Historické svedectvá o Ježišovi Kristovi
Svedectvo Talmudu (zbierka ustanovení a predpisov židovských rabínov z 2.-6. stor.n.l.): „ V predvečer Veľkej noci bol ukrižovaný Ježiš, galilejský čarodejník ...“ (Sanhedrin, f.43). Cenné svedectvo o Ježišovi Kristovi podáva židovský spisovateľ Joseph Flavius (37-100) v obsiahlom diele Júdaiké archaiologiá (Židovské starožitnosti), napísanom v gréčtine r.93-94, kde sa zmieňuje o násilnej smrti Jakuba „brata Ježiša, nazývaného Kristus“ (20, 9, 1). Najobšírnejšia správa z tohto diela znie: „ V tom čase žil Ježiš, človek múdry, ak ho vôbec človekom možno nazvať; bol totiž divotvorcom a učiteľom ľudí, ktorí s láskou prijímajú pravdu. A tak si získal mnoho židov a pohanov. On bol Kristom. A keď ho Pilát potrestal krížom na naliehanie našich popredných mužov, ďalej sa ho pridŕžali tí, ktorí ho od počiatku milovali. Zjavil sa im tretieho dňa opäť živý, keď o ňom predtým proroci zvestovali toto a veľa iných zázračných vecí.
V 16.stor. Gaius Plinius, ktorý spravoval v rokoch 110-112 ako mimoriadny cisársky legát provinciu Pontus a Bitýniu. Tacitus zaznačil správu o Kristovi vo svojom diele Annales, kde píše o prenasledovaní kresťanov za cisára Nera (54-68) po požiari mesta Rím roku 64. Rímsky historik Suetonius (69-140) podáva správu, že cisár Klaudius (41-54) „vyhnal z Ríma Židov, ktorí na podnet istého Chresta vyvolávali v Ríme ustavičné nepokoje“ (De vita Caesarum, XXV).
Josephus Flavius, židovský historik
Palestína a židovstvo za Ježišových čias
V čase rozkvetu rímskej ríše tvorila Palestína jednu z jej 30 provincií. Palestína - kraj Filištíncov, ako ju nazývali starí Gréci- bolo územie na západ i východ od Jordána. Za čias Ježiša tam patrili: Judea, Samária a Galilea, ako aj Perea a Dekapolis.
Prejavom puta medzi Bohom a Izraelom bol Zákon. Jeruzalemská svätyňa bol jediné miesto, kde židia prinášali Bohu obety. Bola duchovným centrom židovského národa. Denne dva razy - o 9. A 15. Hodine - prinášali v chráme obetu za požehnanie národa. Pripájali sa k nej súkromné obety: celopalné, ďakovné, kajúce, odprosujúce.
Židia sa bezprostredne pred príchodom Mesiáša delili na niekoľko strán a nábožensko-patriotických zhromaždení. Ich počiatky sú už v období Machabejcov, kde fanatický obráncovia židovského života Chasidejci (chasidim=nábožní), bojovali proti pogréčťovaniu. Ich pokračovaním boli Farizeji (perusim=oddelení), ktorí sa objavili v období Jána Hirkana (135-105). Tí boli fanatický nacionalisti, ktorí prehnane zachovávali Zákon. Tiež vyznávali nesmrteľnosť duše, zmŕtvychvstanie tela a jestvovanie nadprirodzených bytostí ako napr.
Židovské skupiny v Ježišovej dobe
- Saduceji odvodzovali svoj názov od mena Sadoka, veľkňaza z čias Kráľa Šalamúna, a čas ich vzniku pripadá na obdobie helenizácie Izraela. Bola to skupina kňazov a židovskej aristokracie, ktorí podliehali vplyvom helenizácie. Uznávali jedine Zákon a zavrhovali tradíciu starších, neverili v zmŕtvychvstanie a život večný, ako aj jestvovanie anjelov. Naproti tomu hlásali slobodu človeka pri vytváraní vlastného osudu. Voči Rimanom boli tolerantní, a aj preto boli spomedzi nich vyberaní veľkňazi.
- Zelóti (zelotai - horlivci) sa vyznačovali krajným nacionalizmom a považovali sa za nástroj Božieho hnevu, ktorým sa vyslobodí Izrael spod okupácie. Nazývali ich aj sikariovia (sicca - dýka), lebo páchali tajné teroristické útoky.
- Samaritáni bola odlišná etnická a náboženská skupina, ktorá obývala územie Samárie. Boli potomkami Izraelitov a Asýrčanov, ktorí tu boli presídlení Sargonom po dobytí Samárie v r.722 pr.Kr. Pre nečistotu ich rasy ich židia po návrate z babylonského zajatia neprijali do svojho spoločenstva a týmto spôsobom narastala ich vzájomná nevraživosť.
