Ladislav Novomeský a jeho zbierka Svätý za dedinou

Ladislav Novomeský bol jednou z najvýznamnejších osobností slovenskej literatúry a politiky 20. storočia. Narodil sa 27. decembra 1904 v Budapešti a zomrel 4. septembra 1976 v Bratislave. Bol najvýznamnejším predstaviteľom ľavicovej avantgardy v medzivojnovom období a patril nielen k najlepším básnikom skupiny DAV, ale i celej modernej slovenskej poézie.

Jeho prínos do literatúry spočíva v nových a jedinečných literárnych kvalitách jeho diela. Snažil sa v nich objavovať nové krásy a svoju osobnú a historickú pravdu. Ladislav Novomeský sa narodil ako prvorodený syn Samuela Novomeského. Po vzniku ČSR sa rodina presťahovala do Senice. Mladý Laco Novomeský absolvoval učiteľský ústav v Modre, krátko pôsobil ako učiteľ v Bratislave a neskoršie sa stal žurnalistom.

Po druhej svetovej vojne pôsobil ako politik v oblasti osvety a kultúry. V tom čase bol iniciátorom založenia Slovenskej národnej galérie (SNG), ktorá vznikla v roku 1948. Bol jednou z vedúcich osobností pri formovaní politických cieľov v príprave SNP. V roku 1950 bol Novomeský pozbavený všetkých funkcií, vo februári 1951 uväznený a v roku 1954 vo vykonštruovanom procese nezákonne odsúdený na 10 rokov väzenia. V roku 1955 ho podmienečne prepustili a o osem rokov neskôr rehabilitovali. Pracoval v Památníku národního písemnictví v českej Prahe, potom sa vrátil do Bratislavy a bol zamestnaný v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied (SAV).

V auguste 1968 sa stal opäť členom Predsedníctva Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS) a zvolili ho za predsedu Matice slovenskej. Prvé básne Laco Novomeský uverejňoval začiatkom dvadsiatych rokov v časopisoch Vatra, Svojeť a Nový rod. Dlhší čas sa publikačne viazal na časopis Mladé Slovensko. Ovplyvnil ho americký básnik Walt Whitman, česká proletárska poézia a ruskí básnici Vladimír Majakovskij a Sergej Jesenin. Hoci bol členom komunistickej strany, v jeho tvorbe boli vždy na prvom mieste umelecké aspekty. V 30. a 40. rokoch minulého storočia obohatil svoje básnické dielo o prvky poetizmu a symbolizmu.

Je autorom zbierok Nedeľa (1927), Romboid (1932), Otvorené okná (1935), Svätý za dedinou (1939), Pašovanou ceruzkou (1948), Vila Tereza (1963), Do mesta 30 min. (1963), Stamodtiaľ a iné (1964), Nezbadaný svet (básnické texty k fotografiám Martina Martinčeka, 1964). Cyklus básní pod názvom Dom, kde žijem, však už nestihol publikovať. Vo svojich esejach sa predstavil ako znalec modernej kultúry.

Novomeský sa narodil v Budapešti, kam rodičia odišli za prácou, otec bol krajčírom, po prevrate sa vrátili do Senice. Študoval na učiteľskom ústave v Modre, externe študoval na filozof. fakulte. Pracoval ako novinár. V medzivojnovom období žil dlhší čas v Prahe a bol redaktorom viacerých komunist. novín-Pravda, Rudé právo,DAV. 1939 po rozbití republiky sa vrátil na Slovensko. Po vojne zastával významné polit.a spoloč.funkcie- bol predseda MS,v 1951 bol spolu s ďalšími davistami zatknutý a nespravodlivo obvinený z nepriateľského postoja k republike,v 1954 odsúdený na 10 rokov, ale podmienečne prepustený 1956, do 1962 žil v Prahe pod dozorom ŠB. V 1963 rehabilitovaný, vrátil sa do Bratislavy,tu aj zomrel.

Bol iniciátorom a zakladateľom modernej línie slovenskej poézie. Syntézou moderných literárnych prúdov a novátorským vzťahom ku skutočnosti s vysokou mysliteľskou náročnosťou vytvoril novú koncepciu medzivojnovej a povojnovej poézie na Slovensku, ktorá sa vývinovým smerovaním včlenila do európskeho kontextu. Jeho básnické dielo významne ovplyvnil český poetizmus. Spolu s V. Okrem toho je autorom mimoriadne rozsiahleho publicistického diela. Prispieval do Pravdy chudoby, Spartakus, Rudá záře, Tvorba, Haló-noviny, Ľudový denník, Slovenské zvesti a iné. Bol jednou z najvplyvnejších osobností literárnej skupiny DAV.

