História farnosti Liptovská Teplička

Farnosť Liptovská Teplá sa nachádza v obci Liptovská Teplička, ktorá je doložená v roku 1264 ako Tepla, v roku 1300 ako Thopla, v roku 1773 ako Tepla a v roku 1920 ako Liptovská Teplá. Obec sa vyvinula z jednej z najstarších liptovských občín. Nachádza sa približne 8 km východne od Ružomberka pri hlavnom ťahu na Poprad a Košice.

Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1278. V roku 1264 vyčlenili časť jej chotára pre vznikajúcu osadu Kaľameny. V roku 1298 z jej chotára vyčlenili obec Ivachnovú a v roku 1278 Turík. Približne od 9. storočia n.l., ako dokazujú archeologické prieskumy, sa na území Dolného Liptova nachádzali slovanské osídlenia. Už pred týmto obdobím boli na tomto území tzv. chotárne spoločenstvá, kde žili potomkovia slobodných slovanských osadníkov z 9. storočia.

Nad severnou hranicou teplianského chotára chránilo cestu cez Liptov a Oravu hradisko, už v 12. storočí opevnené múrmi známe pod názvom Starhrad. Poddanskou obcou Starhradu, neskôr likavského hradného panstva sa osada stala pravdepodobne po r. 1241 po tatárskom vpáde do týchto končín. Likavskému panstvu podliehala obec až do polovice 16. storočia, kedy sa dostala do majetku rodiny Dvornikovičovcov pôvodom z Chorvátska.

Za panovania tejto rodiny dosť vzrástol význam Liptovskej Teplej, stala sa zemepanským mestečkom s istými výsadami napr. právom konania trhov. V roku 1856 predala rodina Dvornikovičovcov pozemky s kaštieľom zemepánovi Teplanskému. Predtým ešte, v r. 1848 došlo k zrušeniu poddanstva, čo malo vplyv na hospodárske pomery v obci ako aj na vývoj počtu obyvateľov.

Obec patrila k majetkom liptovského Starého hradu, neskôr hradu Likava, od 17. storočia rodine Dvornichovcov. Od 18. storočia sa vyvíjala ako zemepanské mestečko s jarmočným právom. V roku 1715 mala 16 daňovníkov, v roku 1784 mala 64 domov a 530 obyvateľov, v roku 1828 mala 82 domov a 614 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom, chovom dobytka, spracovávaním dreva, pltníctvom. Po roku 1918 pracovali aj v lesoch.

V obci sa nachádza pamätihodnosti ako kaplnka sv. Jána Nepomuckého, kaplnka Nepoškvrneného počatia Panny Márie a neskoro- renesančný kaštieľ z polovice 17. storočia, ktorý je však v značne zdevastovanom stave.

Farský Kostol sv. Filipa a Jakuba

Jednou z najvýznamnejších pamiatok v obci je ranogotický rímsko-katolícky farský kostol sv. Filipa a Jakuba. Kostol stoji v opevnenom areáli v obci. Jeho slohové znaky nasvedčujú, že ho postavili Templári v 2. polovici 13. storočia. Kostol postavili po roku 1280 ako klasické jednolodie s kvadratickou svätyňou zaklenutou jedným poľom krížovej rebrovej klenby a severnou sakristiou. Typickým prvkom vidieckej sakrálnej architektúry tých čias bola aj absencia veže. Patrocínium: sv. Filipa a Jakuba.

V priebehu 14. a 15. storočia bol kostol opevnený múrom. Počas reformácie chrám na istý čas prevzali evanjelici (od roku 1572 a potom aj istý čas počas 17. storočia. V tomto období, v poslednej tretine 16. storočia sa uskutočnila rozsiahla prestavba kostola v renesančnom slohu.

V rokoch 1570 - 1573 pristavali k západnej časti južnej steny lode Kaplnku sv. Kríža. Súčasne bola zaklenutá loď kostola a sakristia. Úpravami prešli aj gotické okná. Už v roku 1579 sa začala pred južným vstupom do lode mohutná veža, ktorej fasády boli zdobené renesančným armovaním datovaným letopočtom 1592.

Od roku 1685 patrí kostol definitívne katolíkom. Následne, v rokoch 1691 - 1696 sa realizovali ďalšie úpravy už v barokovom štýle. Súčasnú podobu dostala stavba v druhej polovici 18. storočia. V rokoch 1898 - 1900 sa udiali úpravy v duchu neogotiky, ktoré sa dotkli okien a južného portálu veže. V interiéri nahradila nová západná tribúna staršiu a kostol dostal takisto novú výmaľbu od J. Hanulu, ktorý sčasti využil aj dochované stredoveké fresky. Menšie úpravy prebehli aj v 20. storočí.

