo jednak pravdivo a zasvätene informovať o prenasledovaní Katolíckej cirkvi a katolíkov komunistickým režimom v Československu, jednak dosiahnuť pochopenie Svätej stolice a zmiernenie váhavého postoja k tajným biskupským vysviackam. Touto správou, ktorá neskôr vyšla knižne a bola preložená do niekoľkých svetových jazykov, Hnilica dosiahol faktické udelenie súhlasu Svätej stolice pre vznik a pôsobenie umlčanej cirkvi na Slovensku.

Dôkazom toho bol dekrét z júla 1954, ktorý stanovil presné podmienky pre tajné vysviacky biskupov a zabezpečil tým nepretržitú potestas ordinis, čiže stav, keď na Slovensku v rovnakom čase mali byť tajne vysvätení aspoň dvaja biskupi. Udelenie mimoriadnych fakúlt sa uskutočnilo v takom rozsahu, aké dovtedy pápeži nikdy neudelili. Vo všeobecnosti predstavoval dekrét základ pre založenie štruktúry podzemnej cirkvi na Slovensku, a de facto zostal v platnosti až do pádu komunistického režimu.

Hnilicov zásadný antikomunizmus, ktorý bol charakteristický pre celé jeho pôsobenie v nedobrovoľnej emigrácii, mal skôr eschatologický, než praktický rozmer. Bol presvedčený, že komunizmus predstavuje „mystické telo satanovo“ a podľa tejto predstavy ho bolo možné poraziť len nadprirodzenými prostriedkami: apoštolátom, modlitbou, vernosťou Kristovi a v neposlednom rade aj mučeníctvom. Mal mimoriadne dobrý vzťah predovšetkým k dvom pápežom - Pavlovi VI. a Jánovi Pavlovi II.

Po páde komunistického režimu boli všetci traja biskupi - Ján Vojtaššák, Pavol Peter Gojdič a Michal Buzalka - dňa 27. septembra 1990 rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach v plnej miere rehabilitovaní. Za náboženskú príslušnosť a nezlomnosť svojho presvedčenia zaplatili tým najcennejším - slobodou a životom. Boli stelesnením všeľudských hodnôt, na ktorých vrchole stojí láska k blížnemu, nadradená akýmkoľvek ideológiám. Strhujúce ľudské osudy týchto odsúdených, väznených a mučených biskupov sú obrazom našich dejín.

Významné osobnosti skrytej cirkvi

Najvýraznejšími osobnosťami boli lekár Silvester Krčméry a katolícky kňaz Vladimír Jukl. Okrem nich sa v tajnej cirkvi angažoval aj neskorší nitriansky biskup Ján Korec či politik a bývalý poslanec František Mikloško. Počiatky zoskupenia možno datovať do druhej polovice 60. rokov, keď Vladimír Jukl so Silvestrom Krčmérym založili prvý vysokoškolský krúžok. So študentmi diskutovali, viedli duchovné cvičenia a semináre. Obaja mali už predtým skúsenosť s komunistickým režimom - v 50. rokoch sa pre rozvoj hnutia laického apoštolátu ocitli vo väzení, kde čelili tvrdému vypočúvaniu a mučeniu. Krčméry po verdikte súdu, ktorý ho uznal vinným, strávil 10 rokov vo viacerých väzniciach v Česku a na Slovensku a tiež v pracovných táboroch. Jukl strávil vo väzení viac ako 13 rokov.

V roku 1974 založil Silvester Krčméry s Vladimírom Juklom Spoločenstvo Fatima, v ktorom vydávali samizdatovú literatúru a aj naďalej organizovali evanjelizačné spoločenstvá tajnej cirkvi. V 80. rokoch iniciovali aj činnosť Laického apoštolského hnutia, ktoré bolo základom pre Hnutie kresťanských rodín na Slovensku, Hnutie kresťanských spoločenstiev mládeže a eRko - Hnutie kresťanských spoločenstiev detí.

Aktivity skrytej cirkvi počas Nežnej revolúcie

Kresťanské podzemie sa začalo v revolučnom období postupne odkrývať. V rámci tajnej cirkvi sa formovali zoskupenia s rovnakým pohľadom a zameraním. Jedno z nich bolo Hnutie rodín na Slovensku, ktoré sa od svojho vzniku na začiatku sedemdesiatych rokov rozvíjalo v podzemí. Svojím vyhlásením z 23. novembra 1989 vyšlo prakticky z podzemia a pridalo sa k vyhláseniam vysokoškolákov a žiadalo neodkladne riešiť problémy, ktoré považovali za aktuálne. O týždeň neskôr, 29. novembra, sa konal generálny štrajk.

Z prostredia tajnej cirkvi vzišlo i „Vyhlásenie veriacich“ z 24. novembra 1989 a „Vyhlásenie katolíckych laikov k udalostiam posledných dní v Československu“. Druhé vyhlásenie vyzývalo veriacich a ľudí dobrej vôle na spoločnú modlitbu v nedeľu 26. novembra 1989 o 15.00 hod vo všetkých kostoloch na Slovensku. Medzi pozvanými na Chemickotechnologickej fakulte SVŠT bol aj biskup Ján Ch. Korec. 5. decembra 1989 v aule CHTF SVŠT sa uskutočnilo prvé historické verejné vystúpenie tajne vysväteného biskupa.

Tajná cirkev sa stala najorganizovanejším protikomunistickým hnutím na Slovensku a ako taká pretrvala počas celej normalizácie. Jej predstavitelia sa stále viac snažili dostať sa k slovu a zapojiť sa do verejného diskurzu, čím prejavili záujem nielen o boj za náboženské práva, ale aj základné ľudské práva. Veriaci požadovali najmä prepustenie väznených členov cirkvi. Toto ťaženie vyvrcholilo Sviečkovou manifestáciou, ktorej sa 25. marca 1988 zúčastnili tisíce ľudí. Požiadavky zúčastnených boli jasné - náboženská a občianska sloboda pre všetkých.

S uvoľnením totalitných okov a príchodom demokracie sa pominul aj nelegálny rozmer tajnej cirkvi a v roku 1989 v podstate prestala existovať, keďže svoj účel splnila. Boli pri významných udalostiach, ktoré prispeli k pádu totality. Žiadali nielen náboženskú slobodu, ale aj demokratickú a otvorenú spoločnosť. Zakladatelia tajnej cirkvi sa nenechali odradiť napriek skúsenostiam z tvrdých 50. rokov.

Prehľad biskupov väznených počas komunistického režimu

Po roku 1951 bolo z deviatich slovenských biskupov päť vo väzení. Zvyšní štyria boli izolovaní a v ich biskupských sídlach ich strážili príslušníci ŠtB. Potom čo na následky mučenia zomrel v leopoldovskej väznici biskup Gojdič (†1960) a krátko po prepustení z väzenia biskupi Buzalka (†1961), Barnáš (†1964), Vojtaššák (†1965) a Ambróz Lazík (†1969), na Slovensku ostal iba jediný biskup - osemdesiatročný Róbert Pobožný.

Nasledujúca tabuľka poskytuje prehľad biskupov, ktorí boli väznení počas komunistického režimu v Československu:

tags: #ktory #knaz #bol #vysveteny #tajne #v