V novembri 1939 po rozbití ČSR sa presťahoval na Slovensko, kde sa zapojil do odboja. Po oslobodení zastával viacero významných funkcií, ktorých bol v roku 1950 pozbavený. Vo vykonštruovanom procese v roku 1954 bol nezákonne odsúdený na 10 rokov väzenia. V roku 1955 ho podmienečne prepustili a o osem rokov neskôr rehabilitovali.

Tvorba

Na začiatku svojej tvorby bol ovplyvnený civilizmom amerického básnika Whitmena, českou prolet. poéziou J.Wolkra a ruskými básnikmi Majakovským a Jeseninom.

Významné zbierky:

• Nedeľa
• Romboid
• Otvorené okná
• Svätý za dedinou
• Pašovanou ceruzkou

Zbierka Svätý za dedinou

Štvrtá Novomeského básnická zbierka prináša básne bolesti, hrôzy a protestu proti dobovým dramatickým udalostiam (občianska vojna v Španielsku, rozbitie ČSR, hrozba svetovej vojny). Vznikali v rokoch 1936 - 1939 a sčasti boli publikované aj časopisecky. Samotná kniha vyšla v novembri 1939, teda už na prahu 2. svetovej vojny. Túto situáciu existenciálneho ohrozenia a ľudského odcudzenia vyjadruje aj básnické motto zbierky.

V zbierke Novomeský vyjadril mnohé z pocitov, ktoré trápili vtedajšiu spoločnosť a ktoré mimoriadne intenzívne prežíval aj on sám. Ak jeho politická publicistika bola v tom čase priamočiara, jednoznačne protihitlerovská a prosovietska, v poézii ukazoval inú, miestami až „odvrátenú tvár“, lebo ho sužovalo každé zlo, nech sa konalo na akejkoľvek strane. Tu odhaľuje analytickú, neromantickú stránku svojej osobnosti, lebo hoci ako politik a novinár chcel úprimne pomôcť trpiacim a ohrozeným, jednako videl márnosť svojho snaženia. A ani ten všeliek, aký ponúka, asi nebude účinný, lebo v praktickej podobe (stalinské zverstvá, proti ktorým ako disciplinovaný straník Novomeský nepísal) sklamáva a zlyháva. Básnik sa obáva, zhrýza, trápi, neraz nemá ďaleko k zúfalstvu.

Z jeho veršov však (hoci zriedkavo) prebleskne aj svetlo a nádej, že možno ešte nie je úplne všetko stratené, že „úbohý (…) čas pušiek, dýk a náreku“ sa raz musí pominúť, utrpenie a smrť predsa len budú mať zmysel a človek sa opäť stane človekom. Zbierkou vrcholí dovtedajší vývin básnika, ba vo viacerých ohľadoch ju autor neprekonal ani v neskoršej tvorbe. Rozhodujúce nie sú uňho témy, hoci niektoré sú večné a všeľudské (poetisticky hravé lyrické impresie a reflexie na tému lásky, času, odchodov a rozlúčok, života a smrti - Panoráma, Prechádzka, Čierne pred očami, Dážď, More), iné boli v danom čase žeravo aktuálne (a aktuálnosť nestratili ani neskôr: mŕtvi vojaci a deti v španielskej vojne, zbombardované mestá - Španielska krajina, Agitka, Španielska obloha, Sen/Chlapcom z interbrigády).

Novomeský však ani nesentimentalizuje, ani fotograficky či reportérsky nezaznamenáva holé fakty. Takmer v každom jave skutočnosti nachádza nadčasový význam a hodnotu, v básnickej fantázii si ho zložito metaforizuje, v niektorých objavuje podobnosti s osudmi legendárnych postáv umenia a najmä s ich trýznivými otázkami (Kráľovič dánsky). Nástojčivo hľadá vlastnú ľudskú identitu (Aký si), hlboko prežíva krízu intelektu (To strašlivé). Novomeský neplytvá slovami, naopak, nesmierne starostlivo ich vyberá a váži, aby sa zaskveli ako zlaté zrnká, premyslené aforizmy, aby sa zaryli do vedomia i podvedomia človeka a nútili ho vzbúriť sa proti skazonosnej skutočnosti. Keďže básnik svoju výpoveď krehko zaštepil na básnickom pomenovaní, na prvoradosti básnického jazyka, v záverečnej básni Slovo vysvetlil, že sám si celkom nezúfa nad „okovaným časom“, nad zdrvujúco „neúprosným vekom“, lebo nemusí byť ešte všetko stratené. Ponúkol aspoň pomyselný záchranný pás: „Mám slovo na jazyku.