Stredoveké nástenné maľby boli takmer úplne premaľované J. Hanulom, ktorý sa však snažil dodržať pôvodné témy i štýl. Obsahovo išlo o maľby veľmi blízke tým v Ludrovej-Kúte, oproti nim však boli datované ešte do 14. storočia. Kostolík slúži ako farský chrám miestnej farnosti Rímskokatolíckej cirkvi. Je v dobrom stave.

Stredoveké kostolíky sa nachádzajú v okolitých obciach Liptovský Michal, Partizánska Ľupča (na cintoríne a na námestí) a v Liptovských Sliačoch.

Kostol sv. Filipa a Jakuba v Liptovskej Tepličke

Obec Turík

Prvá písomná zmienka o Turíku je v listine zvanej Liptovský register z roku 1391, keď Imrich Bubek, župan Liptova a sudca kráľovskej kúrie overoval a komisiou odborníkov skúmal vieryhodnosť listín zemepánov v Liptove o ich majetkovej držbe.

O zemepánoch Turíka v Liptovskom registri hovorí: „Štefan, syn Petrov, Valentín, syn Tomášov a Štefan, syn Antonov z Turapotoka predložili nám dve listiny, jednu o pridelení akejsi pôdy Tura potok zvanej, urobenom samým kráľom Ladislavom Tomášovi a Šimonovi, synom Marcela; Albertovi a Dionýzovi, synom Sybura na výmenu ich vlastnej pôdy, zvanej Topla, v roku priazne 1278.“

Podľa toho kráľovská komisia hodnoverne vyhlásila, že Štefan, Valentín a Štefan z Turíckeho Potoka sú prví vlastníci zemí v okolí Turíckeho Potoka a vlastnia ich od roku 1278 na základe ustanovenia kráľa Ladislava. Usadili sa tu, osadili tu svojich poddaných a tak majetkoprávne povstala osada, ktorú pomenovali podľa miestneho potoka Turík.

Zemepáni tej osady, ktorých do tých čias poznáme len podľa krstných mien, sa od roku 1278 volali Turanskí. Samozrejme, že dolina okolo Tura potoka pred rokom 1278 nebola ľudoprázdna. Keď sa v Liptovskom registri hovorí, že do roku 1278 patrila kráľovi, možno predpokladať, že tu bol kráľovský majer a teda aj osadníci.

Turícky hrádok

Skalný útes za Turíkom, zvaný Hradná skala, nám hovorí, že tam v dávnej minulosti bol hrádok, postavený z dreva ako predná stráž hlavného liptovského hradu. Archeologický prieskum, až príde na to čas, zaiste dokáže, že v Turíckej doline žili ľudia aj pred rokom 1278. Turícky hrádok zanikol pravdepodobne v roku 1241 po vpáde Tatárov do našich krajov, ktorí ako zbesilá povodeň prešli aj cez Liptov ničiac všetko ľuďmi postavené a zabíjajúc všetko živé.

O skúpom pánovi Turíckeho hrádku hovorí povesť, že ho jeho poddaní prekliali, aby skamenel i s rodinou a celým majetkom, preto sa tam vraj nachádzajú skameneliny podoby zrnkám zbožia a peniažkom.

Prví osadníci a ich spoločenské postavenie

Prví poddaní osadníci v Turíku zaiste boli ľudia z okolia, dobovo označovaní ako inquilini - miseri, t.j. bedári bez prístrešku, bez zeme, ktorých zemepán ľahko získal za svojich poddaných alebo sluhov do dvora, len aby sa zachránili pri živote. Na vykázanom mieste dal im možnosť postaviť si domce s maštaľkou, pridelil im na výživu kúsky zeme a tým si ich a ich potomkov právne navždy pripútal k sebe a na robotu na svojom majetku.

Prví poddaní sedliaci v Turíku mali domce na vyšnom konci dnešnej obce. Boli to malé drevené domky, s nízkou podmurovkou, pozostávajúce z jednej izby a pitvora, ktorý bol aj kuchyňou. Z im pridelenej zeme, podľa urbárnej dohody, dávali pánovi naturálie - zbožie, peňažité poplatky na rôzne pánove aj župné potreby a mali povinnosť roboty na panskom, ustálený počet ručnej práce i so záprahom.

Poddaný nemal slobody osobnej, rodinnej, majetkovej ani spoločenskej. Proti krivdám bol bez súdnej ochrany. Zvlášť žalostný bol stav poddaných v Uhorsku po porážke sedliackeho povstania, vedeného Jurajom Dóžom v roku 1514. Ich život sa vtedy podobal otroctvu až na to, že ich pán nevodil na trh a nepredával. Boli však pripútaní ku zemi, ktorú obrábali tak, že nesmeli opustiť majetok pána, čo ako im zle bolo.

