V nasledujúcich častiach preskúmame argumenty, prečo je Cirkev potrebná, aké sú jej základné úlohy a ako sa vyrovnáva s výzvami modernej doby. Tiež sa pozrieme na to, ako môže Cirkev prispieť k budovaniu spravodlivejšej a láskavejšej spoločnosti.
Základné úlohy Cirkvi
Najhlbšou podstatou Cirkvi sú jej tri úlohy: ohlasovanie Božieho slova (kerygma-martyria), vysluhovanie sviatostí (leiturgia) a služba lásky (diakonia). Tieto úlohy sa navzájom podmieňujú a nemôžu byť od seba oddelené.
Ohlasovanie Božieho slova (Kerygma-Martyria)
Cirkev je povolaná ohlasovať evanjelium a svedčiť o Kristovi. Dávid Bázlik: V dnešnej spoločnosti, ktorá je v mnohých oblastiach veľmi povrchná a zameraná skôr na vonkajší imidž, je Lutherov osobný zápas poctivého hľadania obsahu evanjelia veľkou výzvou.
Vysluhovanie sviatostí (Leiturgia)
Sviatosťami Cirkev sprostredkúva Božiu milosť a posväcuje život veriacich. Svätý Justín mučeník (+ okolo roku 155), v kontexte nedeľnej liturgie kresťanov opisuje aj ich charitatívnu aktivitu zviazanú s Eucharistiou.
Služba lásky (Diakonia)
Cirkev je povolaná prejavovať lásku k blížnemu, najmä k tým, ktorí sú v núdzi. Prejavovať lásku vdovám a sirotám, väzňom, chorým a biednym každého druhu patrí k jej podstate tak isto ako služba sviatostí a ohlasovanie evanjelia. Cirkev nemôže zanedbávať službu lásky podobne ako nemôže zanechať sviatosti a Božie slovo.
Organizovaná láska k blížnemu
Láska k blížnemu zakotvená v láske k Bohu je úlohou predovšetkým každého jednotlivého veriaceho, ale aj celého cirkevného spoločenstva, a to na všetkých úrovniach: od miestneho spoločenstva cez partikulárnu cirkev až po univerzálnu Cirkev v jej globalite. Aj Cirkev, keďže je spoločenstvom, musí uskutočňovať lásku.
Dôsledkom toho je, že aj láska potrebuje organizáciu ako predpoklad usporiadanej služby spoločenstva. Takáto úloha sa považovala za základnú úlohu Cirkvi už od jej začiatkov: „Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval“ (Sk 2, 44 - 45).
Lukáš nám to hovorí v súvise s istým druhom definície Cirkvi, v ktorej medzi ustanovujúce prvky zahŕňa účasť na „učení apoštolov“, na „bratskom spoločenstve“ (koinonia), na „lámaní chleba“ a na „modlitbách“ (porov. Sk 2, 42). Prvok spoločenstva (koinonie), ktorý spočiatku nie je špecifikovaný, sa konkretizuje v citovaných veršoch: spočíva v tom, že veriaci majú všetko spoločné a že medzi nimi už niet rozdielov v bohatstve či chudobe (porov. aj Sk 4, 32 - 37).
Táto radikálna forma materiálneho spoločenstva sa v rozrastajúcej Cirkvi právom nemohla udržať. Základné jadro, o ktoré ide, však zostalo: vo vnútri spoločenstva veriacich nesmie byť taká forma chudoby, aby niekto nemal prístup k prostriedkom potrebným na dôstojný život.
Diakonská služba
Rozhodný krok v ťažkom hľadaní riešenia, ako realizovať tento základný cirkevný princíp môžeme vidieť vo voľbe siedmich mužov, ktorá dala základ diakonskej službe (porov. Sk 6, 5 - 6). V prvotnej Cirkvi sa totiž vytvorila nerovnosť v každodennej starostlivosti o vdovy medzi Helenistami a Hebrejmi.
Apoštoli, ktorým bola zverená predovšetkým modlitba (Eucharistia a liturgia) a „služba slova“, sa cítili neúnosne preťažení „obsluhovaním pri stoloch“, preto sa rozhodli ponechať si základnú službu a vytvoriť na ďalšie úlohy, taktiež dôležité pre Cirkev, skupinu siedmich mužov. Ani táto skupina však nemala konať čiste technickú službu rozdeľovania: mali to byť mužovia „plní Ducha a múdrosti“ (porov. Sk 6, 1 - 6).
