Robert Vano je významný slovenský fotograf s americkým občianstvom, ktorý sa narodil v Nových Zámkoch maďarským rodičom. Jeho tvorba je známa predovšetkým vďaka čiernobielym portrétom a mužským aktom. Vo svojom voľnom čase sa venuje prevažne foteniu mužských aktov. Ako jeden z mála fotografov pracuje s ojedinelou technológiou tlače fotografií - platinotypiou.
Životná cesta fotografa
Po maturite v roku 1967 namiesto toho, aby nastúpil na vojnu, emigroval zo socialistického Československa. Cez bývalú Juhosláviu a Taliansko sa dostal do Spojených štátov amerických, kde si ho adoptovala maďarská rodina. Prešiel viacerými zamestnaniami od pracovníka v sklárňach až po kaderníka v známom salóne Vidal Sassoon. Zažil slávne časy štúdia 54, kde stretol mnohé známe osobnosti z oblasti umenia.
Pracoval ako asistent módnych fotografov, ako sú napríklad Horst P. Horst, Marco Glaviano alebo Giovanni Castell. Od roku 1984 pôsobí ako fotograf na voľnej nohe, venuje sa predovšetkým módnej a reklamnej fotografii. Pôsobil v New Yorku, Paríži, Miláne a v Prahe, kde fotografoval pre módne časopisy Cosmopolitan, Harper's Bazaar, či Vogue. Rodnú krajinu opustil, keď mal 18 rokov a vrátil sa ako 45-ročný. Od roku 1995 žije v Prahe, kde v rokoch 1996 - 2003 pracoval ako umelecký riaditeľ českého vydania Elle, neskôr do roku 2009 ako kreatívny riaditeľ v agentúre Czechoslovak Models.
Inšpirácie a vplyvy
Vo Vašej prvej monografii Love you from Prague (1991) v poďakovaní na záver spomínate tri veľké osobnosti fotografie. Marco Glaviano si ma vybral za člena svojho tímu. Vďaka nemu som precestoval takmer celý svet. Pán Horst P. Horst, ktorý bol prvým portrétnym fotografom Hollywoodu, mi dal už spomínanú radu nikoho neposlúchať. Sám emigroval z Berlína do Paríža, keď mal 20 rokov. Za 4 roky som sa u neho veľa naučil. Keď som sa ho pýtal, či je moja fotografia dobrá, odpovedal, že ak sa pýtam, tak nie je. Bol som nahnevaný, no mal pravdu. Na rozdiel od pána Horsta bola Diane Arbus iná, zdala sa mi divná. Andy Warhol prenajímal ateliér, v ktorom sa každý víkend organizovali workshopy. Chodili na ne rôzni umelci, ako napríklad Salvador Dalí, Marc Chagall, André Kertész, Brassaï, Avedon. Každý z nich prezentovanú tvorbu pripomienkoval. Vo svojej tvorbe máme zostať verní sami sebe. Tieto workshopy ma posúvali ďalej.
Už Leonardo da Vinci tvrdil, že ostré je len to, na čo sa pozeráme. Mladí ľudia si nechávajú vedomosti pre seba, nedelia sa o ne. Diane Arbus hovorila, že každý máme iné odtlačky prstov a iné myslenie. Podľa nej sme všetci v tom našom vesmíre perfektní do momentu, kým sa nedostaneme do iného vesmíru, v ktorom má pravdu niekto iný. Tá prišla s digitálom. Dovtedy bolo celkom umenie zaostriť. Leonardova Mona Lisa je prvým fotografickým obrazom človeka, reálnou podobizňou. Kniha o Leonardovi od Waltera Isaacsona mi otvorila oči. Tvrdil, že oči sú oknom do duše a celý svet s tým súhlasil. Takže oko má byť ostré.
