Liturgia hodín, známa aj ako posvätné ofícium, je denná modlitba Katolíckej cirkvi latinského obradu. Modlitba kňazov, rehoľníkov a laikov, ktorá má hlboké korene v tradícii a bohatú históriu. Historicky liturgia hodín vychádza z predsavzatia mníchov pomodliť sa každý týždeň celý žaltár (biblická kniha žalmov). Aj dnes je podstatou liturgie hodín prednes žalmov, aj keď už nie je snahou zmestiť sa do jedného týždňa.
Liturgia je forma verejnej bohopocty, ktorú Cirkev predpisuje a usporadúva. Teológia učí, že Cirkev je živé telo, organizmus, ktorý má, ako celok, povinnosť vzdávať chválu a prinášať obetu Všemohúcemu Bohu. Na splnenie tejto povinnosti vytvorila Cirkev zvláštnu formu modlitieb a bohoslužobných úkonov, ktorú nazývame liturgiou. Liturgia je teda oficiálna modlitba Cirkvi. V nej Cirkev vzdáva Bohu úctu a privoláva Jeho požehnania, vzdáva Mu vďaky a prináša Mu zmiernu obetu. Prostredníctvom liturgie posväcuje každú časť dňa i noci a premieňa celý rok na nepretržitý kruh modlitby.
Stredobodom tejto liturgie je svätá omša, v ktorej je Najsvätejšia obeta obklopená nádherným súborom modlitieb a obradných úkonov. Okrem omše tu máme Kánonické hodinky - breviár, čiže celodennú modlitbu rozdelenú a predpísanú na určité denné a nočné hodiny. Tajomstvo Božieho vykúpenia je v priebehu roka rozdelené do rôznych fáz, podobne ako hranol rozkladá svetlo na rôzne farby, čím vzniká rad sviatkov pokrývajúcich celý liturgický rok. Advent nás svojím pochmúrnym, no radostným očakávaním privádza k Vianociam, po ktorých nasleduje, ako príprava na sviatky Umučenia a Zmŕtvychvstania, prísne obdobie Pôstu. Veľkonočné obdobie nám prináša 40 dní radosti a vrcholí slávnosťou Turíc. A potom opäť kráčame k ďalšiemu Adventu. Takýmto spôsobom je pestovaná a zušľachťovaná spirituálna a morálna stránka kresťanského života, tu sa formuje pravý katolícky charakter.
Liturgia je Kristovo dielo a aj činnosťou jeho Cirkvi. Sviatosti sú súčasťou nášho katolíckeho života až do tej miery, že ich niekedy považujeme za niečo samozrejmé. Ak si nájdeme čas, aby sme o nich popremýšľali, lepšie pochopíme, aký veľký poklad nám v nich dal náš Pán. Oživíme si našu vieru a budeme mať väčší úžitok zo sviatostí. V živote sa vydávame na dve cesty, fyzickú a duchovnú. Na tej fyzickej nám Pán Boh dáva všetko, čo potrebujeme pre telesný život.
Slávenie tradičnej sv. omše:
Význam Slova Liturgia
Pôvodne to znamenalo verejnú povinnosť, službu štátu, ktorú občan vykonával bezplatne. Neskôr to znamenalo všeobecnú službu verejného charakteru. V Septuaginte sa používa pre verejnú chrámovú bohoslužbu (Exodus xxxviii). Odtiaľ pochádza náboženský význam tohto slova, je to úloha kňazov, rituálna služba v chráme (Joel). Dnes zahŕňa celý komplex oficiálnych bohoslužieb, všetky obrady, ceremónie, modlitby a sviatosti Cirkvi. V protiklade k liturgii stoja súkromné pobožnosti.
