Problematika prorockého účinkovania v Starom ako aj v Novom zákone je veľmi komplexná záležitosť. Redaktori časopisu Impulz si práve túto tému výslovne želali. To nie je bez významu. Iným príkladom aktuálnosti tejto témy je jedna z prvých kníh, ktorú vydalo Katolícke biblické dielo na Slovensku v roku 1997 s názvom: Kde sú dnes proroci?
Myslím, že dnešná doba tuší správne, keď obracia svoju pozornosť na prorocký fenomén, ktorý môže byť určitým ukazovateľom východiska zo súčasných problémov. Je to však zatiaľ len tušenie, ktoré potrebuje priestor.
Michelangelo - Prophet Jeremiah
Proroci v Starom Zákone
Proroci vystupujú v Starom zákone ako ľudia s neobyčajnou morálnou autoritou, ale sú pritom veľmi trápení. Žili obyčajne ako veľmi chudobní ľudia, zriedkakedy mali politický vplyv, a predsa dokázali v svojej dobe poukázať na tie najpodstatnejšie hodnoty. Jednou z ich najvlastnejších charakteristík je, že svoju životnú cestu postavili na osobnom kontakte s Bohom, ktorý ich povolal a neustále napĺňal svojím Duchom a novou silou.
Pod biblickou predstavou možno rozumieť obraz prorokov, ktorých posielal Boh k svojmu ľudu v Starom zákone. Títo proroci boli pre ľud znamením Božieho záujmu oň a cítili sa byť prorockým slovom viazaní. Časom sa tento národ naučil v svojej intuícii viery - dnes tomu hovoríme sensus fidei (cit viery; zmysel pre vieru) - správne rozlišovať pravých a nepravých prorokov, takže v nich mal jasnú garanciu svojej orientácie v spletitých problémoch a otázkach.
Na druhej strane treba konštatovať rastúci záujem súčasného človeka o niektoré spirituálne témy, medziiným o prorocký fenomén - náboženskou terminológiou povedané: o prorockú charizmu.
Koncept Prorockého Účinkovania
Skôr ako sa budeme zaoberať obsahmi a formami proroctva v biblických časoch a ich podobou v súčasnosti, zastavme sa pri jednej koncepcii prorockého účinkovania, ktorú predstavovali biblickí vedci pred niekoľkými desaťročiami. Išlo o koncept prorockého vystupovania v opozícii voči inštitúcii. V roku 1988 uverejnil nemecký biblista Norbert Lohfink v časopise Stimmen der Zeit článok s atraktívnym nadpisom: Kde sú dnes proroci?
Autor tejto veľmi prehľadnej a precízne spracovanej štúdie predstavuje pojem proroctva, pričom porovnáva biblický a súčasný obsah proroctva. Svoju štúdiu predstavuje v troch rovinách: prorokovanie v Izraeli, prorokovanie v dnešnom svete a prorokovanie v Cirkvi. Pritom mu ako východisko pre všetky tri roviny slúži koncept proroctva ako charizmy, ktorá stojí v opozícii voči inštitúcii. Ak by sme chceli aj dnes hovoriť o charizme a inštitúcii v súvislostiach evolučného vývinu, to by sme riskovali, že sa vzdialime od skutočnej podstaty prorockej charizmy ako takej.
Naša súčasnosť je však charakteristická atomizáciou každého spoločenstva, teda aj každého spoločného programu, voči ktorému je možné pozitívne alebo negatívne argumentovať. Preto pohľad na charizmu ako protiklad voči inštitúcii zrejme už nie je celkom aktuálny, aj keď v určitej podobe môže mať nejaký význam.
Povolanie Prorokov
Ak chceme adekvátne pochopiť starozákonný profetizmus, tak je na prvom mieste potrebné zbaviť sa akejsi inštitucionalistickej predstavy o tej skupine ľudí, ktorých v našej terminológii poznáme pod názvom proroci. V tomto zmysle možno za proroka po Abrahámovi a Mojžišovi považovať aj Samuela, o ktorom z jeho kníh vieme, za akých okolností sa uskutočnilo jeho prorocké povolanie (1Sam 3,1-10) a v akých okolnostiach sa toto povolanie rozvíjalo (3,19-21). Ďalší proroci sú známi z čias kráľa Dávida (Natan, Gad..., 10. stor. pred Kr.).