- Eséni a kumránci. Nazývali sa spoločenstvom, synmi novej zmluvy. Usídlili sa pri Mŕtvom mori v nehostinnej oblasti. Spájal ich slobodný stav - bezženstvo, spoločný majetok, rituálna čistota, ako aj poslušnosť voči prísnym asketickým predpisom spoločenstva. Na ich čele stáli kňazi, ktorí zároveň protestovali proti kultu svätyne, preto sa venovali predovšetkým modlitbe a štúdiu Písma.
Pôsobenie Dvanástich a Pavla
Spoločenstvo kresťanov nadobudlo svoj charakter svojím spôsobom orientáciou na existujúci model náboženského spolužitia. Preto je samozrejmé, že existovali starší a predstavení, ako aj to, že tí, s ktorými sa stretol Ježiš, zaujímali osobitné postavenie a boli oprávnení usmerňovať život v spoločenstve Ježišových nasledovníkov. To platilo v prvom rade o Dvanástich, ale aj o Pavlovi, ktorému sa Pán zjavil na ceste do Damasku (Sk 9). Toto kolégium malo najvyššiu hlavu v Petrovi a jeho postavenie je viditeľné už v počiatkoch.
V listoch apoštolov a evanjeliách sa uvádza ako prvý, jemu hovorí Ježiš slová: „Pas moje ovce!“ (Jn 21,17), za neho sa Ježiš modlí, aby jeho viera nezakolísala a aby posilňoval svojich bratov (Lk 22,32), jeho jediného nazýva Ježiš „skalou, na ktorej chce postaviť svoju Cirkev“ (Mt 16, 18-19). Peter si je vedomý svojho postavenia a pri rozličných príležitostiach po odchode Ježiša z tohto sveta vystupuje ako poverený týmto poslaním.
Apoštol Peter pôsobil v Jeruzaleme a z neho navštevoval kresťanské obce, ktoré ležali na území Palestíny. Po jeho odchode z Jeruzalema podľa tradície bol biskupom v Antiochii, a odtiaľ sa vydal do Ríma, kde stal na čele tamojšej kresťanskej obce. Tam mal nakoniec podstúpiť mučenícku smrť za prenasledovania Nera r.64 alebo 67.
Presvedčenie o pobyte sv. Petra v Ríme, dôležité z pohľadu pravdy o primáte biskupa Ríma, sa zakladá na veľmi skorých a presvedčivých svedectvách tradície. Veľa narážok na tento fakt nájsť v posledných spisoch Nového zákona. Najstaršie svedectvo je obsiahnuté v liste pápeža Klementa obci v Korinte, ktorý bol napísaný pred rokom 100. Tu sa objavuje výrazná zmienka o mučeníckej smrti sv. Petra v Ríme. Podobná zmienka je aj v liste sv. Ignáca z Antiochie, z prelomu prvého a druhého storočia. Veľmi zaujímavým a zároveň dôležitým svedectvom pobytu sv. Petra v Ríme je jeho hrob, na mieste bývalého Nerovho cirkusu. Na tomto mieste postavil cisár Konštantín po r.313 baziliku zasvätenú sv.
Bazilika sv. Petra vo Vatikáne, postavená na mieste hrobu sv. Petra
Svätý Pavol
Na pochopenie dejín Cirkvi v poapoštolskej dobe je veľmi podstatná činnosť sv. Pavla. Bol židom a narodil sa v Tarze. Prenasledoval kresťanov no po jeho obrátení v r.36 sa stal apoštolom pohanov. Vykonal tri misijné cesty po mestách v Malej Ázii a Grécku. Prvú uskutočnil v r.46-49 v sprievode Barnabáša a Jána Marka na Cyprus, odtiaľ putoval do Malej Ázie - Pamfýlie, Pizídie, Lykaónie - a odtiaľ cez Atáliu naspäť do Antiochie.
Tretiu misijnú cestu v r.53-58 viedla cez Galáciu, Frýgiu do Efezu, odtiaľ do Grécka, späť do Troady, Milétu, Cézarey a Jeruzalema. Pavla čakali dva roky väzenia na vyjasnenie obvinenia, a keďže sa odvolal k cisárovi, doviedli ho do Ríma. Vo svojej evanjelizácii pokračuje aj počas svojej cesty a jeho dvojročného pobytu v Ríme. Po prepustení z väzenia pravdepodobne navštívil Španielsko.
Zo Španielska vedie jeho cesta na Krétu, potom do Malej Ázie, Macedónska a späť do Ríma. Tam ho za cisára Nera uväznili. Asi v lete r.67 ho sťali mečom blízko Ríma. Pochovali ho tam kde, dnes stojí bazilika sv.
