Význam národného bytia pre človeka je nesmierny a má vplyv na plnenie jeho poslania. Človek sa rodí ako nedokonalý tvor, ktorý potrebuje súčinnosť mnohých činiteľov, aby sa vyvinul. Práve tu vzniká styčný bod medzi jednotlivcom a národom.
Ľudovít Štúr, osobnosť slovenského ducha.
Prostredie, tvorené národným kultúrnym imaním, uplatňuje svoj vplyv už v rodine. Dieťa, ktoré vstupuje do školy, je už bohato ozdobené vlastnosťami, ktoré majú pečať národného prostredia. Sotva otvorí ústa, zbadáme, že hovorí svojou materinskou rečou. Jazyk je navyknutý vyjadrovať myšlienkové pochody národným spôsobom hláskovania. Tieto trvalé návyky uschopňujú dieťa pre voľný pohyb v priestore, obývanom jeho národom.
Nielen jazyk sa naučíme z národného prostredia, ale čerpáme z neho aj základné bohatstvo ducha. Škola, preniknutá národným duchom, je presiaknutá životom a prácou zašlých národných pokolení. Učíme sa lepšie poznať tú časť sveta, na ktorej žijeme, na ktorej žili naši otcovia a dedovia a na ktorej budú žiť naše deti a budúce generácie. Naša myseľ musí byť obohatená poznatkami o dejinách ľudského rodu.
Národné prostredie nás uvádza do sveta krásy prostredníctvom svojho umenia, ktoré je presiaknuté osobitným národným rázom. Taká je ľudová umelecká tvorba, maľba, keramika, tanec, piesne, divadlo, opera, hudba, básnictvo, romány a výtvarníctvo. Náš spoločenský život tiahne k pravidlám a formám, ktoré nám národné prostredie nahráva a vtláča do rúk.
Vnútorný život potrebuje cit. Rodina, v ktorej sme sa zrodili a boli vychovaní, vyvoláva ušľachtilé poryvy lásky, oddanosti a vďačnosti. Rodina, ktorej sa stávame spolutvoriteľmi, nás dvíha do vyššej oktávy krásneho citu.
Národná kultúra je cenným spolupracovníkom pri formovaní ľudského fondu, skrytého v každom jednotlivcovi. Stvoriteľ nám dáva dušu a naše úplné ľudské sformovanie zveruje druhotným príčinám. Rodičom zveruje úlohu tvoriť nám telo a chrániť nás. A národnému spoločenstvu ukladá úlohu obohatiť nás všetkým, čo je nevyhnutným doplnkom ľudskej bytosti.
Ak prebúdzame v národne neuvedomelých ľuďoch národné povedomie, láska k národu sa stáva svätou povinnosťou, vyzdvihnutou na ten istý stupeň povinností, na ktorom je svätá povinnosť milovať rodičov a uctiť si predstavených spoločnosti.
Ak nám národ daroval, obohatil, zdokonalil a priviedol k úplnému človečenstvu, akákoľvek ľahostajnosť oproti národu, nedbanie o jeho záujmy alebo priame odrodilstvo odsudzuje nielen spontánny hlas svedomia, ale aj filozofická reflexia.
Odkaz Ľudovíta Štúra
Ľudovít Štúr je osobnostným symbolom slovenského ducha a charakteru v jeho najvznešenejšej, vysoko humánnej a hodnototvornej podobe. Výšok ľudského ducha dosiahol vďaka nabádaniu k sústavnému osobnostnému rastu a zdokonaľovaniu sa. Už Štúrovo erbové heslo „My chytili sme sa do služby ducha a preto prejsť musíme cestu života tŕnistú“ dokazuje jeho prijatie zodpovednosti predstaviteľa inteligencie národa, ale aj uvedomenie si prekážok na ceste k vytýčeným cieľom. Vedel, uvedomoval si, že osudom inteligencie nie je konformita s mocou, ale oponujúci protiprúd.
Napriek často až život ohrozujúcej “tŕnistosti“ tohto poznania nikdy neustupoval z cesty za vytýčenými cieľmi a vždy konal zásadovo a principiálne na prospech svojho národa aj Slovanstva. Štúr - ako vzorový intelektuál - sa vždy hrdo a aj oprávnene hlásil k cieľom, vďaka ktorým má spoločenstvo nádej žiť a vyvíjať sa.
Nanajvýš aktuálne je v súčasnosti aj Štúrovo vyjadrenie “Cieľ náš by mal byť zachovať ríšu rakúsku? Náš cieľ je zachovať nás! Najprv musíme slúžiť sebe, potom iným. Dosiaľ Rakúsko stálo a my sme hnili. Čo by nám povedal svet, keby sme o viac nestáli, len o zachovanie Rakúska? Pádom Rakúska nepadáme my“.