V dejinách starozákonného Božieho ľudu sa vyskytovali aj prorocké asociácie. Ich členovia boli početní (1Kr 18,4) a nazývali sa synmi prorokov (2Kr 2,3.5.7.15). Z toho vidieť, že mali svojich učiteľov či predstavených, ktorí ich uvádzali do intenzívneho duchovného života. Niekedy sa to uskutočňovalo aj za pomoci hudby či tanca (1Sam 10,5). Obyčajne boli chudobní a živili sa vlastnou prácou, prípadne žili z milodarov. Tieto prorocké školy skupinovo prechádzali z jedného miesta na druhé.
V 8. storočí pred Kristom sa začína epocha prorokov-pisateľov. Ide o prorokov-kazateľov, ktorí po sebe - alebo iní autori o nich - zanechali písomné záznamy ich rečí. Najstarším a jedným z najväčších prorokov bol Amos a spolu s ním proroci Izaiáš, Jeremiáš, Ozeáš a ďalší. Títo proroci účinkovali v časoch rozdelenej monarchie pred babylonským zajatím (9.- 6. stor. pred Kr.). Po skončení zajatia sa ako najvplyvnejší ukázali proroci: Aggeus, Zachariáš a Malachiáš, ktorí pracovali na náboženskej, mravnej a sociálnej obnove národa.
Timeline of Old Testament Prophets
Falošní Proroci
Sväté písmo nezriedka hovorí aj o falošných prorokoch. Myslia sa tu ľudia, ktorí vystupujú ako praví proroci, ale ich skutočná motivácia tkvie v sebaklame alebo bludoch, alebo v osobnom prospechu a vypočítavosti, či v predstieraní. Národ tak bol ustavične konfrontovaný s otázkou o pravých a nepravých prorokoch a vo všeobecnosti túto úlohu svojím citom pre vieru pomerne dobre zvládol, a to napriek tomu, že v tejto záležitosti v Izraeli nie je známa žiadna určujúca inštitúcia. Preto si tento národ zaslúži obdiv. Kritériom rozoznávania bolo splnené proroctvo, viera, pokora, morálka a život proroka, čiže osobné kvality, ďalej ochota trpieť ako aj ortodoxnosť náuky viery.
Vnútorné Charakteristiky Izraelského Profetizmu
Vnútorné charakteristiky izraelského profetizmu upriamujú našu pozornosť na vnútorné skúsenosti prorokov s Bohom, ktorý prorokov povoláva do svojej služby, prejavuje im svoju blízkosť, posiela ich v svojom mene a v ich prorockom výkone ich vedie, ba riadi. Tak proroci hovoria o Pánovom Duchu (Iz 61,1), o Božích slovách (Jer 15,16), o tom, že Pán Boh proroka „zviedol“ a on mu nemohol odporovať. (Jer 20,7-18) Jeremiáš ďalej o tomto Slove hovorí, že ono je ako oheň, ktorý stravuje..., ako kladivo, ktoré udiera na skalu a drví ju (Jer 23,29), Izaiáš ho chápe ako zúrodňujúcu silu (Iz 55,10-11).
Všetci proroci mali iste osobnú a tajomnú skúsenosť s Božím povolaním do prorockej služby. Niektorí o tom zanechali v svojich spisoch zápis, iní možno túto udalosť zachytili v svojom texte len okrajovo. Moment povolania k službe proroka bol v ich živote veľmi mocný a účinný. Proroci sa na tento moment odvolávajú najmä v čase vnútorných kríz či rozličných vonkajších ťažkostí.