Liptovská Teplička - panorama

Mená najstarších známych rodín v Turíku

Mená prvotných sedliackych poddaných osadníkov v Turíku nepoznáme. Po roku 1650 poznáme mená niektorých poddaných v Turíku zo zápisov v matrikách teplanskej fary. Mnohé zápisy však vybledli a nemožno ich prečítať.

Najstaršie známe rodiny v Turíku mali priezviská: Bajdoš, Spiška, Vrtich, Šcec, Likavec, Bogoš, Bielený, Krakovský, Chmurič, Štefčík, Stano, Kosturík, Kuboško, Dropa, Beluš, Rusnák, Kurička, Fučko, Uhrík.

Obydlie zemanov v Turíku

Turanskí prvý svoj dom v Turíku mali postavený z dreva, primeraný počtu členov rodiny a služobníctva. Neskôr v XIV. storočí si postavili v dolnej časti dnešného Turíka, tam kde dnes stojí dom pána Cunu, murovaný kaštieľ na spôsob domov iných zemanov, ako mali v tom čase v Teplej alebo Kubínyovci v Madočanoch. Zvyšky toho kaštieľa boli zbúrané a odpratané v roku 1930. Koncom XVII. storočia Turanskí postavili ďalší kaštieľ v hornej časti Turíka, ktorý stojí dodnes. Okrem toho mali v Turíku ešte dva novšie domy poniže kaštieľa.

Hospodárske zariadenia

V Turíku od prvoti boli dve nezbytnosti pre každú dedinu. Múčny mlyn a píla. Patrili zemepánovi. Jeden mlyn pred dedinou pri potoku stál až do roku 1930 a druhý neskôr postavený, stál v Lazoch, z našej strany Váhu. Píla stála povyše osady na rovnom priestranstve pri potoku. Neskôr tam zriadili tiež dubáreň. Mleli tam kôru zo stromov pre kožiarsku fabriku v Mikuláši.

Škola

Za starodávna nebolo po dedinách verejných škôl. Rodičia sami učili svoje deti, čo bolo treba pre život. Zriaďovanie prvých verejných škôl po dedinách v našich krajoch posúrilo nariadenie cisárovnej Márie Terézie v roku 1777, podľa ktorého sa musela zriadiť pre ľud škola všade tam, kde bola fara.

Prvá škola v Turíku, ako spomínajú najstarší ľudia, čo sa dopočuli od rodičov, bola zriadená po roku 1850. Bol to jednoduchý sedliacky dom o dvoch izbách, predelený pitvorom. Dom-škola stával pri ceste pred kaplnkou. V roku 1934 katolícka cirkev (Farský úrad v Teplej) najal od Turanských neďaleko ich dvora murovaný dom pre školu a byt učiteľa. Bola to jednotriedka pre všetky školopovinné deti. V roku 1945 bola táto škola poštátnená.

Významné osobnosti z farnosti Liptovská Teplička

Farnosť Liptovská Teplička sa môže pýšiť viacerými významnými osobnosťami, ktoré sa tu narodili a pôsobili. Medzi najvýznamnejších patria:

• Matej NAHALKA
• Mons. Štefan GARAJ
• Mons. ThDr. Štefan NÁHALKA
• Štefan KUPČOV
• Matej MAŤAŠKOV, SVD
• Štefan MILAN
• Jozef JANÍK

Mons. ThDr. Štefan Náhalka

Štefan Náhalka sa narodil 16. marca 1916 v Liptovskej Tepličke. So Štefanom Garajom boli nielen susedia, ale aj spolužiakmi v škole v rodisku, na gymnáziu v Levoči a prvé dva roky filozofie v Spišskej Kapitule. V roku 1939 Štefana Náhalku ako nadaného žiaka poslali na štúdia do Ríma. Tam absolvoval štúdia summa cum laude. Za kňaza bol vysvätený v Ríme v Lateránskej bazilike 19. decembra 1942. Primičnú svätú omšu slávil v Tepličke 11. júla 1943.

Štefan Náhalka bol biskupom poslaný za kaplána do Ružomberka. Na prelome rokov 1945/1946 bol väznený v Bratislave, ale takmer po dvoch mesiacoch prepustený na slobodu. Od 1. júla 1946 bol ustanovený za tajomníka biskupa Vojtaššáka. V júni 1947 úspešne zakončil postgraduálne štúdia. Napísal hodnotnú dizertačnú prácu Láska v duchovnom živote a dosiahol doktorát teológie.