My Slováci nie sme odkázaní iba sami na seba. Sme aj súčasťou veľkej rodiny slovanských národov, s ktorými máme spoločnú identitu, podobnú mentalitu aj jazyk a kultúru. Preto by sme ich mohli a aj mali riešiť spoločne na náš spoločný prospech. Je bez významu pre človeka, že patrí k nejakému národu a že sa cíti úzko spojený s celým svojim národným kolektívom? Národnosť má pre človeka veľkú časnú hodnotu, ba uplatňuje svoj vplyv až na plnenie večného poslania človeka.
V súčasnosti je dôležité, aby sme sa zbavili negatívnych stereotypov minulého vývoja a vytvorili si vlastnú koncepciu nášho života a stratégiu jeho dlhodobo perspektívnej budúcnosti. K prioritám patrí aj všestranná ochrana a podpora normálnej, čiže funkčnej a svoje úlohy si zodpovedne plniacej rodiny a propagácia výchovy k rodičovstvu. Pričom výchovu mladej generácie - ako jej prípravu na život - treba považovať za najdôležitejšiu ľudskú činnosť! Zároveň treba zaviesť výchovu k prirodzenému vlastenectvu a formovanie kladného vzťahu k vlastným hodnotám nášho historického a kultúrneho dedičstva do všetkých typov škôl a podporovať ju aj prostredníctvom verejnoprávnych médií.
Prvoradou a nevyhnutnou podmienku budúcnosti každého spoločenstva sú vlastné deti a ich výchova v duchu odkazu vlastného historického a kultúrneho dedičstva. Preto pripomínam obsiahlu vedeckú publikáciu slovenského pediatra európskeho významu univerzitného profesora Alojza J. Churu vydanú v roku 1936 „Slovensko bez dorastu?“ Táto štúdia už pred 80 - mi rokmi upozorňovala na úpadkové tendencie vo vývoji slovenskej populácie a navrhovala konkrétne riešenia.
V Štúrovych časoch, keď mala tradičná slovenská rodina 8 či 10, ale nezriedka aj viac detí ,si to výnimočne exponované osobnosti na čele národného života- vtedy neslobodného slovenského národa- „mohli dovoliť“, lebo ich mal kto v plodení a výchove detí zastúpiť. Ešte pravdivejšie je však vysvetlenie ,že vo vtedajších podmienkach neslobody a útlaku- ktorých krutosť si my dnes ani nedokážeme predstaviť!- sa museli mnohí obetovať pre svoj národ bezvýhradne a celým svojim životom. A tak konal aj Ľudovít Štúr. Dnes však prežívame časy celkom iné. Žijeme ako slobodný a rovnoprávny národ- subjekt medzinárodného práva- vo vlastnom samostatnom štáte.
Je dôležité, aby sme zostali verní sebe, svojej kresťanskej tradícii a upozornili náš národ na správny nacionalizmus. Musíme nájsť zlatú strednú cestu a nezabúdať na to, čo nás robí Slovákmi.
Buď Bohu vďaka, náš národ sa konečne znovu našiel. A to celý národ, i ústredná politická organizácia, strana, i úradné najvyššie vedenie národa. Bohu vďaka, národ znovu našiel sám seba. Sotva sa oslobodil a mohol sám slobodne určiť smer svojho budúceho vývoja, hneď, bez meškania sa vrátil k sebe, ku svojej dávnej kresťanskej tradícii. Priamo ústavne zaistil kresťanský smer svojho vývinu do budúcnosti a dal tomu i praktický výraz tým, že na čelo hneď na začiatku si postavil ľudí, preniknutých kresťanským duchom. Národ našiel sám seba - ale následky pokusu o otravu zostávajú. A tie musíme s napätím všetkých síl vylúčiť, eliminovať, ak chceme byť ozaj verní sebe.
Štúrovci (Rok Ľudovíta Štúra v RTVS)
Pojem Národa
Ak hovoríme o národovectve ako o láske k národu, musíme najprv určiť, čo sa myslí slovom národ. Ak chceme jasne povedať, čo je národ, musíme poznať všetky složky, ktoré ho utvárajú. Jednou z príčin, pre ktoré je ťažké nájsť definíciu národa, je v tom, že národ je skutočnosť sociologická, spoločenská. Každá skutočnosť má na sebe odtlak okolia, ktoré ju utvorilo. Spoločnosť je tvorená nespočitateľnými vzťahmi a prvkami. Rozsiahlosť materiálu a veľká složitosť komplexu tvorí z každého sociologického problému tvrdý oriešok.
Preto je dôležité, aby sme pochopili, čo tvorí podstatu národa a ako sa prejavuje v živote jednotlivca a spoločnosti. Iba tak môžeme správne pochopiť a uplatňovať lásku k národu a prispievať k jeho rozvoju a prosperite.