Sociálna Spravodlivosť
V Starom zákone sa často vyskytuje slovo spravodlivosť a chvália sa spravodliví ľudia. Ako jeden zo základných kameňov kresťanskej dokonalosti je spravodlivosť tiež medzi ôsmimi blahoslavenstvami: „Blahoslavení, ktorí lačnejú a žíznia po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení“ (Mt 5, 6). Treba však pripomenúť, že Pán Ježiš má na mysli spravodlivosť v širšom zmysle. Sv. Gregor Nysenský hovorí, že „slovom spravodlivosť sa tu majú na mysli všetky čnosti“, celá dokonalosť.
Do moderných jazykov prešiel pojem spravodlivosti z rímskeho práva: dávať každému, čo mu patrí. Podľa Ulpiána je spravodlivosť „stála a pevná vôľa dať každému jeho právo“. Aj v Písme svätom sa spravodlivosť spája s pevnosťou, neochvejnosťou, stálosťou. Boh je „opora spravodlivých“ (porov. Ž 37, 17), skala, útočište, pevnosť, a to práve preto, že sám je spravodlivý.
Písmo nám krásne vykresľuje, aká je Božia spravodlivosť. Na rozdiel od ľudskej, ktorá stále kolíše, Boh je vždy verný svojej spravodlivosti. Boh uzatvoril so svojím ľudom zmluvu. Zo strany človeka je neustále porušovaná, človek neplní slovo, ktoré dal. Zmení sa preto vernosť Božia, voči svojmu slovu, ktoré dal človeku? Nezmení. Boh plní svoj prísľub o vykúpení človeka.
Spravodlivosť je spôsob, ako možno lásku k blížnemu uskutočňovať. O spravodlivosť sa usilovali hlavne tí, ktorí mali na zreteli blaho štátu, spoločnosti. Ak tvrdo uplatňujeme zákony, preukazujeme tým lásku k spoločnosti. Bohužiaľ, v našom spoločenskom usporiadaní sa ľahko stáva, že dobro celku je na veľkú škodu jednotlivca.
Zhrnutie niektorých výrokov o spravodlivosti:
- Viliam Plevza: „Socializmus napriek všetkému odsúdeniahodnému posunul myslenie a sebavedomie prostých pracujúcich ľudí, snažil sa o ich dôstojné postavenie.“
- Andrej Kiska: „V bežnom živote majú mnohí ľudia na Slovensku pričasto pocit, že je hrdinstvom čosi, čo by malo byť úplne normálne - napríklad nedať úplatok, napríklad vzoprieť sa nespravodlivosti alebo nezákonnosti, napríklad zastať sa slabších, pomáhať iným, byť ohľaduplný k svojmu okoliu, alebo sa angažovať pre svoju obec a pre svoje mesto.“
- Marcus Tullius Cicero: „Ľudí, ktorí sa správajú a žijú tak, že sa všeobecne uznáva ich spoľahlivosť, bezúhonnosť, spravodlivosť a ušľachtilosť, ktorí nepoznajú žiadostivosť, rozkošníctvo a opovážlivosť, ale naopak, vyznačujú sa pevným charakterom, možno právom pokladať za dobrých.“
Prorocký Úrad v Súčasnosti
Keď hovoríme o prorokoch, predstavíme si Eliáša alebo Elizea, ktorí robia veľké zázraky, vybavia sa nám slová a výroky Izaiáša alebo Jeremiáša. A napokon je tu Kristus, ktorý je naplnením starozákonných proroctiev. Keď pozeráme na prorocké slová a skutky Ježiša a starozákonných prorokov, ťažko sa nám prijíma myšlienka, že „svätý Boží ľud má účasť aj na Kristovom prorockom úrade“ (LG 12). Katechizmus ide ešte ďalej, keď hovorí, že krstom „celý Boží ľud má účasť na týchto troch Kristových funkciách (Kňaza, Proroka a Kráľa) a nesie zodpovednosť za poslanie a službu, ktoré z nich vyplývajú“ (KKC 783).
