Lucnica v Trnavskom kostole: Pohľad do histórie

Františkáni, rehoľníci nasledovníkmi sv. Františka z Assisi, zohrali významnú úlohu v náboženskom a kultúrnom živote Trnavy. Ich prítomnosť v meste sa datuje do dávnej minulosti a zanechala trvalé dedičstvo v podobe kostolov, kláštorov a duchovného vplyvu. História rehole je bohatá a plná udalostí, ktoré formovali jej identitu a poslanie. Ich príchod do Trnavy priniesol so sebou nové impulzy pre duchovný život a vzdelávanie. Františkáni sa aktívne zapájali do pastorácie, vyučovania a charitatívnej činnosti.

V priebehu storočí prešli františkáni v Trnave rôznymi obdobiami, od rozkvetu a uznania až po útlm a prenasledovanie. Napriek všetkým výzvam si však vždy zachovali svoju vernosť evanjeliu a službe blížnym. Súčasnosť františkánov v Trnave je pokračovaním ich dlhej a úctyhodnej tradície. Venujú sa pastorácii, sociálnej práci a snažia sa byť prítomní v živote miestnej komunity.

Františkáni v Trnave sú živým svedectvom o sile viery, obetavosti a lásky k blížnym. Ich prítomnosť v meste je obohatením pre všetkých, ktorí hľadajú duchovné vedenie a inšpiráciu.

V Trnave patrila v prvej polovici 18. storočia medzi najslávnejšie uhorské obchodné centrá a jej význam zväčšovali cirkevné i svetské inštitúcie, ktoré tu sídlili. Na dnešnom Trojičnom námestí stáli domy vážených mešťanov, v úzkych uličkách sa naháňali deti remeselníkov a popri Trnávke sa prechádzali vedomostí chtiví, no roztopašní študenti. Trnavčania sa venovali obchodu i remeslám, dorábali víno a ich ženy piekli chutný chlieb. Takýto obraz mesta nám vo svojom monumentálnom latinskom diele o uhorských stoliciach zanechal barokový vzdelanec Matej Bel.

Kniha Trnava v 18. storočí (očami Mateja Bela) je prekladom Belových Notícií o Trnave tak ako vyšli v latinskom jazyku v prvej polovici 18. storočia. Ide o prechádzku Trnavou začiatkom 18. storočia a čitateľ sa tu dozvie na základe textov a starých obrazov ako vyzerala Trnava pred takmer 300 rokmi.

Trnava vznikla ako trhová osada na križovatke dvoch obchodných ciest, spájajúcich české krajiny s Uhorskom, Balkánom a oblasťou Baltského mora. Pôvodne malá kupecká usadlosť sa rýchlo rozvíjala a už pred 770 rokmi získala výsady slobodného kráľovského mesta. Udelil jej ich uhorský kráľ Belo IV., ktorý mesto podriadil priamo korune a vymedzil mu rôzne práva umožňujúce na tie časy nebývalý rozvoj. Pôvodne poľnohospodárska lokalita sa veľmi rýchlo zmenila na dôležité centrum výroby, obchodu, remesiel, kultúry a predovšetkým duchovného života. Stopy histórie Trnave sa hlavne pre množstvo kostolných veží hovorí aj Malý Rím. Bohatá história zanechala na nej výrazné stopy do dnešných čias.

Pri prechádzke mestom môžete obdivovať množstvo sakrálnych i svetských pamätihodností, nadýchať sa atmosféry, do ktorej sa zapísali stáročia najrôznejších dejinných udalostí a zvratov. Najmä historické centrum, tvoriace mestskú pamiatkovú rezerváciu, poskytuje možnosť zoznámiť sa s pozoruhodným architektonickým súborom, ktorý sa tu formoval niekoľko storočí. Pozoruhodné je, že ešte z obdobia svojho vzniku si Trnava dodnes zachovala všetky znaky stredovekého kráľovského mesta. Ide najmä o jedinečné mestské opevnenie s tehlovými hranolovými vežami, ktoré obopína dnešné historické jadro totožné s pôvodným mestom.