Liturgické Knihy
Liturgické knihy sú všetky knihy vydané autoritou Cirkvi, ktoré obsahujú texty a pokyny pre jej oficiálne bohoslužby. Medzi najdôležitejšie patria:
- Misál
- Pontifikál
- Breviár
- Rituál
- Biskupský ceremoniál
- Memoriale rituum
- Martyrológium
Rímsky misál, ktorý používame v tradičnej liturgii, bol vydaný svätým Piom V. v roku 1570. Bol revidovaný v niekoľkých nasledujúcich pontifikátoch, podľa potreby boli pridané nové omše, ale stále je to ten od Pia V. (pozn. red.: posledná revízia bola urobená za Jána XXIII. v roku 1962. Misály samozrejme existovali aj pred rokom 1570, ale až do Tridentského koncilu nebola kontrola nad obsahom Rímskeho misála vykonávaná centrálne a systematicky. Preto jestvovalo množstvo lokálnych variácií, ktoré sa viac či menej líšili. Reformácia a množstvo bludov, ktoré priniesla, si vyžiadali prísny dohľad nad vieroučným obsahom liturgických kníh a revízia, ktorú sv. Pius V. inicioval, odstránila, nakoľko to bolo možné, novšie, duplicitné alebo neorganické prídavky a úpravy Rímskeho kánonu, ktorý bol definitívne hotový už za sv. Gregora Veľkého).
Missale Romanum z roku 1911:
Breviár obsahuje celé Božské ofícium (Divinum officium), nie však texty pre jeho spev v chóre. Po koncile sa Breviár občas nazýva liturgiou hodín. Je rozdelený na štyri časti: zima, jar, leto, jeseň. Všetci kňazi a členovia niekoľkých rehoľných rádov, muži aj ženy, majú povinnosť modliť sa Božské ofícium.
Kánonické Hodinky
Každý deň má svoje ofícium a to je rozdelené na časti, zvané hodiny, a to podľa starorímskeho rozdelenia dňa. Nočné hodiny sú Matutínum a Laudy (ranné chvály). Matutínum je rozdelené na tri nočné hodiny, aby zodpovedali trom nočným strážam a Laudy sa majú recitovať za úsvitu. Denné hodiny sú: Prima, Tercia, Sexta, Nona, Vešpery a Kompletórium.
Liturgické Farby
Medzi liturgické farby patria biela, červená, zelená, fialová a čierna (pozn. red.: v novej omši bola čierna farba zrušená a nahradená fialovovu).
Liturgický Spev
V prísnom zmysle slova „spev“ znamená melódiu vydávanú len ľudským hlasom; v širšom zmysle sa slovo používa aj na označenie spevu sprevádzaného nástrojmi; môže tiež znamenať samotnú inštrumentálnu hudbu. Liturgický spev znamená liturgickú alebo posvätnú hudbu. Posvätná hudba zahŕňa štyri odlišné, ale vzájomne podriadené prvky: jednoduchý spev; harmonizovaný spev; jeden alebo druhý sprevádzaný organom a nástrojmi; a organ a nástroje samotné.
Rímsky spev sa nazýva aj gregoriánsky, pretože tento dôstojný a slávnostný spev bol vyučovaný a zdokonalený v škole založenej svätým Gregorom Veľkým, pre ktorú on daroval pozemok a dva domy. Zozbieral do jedného zväzku, nazývaného Antifonár, všetko, čo sa malo spievať počas omše a iných cirkevných obradov. Chcel, aby sa tieto spevy rozšírili po celej latinskej Cirkvi. Hovorí sa, že sám dával hodiny tohto spevu a učil menšie deti. Keď boli jeho žiaci dostatočne spôsobilí, rozposlal ich do Anglicka a Francúzska.
Stredoveký antifonár z Portugalska:
Liturgie Východnej a Západnej Cirkvi
Medzi hlavné liturgie používané v súčasnosti vo východnej cirkvi patrí liturgia svätého Jána Zlatoústeho, ktorá sa používa v ruskej cirkvi, Grécku, Bulharsku a Albánsku. V určitých dňoch v roku sa namiesto nej používa liturgia svätého Bazila.
V západnej cirkvi prevažuje rímska liturgia, ale používajú sa aj ambroziánska liturgia v Miláne a mozarabská liturgia v Tolede v Španielsku. Sarumský rítus dominoval v celej Veľkej Británii až do vlády kráľovnej Márie v roku 1560.
Druhy Omší
Existujú rôzne druhy omší, medzi ktoré patria:
- Slávnostná omša (Missa Solemnis)
- Spievaná omša (Missa Cantata)
- Recitovaná omša (Missa privata)
- Konventuálna omša
- Svadobná omša
- Zlatá omša
- Votívna omša
- Polnočná omša
- Zádušná omša
Oltár
Oltár je posvätný stôl, na ktorom sa slúži omša. Predtým, než sa na ňom môže slúžiť omša, musí byť najprv posvätený biskupom. Pravá a ľavá strana oltára sú pomenované podľa pravej a ľavej ruky Ukrižovaného, ktorý na oltári musí byť umiestnený. Pravá strana sa volá aj strana evanjelia a ľavá strana je strana epištoly.
