Otázka neuznávania pápeža ako hlavy cirkvi pravoslávnou cirkvou je komplexná a má historické, teologické a politické korene. Pravoslávna cirkev považuje katolícku cirkev za heretickú a seba samu za pravú katolícku (v zmysle univerzálnu) cirkev, ktorú založil Ježiš Kristus.
Pýcha ako hlavný dôvod: Prvým a najvážnejším dôvodom neuznávania pápeža je podľa niektorých názorov pýcha, ktorá pravoslávnym nedovoľuje prijať autoritu pápeža.
Rozkol a "novoty": Pravoslávni sú presvedčení, že katolíci sa od nich odtrhli počas veľkej východnej schizmy na začiatku prvého tisícročia. Podľa nich katolícka cirkev zaviedla do vierouky "novoty", a preto sa oni považujú za tú pravú cirkev, ktorú založil Ježiš. Oni si nemyslia, že sú totožní s nami. Oni považujú nás za tých, ktorí sa odklonili od katolíckej Cirkvi, teda od tej, ktorú založil Kristus, a ktorú vyznávame vo vyznaní viery. Nič to však nemení na fakte, že žijú v omyle.
Treba si uvedomiť, že bežní ľudia ortodoxného vyznania tieto veci nevnímajú a žijú svoj život podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Mnohí majú za manželov katolíkov a hovoria, že viac máme toho čo nás spája, ako toho, čo nás oddeluje. Ovela viac sa postia ako katolici a svoju vieru bezne vyznavaju pred ludmi. Su velmi prirodzeni a vieru beru velmi vazne.
To, že niektorí ortodoxní žijú podľa svojho najlepšieho vedomia, nijako neznamená, že nie sú v omyle. Podľa svojho svedomia nežije nikto, lebo každý človek je hriešny a potrebuje sa zo svojich hriechov vyslobodiť prostredníctvom pravej viery, Falošná viera nikoho z hriechov nevyslobodí. Skôr, či neskôr bude musieť pravú vieru prijať, a ak to neurobí, nedá sa mu pomôcť. To, že máme veľa spoločného, je len kvôli tomu, že sa odklonili od pravej viery len trochu. To však nič nemení na fakte, že sa od pravej viery odklonili. To, že sa oveľa viac postia, nie je žiadne meradlo pravovernosti. Ak to človek robí bez pravej viery, nie je mu to nič platné, ak sa napokon k pravej viere neobráti. A čo sa týka vyznávania svojej viery pred ľuďmi, silne pochybujem, že predčia napríklad Jehovistov. Mnohí sektári berú svoju vieru veľmi vážne, ba dokonca niektorí heretici boli ochotní za svoje herézy aj zomrieť. Nič to nemení na fakte, že sú to aj tak len herézy. V mojom okolí sú ortodoxní veľmi vlažní a s horlivosťou niektorých katolíkov sa nemôžu ani len porovnávať.Tým nechcem povedať, že ortodoxných nemám rád. Zo srdca im prajem, aby boli spasení. Práve preto im nechcem klepať uznanlivo po pleci s falošným uistením, že v podstate je to s nimi v poriadku.
Dogmy a ich vývoj: Schizma a prijatie dogiem nezlučiteľných s vierovyznaním pravoslávnej cirkvi sú ďalším faktorom sporu. Je to presne tak. Oni si nemyslia, že sú totožní s nami.
Na druhej strane však nemôžeme nevidieť aktualizáciu starých výpovedí a formuláciu neznámych právd, ktoré sa v Zjavení prijatom apoštolmi nachádzajú len implicitne. Keby sme kresťanom druhého storočia predstavili dnešnú sumu teológie, tak by na nás pravdepodobne len vyvaľovali oči. Ťažko hovoriť výslovne o neznámych pravdách, keď súčasne priznávame ich implicitnú prítomnosť v Zjavení. Podstatné je, že oči by nevyvaľovali apoštoli. To, že by vyvaľovali oči niektorí kresťania, len potvrdzuje ich nevýhodu v tom, že si pravdu neuvedomovali v takej plnosti, ako si ju uvedomujeme dnes. Zároveň to neplatí o všetkých kresťanoch v histórii.