Na budovaní mesta sa v začiatkoch podieľali mnohí známi talianski stavitelia, neskôr aj architekti pochádzajúci z dvora Márie Terézie. Počiatky univerzitných budov otvoril architektonický skvost - prvý ranobarokový kostol na Slovensku, univerzitná Katedrála sv. Jána Krstiteľa. Aj dnes ho možno obdivovať v plnej kráse s pôvodným oltárom, ktorý patrí medzi najväčšie oltáre v strednej Európe. Unikátom v slovenskom, ale aj stredoeurópskom kontexte je veľký počet dodnes zachovaných pôvodných meštianskych domov. Ich zvláštnosťou je, že boli budované akoby podľa jednotného projektu. V týchto domoch možno dnes navštíviť predovšetkým pivnice, v ktorých sú vinárničky pripravené poskytnúť návštevníkom príjemné ochladenie počas horúcich letných dní. Pozornosť turistu upúta aj hodnotný historický mobiliár prevažne zo 17. a 18. storočia, ktorý je sústredený v ôsmich trnavských kostoloch.

Trnava iste zaujme aj impozantnými súsošiami umiestnenými na jej dvoch námestiach. Zatiaľ čo jedno z nich - Trojičné námestie - je rušným centrom súčasného mestského života, na druhom, Námestí sv. Mikuláša, možno v tichu rozjímať v obkolesení starobylých cirkevných stavieb. Z veže, ktorú postavili v centre mesta ako pozorovateľňu z obavy pred tureckým nebezpečenstvom, je nádherný výhľad na celé staré mesto a okolie.

Do európskej histórie sa Trnava zapísala predovšetkým ako univerzitné mesto. Trnavská univerzita, založená Petrom Pázmaňom, bola v čase svojho pôsobenia v rokoch 1635 až 1777 jedinou univerzitou nielen na území Slovenska, ale v celom vtedajšom Uhorsku. S Trnavou sa spája aj meno Antona Bernoláka, ktorý koncom 18. storočia práve v v tomto meste založil Slovenské učené tovarišstvo. V roku 1870 začal v meste pôsobiť Spolok svätého Vojtecha, ktorý v období najtuhšej maďarizácie ako jediný v celej krajine vydával publikácie a časopisy v slovenčine. Pamiatkou na tieto časy je v slovenských podmienkach jedinečné Múzeum knižnej kultúry, ktoré sídli v budove bývalého teologického seminára. Expozíciu nájdete v susedstve Dómu svätého Mikuláša a môžete v nej obdivovať nielen vzácne knihy, ale aj rôzne predmety súvisiace s tradíciou tlačiarenského remesla v Trnave. Turista prichádzajúci do "Malého Ríma“ by nemal vynechať ani návštevu Západoslovenského múzea. Nájdete v ňom mimoriadne bohatú archeologickú expozíciu, ukážky starých ľudových remesiel, výstavu sakrálnych predmetov, ale i faunu chránených území tohto regiónu.

Centrum súčasnej Trnavy žije bohatým kultúrnym a spoločenským životom prakticky počas celého roka. Najmä na jar, v lete a v jeseni sa tu koná množstvo festivalov pod holým nebom, hudobných koncertov, vystúpení a výstav. K Trnave neodmysliteľne patria i dobré vínko a burčiak, ktoré si už v septembri možno vychutnať na tradičnom Trnavskom jarmoku. Milovníci vína ocenia i medzinárodnú vinársku súťažnú prehliadku Vino Tirnavia či podujatie Deň otvorených pivníc. Trnava je tiež neoddeliteľnou súčasťou známej Malokarpatskej vínnej cesty, nadväzujúcej na mimoriadne dlhú vinohradnícku tradíciu tohto regiónu. Cesta vedie z Bratislavy cez Svätý Jur, Pezinok, Modru, Trnavu a viacero menších obcí v ich okolí. Okrem dobrého vína si milovníci vinárskej turistiky môžu vychutnať aj kulinárske špeciality, pamiatky i folklórne tradície tohto kraja.

Mesto leží v centre Trnavskej pahorkatiny, v nadmorskej výške 146 metrov, vo vzdialenosti 45 kilometrov od Bratislavy. Od roku 1996 je Trnava krajským mestom, v ktorom žije takmer 70-tisíc obyvateľov. Pulzuje tu bohatý spoločenský, kultúrny a športový život. V Trnave sa koná veľa podujatí, ktoré svojím významom presahujú hranice mesta. Sídlia v nej dve vysoké školy - Univerzita sv. Cyrila a Metoda a Trnavská univerzita. V uplynulých piatich až šiestich rokoch sa v meste a okolí usadili desiatky významných investorov, vďaka ktorým patrí tento región k priemyselne a ekonomicky najvyspelejším častiam Slovenska.