Terminologická Neistota
Pre Francúzov a Talianov obyčajne „nation“, „la nazione“ (národ), a tak i vlastnosť osoby, prináležajúcej k národu, „nationalité“, „nazionalità“ (národnosť), znamená to isté ako naša štátna príslušnosť, takže napríklad cudzinci, prichádzajúci do Talianska a neovládajúci dobre taliančinu, sa divia, že na prihlasovacích listoch musia svoju „národnosť“ určiť napr. ako maďarskú, hoci ich skutočná národnosť je celkom iná. Toto stotožňovanie skutočnej národnosti so štátnou príslušnosťou je bežná vec v západnej Europe.
Spoločnosť národov sa volala spoločnosťou národov, ale rozumela sa pod tým jedine a výlučne len spoločnosť štátov, alebo nanajvýš úplne samostatných domínií. Národy v našom smysle, totiž ako celky etnické, nie politické, nemajú členské právo v Spoločnosti národov. Hovorí sa o medzinárodnom práve - ale rozumie sa tým dosiaľ len medzištátne právo. Medzinárodné právo ako skutočne také, to jest súhrn práv a povinností, ktoré vzájomne zaväzujú národy, to ešte len čaká na svoje vykryštalizovanie. Tá istá terminologická neistota sa javí aj v Pápežských dokumentoch. A netreba sa tomu ani tak diviť. Príčina je zrejme v tom, že na Západe skoro ani nepoznajú menšinový štát.
S touto veľkou začiatočnou ťažkosťou sa stretá každý, kto sa púšťa do štúdia o národe alebo o národovectve. Skoro vždy na začiatku podobných prác nájdeme také ponosy. Nedávno, napríklad, začal písať P. Anton Messinec S. J. seriu článkov o národe, národovectve a o štáte v „Civiltà Cattolica“. Hneď na začiatku sa priznáva, že chcieť definovať národ znamená zapliesť sa do nerozuzliteľného chaosu („un caos inestricabile“, a. 89, vol. III., p. 99). Dáva sa však predsa do práce a dosahuje pekné výsledky. Sbierka Vaussardova vo Francúzsku (L’enquête sur le nationalisme, Paris 1924) výborne dokumentuje mimoriadnu složitosť problému.
Hľadanie Definície
Neistota o podstate národa sa dá pochopiť z toho, že bežné pozorovanie zvádza zostať na povrchu, klásť podstatu národa do niečoho vonkajšieho. Ba prichádza až pokušenie chcieť vyhlásiť, že „národ“ je genus (metafyzický predikament, kategória), takže jeho podstata nie je úplná, ale musí byť doplnená specifickými rozdielmi (differentiae specificae). Kolektívum, spoločenstvo by bol genus: spoločný jazyk, spoločné dejiny alebo spoločný pôvod atď. by tvorily specifické rozdiely. Mali by sme tak národy, pri ktorých by constitutivum formale tvoril jazyk, pri iných by ho zas tvorily spoločné dejiny, spoločný krvný pôvod alebo ešte iné prvky.
Ešte viac zvádza toto pokušenie, ak chceme národ študovať s hľadiska morálky. V mravouke nezáleží tak na objektívnej pravde poznania ako skôr, ba skoro výlučne, len na osobnom presvedčení, na hlase svedomia. Teda nezáleží na tom, čo objektívne určuje moju národnosť. Ja som presvedčený, že ju, napríklad, určuje materinský jazyk. Iný môže byť iného náhľadu, nič to: stačí, keď každý koná podľa svojho presvedčenia. A napokon dôvod veľmi závažný: ani svedomití vedci nie sú jednotní v nápadoch, „nerozuzliteľný chaos“ tvoria ich mienky. Teda nie je potrebné mať osvietené, správne svedomie, keď ho osvietiť nemožno.
Takéto uvažovanie by bolo celkom oprávnené, keby bolo pravda to, na čom sa celá úvaha zakladá: že je skutočne nemožné dôjsť k jednotnej definícii národa. Vtedy by sa človek mohol spravovať len hlasom svojho svedomia a nehľadieť napravo ani naľavo. No všetko sa zmení, ak azda taká jednotná definícia na svete jestvuje. A naozaj, dnes, v posledných rokoch, môžeme už konečne povedať, že medzi autormi nastala už skoro úplná shoda náhľadov o podstate národa. A táto štúdia by chcela mať česť, aby ju pokladali za (azda) prvú, v ktorej táto vedecky mimoriadne dôležitá skutočnosť bola vyzdvihnutá. Aby som ľahšie došiel k definícii národa, použijem takúto metódu: Nebudem hľadať podstatu národa v rôznych úsekoch ľudských dejín a u rôznych národov. Obmedzím sa len na dnešok. Dejinám pojmu venujem len krátku retrospektívnu reflexiu na konci.