Znamená to, že hoci sociálna služba, ktorú mali vykonávať, bola úplne konkrétna, určite bola zároveň duchovná, a preto aj ich úrad bol duchovný a uskutočňoval základnú úlohu Cirkvi, totiž organizovanú lásku k blížnemu. Vytvorením tejto skupiny siedmich, bola diakonia - služba lásky k blížnemu vykonávaná v spoločenstve a organizovaným spôsobom - čoskoro včlenená do základnej štruktúry samotnej Cirkvi.
Charita v prvotnej Cirkvi
S postupom rokov a stálym rozširovaním sa Cirkvi sa služba lásky, charita, ustálila ako jedna z jej základných oblastí spolu s vysluhovaním sviatostí a s ohlasovaním Božieho slova.
Diakonie v histórii
Asi v polovici 4. storočia sa v Egypte ustálila forma takzvanej diakonie. V jednotlivých kláštoroch je to inštitúcia zodpovedná za komplex rôznych služieb práve kvôli službe lásky. Z týchto počiatkov sa v Egypte až do 6. storočia vyvíjala korporácia s plnou právnou mocou, ktorej svetské autority dokonca zverovali časť obilia, aby ho rozdeľovala verejnosti. V Egypte mal nielen každý kláštor, ale postupne aj každá diecéza svoju diakoniu - inštitúciu, ktorá sa neskôr rozvíjala tak na Východe, ako aj na Západe.
Pápež Gregor Veľký (+ 604) hovoril o diakonii v Neapole. V Ríme sú diakonie doložené od 7. a 8. storočia, ale už skôr, od prvých počiatkov bola služba chudobným a trpiacim podľa princípov kresťanského života predložených v Skutkoch apoštolov podstatnou zložkou Cirkvi v Ríme.
Svätý Vavrinec
Táto služba našla svoje živé vyjadrenie v osobe diakona Vavrinca (+ 258). Jemu ako zodpovednému za starostlivosť o chudobných Ríma bol po zajatí spolubratov a pápeža udelený čas, aby zhromaždil poklady Cirkvi a odovzdal ich svetskej autorite. Akokoľvek sa hodnotí historická spoľahlivosť týchto podrobností, Vavrinec zostal prítomný v pamäti Cirkvi ako veľký aktivista cirkevnej charity.
Julián Apostata
Krátka zmienka o cisárovi Juliánovi Apostatovi (+ 363) nám môže ešte raz ukázať, aká podstatná bola pre Cirkev prvých storočí organizovaná a praktizovaná charita. napísal, že jediný aspekt kresťanstva, ktorý ho dojímal, bola charitatívna činnosť Cirkvi. Bol to teda rozhodujúci bod pre jeho nové pohanstvo - postaviť popri charite Cirkvi rovnakú činnosť jeho náboženstva. Cisár tým tak potvrdil, že charita bola rozhodujúcou charakteristikou kresťanskej komunity, Cirkvi.
Láska a spravodlivosť
Cirkev je Božia rodina vo svete. V tejto rodine nesmie byť nikto, kto trpí nedostatkom toho, čo nutne potrebuje. Caritas - agapé však súčasne prekračuje hranice Cirkvi. Podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi zostáva meradlom a nariaďuje univerzalitu lásky, obracajúcej sa na človeka v núdzi, ktorého sme stretli „náhodou“ (porov. Lk 10, 31), nech je to ktokoľvek.
Popri tejto univerzalite prikázania lásky je tu aj požiadavka špecificky cirkevná - že totiž ani v samotnej Cirkvi ako rodine nesmie nijaký člen trpieť núdzu. V tomto zmysle platia slová z Listu Galaťanom: „Kým teda máme čas, robme dobre všetkým, ale najmä členom rodiny veriacich“ (6, 10).
Od 19. storočia bola proti charitatívnej činnosti Cirkvi vznášaná námietka, ktorú potom aktuálne rozvinulo marxistické učenie. Chudobní, hovorí, nepotrebujú natoľko charitatívne diela, ako skôr spravodlivosť. Charitatívne diela - almužny - vlastne môžu byť pre bohatých spôsobom, ako sa vyhnúť zavedeniu spravodlivosti a upokojiť si svedomie, ponechajúc si svoje pozície, klamúc chudobných v ich právach.