Katedrála svätého Jána Krstiteľa

Katedrálny chrám svätého Jána Krstiteľa v Trnave patrí medzi najhodnotnejšie historické pamiatky Trnavy. Chrám je prvou, štýlovo a slohovo čistou sakrálnou stavbou raného baroka na Slovensku. Tvoril súčasť komplexu univerzitných budov. Donátor kostola, palatín Mikuláš Esterházi, zveril jeho výstavbu talianskym majstrom Antoniovi a Pietrovi Spazzovi. Jednoloďový dvojvežový chrám má dĺžku 61 metrov a šírku 28 metrov. Nad jeho hlavným portálom sa nachádza štít s figúrami sediacich anjelov a kamenný erb rodu Esterházyovcov. Interiér chrámu ohúri návštevníka svojou mohutnosťou a pestrosťou unikátnych malieb. Skvostom celého interiéru je kolosálny celodrevený hlavný oltár dokončený v rokoch 1637 až 1640. Ide o jeden z najväčších oltárov svojho druhu v Európe. V roku 1651 boli do neho vložené relikvie deviatich rôznych svätcov.

Pôvodne malá kupecká usadlosť sa rýchlo rozvíjala a už pred 770 rokmi získala výsady slobodného kráľovského mesta. Udelil jej ich uhorský kráľ Belo IV., ktorý mesto podriadil priamo korune a vymedzil mu rôzne práva umožňujúce na tie časy nebývalý rozvoj. Pôvodne poľnohospodárska lokalita sa veľmi rýchlo zmenila na dôležité centrum výroby, obchodu, remesiel, kultúry a predovšetkým duchovného života. Stopy histórie Trnave sa hlavne pre množstvo kostolných veží hovorí aj Malý Rím. Bohatá história zanechala na nej výrazné stopy do dnešných čias. Pri prechádzke mestom môžete obdivovať množstvo sakrálnych i svetských pamätihodností, nadýchať sa atmosféry, do ktorej sa zapísali stáročia najrôznejších dejinných udalostí a zvratov. Najmä historické centrum, tvoriace mestskú pamiatkovú rezerváciu, poskytuje možnosť zoznámiť sa s pozoruhodným architektonickým súborom, ktorý sa tu formoval niekoľko storočí. Pozoruhodné je, že ešte z obdobia svojho vzniku si Trnava dodnes zachovala všetky znaky stredovekého kráľovského mesta. Ide najmä o jedinečné mestské opevnenie s tehlovými hranolovými vežami, ktoré obopína dnešné historické jadro totožné s pôvodným mestom.

Mestské opevnenie

V 13. storočí si mesto vybudovalo mimoriadne rozsiahle opevnenie na ploche takmer 60 hektárov. Jeho konštrukciu tvorili tehlové veže pospájané drevozemnými valmi, ktoré boli neskôr nahradené murovanou hradbou. Opevnenie stavali vo viacerých etapách. V 18. storočí zanikla obranná funkcia hradieb a k ich vnútornej stene sa začali pristavovať rôzne objekty. V mestskom opevnení boli štyri brány, ktoré však neskôr zbúrali. Napriek rôznym, často necitlivým zásahom človeka sa značná časť trnavského opevnenia zachovala dodnes. Najzachovalejší je západný trakt, kde možno obdivovať aj veže. Vplyvu času, naopak, najviac podľahlo južné a severné krídlo fortifikačného systému.

Nová Ves nad Žitavou: História a osídlenie

Nová Ves nad Žitavou má bohatú históriu, ktorá siaha až do praveku. Prvé stopy osídlenia v tejto oblasti zanechal ľud kultúry s kanelovanou keramikou, približne 5000 rokov pred Kristom. Hustejšie osídlenie povodia Žitavy dokladajú nálezy z obdobia mladšej kamennej doby. Kultúra s lineárnou keramikou i želiezovská skupina sú zastúpené v okolí Novej Vsi nad Žitavou a Slepčian. Prastará osada Jovka, neskôr pomenovaná Jovka - Kostolná, a Malá Jovka boli dve veľmi významné a z historického pohľadu zaujímavé predchodkyne Novej Vsi nad Žitavou. Podobne i susedné obce Slepčany a Tajná mali svoje blízko ležiace osady Veľké Slepčany, Malé Slepčany - majer Mikova Ves, Malá a Veľká Tajná, Tajná - Šiarovce. Obec s prívlastkom Veľká mala v tých časoch sotva 10 domov.

