Niektoré z nevysvetliteľných udalostí, ktoré sa odohrali v 17. storočí, boli v Uhorsku, no nielen tam. Išlo o turbulentné obdobie, plné náboženských rozporov, vojnových šarvátok, morových nákaz a ďalších pohrôm. Tie trápili nielen obyčajných ľudí, ale aj šľachticov, laikov aj duchovenstvo, mužov aj ženy, všetky vekové kategórie. Išlo o obdobie, keď bola ľudská psychika vypätá po celé generácie.
Bezbrehé porušovanie ľudských i Božích zákonov bez akéhokoľvek pocitu viny či strachu z odplaty viedlo zákonite k očakávaniu konca sveta. Celkom prirodzene vznikala u ľudí potreba, túžba po hmatateľnejších dôkazoch o tom, že človek v tejto mizérii nie je sám. Ľudia očakávali Boží zásah, či už v negatívnom prejave posledného súdu alebo v pozitívnom prejave zázraku. V Uhorsku bolo 17. storočie aj obdobím intenzívneho zápolenia dvoch kresťanských náboženských smerov - katolicizmu a protestantizmu.
Zázraky, či mimoriadne udalosti, sprevádzajú dejiny kresťanskej Európy, Uhorsko nevynímajúc. Aj historická Spišská stolica bola svedkom mnohých udalostí tohto typu. Každá obec, mesto, či mestečko, by vo svojich dejinách iste našlo aspoň jeden zázrak, ktorý sa odohral. Predložená štúdia nemá ambíciu zmapovať všetky záhadné a nevysvetliteľné udalosti, ktoré sa v danom období udiali na Spiši, to by bola príliš široká téma, a tak sa zameria len na zmienky o nadprirodzených udalostiach spojených s pôsobením Spoločnosti Ježišovej.
Termín zázrak sa v slovenčine dá etymologicky vysvetliť ako niečo, čoho príčina sa deje „za ľudským zrakom“, mimo jeho vnímania. Latinský ekvivalent miraculum označuje objekt údivu (z miror, mirari = diviť sa, čudovať sa). Zázrak sa v zjednodušenom filozofickom koncepte dá charakterizovať ako udalosť, ktorá sa nedá vysvetliť prírodnými zákonmi. Teologický výklad zázraku ide o čosi ďalej. Poníma ho ako „udalosť, ktorá sa odohrala spôsobom nezvyčajným, alebo odlišným od bežného konceptu, a to pôsobením Boha, alebo iného inteligentného prostredníka, ktorý presahuje človeka.
Akýkoľvek diskurz o správach o zázrakoch sa na začiatku sústreďuje na otázku dôveryhodnosti záznamov. Dôveryhodnosť svedectva o zázraku je totiž sama osebe špeciálnou otázkou. V súčasnosti v procese cirkevného uznania zázraku v katolíckej cirkvi túto otázku skúma nielen teológia, ale aj ďalšie vedecké disciplíny, predovšetkým medicína. Cirkevné uznanie zázraku je dlhodobý proces, ktorého rozsah a trvanie môže niekedy - vzhľadom k netrpezlivosti propagátorov údajného zázraku - viesť k vytváraniu rôznych samozvaných ľudových kultov a neoficiálnych pútnických miest. Moderná cirkev však vo svojej zodpovednosti voči čistote Kristovho učenia a v súvislosti s historickou skúsenosťou postupuje v týchto otázkach nanajvýš opatrne.
V súčasnej teológii katolíckej cirkvi sa za zázraky berú len mimoprirodzené uzdravenia. Za zázrak sa, na rozdiel od 17. storočia, dnes už nepovažuje morálne obrátenie, konfesijná konverzia, ani záchrana od majetkovej ujmy. V súčasnosti sa zázraky skúmajú predovšetkým v súvislosti s procesom beatifikácie či kanonizácie - teda vyhlásenia za blahoslaveného či svätého. To zároveň vysvetľuje situáciu vnímania zázrakov katolíckou cirkvou v súčasnosti.
