V poslednom období zasiahli cirkevné kruhy na Slovensku a v Českej republike smutné správy o úmrtiach niekoľkých významných kňazov. Medzi zosnulými sú kardinál Dominik Duka, protojerej Ján Choma a otec Nicola Capelli.
Tieto udalosti pripomínajú nielen ich osobný prínos, ale aj dôležitosť duchovnej služby a obetavosti v náročných časoch.
Úmrtie kardinála Dominika Duku
Vo veku 82 rokov zomrel v utorok v noci kardinál Dominik Duka OP, emeritný pražský arcibiskup, bývalý politický väzeň a jedna z najvýraznejších osobností českej cirkvi novodobých dejín. O jeho úmrtí informovalo pražské arcibiskupstvo s tým, že len v októbri podstúpil akútnu operáciu, po ktorej ostal v domácej starostlivosti, no zanedlho bol znova hospitalizovaný.
Posledná rozlúčka s kardinálom sa uskutoční v sobotu 15. novembra v Katedrále sv. Víta, kde bude aj pochovaný.
Dominik Duka, rodným menom Jaroslav Václav Duka, sa narodil v apríli 1943 v Hradci Králové. Po maturite pracoval v továrni ako zámočník a počas vojenskej služby pôsobil aj na Slovensku v Trnave. V roku 1968 tajne vstúpil do rádu dominikánov, prijal rehoľné meno Dominik a následne v roku 1970 bol vysvätený za kňaza.
Jeho kňazské pôsobenie prerušil komunistický režim, ktorý mu odňal štátny súhlas na vykonávanie duchovnej služby. Potom pracoval pätnásť rokov v plzenskej Škodovke, no v roku 1981 bol odsúdený za „marenie štátneho dozoru nad cirkvou“, za čo dostal pätnásť mesiacov väzenia.
V roku 1998 bol vymenovaný za královohradeckého biskupa a v roku 2010 sa stal pražským arcibiskupom. O dva roky neskôr získal aj titul kardinála. Počas svojho pôsobenia sa výrazne zasadzoval o dialóg a dobré vzťahy s ozbrojenými zložkami, často navštevoval väznice a stretával sa aj s ľuďmi bez domova.
Počas svojho života slúžil aj zádušné omše za významné osobnosti, ako napríklad za Karla Gotta či Václava Havla, s ktorým sedel vo väzení. V roku 2016 ho vtedajší prezident Miloš Zeman ocenil Radom Bieleho leva I. triedy.
Napriek vysokému veku zostával aktívny až do posledných mesiacov. Tento rok sa zúčastnil pohrebu pápeža Františka vo Vatikáne a v lete kázal na cyrilo-metodskej púti v Nitre, ktorú organizovala vláda premiéra Roberta Fica. Počas svojej reči požiadal Slovákov o odpustenie za Čechov, ktorí ich „poučujú o demokracii a slobode“, píše iDnes.cz.
Dominik Duka bol kňazom, ktorý prežil totalitu, väzenie aj zlaté časy slobody.
Duka bol aktívny aj v posledných mesiacoch. V júli celebroval slávnostnú omšu na cyrilo-metodskej púti v Nitre, počas ktorej prosil Slovákov o odpustenie za Čechov, ktorí ich „poučujú“ o demokracii a slobode. „Zabudli, že demokracia, ako hovoril Masaryk, predpokladá úctu, zbožnosť a toleranciu.
Neskôr odslúžil v pražskom chráme na Staromestskom námestí zádušnú omšu za zastreleného amerického konzervatívneho aktivistu Charlieho Kirka. Kritikom vtedy odkázal, že považoval za správne vyslať signál, ako spoločnosť nemá konať.
Úmrtie mitroforného protojereja Jána Chomu
Vo veku 92 rokov zomrel najstarší kňaz Michalovsko-košickej eparchie, mitroforný protojerej Ján Choma. Ako informovalo na sociálnej sieti mesto Michalovce, zomrel vo štvrtok 27. novembra v skorých ranných hodinách.
„Pohrebné obrady nad zosnulým otcom Jánom Chomom budú prebiehať v katedrálnom chráme sv. Cyrila a Metoda v Michalovciach. V nedeľu 30. novembra o 17:00 sa začne prvá časť pohrebných obradov s čítaním Evanjelií. V pondelok 1. decembra po archijerejskej liturgii (so začiatkom o 9:00) bude nasledovať druhá časť obradov,“ uviedlo mesto.
