Veľký Deň zmierenia, známy aj ako Najvyšší zo shabatov, je v judaizme jedným z najvýznamnejších a najposvätnejších dní. V Izraeli sa počas tohto sviatku zastaví verejný aj súkromný život. Rádio ani televízia nevysielajú a doprava sa zastaví v celej krajine. Do ulíc môžu v nutných prípadoch len sanitky a bezpečnostné zložky.
Modlitby počas Jom Kipur
Význam a tradície Jom Kipur
Jom Kipur je deň posvätený ku pokániu, modlitbám a čítaniu Písma. Počas tohto sviatku sa predpisuje pokorenie sa, zdržanie sa od akýchkoľvek prác okrem bohoslužby a úplný celodenný pôst - ako znak pokánia pred Najvyšším Sudcom. Židia veria, že počas Jom-Kipur budú ich hriechy určite odpustené. Nikto nepočíta s odpustením, ktoré by bolo darované vďaka jeho spravodlivosti alebo zásluhám. Každý očakáva prejav milosti Najvyššieho.
Čítajú knihu proroka Jonáša, kde je zjavená hlavná myšlienka Dňa Vykúpenia: odpustenie tým, ktorí činili pokánie a vrátili sa na správnu cestu. Na príklade pohanského mesta Ninive, o ktorom sa píše v tejto knihe vidno, že Boh odpúšťa, keď vidí srdce činiace úprimné pokánie. Jonáš kázal obyvateľom Ninive, že kvôli ich neprávostiam bude mesto zničené. A všetci obyvatelia, od kráľa do posledného otroka prijali hlas proroka, činili pokánie a tým sa zachránili od Božieho hnevu.
Slovo „kipur“ pochádza z dvoch hebrejských slov: „kofer“ - „peňažné vykúpenie, „kaporet“ - „pokrytie“ alebo „ukrytie“. Je to teda Deň pokrytia hriechov. Kipur sa tiež nazýva ako Šabat Šabaton - Sobota sobôt.
Obrady v Chráme
V čase, keď v Jeruzaleme stál Chrám vo všetkej svojej veľkoleposti a kráse na hore dnes známej ako Chrámova hora, odohrával sa tam aj najsvätejší deň Židov - Jom Kipur. Bol to jediný deň v roku, kedy mal najvyšší kňaz dovolené vstúpiť do Svätyne svätých v Chráme. Svätyňu od Svätyne svatých oddeľovala opona. Najvyšší kňaz tam vzýval meno Hospodinove a za Izraelský ľud tam vykonal obrady zmierenia.
Za svoje hriechy a hriechy kňazov prinášal veľkňaz ako obeť teľa a za hriechy národa jedného z kozlov. V tento deň si kňaz vyzliekol svoje denné rúcho, ktoré bolo viacfarebné a rituálne sa umyl. Potom si obliekol špeciálne rúcho, určené na Deň zmierenia, ktoré nostil len raz do roka. Bolo celé biele. Keď potom vykonal celý obrad, znovu sa rituálne umyl a obliekol si svoje všedné rúcho. Biely ľanový odev je znak čistoty a svätosti. Taký význam má tento odev všade v Písme.
Po prvom rituálnom umytí bol nedotknuteľný, až pokým nepokropil oltár krvou. Zakaždým, keď veľkňaz vchádzal za oponu v Chráme, ktorá delila Svätyňu od Svätyne Svätých, kde stála Truhla Zmluvy (miesto Božej prítomnosti), nevedel, aký bude jeho osud. Pretože Boh nemusel prijať obeť kvôli nedostatočnej svätosti veľkňaza, alebo pre neposlušnosť národa. Znakom prijatia obete bolo, že sa veľkňaz objavil pred Chrámom živý.
Na Veľký deň zmierenia priviedli k veľkňazovi dvoch capov a losom rozhodli, ktorého zabijú a ktorý zostane živý. Cap, ktorý musel zomrieť, bol usmrtený na oltári, jeho krv priniesol veľkňaz do svätyne svatých a pokropil ňou vrchnák archy zmluvy. Potom veľkňaz vyšiel a na hlavu druhého capa položil ruku. Toto položenie ruky malo v Starej Zmluve význam identifikácie. Cap zastupoval Izrael a veľkňaz rukami na hlave zvieraťa, vyznával hriech ľudu. Potom vyhnali capa, nesúceho symbolicky hriechy ľudu, na púšť. Vyliatim krvi prvého capa je umožnené, aby druhý cap vzal preč hriechy ľudu.