Skupiny zázrakov
Do prvej skupiny patria zázraky a mimoprirodzené udalosti spojené so životom a po smrti s kultom veriaceho človeka, ktorý zomrel v povesti svätosti. Tieto nadprirodzené udalosti a zázraky sa skúmajú v rámci procesu beatifikácie a neskôr kanonizácie po smrti daného človeka. Terminologicky sa takáto osoba počas procesu blahorečenia nazýva Boží sluha (servus Dei). Už s jeho životom sa môžu spájať najrozličnejšie zvláštne udalosti charakteru chariziem, napríklad dar prorokovania, dar jazykov, dar rozlišovania duchov a podobne, charakteru mystického, ako napríklad mystické videnia a telesného charakteru, napríklad bilokácia (svedkovia dokázateľne potvrdili prítomnosť božieho sluhu na dvoch rozličných miestach súčasne), stigmy (rany na rukách a nohách, niekedy aj na hlave a na boku, ktoré vznikajú samovoľne a pripomínajú Kristove rany, spôsobené umučením), levitácia (vznášanie sa), potenie sa krvou, dlhoročné neprijímanie potravy (mimo Eucharistie), vydávanie svetla či vône z tela a iné nadprirodzené prejavy, ktorými sa vyznačuje celá skupina svätcov, označovaná predovšetkým vo východnej kresťanskej spiritualite ako divotvorcovia.
Po smrti osoby s povesťou svätosti sa v rámci procesu beatifikácie - ak taký vznikne - skúmajú okrem morálneho života, viery či prípadného martýria aj zázraky, ktoré sa podľa svedkov mali stať na príhovor vyšetrovaného Božieho sluhu. Katolícka cirkev práve v týchto prípadoch prikladá vyšetrovaniu veľkú váhu a na pomoc si berie ďalšie vedné odbory, predovšetkým medicínu.
Do druhej skupiny patria zázraky spojené s konkrétnymi miestami a kultom konkrétneho svätca. Typickým - a najhojnejším - príkladom sú mariánske pútnické miesta, napríklad Lurdy, kde sa zázračné uzdravenia vyskytujú aj v súčasnosti. V súvislosti s druhou skupinou logicky nastupuje otázka ďalšej, tretej skupiny nadprirodzených prejavov, ktorými sú zjavenia.
Zjavenie - revelácia (z lat. revelare = „odhaliť závoj“), či apokalypsa (z gr. ἀποκάλυψις = apokalypsis = „odhalenie“) je z teologického hľadiska Božie odhalenie skrytej pravdy. Rozlišujeme prirodzené zjavenie (Boha spoznávame na základe súvislostí sveta, ktorý nás obklopuje) a nadprirodzené zjavenie. Toto nadprirodzené zjavenie nevylučuje prirodzené, práve naopak, opiera sa oň tak, že ho zdokonaľuje.
Ak Boh prehovorí bez sprostredkovateľa, alebo je sprostredkovateľom anjel, hovoríme o revelácii bezprostrednej (napr. Biblia - Starý zákon, Mojžiš v rozhovore s Bohom v horiacom kríku, Ex 3, 4 - 4, 17; Nový zákon, zvestovanie Zachariášovi o narodení Jána Krstiteľa archanjelom Gabrielom, Lk 1, 11 - 20). Ak je sprostredkovateľom človek, ide o sprostredkovanú reveláciu (v Biblii napríklad starozákonní proroci, či Jánova Apokalypsa, neskôr v postbiblických časoch a aj v súčasnosti zjavenia Panny Márie či iných svätcov a podobne). Nadprirodzené Božie zjavenie môže pôsobiť slovami, obrazmi, či znakmi. Vtedy hovoríme o vonkajšom zjavení. Naopak, vnútorné zjavenie môže ovplyvňovať vnútorné schopnosti človeka - môže sa týkať rozumu, alebo napríklad aj obrazotvornosti.
Posledné delenie, ktoré treba spomenúť, je podľa všetkého z hľadiska morálky a vierouky najdôležitejšie. Nadprirodzené Božie zjavenie totiž delíme na verejné, určené všetkým ľuďom a záväzné pre všetkých. Sem patrí predovšetkým život, smrť, zmŕtvychvstanie a učenie Ježiša Krista. Verejné zjavenie sa podľa učenia katolíckej cirkvi skončilo smrťou posledného z apoštolov. Na druhej strane sú súkromné Božie zjavenia, ktoré zaväzujú len danú osobu, ktorej boli dané (napr. zjavenie sv. Margite Alacoque o úcte Božského srdca).
V praxi to pre praktizujúceho katolíka znamená, že je hriechom neuznávať Kristovo učenie, či jeho časť, pretože ono je záväzné pre všetkých ľudí na svete, ktorí o ňom vedia. Nie je však hriechom nenavštíviť Lurdy, či nemodliť sa pravidelne litánie k Božskému srdcu Ježiša Krista, ako to spomínaná sv. Mária Alacoque odporúčala. O Božom zjavení sa pre katolíkov záväzne vyjadruje vieroučná konštitúcia Dei verbum, ktorú 1965 vydal II.