Oltár:
Osobná a Rodinná Modlitba
Modlitba je rozhovor s Bohom. Od chvál vznešenejšieho charakteru konaných počas sv. omše po tie “všedné” ktoré sa dejú kdekoľvek, kde sme ochotní vyvýšiť Jeho nad ostatné okolnosti nášho života. Všade tu sa nám On dáva poznať a túži po stretnutí s nami.
Svätý Ján Pavol II. vo svojom apoštolskom liste Spiritus et sponsa píše: “ďalšou stránkou, ktorú treba v našich zhromaždeniach čo najusilovnejšie rozvíjať, je skúsenosť ticha. Potrebujeme ju na to, „aby sa dosiahla plná ozvena hlasu Ducha Svätého v srdciach a aby bola osobná modlitba tesnejšie spojená s Božím slovom a hlasom Cirkvi“. V spoločnosti, ktorá žije čoraz náhlivejšie, často otupená hlukom a rozptýlená v povrchnosti, je životne dôležité odhaliť hodnotu ticha. Nie náhodou sa aj mimo kresťanskej bohoslužby rozširujú meditačné praktiky, ktoré kladú dôraz na sústredenie. Prečo nebyť pedagogicky odvážnymi a neponúknuť osobitnú výchovu k tichu v rámci vlastnej kresťanskej skúsenosti? Vždy majme pred očami príklad Ježiša, ktorý vyšiel von, „utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil“ (Mk 1, 35). Liturgia nemôže popri ostatných svojich stránkach a znakoch prehliadať ani otázku ticha.”
Dôležité je viesť veriacich k modlitbe liturgie hodín, ktorá „ako verejná modlitba Cirkvi je zároveň aj zdrojom nábožnosti a pokrmom osobnej modlitby“. Nie je iba individuálnou alebo „súkromnou činnosťou, ale týka sa celého tela Cirkvi… Ak sa teda veriaci zvolávajú a schádzajú na liturgiu hodín, zjednocujú svoje srdcia i slová a tak zjavujú Cirkev sláviacu Kristovo tajomstvo“.
Vysvetlenie liturgie hodín (s o. Mikom Schmitzom)
Modlitba vyviera z načúvania Pánovi, z čítania evanjelia. Modlitba vyviera z dôverného vzťahu s Božím slovom. V modlitbe rodiny, v jej silných momentoch i v ťažkých chvíľach, zverujme sa jeden druhému, aby tak každý z nás bol v rodine chránený Božou láskou.
Liturgia a Dielo Vykúpenia
Liturgia, ktorou sa „uskutočňuje dielo nášho vykúpenia“, prispieva k tomu, aby veriaci svojím životom vyjadrovali a iným odhaľovali Kristovo tajomstvo. Liturgia teda dennodenne pretvára tých, ktorí sú v Cirkvi, na svätý chrám v Pánovi, na Boží príbytok v Duchu, a zároveň im obdivuhodným spôsobom dodáva sily, aby mohli hlásať Krista.
Kristus Pán uskutočnil dielo vykúpenia ľudstva a dokonalej oslavy Boha predovšetkým veľkonočným tajomstvom svojho požehnaného umučenia, zmŕtvychvstania a slávneho nanebovstúpenia. Tak sa krstom ľudia zapájajú do Kristovho veľkonočného tajomstva: zomierajú s ním, sú s ním pochovaní a s ním sú vzkriesení; dostávajú „Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: ,Abba! Otče!‘ “ (Rim 8, 15), a tak sa stávajú pravými ctiteľmi, akých hľadá Otec. Preto sa v deň Turíc, keď sa Cirkev zjavila svetu, dali pokrstiť tí, ktorí prijali Petrovo slovo, a „vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách… Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu“ (Sk 2, 41 - 47).
Účasť na Liturgii
Matka Cirkev si veľmi želá, aby všetci veriaci boli vedení k plnej, uvedomelej a aktívnej účasti na liturgických sláveniach, ktorú si vyžaduje sama povaha liturgie a ktorá je pre kresťanský ľud nevyhnutná. Tejto plnej a aktívnej účasti všetkého ľudu treba pri obnove a zveľaďovaní posvätnej liturgie venovať čo najväčšiu pozornosť, lebo ona je prvým a nevyhnutným prameňom, z ktorého majú veriaci čerpať pravého kresťanského ducha.