V kňazskom seminári vyučoval kresťanskú filozofiu i dogmatiku aj latinčinu. Prakticky všetko v jeho živote i kňazskom zmenili udalosti v roku 1950. Biskupa Vojtaššáka zatkli, tiež ďalších z jeho blízkosti a chceli aj Štefana Náhalku. Podarilo sa mu utiecť a skrývať sa po rôznych mestách i miestach vtedajšej Československej republiky. V rokoch 1951 až 1953 bol prenasledovaný a zároveň bol z poverenia svojho biskupa aj tajným generálnym vikárom.

Štefan Náhalka sa rozhodol pre útek, ktorý sa podaril v noci z 13. na 14. mája 1953 cez česko-rakúske hranice. Spolu s ním na úteku boli František Krčmár a Ladislav Stolárik. Do Ríma sa dostal 6. júla 1953. V Ríme sa Štefan Náhalka natrvalo usadil a pustil do práce v prospech i pre dobro utláčanej cirkvi vo vlasti, ale aj Slovákov žijúcich v zahraničí.

V roku 1957 Náhalku vymenovali za člena Najvyššej rady pre emigráciu pri Konzistoriálnej kongregácii Apoštolskej stolice s poslaním starať sa o duchovnú službu slovenským emigrantom. V tejto činnosti - zakladať slovenské katolícke misie - bol potvrdený aj po Druhom vatikánskom koncile, keď ho menovali za delegáta. Spolupodieľal sa na založení Vydavateľstva sv. Cyrila a Metoda, inicioval vznik knižnej edície Series Cyrillomethodiana a tiež vedeckej ročenky Slovak Studies. Koncom roka 1959 bol signatárom iniciatívy na vybudovanie Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda. Bol predsedom prípravného výboru na jeho výstavbu. V roku 1961 bol menovaný za prvého rektora a zostal ním až do roku 1973. Zomrel 6. marca 1975.

Štefana Náhalku dňa 14. augusta 1964 Pavol VI. vymenoval za monsignora a neskôr, 30. decembra 1967 za pápežského preláta.

Po Štefanovi Náhalkovi sú pomenované dve ulice. Jedna je v Ružomberku (1991), druhá v pribudla v rodnej obci (2008). K uliciam pribudla roku 2010 v Liptovskej Tepličke škola, ktorá nesie teraz názov Základná škola s materskou školou Štefana Náhalku.

Kňazské povolania z Liptovskej Tepličky

V Liptovskej Tepličke bolo najviac kňazských povolaní v tzv. zlatom desaťročí duchovného života pre farnosť, a to až 7 kňazských povolaní. Od roku 1942 do roku 1950 boli 3 primičné omše postupne v rokoch 1942, 1943 a 1948. V roku 1949 bol na kňaza v Ríme vysvätený ďalší z rodákov - misionár, ktorý cestoval na určené misijné územie. Pre udalosti v roku 1950 prišla farnosť o 3 primičné slávnosti. Sviatosť kňazstva dvaja prijali v tajnosti, ale museli pracovať v civilnom zamestnaní. Tretí bol vtedy bohoslovcom. Dvaja z nich sú bratia. Starší z nich sa pastorácie nedožil, pretože v roku 1965 tragicky zahynul. Bohoslovcovi a mladšiemu bratovi tento rok primície odročil až na rok 1970. Ďalší z rodákov prijal kňazskú vysviacku v tajnosti v Nemecku v roku 1978, ale primície sa v rodnej dedine nekonali. Jubilejné desiate boli v roku 1991 a zatiaľ posledné v roku 2002.

Nasledujúca tabuľka sumarizuje kňazské povolania z Liptovskej Tepličky:

Publikácie o Liptovskej Tepličke

O Liptovskej Tepličke bolo vydaných viacero publikácií, ktoré zachytávajú jej históriu, nárečie a život v obci. Medzi najvýznamnejšie patria:

• Slovník slovensko-teplický (2011)
• Priezviská a prímenia Liptovskej Tepličky
• Nárečie Liptovskej Tepličky
• Za starých čias (Štefan Benedikt Olejár)
• Jedna farnosť (Stanislav Misál, 2014)
• Liptovská Teplička od druhej polovice 20. storočia (Zuzana Beňušková a kol.)
• Spod Kráľovej hole (František Bardy, 2015)
• Hlas Štefana Náhalku z Ríma (Stanislav Misál, 2016)
• Veríme v návrat do rodnej zeme (Stanislav Misál, 2016)
• Koniec chleba, začiatok vody (Ladislav Milan, 2017)
• Partizánska obec Liptovská Teplička (Marcel Maniak, 2018)

tags: #liptovska #teplicka #farnost