V slovenskej kultúrnej histórii zohral významnú úlohu spolok Tatrín, ktorému sa podarilo prekonať cirkevné spory a rozdiely Slovákov. Sústredil sa predovšetkým na literárnu a vydavateľskú činnosť.
Zakrátko si získal veľkú autoritu medzi slovenskými vzdelancami a z tejto pozície podporoval uznanie novej spisovnej slovenčiny. Prijal ju za úradnú reč, čím napomohol jej prenikaniu do spoločenského života. Tatrín mal ústredie v Liptovskom Mikuláši a jeho dušou bol Michal Miloslav Hodža.
Udalosť pripomína pamätná tabuľa.
Život a dielo Ľudovíta Štúra (narodenie, štúdium)
Pamätná tabuľa spolku Tatrín v Čachticiach.
Cesta za spisovným jazykom
Ľudovít Štúr začal vyvíjať snahu o prijatie nového spisovného jazyka už v roku 1843. V júli toho istého roku sa v Hlbokom na fare dohodol s Jozefom Miloslavom Hurbanom a Michalom Miloslavom Hodžom na kodifikácii spisovnej slovenčiny.
Za jej základ vybrali stredoslovenské nárečie, ktoré považovali za najrozšírenejšie medzi slovenským obyvateľstvom. Katolíckeho kňaza a básnika Jána Hollého, ktorého mali vo veľkej úcte, navštívili na Dobrej Vode s touto požiadavkou 17. júla 1843 a získali jeho požehnanie.
K rozhodnutiu o spoločnom spisovnom jazyku Slovákov došlo s konečnou platnosťou práve 10. augusta 1847 na fare v Čachticiach. V Čachticiach prijali slovenskí národovci 10. augusta 1847 rozhodnutie o spisovnom jazyku Slovákov. V stredu (10. 8.) uplynulo od tejto udalosti 175 rokov.
Viac ako 60 vzdelaných mužov Slovenska sa na pozvanie rímskokatolíckeho kňaza Jozefa Urbanovského zišlo na jeho fare v Čachticiach na zhromaždení kultúrno-vzdelávacieho spolku Tatrín. Chceli si ujasniť postup, ako šíriť medzi slovenským ľudom osvetu a kultúru a ako postupovať ďalej pri uplatňovaní kodifikovanej slovenčiny vo všetkých krajoch Slovenska. Na zasadnutí bol prítomný aj Ľudovít Štúr.
Popredné osobnosti vtedajšieho národného hnutia, napríklad Michal Miloslav Hodža, Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Ján Kalinčiak, Janko Francisci-Rimavský, Andrej Caban, Eugen Gerometta, Jozef Ščasný, Ctibor Zoch, Samo Bohdan Hroboň, Martin Hattala a iní prijali zásady jej písomnej podoby.
Proces uzákonenia spisovného jazyka dovŕšila v októbri 1851 hodžovsko-hatalovská reforma slovenčiny, ktorá dala základ jej súčasnému pravopisu.
Budova rímskokatolíckej fary v Čachticiach je dodnes svedkom posledného zasadnutia spolku Tatrín.
Rodinná tradícia Hroboňovcov
V evanjelickom zbore v Lučenci pôsobia manželia Hroboňovci štyri roky. Ich cesta do Novohradu viedla z Príboviec pri Martine cez Dudince. Ľudovít je zborovým farárom a jeho manželka Mária je námestnou farárkou na kaplánskom mieste.
„Vydala som sa do slávnej farárskej rodiny. Manžel je totiž šiestou farárskou generáciou. Rodinná tradícia sa začala ešte pred štúrovcami, ale predkovia sa aj do štúrovského hnutia zapojili,“ spomína farárka s tým, že zakladateľom tradície bol Jakub Hroboň v roku 1799, kedy nastúpil na svoje prvé miesto.
Brat jej manžela Ján bol tento rok zvolený za biskupa. Je v podstate ich šéfom. Navštíviť ich ešte nestihol.