Po starých obydliach z hliny a dreva sa stopy nezachovali. Kameň zo základov využívali pri zakladaní nových stavieb. Našli sa však kultúrne jamy s množstvom črepín, nástrojov i niekoľko kusov nepoškodených nádob. Staré sídlisko s kostolom a cintorínom pod Jovkou zďaleka ešte nevydalo svedectvo o živote a práci jej obyvateľov.

Prvý písomne doložený archeologický prieskum v obci Nová Ves nad Žitavou odborníci uskutočnili v júni 1938. Pracovníci Čs. štátneho archeologického ústavu v Prahe našli nádoby, keramické a kostené predmety. Časť bohatého nálezu uložili do Slovenského národného múzea v Martine. Praveké sídlisko patrilo aj ľudu kultúry s kanelovanou keramikou (5000 rokov pred Kristom). Tieto predmety patrili medzi najstaršie. V polohe Jovka našli archeológovia črepy z 10. až 13. storočia. Doba kamenná - ludanická kultúra je zastúpená nálezom kostrových hrobov. Na miestach nálezu sa pravdepodobne nachádzali sídliská prastarej Jovky a Malej Jovky. V lokalite Štrkovicsko, na ľavom brehu rieky, bolo potvrdené staré sídlisko. Výskum potvrdil skutočnosť, že v týchto miestach sídlil ľud neskorej kamennej doby a kultúry s kanelovanou keramikou.

Prvá písomná zmienka o prastarej Jovke pochádza z roku 1229. Nová Ves nad Žitavou sa prvýkrát spomína v zachovanej listine z roku 1355. Zo staršieho obdobia sa zachovalo málo listín. Písomnosti nadobudli väčší význam až v neskoršom období. Zmienka o obci v listine neznamená, že obec nejestvovala dávno predtým.

Niektoré pomenovania obce v histórii Jovky, Malej Jovky a Novej Vsi nad Žitavou:

• 1229 Jovka, terra Jovka
• 1293 Ioka
• 1308 Malá Jovka
• 1332 de Joca (Jovka - Kostolná)
• 1344 Iovka
• 1389 Jow
• 1499 Kiss Jóka
• 1601 Jovka, Malá Jovka
• 1355 Wyfalu
• 1556 Wyffalw
• 1732 Nova Wes
• 1773 Nowejsa, Zsitva uj falu
• 1808 Kisfalud, Zsitvaújfalu
• 1821 Nowejsa
• 1863 Zsitvaújfalu
• 1913 - 1913 Žitavská Nová Ves
• 1913 1927 Nová Ves nad Žitavou

Osadu Jovka v listine z roku 1332 pomenovali Jovka - Kostolná. Poukazuje to na významné postavenie historickej osady, v ktorej stál kostol. Románsky kostolík, neskôr prestavaný do gotického slohu.

Názov historickej osady Jovka vznikol v storočiach ríše našich predkov. Zaniknuté obce Jovka - Kostolná a Malá Jovka zanechali ústnym podaním svoje názvy kopcu Jovka (213 m n. m.), Jovka - polia, háje a vinohrady a časť Kostolná. Obyvatelia susednej obce Nevidzany pri hranici chotára používajú názov Pod Jovkou. Nová obec na protiľahlom pravom brehu Žitavy, neďaleko Jovky, sa pravdepodobne začala rozvíjať až po tatárskom plienení. Hospodárska usadlosť Malá Jovka patrila do chotára pomaly sa vzmáhajúcej novej osady.

Jovka striedala vlastníkov od opátstva v Hronskom Beňadiku, cez Forgáčovcov z hradu Jelenec až po pánov z Topoľčianok. Najstarším známym majiteľom bol komes Ivanka. V daňovom súpise je poznačené, že obec Nova Villa patrí Forgáčovcom. V roku 1386 sa spomína v obci mýto. Mýtna stanica stála na hranici Tekovskej a Nitrianskej župy pri potoku Drevenica. Hraničná čiara Tekovskej župy, do ktorej patrila Jovka aj Nová Ves nad Žitavou, prechádzala stredom spomenutého potoka a pokračovala na juh korytom Žitavy.

Novú Ves nad Žitavou pomenovali naši predkovia staroslovenským názvom ves. V 14. a 15. storočí patrili Matúšovi Čákovi z Trenčína a dostali sa do držby kráľa. Koncom 15. storočia spolu s niektorými okolitými obcami patrili svätobeňadickému kláštoru. V 16. a 17. storočí patrila Jovka pánom z Topoľčianok. Stopäťdesiat rokov tureckých plienení počas ich panstva znamenalo pre ľudí veľa utrpenia. Nová Ves nad Žitavou patrila od roku 1732 grófovi Paluškovi zo Zlatých Moraviec. V 18. a 19. storočí prichádzali do dediny nové šľachtické rodiny. Postavili si honosné kaštiele, okolo ktorých vysadili parky a zriadili majere. V Novej Vsi nad Žitavou sa do súčasnosti zachovali tri kaštiele.