Pán Horst mi vysvetlil, že v prírode také svetlo nie je, len keď sa bohovia hnevajú. Svetlo musí byť mäkké, odrazové a musí byť zo severnej strany, pretože tam nikdy nie je tieň. Leonardo popísal 12 typov svetla. To platí v čase rovnodennosti, keď máme k dispozícii denné svetlo celých 12 hodín, pričom každú hodinu svetlo padá na objekt pod iným uhlom. To moje musí byť na siedmej alebo piatej hodine. Fotím na rovnaké ISO, rovnaký čas, v rovnakú hodinu. Stále používam svoju starú harmonikovú Konicu z roku 1963. Urobím jeden alebo dva zábery, nefotím celý deň. Samozrejme, že hovorím o vlastných projektoch.
Myslím si, že byť jednoduchým je ťažké. Sú veci, ktoré sú dané. Pán Horst mi zvykol hovoriť, aby som nič nové neskúšal. Pamätám si, ako mi povedal: ,,500 rokov od Leonarda nikto nič nové nevymyslel, tak to nebudeš Ty, z New Castle Slovakia, meniť! Rob to, ako sa to má!" Tak to tak robím. Pán Horst tvrdil, že len 1 percento z nás sa narodí s talentom od Pána Boha a tí ostatní sa mu môžu priblížiť, ale musia cvičiť celý život. Patrím do tej druhej skupiny. Fotograf musí veľa fotiť. Pri dvoch kinofilmoch denne je to 24 záberov. Za rok je to 8760 fotiek a z toho sa 10 musí podariť, aj keď iba náhodou.
Tvorba a úspechy
Preslávili ho čiernobiele portréty. Pred jeho objektívom stál Václav Havel, Adriana Sklenaříková, Lucie Bílá, a ďalší. Dnes by najradšej fotografoval prezidentku Slovenskej republiky Zuzanu Čaputovú. Svoje diela vystavoval na mnohých výstavách u nás aj v zahraničí. Na svojom konte má už 8 autorských monografií. V roku 2010 mu bola udelená Európska cena Trebbia za umeleckú činnosť.
Keď Vás oslovia z časopisu alebo v prípade reklamnej kampane vopred dostanete zadanie. Predlohu, ako to máte urobiť. V takom prípade sú fotky vždy rozdielne. Pri pohľade na fotografie Helmuta Newtona alebo Avedona hneď viem, kto je autorom. Nemôže sa zmeniť, nebol by rozoznateľný. Podľa Vás je dôležité, aby každý umelec bol ľahko čitateľný.
Nedávno sa skončila moja krásna výstava v Prahe - Women - na ktorú som si vyberal fotky sám. Doteraz to robili organizátori. Pomiešali chlapcov, dievčatá, hrušky, záhradu, asi aby sa niečo predalo. Dievčatá a chlapcov nikto nekúpi, ale záhradu a zátišie áno. Na výstave som mal 100 fotografií žien, ktoré som fotil od roku 1968 doteraz. Chcel som ňou vzdať úctu ženám, ktoré ma sprevádzajú celý život, bez nich by som nemohol fotiť chlapcov. Dali mi radosť z každého nového dňa, teším sa do práce, na to, že stretnem niekoho nového, že sa niečo nové naučím.
Keď hovorím o mojej fotografii, viem povedať, kedy a kde vznikla. Zastávam však názor, že vystavenú fotku v galérii by už nikto nemal komentovať. Ako napríklad v prípade fotografie amerického fotografa Herba Rittsa, ktorý portrétoval baletného majstra Michaela Barišnikova. Vždy bola zobrazovaná jeho krása, jeho telo, nikto mu dovtedy neodfotil chodidlá. Chlpaté mužské nohy v baletnej pozícii, zmrzačené prsty tanečníka. Pod fotkou bola len popiska - Michael Barišnikov, American ballet. Bolo to silné, tie dve nohy prerozprávali celý príbeh o tom, aká je to ťažká práca, a nielen sláva.