Ľudovít Hroboň nastúpil na svoje prvé miesto v Sobranciach, kde sa naučil hrať na klarinete. A tak služby Božie spestruje hrou, v sprievode organa.
Šesť detí v rodine Hroboňovcov nie je nič nezvyčajné
Rodinka je početná. Do Lučenca pricestovala so šiestimi deťmi. Pani farárka to nepovažuje za výnimočné.
„Manžel je zo šiestich detí, rovnako ako môj otec. Takže pre nás to nie je nič nezvyčajné,“ podotkla Mária Hroboňová.
Najstaršia dcéra Maruška je prváčkou na vysokej škole. Študuje pedagogiku. Druhá dcéra Anička navštevuje Bilingválne gymnázium v Martine.
„Syn Ľudko by chcel ísť z 9. ročníka na elektrotechniku. Evka pravdepodobne pôjde tiež do Martina. Dorotka a Samko sú najmladší,“ ozrejmila farárka.
V Lučenci si zvykli. Zamilovali si tunajších ľudí aj prostredie. Už ho s hrdosťou prezentujú ako svoje mesto.
Sviatky sú pre nich časom zvýšenej aktivity. Okrem kázní pripravujú aj vianočný program s deťmi v kostole. Po skončení adventu pribudne v kostole aj vianočný stromček.
„Spočiatku to bol pre nás stres. Teraz je to už pohodovejšie. Za tými, čo nemôžu prísť do kostola, chodíme prisluhovať Večeru Pánovu do nemocnice, domova dôchodcov aj domácností.
Anna Magdaléna Hroboňová
Bezprostredná, veselá a prostoreká Marína je v seriáli Dunaj sestrou jednej z hlavných postáv. Takže sa dá tušiť, že herečku Annu Magdalénu Hroboňovú (23) uvidíme na obrazovkách dlhšie.
Pochádzate zo starej, známej a rozsiahlej evanjelickej rodiny Hroboňovcov, ktorí to vo farárstve nepretržite ťahajú už šiestu generáciu. Z ktorej vetvy ste?
- V Martine asi každý pozná rodinu Bohdana Hroboňa. To je môj strýko. Môj otec je Ľudovít Hroboň a ja som jeho druhorodená dcéra zo šiestich detí. Môj otec pôsobil ako farár v Príbovciach, kde som prežila aj svojich prvých osem rokov. Potom sme sa presťahovali do Lučenca, ale od 14 rokov som sa vrátila do Martina, kde som študovala na evanjelickom bilingválnom gymnáziu a bývala na internáte, takže väčšinu svojho doterajšieho života som prežila v Turci.
Je farárske a hroboňovské prostredie to, čo vás ovplyvnilo, že ste herečka?
- Určite nie úplne priamo. Moji obaja rodičia sú farári a moje remeslo má podobné atribúty, ako je práca s ľuďmi, zaoberám sa ľudskými túžbami, emóciami, vzťahmi a zároveň je tam aj ten prvok verejného vystupovania. Ich práca má náboženské rozmery, moja je viac umelecky zameraná.
Ste v rodine umelecky zameraní?
- Sme, ale nie profesionálne. V kostole to malo obrovské využitie, lebo sme často spievali, robili program s deťmi, recitovali básničky. Akurát jedna teta je kantorka, hrá na organe a učí hudbu.
Cítili ste herectvo v sebe ako dieťa?
- Veľa som spievala v kostole. Herectvo ma lákalo, ale nestretávala som sa s ním bežne. Keď som sa rozhodovala, kam na strednú školu, uvažovala som aj nad konzervatóriom, ale nedokázala som si to sama pred sebou obhájiť. Ani pred rodičmi.
A potom ste skúsili VŠMU a vyšlo to…
- Áno, na prijímačkách som vlastne prvýkrát hrala pred nejakým publikom. To bol taký „zázračík“ (smiech).