Hoci Novomeský básňami zbierky prekonal všetko, čo v poézii dosiahol predtým, v novej politickej situácii totalitného vojnového režimu sa, pochopiteľne, nedočkal primeranej kritickej odozvy. Len zopár kritikov nezaváhalo a popri vysokých estetických a emocionálnych hodnotách vyzdvihli aj občiansku statočnosť autora, lebo nevynechal z knižky ani chúlostivé, ba až nebezpečné témy a myšlienky. Väčšmi však zdôrazňovali umelecký prínos a nezabudli pripomenúť, že Novomeský tvorivo využil podnety symbolistickej a poetistickej poetiky a že mnohé z jeho obrazov majú surrealistickú provenienciu. V porovnaní s minulosťou subjektívne bolesti ešte väčšmi ustúpili trýzňam celého ľudstva. Na takýto prístup Novomeského zreteľne nadviazala skupina nadrealistov: svojimi apokalyptickými obrazmi v rokoch vojny jednoznačne protestovali proti jej neľudskosti a protiľudskosti. Trvalé a univerzálne hodnoty zbierky však v mnohom zostali neprekonané, hoci nasledujúci básnici ich nemohli nechať nepovšimnuté.

Novomeský sa po vojne na dlhý čas musel odmlčať. Milan Rúfus povedal, že to my sme sa vrátili k básnikovi a venoval mu báseň Básnik vo väzení. V dejinách Slovenska je skutočne málo takých významných osobností ako slovenský, ale aj československý, slovanský a európsky moderný básnik, publicista, kultúrny politik, žurnalista a redaktor DAV-u, povereník pre školstvo a osvetu, predseda a čestný predseda Matice slovenskej či predseda Spolku slovenských spisovateľov, rehabilitovaný politický väzeň a iniciátor významných dejinných a štátotvorných udalostí 20. storočia.

Podľa jeho nástupcu, predsedu Matice slovenskej Vladimíra Mináča „dejiny duše a osudy človeka Novomeského“, ktorý bol „povolaním novinár, vyvolením básnik“, sú „hlboko vrastené do slovenského národa“, pričom jeho život a práca založená na princípe čistoty blízko „hraničí s legendou“, nakoľko určoval súradnice novodobého slovenského života. Dejiny k nemu však boli - a vlastne stále sú - nespravodlivé. Nadávali mu do „čechoboľševikov“, zdôrazňuje Mináč, no v skutočnosti dejiny ukázali, že bol prvý, kto pochopil spolužitie Čechov a Slovákov v najživotaschopnejšej podobe „rovného s rovným“.

Bol krutý k sebe - hovorí Mináč - nie pretože uveril, ale pretože poznal. Podľa Mináča sa do Novomeského domu a vesmíru zmestí v rovnakej miere Praha, Paríž, Ostrava, Madrid, Londýn, Bratislava, Moskva i Senica; je tam priestor pre Hviezdoslava, Jonáša Záborského, ale aj pre Apollinaira, Majakovského a Jesenina. V boji proti fašizácii a fašizmu - čo po boku davistov jasnozrivo predvídal ako „najprekliatejší historický úsek“- patril k prvým v Európe, čo presahuje jeho slovenský, československý kontext až k skutočnej svetovej osobnosti, dodáva Mináč.

Ladislav, známy viac ako Laco Novomeský, pochádza z rodiny krajčíra Samuela Novomeského a Irmy Příkopové. Novomeského detstvo sa odvíjalo medzi Budapešťou - kde sa v roku 1904 narodil, absolvoval obecnú školu a gymnázium - a vidieckym prostredím záhorského mestečka Senica. Senica mala vplyv aj na Novomeského romanticko-poetické vnímanie sveta, a so Senicou ho tiež spája kamarátstvo so spisovateľom Ivanom Horváthom.

V Novomeského poetizme sa prejavuje človek v unikátnosti a jedinečnosti okamihov života - popisovanie a zžitie sa so svetom v podmienkach, aké sú, pričom oné druhé prostredie bolo hlavným stimulom pre sociálnu poéziu nabádajúcu k sociálnej zmene. Budapešť sa stala dôležitou pre pochopenie vzdelávacieho systému v Rakúsko-Uhorskej monarchii a taktiež životných podmienok robotníkov na začiatku 20. storočia. O Senici a Budapešti hovoril Novomeský aj v jednom z rozhovorov v 60. rokoch, v ktorom zdôrazňuje negatívne skúsenosti so vzdelávaním v Pešti, ktoré rozhodne vplývali na formovanie jeho svetonázoru.