Prvotné rozšírenie kresťanstva
Hoci Skutky apoštolov nedávajú podrobný obraz života prvých kresťanov, predsa nám umožňujú vytvoriť si predstavu o živote ľudí, ktorí nasledovali Krista. Je zaujímavé, že sú tu zástupcovia všetkých troch zložiek obyvateľstva Rímskej ríše: Orientálci (komorník etiópskej kráľovnej - Sk 8, 26-39), Rimania (pohanský stotník Kornélius a jeho rodina - Sk 10, 1-48) a Gréci (veľký počet v Antiochii - Sk 11,24). Svedectvo apoštolov sa zameriavalo najprv na príslušníkov vlastného národa. Ich zámerom bolo priviesť Izraelitov k uznaniu Ježiša ako Mesiáša.
Charakteristické znaky prvotnej cirkvi
- Zachovávanie predchádzajúceho zväzku s chrámom a Zákonom.
- Nezúčastňovanie sa na oficiálnych obetách v chráme, lebo mali vlastnú bohoslužbu - lámanie chleba (Sk 2,42n), na ktorej sa zúčastňovali v prvý deň po sobote (Sk 20,7).
- Vonkajšie účinky Ducha Svätého, ktoré sa prejavovali mocou robiť zázraky a darom proroctva.
- Spoločné vlastníctvo majetkov.
Okrem apoštola Pavla vykonávali misijnú činnosť aj ostatní z kolégia Dvanástich. Bez ich usilovnej činnosti si nemožno vysvetliť, že už v 2.stor. bolo kresťanstvo rozšírené v okolí Stredozemného mora, odkiaľ preniklo aj do najvzdialenejších oblastí Rímskej ríše.
Nechcené, ale účinné pri evanjelizácii bolo aj prenasledovanie kresťanov. Týmto spôsobom robilo prenasledovanie misii službu. Utekajúci kresťania sa neobmedzovali iba na to, aby v neznámom prostredí zostávali verní svojmu vyznaniu, ale chceli získať aj iných. Ohnisko šírenia bolo na Východe a možno konštatovať, že v 1.stor. nebolo väčšieho mesta, kde by nejestvovala kresťanská obec. Tieto obce boli väčšinou apoštolského pôvodu.
V 2.stor. Z Malej Ázie a Sýrie preniklo kresťanstvo do Mezopotámie. Centrom pre misie sa stala Edesa, kde okolo r.200 kráľ Abgar s celou rodinou prijal kresťanstvo. Za hranicami impéria bolo okolo r.226 asi 20 biskupstiev v poriečí Tigrisu. Arménia bola evanjelizovaná okolo r.280 a koncom 3.stor. Strediskom šírenia evanjelia v Egypte bola Alexandria, kde podľa tradície založil náboženskú obec sv. Marek. V 3.stor. Na Západe bol cirkevným strediskom Rím a už v čase Nera (54-68) tu bolo množstvo kresťanov. Rím mal v polovici 3.stor. V Gálii sú známe staré kresťanské obce: Marseilles, Lyon a Vienna.
Prenasledovanie kresťanov
Ježišovo učenie sa stretlo nielen s prijatím u mnohých, ale aj s veľkým odporom. Židovská veľrada medzitým zakázala apoštolom šíriť Kristovo učenie a čoskoro pristúpila k prvým zatýkaniam. Aj Pavol z radov farizejov patril k odporcom Ježišových učeníkov (Sk 9), až kým ho nezmenilo jeho osobné stretnutie s Zmŕtvychvstalým. Odvtedy putoval mestami Malej Ázie a Grécka a pokúšal sa presvedčiť najprv tamojších Židov o tom, že výpovede Písma potvrdzujú skutočnosť, že Ježiš je Mesiáš. Pavlova misijná činnosť a jeho utrpenie sú akoby zrkadlom prenasledovania.
Situácia sa zmenila roku 70, keď Jeruzalem po dvojročnom obliehaní zničili Rimania. Trestom za vzburu boli nielen početné popravy, ale Židia museli navyše opustiť aj svoju vlasť a nenávidení Rimanmi sa roztratili po Rímskej ríši. Kresťanom však koniec Jeruzalema nepriniesol úľavu, lebo nenávisť voči nim bola dosť silná.
Rímsky štát v čase objavenia kresťanstva sa ocitá vo väčšej miere vo vnútorných i vonkajších krízach. Kultu cisára ako štátnemu náboženstvu sa pripisovala sila udržujúca ríšu. Konflikt s odlišne mysliacimi, zvlášť kresťanmi, bol priam nevyhnutný. Kresťanstvo, ktoré je spočiatku chápané ako židovská sekta, nie je spočiatku vystavené nepriateľskému postoju Rímskej ríše. Obdobie až po cisára Decia (249-251) nebolo obdobím permanentného prenasledovania kresťanov.
