Boh dáva najťažšie boje svojim najlepším bojovníkom. Človek, ktorý prešiel náročnou životnou skúškou, už nikdy nezostane taký istý, ako bol pred touto rozhodujúcou udalosťou. Po výstupoch a zostupoch, povýšeniach a pokoreniach nakoniec prišiel k poznaniu a ustáleniu.
Žiaľ, skúsenosti človek nezdedí, každý si ich musí zaobstarať sám. Sú ako mozole, ktoré môžu vzbudzovať rešpekt, dôveru, priam životnú múdrosť; …sú pečaťou starého/nového poznania.
Tie najsilnejšie duše bývajú väčšinou pokryté hlbokými jazvami, tie najvrúcnejšie, najláskavejšie srdcia bývajú obyčajne samý šrám a na tých ústretových rukách, vystretých na pomoc či objatie je jasne badateľná pečať neúprosnej tvrdosti života. To všetko je podpis výkupného.
Búrky života neprichádzajú kvôli tomu, aby zlikvidovali život človeka, ale aby mu pomohli zlikvidovať jeho prekážky, vyčistiť jeho cestu. Predchádzajúci stav utrpenia bol vlastne vnútorným bojom medzi dvoma protikladmi, ktoré sa neustále stavali proti sebe (Gal 5,17).
Tento duchovno-duševný (niekedy i fyzický) zápas človeka okresával a očisťoval, čo on pociťoval ako trýzeň ‒ keď sa ocitol až pri krajnej núdznej hranici vonkajších alebo vnútorných situácií osobného či spoločenského života. Pobyt v temnote, akoby v hrobe smrti, bol nevyhnutný k novému duchovnému vzkrieseniu. A tak sa dá utrpenie chápať ako cesta k novosti ‒ k novému bytiu, viac pripodobnenému Bohu. Po takomto duchovnom vzkriesení človek vidí veci, ľudí a okolnosti v úplne inom svetle.
Je oslobodený a odpútaný od všetkých nepodstatných vecí a udalostí. Prízemné veci ho netešia, už v nich nenachádza nijaké zaľúbenie, oporu, spočinutie, potešenie či pravú radosť. V jeho prejavoch cítiť Božiu stopu, ktorá ho orientuje na veci nebeské. Tajomná Božia múdrosť tak v prozreteľnosti učinila veľké dielo lásky. Pokorením človeka Boh pozdvihol jeho dušu.
V osobných poznámkach kardinála Cooka, zomrelého newyorského arcibiskupa, možno nájsť tieto slová: „Utrpenie nás učí tri veci. Učí nás, aby sme neprilipli k tomuto životu, ale svoje oči sústredili na večnosť. Človek, ktorý trpí, sa nebude báť smrti. Utrpenie nás učí, aby sme boli milosrdní voči iným, ktorí trpia.
Keď sa človek prijme aj so svojimi ranami, veľa sa v jeho živote zmení. Pocíti, že tam, kde bol zasiahnutý smrtiacim šípom, je aj mimoriadne senzibilný a empatický. V čase prázdnoty a vyprahlosti, kedy čerpal silu len z dôvery v Boha, jeho srdce sa viac otvorilo pre lásku, súcit a pochopenie. Skrze vlastné zážitky, kedy sa dostal do styku s vlastným nepoznaným potenciálom životaschopnosti, už dokáže pochopiť iných, ktorí doposiaľ blúdia v neznámom labyrinte vlastnej hrôzy.
Jeho jemnocit a pochopenie pre rovnako raneného je až do špiku kostí presiaknuté, priam prerastené vlastnou skúsenosťou a poznaním. Osobným svedectvom môže byť povzbudením pre tých, ktorí potrebujú počuť, že existuje ešte niekto, kto na vlastnom tele zažil zamotanie sa v reťaziach otroctva egoizmu a že rovnako aj existuje šanca vyviaznuť z tohto jarma.
Po ťažkých skúsenostiach sa človek posunul do ďalšej životnej etapy, v ktorej je pozvaný na vznešený účel: jeho poslaním je služba (Jn 12,24). Veľmi dobre vie, aké potrebné je vzbudzovať nádej v živote trpiacich, pretože sám poznal jej potrebu, keď sa ocitol na dne beznádeje.
Vie, že čím skôr človek odpustí, pochopí súvislosti, pozná seba a situáciu, ktoré prijme, o to rýchlejšie sa v živote posunie tým správnym smerom. Toto všetko a oveľa viac je schopný odovzdať ľuďom, ktorí to potrebujú, ale zároveň ich nechať slobodne žiť s ich vlastnými rozhodnutiami - a tým naplniť zmysel vzťahu.
Človek nikdy nezistí, že Boh je všetko, čo potrebuje, pokiaľ Boh nie je všetko, čo mu ostalo. A tak skúškami na svojom tele zakúsil obnaženie (ba priam odratie z vlastnej kože), vyzlečenie starého a oblečenie nového človeka (Kol 3,9-10).