V tejto argumentácii je časť pravdy, ale aj veľa omylov. Je pravda, že základnou úlohou štátu je zachovávanie spravodlivosti a že cieľom spravodlivého spoločenského poriadku je zabezpečiť každému - rešpektujúc princíp subsidiarity - jeho účasť na spoločných dobrách. Vždy to zdôrazňovala aj kresťanská náuka o štáte a sociálna náuka Cirkvi.
Sociálna náuka Cirkvi
Otázka spravodlivého poriadku spoločnosti vstúpila z historického pohľadu do novej situácie vznikom industriálnej spoločnosti v 19. storočí. Rozvoj moderného priemyslu zrušil staré sociálne štruktúry a masami nádenníkov vyvolal radikálnu zmenu v zložení spoločnosti, vnútri ktorej sa vzťah medzi kapitálom a prácou stal určujúcou otázkou - otázkou, ktorá dovtedy v takejto podobe neexistovala.
Treba priznať, že predstavitelia Cirkvi len postupne pochopili, že problém spravodlivej sociálnej štruktúry sa nastoľoval novým spôsobom. Nechýbali však priekopníci: jedným z nich bol napríklad biskup Ketteler z Mainzu (+ 1877). Ako odpoveď na konkrétne potreby vznikali krúžky, asociácie, jednoty, federácie a predovšetkým nové rehoľné kongregácie, ktoré v 19. storočí nastúpili do boja proti chudobe, chorobám a nevzdelanosti.
V roku 1891 sa objavilo na scéne pápežské Magistérium s encyklikou Leva XIII. Rerum novarum. Na ňu roku 1931 nadviazala encyklika Pia XI. Quadragesimo anno. Blahoslavený pápež Ján XXIII. uverejnil roku 1961 encykliku Mater et magistra, kým Pavol VI. v encyklike Populorum progressio (1967) a v apoštolskom liste Octogesima adveniens (1971) naliehavo čelil sociálnej problematike, ktorá sa medzičasom stala akútnou najmä v Latinskej Amerike.
Môj veľký predchodca Ján Pavol II. nám zanechal trilógiu sociálnych encyklík: Laborem exercens (1981), Sollicitudo rei socialis (1987) a napokon Centesimus annus (1991). Tak sa v konfrontácii so stále novými situáciami a otázkami rozvíjala katolícka sociálna náuka, ktorá bola v roku 2004 prezentovaná organickým spôsobom v Kompendiu sociálnej náuky Cirkvi, zostaveným Pápežskou radou Iustitia et pax.
Marxizmus predstavil svetovú revolúciu a jej prípravu ako všeliek na sociálne problémy. Prostredníctvom revolúcie a následnej kolektivizácie výrobných prostriedkov malo podľa tohto učenia ísť všetko zrazu iným a lepším spôsobom. Tento sen sa rozplynul. V zložitej situácii, v ktorej sa dnes nachádzame aj v dôsledku globalizácie ekonomiky, sa sociálna náuka Cirkvi stala základným ukazovateľom, ponúkajúcim hodnotné orientácie aj mimo vlastných hraníc.
Zoči-voči napredujúcemu rozvoju je potrebné tieto orientácie brať do úvahy v dialógu s tými, ktorí majú vážnu starosť o človeka a jeho svet.
Politika a spravodlivosť
Hlavnou úlohou politiky je správne usporiadanie spoločnosti a štátu. K základnej štruktúre kresťanstva patrí aj rozlišovanie medzi tým, čo je cisárovo, a tým, čo je Božie (porov. Štát nemôže predpisovať náboženstvo, ale musí zaručiť jeho slobodu a pokoj medzi príslušníkmi rozličných náboženstiev. Cirkev ako sociálny prejav kresťanskej viery je sama osebe nezávislá a prežíva svoju vieru vo forme spoločenstiev, ktorú má štát rešpektovať.
Tieto dve sféry sú odlíšené, ale vždy vo vzájomnom vzťahu. Spravodlivosť je cieľom, a teda aj vnútornou mierou každej politiky. Politika je viac než iba technikou tvorby verejných usmernení: jej pôvod i jej cieľ sú ukotvené v spravodlivosti a tá má etickú povahu. Tak štát nevyhnutne stojí pred otázkou, ako tu a teraz realizovať spravodlivosť. Tá však predpokladá inú, ešte radikálnejšiu otázku, čo je spravodlivosť.