Osobný pohľad na fotografiu
Keď si prezerám fotografie vo Vašej prvej knihe alebo v poslednej knihe - Memories (2016) - mám dojem, že Vaša tvorba je kontinuálna, udržujete vlastnú formu. Aj keď na výstave pomiešate fotografie, ktoré sú 20 rokov staré s tými vytvorenými v poslednom období, nie je na nich vidieť časovú os. Keď som začal fotiť, fotil som všetko. Až kým mi pán Horst nepovedal, že nemám tému. Myslel som si, že mojou témou je to, čo fotím.
Pri fotení využívam predovšetkým denné svetlo. Neblýskam. Spomínali ste, že Vaše fotky zobrazujú Vaše videnie. Tam, kam sa pozeráte, to je ostré. Nikam (smiech). Mal som kamaráta, ktorý bol nevidiaci. A chcel som vidieť to, čo videl on. Poznám človeka, ktorý je slepý a fotí električky. Robí to na základe sluchu. Stojí na križovatke pred Národným divadlom a spúšť stlačí, keď sa električka rozbehne. Urobí niekoľko záberov, ale ten finálny už vyberá niekto iný. Chcel som tomu rozumieť, chcel som pochopiť, čo cíti keď fotí, ale nevidí, čo vytvára. Ak sa aj jeho fotografia vytlačí, nemôže ju vnímať zrakom. Možno keby bola 3D, mohol by ju ohmatať. Snáď stačí, že Vás niekto pochváli. Cítil som potrebu vyskúšať to.
V Memories by malo byť Vašich 200 top fotografií. Medzičasom už možno pribudli nejaké nové. Okrem toho máte doma tisíce ďalších fotiek, ktoré ale podľa Vás nie sú dokonalé. Nielen v mojom prípade, ale aj v prípade iných autorov sa mi fotky buď páčia alebo nie. Mám rád všetky, ktoré sú v Memories. Či sú dobré, to neviem. Do knihy, ani na výstavu sa všetky nezmestia. Viem však, čo sa páči iným. Sú to štyri alebo päť fotografií. S mojím asistentom sme založili e-shop, môžem sledovať, čo sú ľudia ochotní si kúpiť. Sú to tulipány, potom Júlia, ktorá stojí na skale s obnaženým prsníkom, ďalej na posteli ležiaci Milan, pražské mosty a Zlatá ulička. Nie je ich veľa, ale je o ne neustály záujem. Najviac predávam zátišia, nikto nechce potrét.
Vždy sa teším, keď idem fotografovať módu. Možno preto, že keď sme boli mladší, vždy nám hovorili, čo máme robiť. Teraz, v staršom veku, si Vás vyberú podľa toho, čo fotíte. Mám radosť, keď mi dajú voľnú ruku, a tiež mám radosť, keď fotím chlapcov len pre seba. Zájdem do agentúry, vyberiem si zo setu kariet a som šťastný, keď konkrétny model so spoluprácou súhlasí. Tiež som odmietol nafotiť barokovú architektúru v Čechách. Aj napriek tomu, že na to bol vyhradený celý rok a ponúkali mi takú sumu, akú som nikdy nemal. Ale nepoznám rozdiel medzi barokom a renesanciou. Bol by to však pre mňa stres. Nepotrebujem toľko peňazí. Žijem sám, nemám rodinu, len malý byt. Dôležité je pre mňa zdravie.
Robert Vano je inšpiratívnou osobnosťou, ktorá svojou tvorbou obohacuje svet fotografie. Jeho životná cesta a pohľad na umenie sú cenným prínosom pre všetkých, ktorí sa o fotografiu zaujímajú.
Tabuľka: Významné ocenenia Roberta Vana
| Rok | Ocenenie |
|---|---|
| 2010 | Európska cena Trebbia za umeleckú činnosť |
Najpredávanejšie motívy fotografií Roberta Vana:
- Tulipány
- Júlia na skale s obnaženým prsníkom
- Milan ležiaci na posteli
- Pražské mosty
- Zlatá ulička
Robert Vano: Proč chtěl být jako Beatles?