V období 1. svetovej vojny sa prejavovali radikálne rozpory, čo viedlo k výbuchu proletárskej revolúcie v Uhorsku a vzniku Maďarskej republiky rád, ktorá je však vnímaná v kontexte slovenských dejín kontroverzne. Novomeský si toto obdobie pamätal ako významnú črtu zo svojho detstva v článku Jar v Pešti 1919. Vtedy si podľa S. Podľa svedectva dcéry Eleny však Novomeského hodnotové postoje formovala aj evanjelická výchova v kontexte sociálneho cítenia, ktoré sa zmiešalo so skúsenosťami vo fabrike Csepel.

Medzitým vzniká Československo - rok po jeho vzniku sa Novomeského rodina vracia domov do Senice (pri návrate mu skonfiškovali zbierku revolučných letákov). V roku 1923 končí štúdium, dostáva učiteľské miesto v Bratislave a stáva sa externým poslucháčom Filozofickej fakulty. Tu - a taktiež vďaka predchádzajúcemu samo-štúdiu - získava svoj obrovský rozhľad v dejinách filozofie, literatúry a umenia. Po príchode do Bratislavy začína Novomeský aj svoju kariéru bojovníka za práva. Vďaka pobytu na Filozofickej fakulte sa stáva prispievateľom do časopisu Mladé Slovensko.

Novomeský v roku 1924 rediguje mesačník Mladé Slovensko a prostredníctvom Urxa nadväzuje kontakt s Voľným združením študentov socialistov zo Slovenska a zoznamuje sa s ďalšími autormi, s ktorými pripravujú modernistický časopis DAV. Novomeský sa radikalizuje najmä po vstupe do strany (1925), keď prechádza na neistú dráhu ľavicového novinára v redakcii Pravdy chudoby a opúšťa učiteľské zamestnanie. Po podrobnom komparatívnom štúdiu ranných a neskorších Novomeského textov a prejavov by sa dalo povedať, že Novomeského tvorba 20. a 30. rokov je radikálnejšia, antikapitalistická až konfrontačná. Nebojí sa menovať a poukazovať na konkrétne problémy a konkrétnych ľudí. V roku 1927 vydáva debutovú zbierku Nedeľa, čo je jeden z najzásadnejších krokov v Novomeského živote. Túto zbierku ilustruje predstaviteľ slovenskej výtvarnej moderny, Mikuláš Galanda.

Sám autor o svojom diele neskôr napísal: „Keď niekedy niekoho zaráža atmosféra a kulisy mojej prvej básnickej zbierky Nedeľa, dnes by som mu chcel povedať, že pre mňa znamenali to, čo znamená pre chlapca - dlho väzneného medzi štyrmi stenami - prvá vychádzka na trávnatú, neohradenú lúku: vyváľal som sa z radosti nad jej objavom. A to je tiež odpoveď, prečo som svoju prvú básnickú zbierku pomenoval Nedeľou.

Drug uvádza napríklad odmietnutie uverejnenia listu dopisovateľa, urážku policajného komisára Jána Kompiša z Lučenca prostredníctvom listu od robotníckeho dopisovateľa (Policajný útok na ľud v Lučenci), ďalej články Máme slovenského fakíra, Četníckym bodákom ochránené fabrikantské bruško, spor s Baťom v článku Takto je a takto bude od robotníckeho dopisovateľa. Pokuty, výsluchy, trestné oznámenia za dopisovateľov Pravdy, exekúcie, vyhrážky, ničenie nákladov, cenzúra, sledovanie tajnými službami a v roku 1927 dokonca odsúdenie na 5 dní väzenia, a to hneď dvakrát - to bola každodenná realita Novomeského ako zodpovedného redaktora. Drug dodáva, že i tieto trpké skúsenosti s tzv. „buržoáznou spravodlivosťou“ Novomeského utvrdili v jeho presvedčení. Aj Vladimír Mináč dodáva, že bol „tridsaťštyri ráz trestaný pre rozličné tlačové delikty“, čo len dokazuje jeho obetavosť a nekompromisnosť.

Urx Novomeského strieda vo funkcii zodpovedného redaktora Pravdy a Novomeský sa ako redaktor Rudého práva presúva do Prahy - začína písať dvojjazyčne, aktívne sa angažuje v strane a pod vplyvom skúseností s prehlbujúcou sa biedou na Slovensku sa vyslovuje za radikálne krídlo strany, keď odmietne tzv. Manifest sedmi. Aj túto situáciu a Novomeského ľavicovú radikalizáciu však treba vnímať v dobových súvislostiach. J. Mlynárik píše, že „v rokoch 1921 až 1938 bolo na Slovensku asi 920 štrajkov, na ktorých sa zúčastnilo 270 000 robotníkov. V rokoch krízy 1929 až 1933 úrady zaznamenali 1 034 akcií nezamestnaných.“ Aj to je dôvod, prečo neskôr Novomeský odmietal návrat k prvorepublikovým pomerom.