Téma vyšetrovania zázrakov v súčasnej praxi katolíckej cirkvi však nie je predmetom tejto štúdie. Malou odbočkou som len chcel poukázať na skutočnosť, že naše dnešné posudzovanie hodnovernosti historických správ o zázrakoch je v tomto ponímaní markantne hendikepované. Dnes už nemáme možnosť preskúmať zdravotný, psychický, psychosomatický alebo nejaký iný stav človeka, svedka či objekt údajného zázraku, ktorý sa udial v 17. storočí. V tomto ohľade nám neostáva nič iné, len sa oprieť o matku všetkých vied - filozofiu.
Jeden z dedukatívnych argumentov na dokazovanie pravosti zázraku, či skôr dôveryhodnosti svedectva o zázraku, vyvodil 1859 anglikánsky kňaz a filozof William Paley: „Všetky zázraky, dosvedčené osobami, ktoré tvrdia, že boli ich svedkami a ktoré žili svoje životy v trápeniach, nebezpečenstve a v utrpeniach prežitých za svoje tvrdenia a ktoré v dôsledku svojej viery zmenili pravidlá svojho správania sa, sú hodné dôvery.“
Na základe toho je jasné, že dôveryhodnosť svedka zázraku je priamo úmerná jeho odolnosti voči nedôvere okolia, ktorá môže kvôli svedectvu o zázraku vyústiť až do odsudzovania a perzekúcie. Výskum dôveryhodnosti konkrétneho zázraku a najmä dôveryhodnosti správy o ňom skôr či neskôr vedie k otázke konceptu konkrétneho javu. Pritom musí nutne platiť, že aby sa dal zázrak posúdiť ako mimoprirodzená, či nadprirodzená udalosť, tento koncept musí byť založený racionálne.
Jednoducho povedané, aby sme vedeli pomenovať nadprirodzeno, musíme definovať prirodzeno; aby sme vedeli poukázať na zázrak, musíme najskôr vedieť, čo zázrakom nie je. Prvá skupina autorov chápe zázraky ako javy, ktoré, ako charakterizoval sv. Tomáš Akvinský, „prevyšujú produktívnu silu prírody“.
Druhá skupina filozofov chápe zázraky ako udalosti, ktoré podľa empirického filozofa Davida Huma „porušujú prírodné zákony“. Už vzhľadom na obdobie polovice 18. storočia, keď Hume svoju charakteristiku publikoval, je dnes jasné, že jeho úvahy boli postupom času čoraz viac brané ako prekonané. Poznanie prírodných zákonov totiž ani dnes nemôžeme považovať za úplné. Okrem toho, filozofické názory na prírodu, prirodzenosť a na existenciu prírodných zákonov sa v dejinách myslenia rôznili.
Zázrak v biblickom chápaní však nie je „divom“, nevysvetliteľným na základe prírodných zákonov. Je skôr znamením, aktom Božej moci, Božím posolstvom, adresovaným ľuďom. Podľa inej definície je dokonca v Biblii zázrakom všetko, čo nejakým spôsobom odkazuje na Boha, ukazuje k nemu a dáva okúsiť jeho bezprostrednú blízkosť, čiže nesie v sebe rys nápadnosti, mimoriadnosti, neočakávanosti a naliehavosti. Zázrakom teda v tomto zmysle môže byť aj niečo, čo sa síce dá vysvetliť prirodzeným spôsobom, no v danej situácii táto udalosť veriaceho človeka upozorňuje na bezprostrednú blízkosť a konanie Boha (napr. Mojžišov horiaci krík, Ex 3, 2-4).
Takéto chápanie zázraku je dôležité v súvislosti s interpretáciou neskorších, postevanjeliových zázrakov v stredoveku, novoveku, až do súčasnosti. Zázrak „nevisí vo vzduchu“, nekoná sa sám pre seba, samovoľne a hlavne bezdôvodne. Je určený ako svedectvo, odkaz veriacim. Biblia veriacim radí, aby sa nenechali zázrakmi oslniť a nedbali len na ich vonkajší aspekt. Starý zákon dokonca priamo ignoruje príčinnosť zázrakov a všetko neprirodzené dianie prisudzuje Bohu bez ohľadu na to, či je alebo nie je v súlade s prírodnými zákonmi.