Samospráva priblížila, že Ján Choma sa vo veľkej miere zaslúžil o výstavbu pravoslávneho katedrálneho chrámu v Michalovciach.
Otec Nicola Capelli - mučeník sviatosti posledného pomazania
V dnešných časoch, keď sa, žiaľ, v niektorých regiónoch vytráca úcta k sviatosti posledného pomazania a keď sa jej nadprirodzený význam často redukuje na formálny akt „posledného požehnania“, vystupuje na svetlo príbeh talianskeho kňaza, ktorý za túto sviatosť položil život.
Otec Nicola Capelli, kňaz a veľký znalec Svätého Písma, bol zavraždený pravdepodobne príslušníkmi 16. divízie Waffen SS „Reichsführer SS“, ktorí spoločne s talianskymi oddielmi „Brigate Nere“ po páde Talianska v roku 1943 nastolili v severnom Taliansku vládu fašistickej „Republiky Salo“.
Otec Nicola Capelli sa narodil 20. septembra 1912 v meste Nembro v údolí Val Seriana (diecéza Bergamo) v zbožnej katolíckej rodine ako jedno zo šiestich detí. Už ako malý chlapec vo veku 12 rokov pocítil duchovné povolanie, túžba po kňazstve rástla pod vedením miestnych dehoniánov - Kňazov Najsvätejšieho Srdca Ježišovho (lat. Congregatio Sacerdotum a Sacro Corde Iesu, skratka SCJ), katolíckej rehoľnej kongregácie, ktorú založil blahoslavený León Dehon (1843 - 1925) vo Francúzsku v Saint-Quentinskej diecéze v roku 1878.
Jeho spiritualita bola hlboko eucharistická, reparačná a sociálna. Rehoľná charizma dehoniánov je postavená na troch pilieroch:
- Úcta a odovzdanosť Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu (rozvíjajú spiritualitu lásky, obety a zmierovania.)
- Reparačný charakter (ich modlitba a život sú zamerané na „naprávanie“ hriechov sveta pred Božím Srdcom).
- Sociálna angažovanosť v duchu evanjelia (zakladateľ videl službu robotníkom, chudobným a opusteným ako konkrétne prejavy lásky Božieho Srdca).
Dehoniáni pôsobili od svojho vzniku postupne vo viac ako 40 krajinách (Taliansko, Francúzsko, Belgicko, Brazília, Indonézia, USA, Kongo, Mozambik, kde vedú školy, misijné stanice, farnosti, semináre a centrá duchovnej obnovy.
Otec Nicola Capelli v mladom veku vstúpil do apoštolskej školy vedenej dehoniánmi v Albine a tu aj v roku 1930 zložil prvé rehoľné sľuby a prijal rehoľné meno brat Martin od Márie Sedembolestnej.
Jeho túžba po misii bola taká veľká, že bol pripravený ísť do ktorejkoľvek časti sveta, no predstavení rozhodli inak. Krátko po prijatí kňazstva bol poslaný do Ríma, kde pokračoval v ďalších štúdiách.
Otec Nicola Capelli bol človekom intelektu, no zároveň hlbokej zbožnosti. Po skončení štúdií pôsobil ako profesor Svätého Písma v Bologni. Jeho kolegovia svedčili o jeho tichosti, pokore a veľmi osobitnom pastoračnom srdci.
Rok 1944 bol pre sever Talianska krutý. Nemci ustupovali, partizáni útočili, civilisti zomierali v prestrelkách ako obete partizánov, členov Brigate Nere či nemeckých príslušníkov Waffen SS. Komunita dehoniánov, v ktorej Capelli pôsobil, sa musela presunúť do malej dediny Burzanella, no ani to im nepomohlo uniknúť frontovým operáciám. A práve tu, v severnom Taliansku ukázal otec Capelli svoju kňazskú tvár a vernosť Kristovi v najčistejšej podobe.
Hoci videl, že jeho spolubratia odchádzajú do bezpečnejšieho prostredia, on sa rozhodol zostať, pretože chcel zomierajúcim udeľovať sviatosť posledného pomazania (viatikum), spovedať veriacich a teda vedome prijal smrteľné riziko. Toto rozhodnutie je jadrom toho, čo Cirkev nazýva mučeníctvom ex parte victimae - mučeník z vlastnej vôle, lebo mohol uniknúť, no pre lásku ostal.