V roku 1732 mala Nová Ves nad Žitavou iba 375 obyvateľov. O sto rokov neskôr počítala 98 domova 667 ľudí. V rokoch 1830 - 1831 vypukla aj na Požitaví cholerová epidémia. Na prístupových cestách k obci postavili stráže. Opätovné šírenie cholery nastalo v období rokov 1865 - 1866. Proti zemepánom začali rebélie, ktoré potlačili ozbrojení vojaci. Po morových a cholerových epidémiách domáca šľachta povolala na opustené hospodárstva rodiny z rôznych častí krajiny. Novoveské šľachtické rodiny potrebovali novousadíkov. Postavili honosné kaštiele a založili parky, ktoré vysadili exotickými stromami a kríkmi.

Železničnú trať odovzdali do prevádzky v septembri 1894. Železnica oddelila kostol na kopci od centrálnej širokej ulice. Dočasné pracovné miesta získala dedinská chudoba pri výstavbe trate a prístupovej cesty vedľa železnice. Nové strádania občanov a ich rodín nastali v roku 1914, kedy vyhlásili všeobecnú mobilizáciu. Na ruinách starého systému vládnutia monarchie vznikla Česko - slovenská republika.

Po roku 1918 Slováci a Česi vytvorili spoločný štát. Centralistický unitárny štát nepriniesol pre Slovákov kultúrny a hospodársky rozvoj. Určité napredovanie prinieslo iba školstvo a odstraňovanie zastaraných foriem obrábania pôdy. V decembri 1920 vypukol štrajk robobníkov vo Vrábeľskom okrese. Roľníci z Novej Vsi nad Žitavou a iných obcí prichádzali na vozoch štrajkovať do Vrábeľ. V rokoch 1921, 1928 a 1923 pokračovali ďalšie štrajkové pochody proti biede a nezamestnanosti.

Viedenským diktátom v novembri 1938 patrila obec Nová Ves nad Žitavou do maďarskej okupačnej zóny. Po úprave dočasných hraníc ju dňa 14. marca 1939 vrátili do územia Slovenského štátu. Maďarskí žandári museli opustiť strážnicu medzi Slepčanmi a Novou Vsou nad Žitavou. Vypukla svetová vojna a občania sa zúčastnili bojových operácií na západnom a východnom fronte i v domácom odboji.

Po skončení II. svetovej vojny začalo nové obdobie s novými medzinárodne - politickými pomermi a s novým režimom v štáte, ktoré prežívala súčasná generácia. Po skončení 2. svetovej vojny sa život pomaly dostával do koľají a spoločnosť pod politický vplyv Sovietskeho zväzu. Nová výstavba v obci a materiálne napredovanie zaostávalo za vyspelými krajinami Európy, i keď sa z pohľadu občana zdalo ako veľké napredovanie oproti rokom prvej polovice 20. storočia. Socialistická ideológia potláčala kresťanské hodnoty minulosti a zmrazila duchovné aktivity občanov. Zrušila cirkevné školstvo a od roku 1950 zaviedla povinné civilné sobáše.

Rodiny, ktoré prinútila nezamestnanosť za 1. československej republiky odísť do Francúzska za prácou, postavili rodinné domy vedľa cesty. Po navezení zeminy v roku 1949 dostala pevný kamenný povrch z dovozenej drte. Nazvali ju Francúzskou ulicou. Kostolná a Hlavná ulica mala kanalizáciu. Obrubníky vedľa ciest osadili v roku 1952. Nový asfaltový povrch cesty od kostola začali využívať od roku 1955.

Tehelňa v hliníku, vedľa cesty pri kostole, mala priemerné technické vybavenie. Roku 1958 vybetónovali chodníky pred obchodom Jednota a Kultúrnym domom pri križovatke. O rok neskôr inštalovali hodiny na veži Hasičskej zbrojnice.