Novozákonné - predovšetkým evanjeliové - správy o zázrakoch Ježiša Krista sú opisované triezvejšie. Tu platí, že zázraky, ktoré Kristus (a po jeho nanebovstúpení aj apoštoli) vykonal, sú predovšetkým znameniami. Vyjadrujú posolstvo, sprevádzajú Kristovo slovo a potvrdzujú ho. Zázraky sú tu konkrétnym spôsobom vyjadrenia a zvestovania dobrej zvesti - Evanjelia - všetkým ľuďom.
Správy o zázrakoch Bibliou nekončia. Práve naopak. Staroveká a ranostredoveká kresťanská patristická spisba, stredoveké legendy svätých a martyrológiá, či novoveké správy v prameňoch memoárového charakteru (kroniky, diáriá), ktoré majú viac či menej úzky vzťah s náboženským prostredím, podávajú mnoho súdobých, ale aj historických a tradičných správ o zázrakoch, ktoré sa udiali buď už priamo z Božej vôle a jeho bezprostredným zásahom, alebo na príhovor niektorého zo svätcov.
V tomto ponímaní možno zázraky rozdeliť do štyroch skupín: zázraky, ktoré opisuje Starý zákon, zázraky Ježiša Krista, zázraky, ktoré konali v jeho mene apoštoli a ďalšie novozákonné postavy a neskoršie zázraky na príhovor svätých, ktoré sa odohrali v poevanjeliovom období v stredoveku, novoveku až do súčasnosti. Medzi týmito štyrmi skupinami je z teologického hľadiska rozdiel.
V Starom zákone Boh konal mocné činy svojou nadprirodzenou mocou a zjavoval ich svojim služobníkom, prípadne svojich služobníkov príležitostne poveril, aby tieto zázraky sprostredkovali. V Ježišovi Kristovi sa s poslucháčmi - svedkami zázrakov - stretáva sám vtelený Boh, ktorý koná podľa svojej vôle a na základe zvrchovanej autority vo svete, ktorý mu patrí. Na základe tejto autority dokonca sledujeme na niekoľkých miestach v Novom zákone ako Kristus zázraky vykonať odmietol. Typické a výrečné je odmietnutie vykonať zázrak v prítomnosti Herodesa. (Lk 23, 8-11).
Keď neskôr zázraky konali v Kristovom mene apoštoli, konali v sile vzkrieseného Pána, s ktorým mali dôverný vzťah, takže v Skutkoch apoštolských v Novom zákone pokračuje rozprávanie o rovnakých veciach, ktoré Ježiš začal pri svojej pozemskej službe konať a ktoré učil. Zázraky apoštolov sú v tomto zmysle skutočnou súčasťou ohlasovania Božieho kráľovstva a nie sú cieľom samy osebe. Tým sa novozákonné zázraky apoštolov podstatne líšia od akýchkoľvek nasledujúcich zázrakov, ktoré sa udiali od obdobia cirkevných otcov, neskôr v stredoveku a novoveku až po súčasnosť.
Na základe naznačených východísk sa historické správy o rôznych nadprirodzených udalostiach a udalostiach, opisovaných ako zázraky v 17. storočí na Spiši, dajú rozdeliť do niekoľkých skupín a podskupín. Prvú skupinu tvoria zázraky spojené s konverziami a morálnymi, či doktrinálnymi otázkami. Ide predovšetkým o zázraky, alebo udalosti interpretované ako zázraky, ktoré sa udiali v súvislosti s pozitívne chápanou zmenou presvedčenia, morálky, či života daného človeka - svedka zázraku. Najviac takýchto udalostí, uvedených v štúdii, sa spája s pôsobením rehole jezuitov.
Druhú skupinou sú „hagiografické“ zázraky, spojené s menami konkrétnych svätcov a zasvätení - sv. Františka Xaverského, Panny Márie, Svätého Kríža, sv. Valentína, sv. Antona Paduánskeho, sv. Anny a sv. Apolónie. Tu je síce rovnako dôležitý efekt obrátenia - či už morálneho, alebo náboženskej konverzie -, no nie vo všetkých prípadoch je zdôrazňovaný.
Prvé zo záhadných udalostí, ktorým sa budem venovať, sú spojené s osobou spišského župana Krištofa Thurza/Turza z Betlanoviec (spišský župan 1603 - 1614). Čo do konverzií, ide o skuto...
Oltár Majstra Pavla v Levoči
Mária Novotná sa venuje skúmaniu zázrakov v kontexte náboženstva a histórie. Jej práca prispieva k hlbšiemu pochopeniu historických udalostí a vnímania nadprirodzených javov v minulosti.