29. septembra 1944, krátko po svojich 32. narodeninách odišiel otec Capelli poskytnúť duchovnú útechu ťažko zranenému mužovi, príslušníci Waffen SS, ktorých sprevádzali členovia talianskych Brigate Nere ho okamžite zatkli. Dva dni ho brutálne vypočúvali, vyšetrovatelia vyhodnotili situáciu, že pomáhal partizánom a spolu s ďalšími 44 väzňami ho postavili pred guľomet popravčej čaty.
Svedkovia opísali posledné minúty jeho života. Modlil sa, dával rozhrešenie, žehnal všetkých okolo seba. Mnohí boli po výsluchoch v zúboženom stave a modlitby obsahovali časti liturgických textov sviatosti posledného pomazania, preto bol aj nazvaný ako „mučeník sviatosti posledného pomazania“.
Príslušníci Waffen SS zo 16. tankovej divízie Reichsführer SS, ktorí nesú priamu zodpovednosť za jeho smrť boli presvedčenými národnými socialistami a ateistami, nenávidiacimi katolícku Cirkev.
Dnešná Cirkev často bojuje s nepochopením sviatosti posledného pomazania. Niektorí túto sviatosť považujú za formalitu alebo rituál „pre starých“. Capelliho príbeh je teologickou odpoveďou - kňaz má byť pri umierajúcich aj za cenu straty života, pretože sviatosť nie je rituálom, ale duchovnou zbraňou pre poslednú bitku duše. Mučeníctvo potvrdzuje hodnotu sviatosti. Keď niekto zomrie preto, aby mohol človeka pripraviť na stretnutie s Bohom, odhaľuje pravý význam kňazského povolania. V čase duchovnej vlažnosti je potrebný návrat k hrdinom viery. Capelli je pripomienkou všetkým, čo znamená pastierska vernosť v jej najvyššej forme.
Otec Nicola Capelli zomrel so slovami požehnania na perách, s rukou zdvihnutou nad tými, ktorí sa chystali vstúpiť do večnosti. Jeho smrť nie je len historickou epizódou. Je to výzva pre kňazov i laikov aby sa nebáli slúžiť, aby verili v silu sviatostí, aby videli kňazstvo ako cestu obety. Toto sú dôvody, pre ktoré sa pripravuje skorý proces blahorečenia otca Nicolu Capelliho.
Otec Nicola Capelli tak umieral podobne, ako umierali kňazi hnutia cristeros v slobodomurárskom Mexiku, ktorí ho inšpirovali k tomu, aby sa aj on stal katolíckym kňazom. Keď bol mladý Nicola Capelli ešte bohoslovcom, dozvedel sa o mexických mučeníkoch cristeros. Ich svedectvo naňho hlboko zapôsobilo a v jeho srdci prebudilo túžbu stať sa misionárom a možno aj „obetou pre Krista“, ak by si to Boh vyžiadal. Jeho životný koniec ukazuje, že to nebola len romantická predstava mladého seminaristu, ale duchovná pripravenosť, ktorá ho napokon priviedla k vlastnému mučeníctvu.
Rovnaký koreň: odium fidei - nenávisť voči viere Mexickí mučeníci cristeros boli zabíjaní výhradne preto, že sa odmietali zriecť katolíckej viery len kvôli tomu, že slobodomurárski mexickí politici tak požadovali. Kňazi hnutia cristeros napriek zákazom slúžili svätú omšu, spovedali, nosili kňazský odev, verejne vyznávali Krista. Boli popravení konkrétne preto, že boli katolíkmi, kňazmi či veriacimi. Otec Capelli zomrel z rovnakého dôvodu. Nezabili ho preto, že bol Talian, ale preto, že bol kňaz, vysluhoval sviatosti, prinášal milosť tam, kde oni prinášali smrť, odporoval ich nenávisti voči náboženstvu. V oboch prípadoch ide o klasické mučeníctvo odium fidei, ktoré Cirkev odlišuje od politickej či náhodnej smrti.
V prípade cristeros slobodomurársky mexický štát cielene útočil na katolíckych kňazov, vešali ich, strieľali, mučili. Hlavným dôvodom bolo odstránenie sviatostí a zničenie Cirkvi. V prípade otca Capelliho nacisti, na rozdiel od mexickej antiklerikálnej slobodomurárskej hávede, nezavádzali doktrinálny protikatolícky zákon, ale „len“ systematicky nenávideli kňazov kvôli ich morálnemu odporu voči totalite. Capelli bol zabitý preto, že konal ako kňaz - vysluhoval sviatosti, vrátane posledného pomazania. V oboch prípadoch sa nepriateľ snažil prerušiť tok milosti, no kňaz sa stal mostom medzi Bohom a človekom.