Isté poznanie Božieho plánu a zázraky určite k prorockému poslaniu patria, ale prorok nie je obyčajný veštec alebo kúzelník. Dva aspekty sú pre identitu proroka dôležitejšie ako veštby a zázraky. Po prvé, prorok je povolaný k dôvernému vzťahu s Bohom. Po druhé, prorok sa musí prihovárať za ľudí. Boh povoláva prorokov, aby boli nástrojmi spravodlivosti aj milosrdenstva. Proroci kážu spravodlivosť, ale modlia sa za milosrdenstvo. Boh si želá túto modlitbu a kladie ju na srdce proroka. Prorok je Boží priateľ a orodovník.
V tomto kontexte dáva Duch Svätý dar proroctva (1 Kor 14). Potom prichádzajú slová a skutky, ktoré spájame s prorokmi. Dokonalým vzorom je dôvernosť svätého Dominika s Bohom a jeho modlitba za hriešnikov. Cez deň kázal s pevnou pravdou a dokázal, že je radostným svetlom Cirkvi, ale celú noc sa sám pred Pánom modlil za hriešnikov. Toto znamená niesť zodpovednosť za prorocké poslanie a službu: stať sa priateľom Boha a orodovníkom za ľud: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou. Toto je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého. Celý zákon a proroci stoja na týchto dvoch prikázaniach“ (Mt 22, 37-38).
Ako rozpoznať falošného proroka?
Morálny Zákon a Spravodlivosť
Človek povolaný k blaženosti, ale zranený hriechom potrebuje spásu od Boha. Božia pomoc mu prichádza v Kristovi prostredníctvom zákona, ktorý ho riadi, a milosti, ktorá ho posilňuje. Morálny zákon je dielo Božej múdrosti. Morálny zákon predpisuje človekovi cesty, normy správania, ktoré vedú k prisľúbenej blaženosti; zakazuje cesty zla, ktoré odvádzajú od Boha a od jeho lásky.
Zákon je norma správania vyhlásená kompetentnou autoritou pre spoločné dobro. Morálny zákon predpokladá racionálny poriadok medzi stvoreniami, ktorý Stvoriteľ svojou mocou, múdrosťou a dobrotou stanovil pre ich dobro a vzhľadom na ich cieľ. Každý zákon nachádza svoju prvú a poslednú pravdu vo večnom zákone. Zákon je vyhlásený a stanovený rozumom ako účasť na prozreteľnosti živého Boha, Stvoriteľa a Vykupiteľa všetkých. Morálny zákon nachádza svoju plnosť a svoju jednotu v Kristovi. Sám Ježiš Kristus je cestou k dokonalosti.
Justice as a blindfolded woman
Prirodzený zákon prítomný v srdci každého človeka a stanovený rozumom je všeobecný vo svojich príkazoch a jeho autorita sa vzťahuje na všetkých ľudí. Aplikovanie prirodzeného zákona je veľmi rozmanité. Môže vyžadovať, aby sa bral ohľad na prispôsobenie mnohorakým životným podmienkam podľa miesta, epochy a okolností. Prirodzený zákon je nemenný a stály v priebehu dejinných premien. Pretrváva v toku názorov a mravov a podporuje ich pokrok. Normy, ktoré ho vyjadrujú, zostávajú v podstate stále platné. Ba aj keď sa jeho princípy popierajú, nemožno ho zničiť ani odstrániť z ľudského srdca.
Nový alebo evanjeliový zákon je na tomto svete dokonalosťou Božieho zákona, prirodzeného i zjaveného. Je Kristovým dielom a je vyjadrený najmä v reči na vrchu. Je aj dielom Ducha Svätého a skrze neho sa stáva vnútorným zákonom lásky. Evanjeliový zákon dopĺňa, očisťuje, prekonáva a privádza k dokonalosti starý zákon. V blahoslavenstvách spĺňa Božie prisľúbenia tým, že ich povyšuje a zameriava na „nebeské kráľovstvo“.
tags: #ktory #prorok #sa #venoval #socialnej #spravodlivosti