Stalo sa tradíciou, že na roh alebo na krk druhého capa priviazali červené súkno. Legenda hovorí, že každý rok sa tento cap, ktorý bol s červeným súknom poslaný na púsť, vrátil a súkno sa zázračne stalo bielym. Toto sa opakovalo z roka na rok ako symbol Božieho odpustenia Izraelu na daný rok. Legenda hovorí, že od roku kedy zomrel Kristus, Boh už neodpustil hriechy ľudu prostredníctvom týchto dvoch capov. Sukno už sa nikdy nestalo bielym.
JOM KIPUR -SĄDNY DZIEŃ NAJWAŻNIEJSZE SWIĘTO ŻYDOWSKIE, IZRAEL
Jom Kipur a kresťanstvo
V liste Židom je napísané, že Pán Ježiš niesol svoju krv do nebies a pokropil ňou v nebeskú svätyňu. Keď vstal z mŕtvych a stretol sa s Máriou pri svojom hrobe, povedal jej: ,,Mária nedotýkaj sa ma, lebo som ešte nevystúpil hore k Otcovi. Choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu.“ Mária to urobila, no neuverili jej. Po rozhovore s ňou išiel Pán Ježiš do nebies a pokropil nebeskú svätyňu.
V dnešnej dobe Chrám v Jeruzaleme nie je, čím sa naplnilo proroctvo, ktoré povedal Ježiš, že Chrám bude zborený, ale Ježiš prorokoval aj o inom Chráme, keď povedal: „Zborte tento chrám a po troch dňoch ho znovu postavím.“ Ježiš hovoril o chráme svojho tela a o svojom zmŕtvychvstaní, a aj toto proroctvo sa naplnilo. Keď sám Ježiš nehovorí o obnovení Jeruzalemského chrámu, ktorý bol tak slávny a plný Božej prítomnosti, o čo viac je isté, že Boh nebýva a nebude bývať v chrámoch postavených ľudskou rukou: „Či neviete, že ste chrámom Božím!“, hovorí Pavel v liste Korinťanom.
Pre nás kresťanov je Jom Kipur pripomienkou, že Ježiš sa pre nás stal Veľkňazom - nebeským Príhovorcom pred Otcom. Zjavil sa živý svojim učeníkom a tým im dal poznať, že Jeho obeť je prijatá Bohom. On je Veľkňaz na spôsob Melchisedecha, Kráľ pravdy, spravodlivosti, pokoja (Žalm 110:4, Židom 7:11-22). Náš Veľkňaz vošiel do Svätyne Svätých a navždy ju otvoril pre Božie deti.
Bázeň Božia
Bázeň Pánova alebo ináč povedané bázeň Božia je základným biblickým pojmom, zvlášť v Starom zákone. Tam je definíciou a synonymom zbožnosti. K označeniu zbožnosti aj náboženstva nepoznala hebrejčina iné slovo.
Bázeň Božia v biblickom zmysle nie je strach pred nevyspytateľným božstvom alebo únik podobný Adamovmu, keď sa skryl pred Bohom (Gn 3), ale práve naopak dôverným , ale úctivým pohliadnutím slabého a porušeného stvorenia k moci, velebnosti a svätosti svojho Stvoriteľa. Vedomie priepastného rozdielu a predsa úzkej závislosti medzi človekom a Bohom patrí k podstate biblickej bázne ( Dt 6,2; Prís 1,7; 10,27; 1 Jn 4,18 ).
V Novom zákone je Božia bázeň studňou zbožnosti, lepšie povedané viery v Boha ( Lk 18,4; 23,40; Sk 9,31; 10,35; Ef 5,21; Kol 3,22; 1 Pt 2,17; Zjv 14,7; 15,4 ).
Čo je bázeň Božia? Z toho čo sme uviedli by nám to malo byť dosť jasné, ale aby sme neboli na pochybách dodajme, že k náboženskému aktu, pri ktorom sa človek, ako tvor klania Bohu, patrí aj svätá bázeň pred absolútnym, nepochopiteľným a svätým Bohom. Človek pociťuje, že je na Bohu bez zbytku závislý a že je hriešnikom. Bázeň nepredstavuje žiadny protiklad voči dôverujúcej láske, ale je len dielčím hľadiskom tejto lásky, ktorá ju charakterizuje práve ako lásku k Bohu: Boha uznávame a milujeme práve preto, že uznávame a milujeme absolútny rozdiel medzi ním a nami.
S ohľadom na nevyspytateľnú spravodlivosť Boha tak patrí, ako ďalšie hľadisko k úplnému pojmu bázne Božej.