To je otázka praktického rozumu; ale aby náš rozum mohol správne pracovať, treba ho neustále očisťovať, pretože jeho etické oslepnutie, spôsobené prevahou vlastného záujmu a moci, ktoré ho zaslepujú, je nebezpečenstvom, ktoré nikdy nemožno úplne odstrániť. V tomto bode sa viera a politika navzájom dotýkajú.
Sociálna náuka Cirkvi používa argumenty vychádzajúce z rozumu a z prirodzeného práva, teda z toho, čo je potvrdením prirodzenosti každého človeka. Okrem toho vie, že nie je úlohou Cirkvi, aby politicky presadila túto náuku: chce len poslúžiť formácii svedomia v politike a prispieť, aby vzrastala jasnosť pravých požiadaviek spravodlivosti a zároveň ochota riadiť sa podľa nich aj vtedy, keby to protirečilo osobným záujmom.
Láska v spravodlivej spoločnosti
Láska caritas bude vždy potrebná aj v najspravodlivejšej spoločnosti. Neexistuje nijaké spravodlivé štátne usporiadanie, ktoré by urobilo službu lásky zbytočnou. Kto sa chce zbaviť lásky, zbavuje sa sám seba ako človeka. Vždy tu budú utrpenia, ktoré si vyžadujú útechu a pomoc. Vždy tu bude samota.
Štát, ktorý chce všetko zabezpečiť, ktorý všetko vzťahuje na seba, sa v konečnom dôsledku stáva byrokratickou inštanciou, ktorá nemôže zabezpečiť to najpodstatnejšie, čo trpiaci - a každý človek - potrebuje: láskyplnú osobnú starostlivosť. Cirkev je jednou z týchto živých síl: pulzuje v nej dynamika lásky podnecovanej Kristovým Duchom. Cirkev neponúka ľuďom len materiálnu pomoc, ale aj duchovnú posilu a uzdravenie. Táto pomoc je neraz dôležitejšia než materiálna podpora.
Cirkev v postkresťanskej kultúre
Ako by to malo vyzerať v dnešnej postkresťanskej kultúre, kde niektorí nikdy nepočuli Ježišovo evanjelium a väčšina ho jednoducho považuje za irelevantné pre moderný život?
- Týmto spôsobom sa miestne zhromaždenie stáva, povedané slovami misiológa Lesslieho Newbigina, „hermeneutikou evanjelia“. Potrebujeme spoločné svedectvo nášho spoločného života: „Členovia Božieho domu… sú spoločne budovaní na príbytok pre Boha skrze Ducha“ (Ef 2:19,22). Uprostred rozpolteného digitálneho života, kde rastie osamelosť, si predstavte nádej, ktorú môže ponúknuť takéto kontrakultúrne spoločenstvo.
- Boh pritiahne našich blížnych prostredníctvom učeníctva celého života, ktoré odmieta kultúrne dichotómie posvätné/duchovné, verejné/súkromné a duchovné/fyzické. Ak prvá téma kontrakultúrneho spoločenstva hovorí o zhromaždenej cirkvi ako o inštitúcii, táto druhá téma učeníctva celého života hovorí o rozptýlenej cirkvi ako o organizme.
- Boh pritiahne našich neveriacich blížnych, ak sa budeme držať toho hlavného. Hoci „zameranie na evanjelium“ môže byť dnes klišé, hovorí o základnej skutočnosti: cirkev je taká silná, ako je silný základ, na ktorom stojíme.
Synoda o synode: Spoločné kráčanie Cirkvi
Svätý otec František pozýva aj Vás katechétov, aby ste vyjadrili svoj postoj spoločného kráčania Cirkvi. Duch Svätý hovorí aj cez Vás. Budeme radi ak sa zapojíte modlitbou a hľadaním, čo Duch Svätý hovorí Cirkvi dnes. Chceme spoločne hľadať spôsob, ako máme v dnešnej dobe kráčať pri ohlasovaní Evanjelia.
Byť spolu na ceste
Bytostným menom cirkvi je „synoda“ (gr. syn-odos) - „spolu na ceste“. Táto „skratka“ je vnútorným určením kresťanov. „Byť na ceste“ znamená uznať svoje provizórium, potrebu ísť, hľadať a nezastať. Sme spolu na ceste ako emauzskí učeníci. A keď sa k nám pridá Boh a otvorí nám Písma, majme v sebe ochotu priznať, že niekedy možno aj my ideme opačným smerom.
tags: #lreco #potrebujeme #cirkev