Obnova Liturgie
Svätá matka Cirkev si starostlivo želá uskutočniť všeobecnú obnovu liturgie, aby kresťanský ľud mohol z posvätnej liturgie bezpečnejšie dosiahnuť hojnosť milostí. Okrem toho treba brať do úvahy všeobecné zákony štruktúry a ducha liturgie, ako aj skúsenosti pochádzajúce z najnovšej liturgickej reformy a občas udelených výnimiek.
Význam Svätého Písma v Liturgii
V liturgickom slávení má najväčší význam Sväté písmo. Z neho sú totiž vybrané čítania, ktoré sa vysvetľujú v homílii, z neho sa spievajú žalmy, z jeho inšpirácie a podnetu vznikli liturgické prosby, modlitby a spevy a z neho dostávajú svoj zmysel úkony a znaky.
Sviatosti a Sväteniny
Sviatosti sú zamerané na posväcovanie človeka, na budovanie Kristovho tela a napokon na vzdávanie úcty Bohu. Ako znaky majú však aj úlohu poučovať. Vieru nielen predpokladajú, ale ju slovami a obradnými úkonmi aj živia, posilňujú a vyjadrujú. Preto sa volajú sviatosťami viery.
Svätá matka Cirkev ustanovila okrem toho aj sväteniny. Sú to posvätné znaky, ktorými sa, určitým napodobením sviatostí, naznačujú a na orodovanie Cirkvi dosahujú najmä duchovné účinky.
A tak liturgia sviatostí a svätenín spôsobuje, že pre dobre disponovaných veriacich sú takmer všetky udalosti života posväcované Božou milosťou vyvierajúcou z Kristovho veľkonočného tajomstva utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania, z ktorého čerpajú svoju účinnosť všetky sviatosti a sväteniny.
Liturgický Rok
Svätá matka Cirkev si pokladá za povinnosť v stanovené dni v priebehu roka posvätnou pamiatkou oslavovať spasiteľné dielo svojho božského Źenícha. Pri slávení tohto ročného cyklu Kristových tajomstiev si svätá Cirkev s osobitnou láskou uctieva preblahoslavenú Bohorodičku Máriu, ktorá je nerozlučne spätá so spasiteľným dielom svojho Syna.
Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho zmŕtvychvstania, Cirkev slávi veľkonočné tajomstvo každý ôsmy deň, ktorý sa právom volá Pánov deň alebo nedeľa. V tento deň sú kresťania povinní zhromaždiť sa, aby počúvali Božie slovo a zúčastnili sa na Eucharistii a tak slávili pamiatku umučenia, zmŕtvychvstania a slávy Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich „vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej“ (1 Pt 1, 3). Preto je Pánov deň prvotným sviatočným dňom a tak ho aj treba predkladať a odporúčať nábožnosti veriacich.
Veľký Piatok a Biela Sobota
Veľký piatok a Biela sobota sú dva dni v roku, keď každý z nás prichádza do kostola a pokľakne pred Božím hrobom, aby rozjímal o Pánovom utrpení a smrti, ako aj o jeho zostúpení k zosnulým. Veriaci, ponorený do modlitby, pozerá na sochu mŕtveho Krista ležiaceho v hrobe a adoruje Najsvätejšiu sviatosť, a tak s nádejou očakáva slávny deň Kristovho zmŕtvychvstania.
Na túto otázku dáva odpoveď obežník Kongregácie pre bohoslužbu O príprave a slávení veľkonočných sviatkov z roku 1988: „Odporúča sa spoločne sláviť posvätné čítanie a ranné chvály v Piatok umučenia a smrti Pána a na Bielu sobotu. V našich farnostiach je rozšírený pekný zvyk, keď sa veriaci spoločne stretávajú a pod vedením kňaza sa modlia nejakú časť liturgie hodín, tak ako to odporúčajú smernice na slávenie Veľkonočného trojdnia. Okrem toho sa vo viacerých farnostiach organizuje na Veľký piatok modlitba krížovej cesty, ktorá je veľmi vhodnou pobožnosťou na tento svätý deň; môže sa konať verejne, ale aj súkromne.