Prvé prenasledovania
- Prvé veľké prenasledovanie bolo za čias cisára Nera (54-68), ktorý zvalil na kresťanov vinu za požiar Ríma v júli 64, pričom sám bol jeho pôvodcom. Vo svojich záhradách dal na svoje pobavenie strašným spôsobom popraviť veľké množstvo rímskych kresťanov. Medzi obeťami boli aj apoštoli sv. Peter a Pavol.
- Nepriateľský postoj ku kresťanom sa prejavil aj počas vlády cisára Domiciána (81-96).
- Z 2.storočia sú známi mučeníci sv. Ignác Antiochijský (+ asi 104), filozof sv. Justín so šiestimi spoločníkmi (+ okolo 166), sv. Polykarp zo Smyrny (+ asi 167), lyonskí mučeníci (+177), mučeníci v Numídii (+ okolo 180), v Kartágu sv. Perpetua a sv.
Pre Rimanov bolo samozrejmé, že porážky a katastrofy signalizovali hnev bohov. Tí požadovali ani nie tak dodržiavanie morálnych noriem, ako skôr im prislúchajúci kult. Cisár Decius koncom r.249 rozhodol zaviesť v ríši jednotu kultu takým spôsobom, že od všetkých podaných vyžadoval uctievanie Rímskych bohov a uznanie cisárskeho kultu. Nepožaduje však prevzatie náboženstva, teda viery vo vlastnom slova zmysle, ale vyžaduje vykonávanie rítu, teda kadidlovej obety na uctievanie. Dokonca sa uspokojuje len s vystavením potvrdenia o obete.
Počas prvej vlny zatýkania, ktoré začalo v decembri r.249, zomrel v Ríme mučeníckou smrťou aj pápež Fabián. V polovici roku 250 bolo cisárskym ediktom nariadené, aby všetci obyvatelia ríše obetovali bohom za odvrátenie moru. Tisíce kresťanov si vtedy vybralo radšej smrť, než by zapreli svoju vieru. Štátne opatrenia ohrozujúci život kresťanov sa zastavili až smrťou cisára.
Decius padol v boji proti Gótom r.251. Jeho nástupca Valerianus začal znovu s prenasledovaním v r.257. Mali byť popravení biskupi, kňazi a diakoni. Edikt vydaný r.258 nariadil popravu všetkých klerikov, ktorí sa zdráhali obetovať. Mnohí z kresťanov v štátnych službách boli zosadení, ich majetok bol skonfiškovaný a nakoniec boli popravení. V Ríme r.258 zomrel mučeníckou smrťou pápež Sixtus II.
Avšak aj Valerianus prežil svoje edikty iba krátko. R.260 padol do rúk Peržanom, ktorý ho popravili. Po dobe utrpenia jeho syn a nástupca cisár Gallienus (260-268) niektoré edikty namierené proti kresťanov odvolal. Cisár Dioklecián (284-305) zo začiatku kresťanstvo toleroval. R.303 sa však s kresťanstvom rozhodol skončiť, čomu nasvedčovali jeho edikty (tzv. 4 krvavé edikty), ktoré boli začiatkom najkrutejšieho prenasledovania kresťanov v dejinách Cirkvi.
Diokleciánove edikty
- Podľa prvého ediktu sa mali zrúcať všetky kostoly a požadovalo sa zničiť všetky posvätné knihy, zakazovali sa bohoslužobné zhromaždenia.
- Ďalšie dva edikty nariadili zničiť hierarchiu Cirkvi.
Mučenícka smrť bola najkrajšou palmou víťazstva, no toto víťazstvo bolo milosťou. Cirkev od začiatku nepripisovala titul martýr (mučeník-svedok) tým, ktorý vyhľadávali mučeníctvo. Túžba po mučeníctve bola živená z viacerých prameňov. Podobať sa milovanému Pánovi v jeho osude. Krvavé martýria boli veľmi početné. Väčšina mučeníkov, ktorým sa preukazuje liturgická úcta, patrí do tohto obdobia. Menovite sv.
Posledná modlitba kresťanských mučeníkov
Poapoštolské obdobie
Smrťou posledného apoštola sv. Jána (okolo r.100) sa skončila doba Božieho zjavenia. Nasleduje poapoštolské obdobie, t.j. Prvý z apoštolských otcov je rímsky biskup sv. Klement, ktorý krátko pred koncom 1.storočia posiela list cirkevnej obci v Korinte. Klement, v ktorom niektorí vidi...
tags: #lateransky #koncil #roku #649 #exkomunikacie #martin