Je vyliečený po stránke zmyslovej i duchovnej silným moridlom a horkou očistou z pýchy, egoizmu, všetkých zlých vášní a zlozvykov, ktoré v sebe mal. Keď pominul všetok zmätok, nastal hlboký pokoj, súlad, harmónia a miernosť (Gal 5,22-23), ktoré sú znakmi duchovnej zrelosti.
Skúsený človek už nečerpá silu zo zdrojov egoizmu, ale zo svojej slabosti ‒ hĺbky pokory, ktorá sa dôverne opiera o Boha (2Kor 12,9). Človek akoby sa nanovo zjednotil v láske prekvitajúcej tvorivými schopnosťami.
Úloha Otcov v Rodine
To, čo potrebuje náš svet viac ako kedykoľvek predtým, a oveľa viac ako čokoľvek iné, je návrat všetkých otcov do svojho postavenia, úloh a zodpovedností vo vzťahu k svojim deťom, manželkám (partnerkám), okoliu, a nemenej aj vo vzťahu k nášmu Nebeskému Otcovi - Bohu.
Každý otec má vo svojej rodine tri základné úlohy:
- Otec ako kňaz zastupuje svoju rodinu pred Bohom.
- Otec ako prorok zastupuje Boha pred svojou rodinou.
- Otec ako kráľ vo svojej rodine vládne.
Chcel by som dať nám otcom do popredia jednu veľmi dôležitú vec, ktorá je v našom národe obzvlášť narušená. Je to zodpovednosť otcov za vedenie detí v ich živote viery a za aplikáciu viery v prospech detí. Výsledkom upustenia otcov od tejto ich úlohy je, že predovšetkým pre ich synov je náboženstvo a celkovo vzťah s Bohom niečo zženštilé, čo ich nijako neláka. Mladému dospievajúcemu chlapcovi nie je blízke prežívanie viery jeho mamy, či nebodaj starej mamy.
Inak kráča s Bohom muž a inak žena. Inak vzťah s Bohom prežíva žena a inak muž. Dokonca aj sám Boh sa inak zjavuje žene a inak mužovi.
Otcovia vedia, že osobitne chlapci boli stvorení aj na obraz Boha bojovníka. Chcieť od týchto malých bojovníkov, aby v živote viery len niekde ticho sedeli a počúvali, je neprirodzené. Oni potrebujú zakúšať Boha vo svete, nielen o ňom počúvať. Potrebujú ho nájsť aj v pohybe, rýchlosti, či divokosti im vlastnej. Aby to v tomto všetkom neprestrelili, práve preto potrebujú po svojom boku múdreho otca, ktorý im dá aj bezpečné hranice a pomôže im Boha uvidieť aj v týchto „divokých“ veciach.
Otcovia, spolu s matkami, však majú v oblasti viery detí ešte jednu významnú úlohu. A to, keďže je im dieťa zverené, ich viera má priamy dopad na životy ich detí. Neraz na rôzne príhovorné modlitby privádzajú deti, ktoré potrebujú pomoc všelijakí ľudia, len nie ich otcovia. Sú to však práve otcovia, ktorí by tak mali robiť a svojou autoritou a vierou umožniť, aby sa v živote ich detí stal zázrak.
10 spôsobov, ako byť lepším otcom
Čo však môžeme spraviť preto, aby sme boli dobrými otcami? Podľa mňa je to život podľa toho, čo nám radí Boh Otec vo svojom Slove. Je tam toho pre otcov skutočne dosť. Verš Posolstvo Efezanom 6,4 Nevyvolávajte u detí hnev, ale ich vychovávajte v Pánovej disciplíne a učení. Kolosanom 3,21 Otcovia, nedráždite svoje deti, aby nestrácali odvahu. Teda naše deti nemáme provokovať k hnevu. Máme ich vychovávať nie podľa našej disciplíny a pokynov, ale podľa disciplíny a pokynov, ktoré pochádzajú od Pána. Aby sme tohto dosiahli, musíme poznať jeho Slovo a musíme vedieť počúvať jeho hlas v našom vnútri.
Aby sme mohli na našom otcovstve niečo zmeniť smerom k dobrému, musíme si uvedomiť, že tým, že sme sa stali otcami, boli sme postavení do najdôležitejšej úlohy, ktorú na tomto svete môžeme plniť. Bola nám zverená matka nášho dieťaťa a bolo nám zverené naše dieťa. Dve Božie deti.
Otcovia, uvedomme si, že Boh má pre nás úžasný zámer otcovstva. Skrz milosť nášho Pána Ježiša Krista vydobytú na kríži, ešte oveľa lepší, ako bol prvotný zámer Boha s našim životom popísaným v knihe Genezis. Musíme sa však pevne postaviť do našej úlohy manželov a otcov našich rodín a prijať zodpovednosť za naše rodiny. Ešte raz, zodpovednosť za stav našej rodiny je predovšetkým v našich rukách.