Podľa Šmatláka sa Novomeského vzťah k umeniu mení už v polovici 20. rokov, keď zomiera Jiři Wolker (1924) a o rok neskôr Sergej Jesenin. Novomeský zažíva obdobie protikladov, s ktorými sa snaží vyrovnať. Keď v básni Dve balady písal o melanchólii východu, bola to reakcia na smrť Jesenina, ktorý bol pre Novomeského veľkou inšpiráciou v jeho hlbokej melanchólii a drsnom chuligánstve (spoznával v ňom aj predstavu seba ako dieťaťa veľkomesta, Budapešti, v ktorej vyrastal). Prerod básnika vysvetľuje aj jeho výrok z konca článku Poetizmus: „Apollinaire zomrel. Nech žije Majakovskij!“ Novomeský vníma dobrovoľnú smrť Majakovského v roku 1930 (ako symbolu „nového východu“ a zjednocovania poézie a revolúcie) mimoriadne tragicky: zásadným spôsobom zasiahla aj jeho vzťah ku zmyslu, resp. skôr „neužitočnosti“ básnického umenia. Pre Novomeského je táto tragédia symbolom konca nezmieriteľnosti spojenia romantických individualistických gest s realizmom. Východisko z depresie našiel v teoretickej koncepcii dualizmu a účelovej tvorbe.

Novomeský začal písať sociálne reportáže, ktoré podľa slov Šmatláka neviedli k rozpoltenosti autora. Básnik hovorí: „Že nemá moja práca rýmy? Má ale všetky prvky lyrického zákonníku. Že nie sú kondenzované v knižkách? Všetky veci si zaslúžia lyrických prílepkov a básnické pozlátko, i keď ich význam zmaže 24 hodín dňa, alebo i vtedy, keď zostanú nepovšimnuté.“ V tom istom roku sa udiala krvavá udalosť v Košútoch, keď četníci strieľali do štrajkujúcich robotníkov - Novomeský o tom píše v DAV-e a v brožúre s názvom „Nyní je v Košútech pořádek a klid…“ Davisti o situácii informovali celú československú spoločnosť s presahom do zahraničia. Protest proti neprávostiam vyjadrili aj spisovatelia mimo časopisu DAV (Manifest slovenských spisovateľov podpísali aj neľavicoví spisovatelia ako E. B. Lukáč, J. G. Tajovský, M. Urban, J. Smrek a G. V roku 1932 sa Novomeský oženil s Karlou Marešovou, s ktorou sa zoznámil v pražskej Spoločnosti pre hospodárske a kultúrne styky s novým Ruskom a vydáva básnickú zbierku Romboid, ktorá je zbierkou sociálnych básní, vydaná aj v typicky avantgardne poňatom obale. Novomeský ju publikuje na počesť Janka Kráľa.

Mimoriadne významná je pre Novomeského návšteva Sovietskeho zväzu v roku 1934 (Prvý zjazd sovietskych spisovateľov v Moskve), na ktorej sa zúčastnil aj Nezval a Jilemnický (autor na to reaguje aj v básni Moskovský večer). Novomeský je z novej sovietskej spoločnosti až nekriticko-idealisticky nadchnutý a získava nový zmysel umenia v poetizovaní novej socialistickej spoločnosti, ktorá už prekonala materiálne problémy (zároveň ho to inšpiruje k intenzívnejšiemu boju za dosahovanie zabezpečenia ekonomicko-materiálnych istôt, blahobytu aj doma, vo vtedajšom Československu). Pripomína smäd po poetizovanom živote, smäd po umení a kultúre v spoločnosti, ktorá už vyriešila materiálne problémy. Oceňuje rozkvet kultúry v sovietskom prostredí.

Ladislav Novomeský bol jednou z najvýznamnejších osobností slovenskej literatúry a politiky 20. storočia. Jeho dielo, najmä zbierka "Svätý za dedinou", odráža jeho hlboké sociálne cítenie a reakciu na dramatické udalosti doby.

Ladislav Novomeský v roku 1968

Svätý za dedinou

Spoločnosť Ladislava Novomeského

tags: #laco #novomesky #svaty #za #dedinou #analyza