Cristeros to je mučeníctvo v konfrontácii. Laici cristeros bojovali so zbraňou v ruke, aby ochránili kňazov a veriacich. Kňazi umierali ako neozbrojení svedkovia. Všetkých však spájal katolícky duch a heslo: „¡Viva Cristo Rey!“. Otec Capelli nezomrel v konfrontácii, ale v pastoračnej službe. Jeho „bojovým pokrikom“ bolo požehnanie a modlitba posledného pomazania. Zostal v dedine, hoci mohol odísť, čo je čisté mučeníctvo ex parte victimae, plynúce z vedomej, slobodnej a kňazskej obety. Aj kňazi cristeros, aj laici cristeros, aj otec Capelli dobre vedeli, že riskujú životy a môžu zomrieť. Napriek tomu sa rozhodli pokračovať a Krista nezradiť. Ich sila pochádzala z duchovnej istoty a nie z túžob po martýrskom geste (niečo len ťažko či skôr nepochopiteľné pre synodálne vanutých progresívnych a modernistických tajtrlíkov v Cirkvi).
Mučeníctvo otca Capelliho je priamo spojené so sviatosťou posledného pomazania - dával posledné požehnanie uprostred guľometnej paľby, jeho smrť je liturgickým úkonom prerušeným násilím. V oboch prípadoch platí, že katolícke sviatosti ustanovené Kristom sú dôležitejšie než život kňaza.
Prehľad úmrtí kňazov
| Meno | Vek | Funkcia | Dátum úmrtia |
|---|---|---|---|
| Dominik Duka | 82 rokov | Emeritný pražský arcibiskup | November |
| Ján Choma | 92 rokov | Mitroforný protojerej | 27. november |
| Ján Ľachký | 49 rokov | Evanjelický farár | 10. november 2025 |
| Géza Erdélyi | 89 rokov | Emeritný biskup | 4. december |
Cristeros aj otec Capelli zomreli pre Krista Kráľa, ktorému verne slúžili do posledného úderu svojich sŕdc.
Reformovaná kresťanská cirkev na Slovensku prišla o jednu zo svojich najvýznamnejších osobností. Vo veku 89 rokov zomrel 4. decembra jej emeritný biskup ThDr. Géza Erdélyi. O úmrtí informovala cirkev prostredníctvom webu reformata.sk.
Géza Erdélyi sa celý život pohyboval medzi duchovnou službou, teológiou, kultúrnou prácou a historickým bádaniem. V roku 1996 bol zvolený za biskupa Reformovanej kresťanskej cirkvi na Slovensku, ktorú viedol až do roku 2008. Pod jeho vedením prechádzala cirkev obdobím obnovy a stabilizácie po spoločenských zmenách po roku 1989. Od roku 1971 do 1985 sa intenzívne venoval aj ochrane kultúrneho dedičstva. V historických knižniciach Andrássyovcov v Betliari a Krásnej Hôrke zorganizoval a spracoval tisíce vzácnych zväzkov. Ako pastor pôsobil v Slavci, Rožňave či Rimavskej Sobota. Pohreb sa uskutoční 12. decembra o 13.00 hod. v Reformovanom kostole v Rimavskej Sobote.
Evanjelická cirkev na Slovensku zasiahla bolestná správa. Vo veku len 49 rokov nečakane tragicky zomrel evanjelický farár augsburského vyznania Mgr. Ján Ľachký.
Evanjelická cirkev a. v. na Slovensku oznámila, že jej dlhoročný duchovný, Mgr. Ján Ľachký, zomrel nečakane a tragicky 10. novembra 2025. „S hlbokým žiaľom v srdci, ale v nádeji vzkriesenia a života večného oznamujeme, že nás tragicky opustil. Jeho život bol svedectvom viery, služby a lásky k Bohu aj blížnym,“ uviedlo vedenie cirkvi na sociálnej sieti.
Ján Ľahký pôsobil v Turci. Medzi veriacimi bol známy pre svoj pokojný prístup, ľudskosť a schopnosť byť nablízku vtedy, keď to bolo najviac potrebné. Veriaci o ňom často hovorili ako o človeku, ktorý dokázal vypočuť, poradiť a podporiť bez ohľadu na čas či okolnosti. Posledná rozlúčka s farárom Jánom Ľahkým sa uskutočnila v sobotu 15. novembra 2025 o 13:00 hod.