Dôležité je však povedať, že existuje niečo ako kompletný obsah vierouky a mravouky, ktorý odovzdal Kristus Cirkvi a tá tento poklad viery uchováva a ohlasuje. Samotná dogma je výslovné a presné vyhlásenie niektorej z právd tejto vierouky a mravouky. K vyhláseniu dogmy dochádza väčšinou vtedy, keď niektorú časť kompletného obsahu vierouky a mravouky začne niekto zle vysvetľovať alebo spochybňovať a môže tým ostatných kresťanov nebezpečne pomýliť. To znamená, že dogmy neobsahujú kompletne celú vierouku. Sú pravdy viery, ktoré nikdy neboli vyhlásené ako dogma, lebo ich nikto vážne nespochybňoval, a tak nebolo potrebné niečo také výslovne potvrdzovať.
Dogmy uznávané pravoslávnymi a katolíkmi: Všetky dogmy, ktoré boli vyhlásené Cirkvou do roku 787, uznávajú tak pravoslávni ako aj katolíci. Všetky dogmy vyhlásené neskôr už pravoslávni neuznávajú i keď nie proti všetkým dogmám protestujú. S niektorými dogmami súhlasia, lebo v súlade s nimi rozumejú obsahu vierouky, ktorú odovzdal Kristus Cirkvi. Neuznávajú ich len v tom zmysle, že tvrdia, že pápež alebo katolícka Cirkev nemajú právo neomylne niečo vyhlasovať, aj keď proti samotnému obsahu týchto dogiem nič nemajú. Niektoré dogmy vyhlásené po roku 787 však považujú za výslovne obsahovo heretické, teda za také, ktoré sú v rozpore s náukou, ktorú nám odovzdal Kristus.
Pápež má dar neomylnosti vo veciach vierouky a mravouky a je hlavou Kristovej Cirkvi bez ohľadu na svoje vzdelanie či charakter. Schizma je odmietnutie poslušnosti pápežovi. Každý sa môže slobodne rozhodnúť, či pápeža bude poslúchať nezávisle od toho, aký je, alebo ho poslúchať nebude. Príčina na neposlušnosť sa vždy nájde. Pravoslávni sa rozhodli nerešpektovať pápeža ako hlavu Cirkvi a príčinu si našli. Žiaden pápež totiž nie je bezhriešny a rôzni pápeži robili rôzne hriešne veci. Nič to však nemení na fakte, že pápež je hlavou Cirkvi a že kresťan sa musí rozhodnúť, či to bude rešpektovať navzdory akýmkoľvek okolnostiam, alebo si pôjde svojou schizmatickou či heretickou cestou.
Ak by pravoslávni považovali akékoľvek vyhlásenie dogmy po roku 787 za novotu alebo modernizáciu, neexistuje rozumný dôvod, prečo potom nemožno považovať za modernizáciu aj dogmy vyhlásené pred týmto rokom, ktoré pravoslávni uznávajú.
Ak roku 1870 vyhlásila Cirkev dogmu o primáte pápeža, to neznamená, že v roku 1870 náuku o primáte pápeža aj vymyslela. Primát pápeža patrí ku Kristovej náuke a platil aj v dobe, kedy sa pápežovi konštatntinopolský patriarcha nelegitímne vzoprel.
Počet dogiem závisí z veľkej časti od toho, na koľko bludov musela Cirkev reagovať, čo ukazuje živé reakcie katolíkov a skostnatenie pravoslávnych.
Exkomunikačná bula: Exkomunikačná bula je potvrdenie, že kresťan svojim postojom a svojim učením sa nestotožňuje s Kristovým učením. Nie je to vyhnanie z Cirkvi, ale skonštatovanie, že dotyčný kresťan sa odkláňa od učenia Cirkvi, a preto nemôže pristupovať k sviatostiam (v tom by bol totiž vnútorný rozpor) ani nemôže zastávať cirkevné úrady. Ak by sa konštantinopolský patriarcha rozhodol podriadiť sa pápežovi, žiadna schizma by sa nekonala.