Po odovzdaní nového mosta, ktorý vyrástol nad potokom Drevenica (r. 1987), zlikvidovali staré násypy a urovnali terén. Opravili historicky vzácny oblúkový most. Po roku 1970 nastúpilo novodobé vysťahovalectvo za prácou a bývaním v panelákoch na sídliskách do miest. V roku 1981 dokončili Dom smútku a vodovod v areáli cintorína s účelom zavlažovania.

Dňa 1. januára 1993 vznikla samostatná Slovenská republika. Po dlhotrvajúcich dažďoch v apríli 1994 sa hladina vody v Žitave zdvihla, vyliala sa z koryta na pozemky družstva a záhrady. Voda zaplavila časť areálu školy a ihriska. Takúto povodeň zaznamenal obecný kronikár v roku 1965. V roku 1995 sa vykonali protipovodňové opatrenia vybudovaním svahu a kamenného múru na brehoch rieky Žitavy. V tom istom roku bola uskutočnená generálna oprava mosta cez rieku Žitava. V marci 1997 začala plynofikácia obce, bola ukončená o šesť mesiacov. Výstavba vodovodu v obci bola ukončená v roku 1998. Dňa 30. novembra 2002 obec Nová Ves nad Žitavou pripravila slávnostné otvorenie nového Domu kultúry a Obecného úradu.

Kostol sv. Tomáša

V roku 1332 sa v zachovanej listine spomína gotický kostol zasvätený sv. Tomášovi. Doložená je fara a cintorín okolo kostola. Obec, ktorá mala kostol a faru, sa stala pre široké okolie centrom náboženského života a hospodárskym strediskom. Kostol zasvätený sv. Tomášovi v prastarej osade Jovka stál od nepamäti. Základný kameň súčasného novoveského rímskokatolíckeho kostola položili v roku 1789. Sv. Tomáš, patrón kostola a farnosti je zobrazený v erbe Novej Vsi nad Žitavou. Kostol renovovali v roku 1946.

Prvé primície, čiže prvú sv. omšu, v kostole zasvätenom ku cti sv. Tomáša, biskupa, slávil podľa histórie prvý zaznamenaný kňaz z Novej Vsi nad Žitavou Ján Kováč v roku 1843. V roku 1922 slávil prvú sv. omšu Páter Lucian Biró - Bonček, benediktín. Dňa 22. septembra 1957 začala výstavba farskej budovy.

Spolok Mariánska púť organizovala púte, Fatimské soboty a mládežnícke večery. Kňazské svätenie naposledy prijal a primičnú sv. omšu pre veriacich slúžil dp. Miroslav Raček. Dňa 26. decembra 2000 na sviatok sv. Štefana vdp. Vincent Máder, farár, dekan v Novej Vsi nad Žitavou sa dožil 50. výročia vysvätenia za kňaza. V tunajšej farnosti začal pôsobiť od roku 1956.

Všetci kňazi a rehoľhé sestry pochádzajúce z obce i správcovia farnosti sa zaslúžili o šírenie Evanjelia, obetavosť a nezištnú lásku, starostlivosť o duše veriacich na ceste do večnosti. Na cintoríne pri kostole stoja dva kamenné kríže. Jeden z nich postavili v roku 1868 na odvrátenie cholery. Druhý dal postaviť mlynár Ján Palkovič. Vo vinohradoch si občania uctievajú sv. Urbana. V parku inštalovali obraz Božského Srdca Ježišovho.

Kedy bola presne v Novej Vsi založená fara, nevieme. Písomné pramene uvádzajú až rok 1647. V tomto roku totiž faru v Novej Vsi zaujali luteráni, a preto tunajší veriaci museli byť spravovaní farárom Jakostovičom z Tesár nad Žitavou. Nová Ves bola v rukách luteránov celých desať rokov. V roku 1657 obyvatelia vyhnali luteránov a novoveskú faru znovu obsadila rímskokatolícka cirkev.

6. januára 1714 do roku 1954, čiže celých 244 rokov, žitavskonovoveská fara neexistovala. Stalo sa tak až 1. mája 1967. Vtedy dekrétom Apoštolskej Administratívy v Trnave Mons. ThDr. Ambróz Lazík, trnavský biskup, so súhlasom vtedajšej štátnej moci zriadil Novú Ves nad Žitavou ako samostatnú farnosť a vyňal ju z právomoci tesárskej farnosti. Slepčany pripojili ako filiálnu obec k novoutvorenej farnosti. Stalo sa tak po 253 rokoch.

Farnosť je začlenená do Zlatomoraveckého dekanátu Nitrianskej diecézy od 14. februára 2008.

tags: #lucnica #trnavskom #kostole