Na konzervatórium ste odvahu ísť nemali a na VŠMU áno? Kde a kedy nastal vo vás ten zlom, že ste sa odhodlali ísť na herectvo? Mali ste aj plán B?
- Mala som veľa plánov B, ale žiadny plán A. Herectvo na VŠMU som považovala za takú bonusovú možnosť, pretože som si kvôli mojej neskúsenosti nedokázala veriť. No niečo ma tam predsa len dotiahlo, a keď som bola prijatá, priznala som si, že toto bol vlastne ten plán A. Už piaty rok sa venujem herectvu a postupne odkrývam, čo všetko herectvo obnáša. Pre mňa je herectvo o kreativite, tímovej práci, hĺbke ľudského prežívania a slobode. Preto sa herectvu odhodlávam venovať naďalej.
Mnoho hercov z Martina zažilo najprv dotyk s martinským divadlom? Bol taký?
- Musím priznať, že by som bola radšej, keby bol ten dotyk aj väčší. Keby som čas na strednej venovala viac divadlu. Áno, chodila som na predstavenia, ale nestihla som všetky. Ako 14-ročná som ale zažila prvú fascináciu, keď som bola na Hamletovi. Tam som videla, že tí ľudia žijú pre svoju prácu a niečo podobné som chcela zažiť vo svojom živote aj ja.
Ako vnímajú rodičia výber vašej profesie?
- Keď som im to predkladala ako môj sen, boli skeptickí. Nie preto, že by mali predsudky voči hereckému povolaniu, ale preto, že to nepoznajú, lebo herectvo v našom okolí nemáme. Ako náhle ma prijali a rozprávala som im o zážitkoch a prvých natáčaniach, tak to prijali. Keď môžu, prídu ma podporiť do divadla osobne. Aj Dunaj sledujú od začiatku ako jediný seriál, takže je aj šťastie, že zhodou okolností hrám práve v ňom.
Už dlhšie hosťujete a hráte v nitrianskom divadle. Plánujete tu aj ostať?
- Dotiahol ma tu pred dvomi rokmi Matúš Bachynec, ktorý tu bol umeleckým šéfom. Mojou prvou inscenáciou boli Rozsobáše. Najprv som bola zboristka, ale v čase derniéry som v záskoku odohrala jednu veľkú postavu, čo bola pekná príležitosť.
Momentálne v Divadle Andreja Bagara v Nitre hrám v niekoľkých inscenáciách, pokračujem v externej spolupráci a začala som skúšať aj v Slovenskom národnom divadle (SND).
Je to ťažké sa dostať do SND?
- Je! Ale ja to viem ovplyvniť len tak, že keď dostanem príležitosť, budem robiť všetko, čo je v mojich silách. SND považujem za topku medzi divadlami - umelecky i okruhom tém, ktorým sa venujú.
Takže domov a do martinského divadla vás to neťahá?
- Martin je u mnohých študentov VŠMU, ktorí sa rozhodujú medzi divadlami, spolu s Bratislavou a Nitrou v prvej trojke. Práca a repertoár komorného divadla sa mi páči, má aj veľkú umeleckú hodnotu. Ale keďže som teraz „roztočená“ v Bratislave, z praktického hľadiska to vyzerá skôr na to, že ostanem tu. Do Martina sa zatiaľ nechystám a… ani ma tam zatiaľ nevolajú (smiech).
Doteraz som však už dvakrát so školskými inscenáciami účinkovala v rámci festivalu Dotyky a spojenia. Dúfam, že sa to stane tradíciou, pretože môžem byť aj s rodinou.
Áno, ste sa aktuálne „roztočili“ v seriáli Dunaj, k vašim službám, ktorý dáva priestor novým tváram…
- Dostala som sa sem cez môjho agenta, ktorý ma ponúkol producentovi Dunaja. S producentom sme sa rozprávali o postave a skúšali si jeden dialóg. No a napokon - vraj by som sa im tam hodila.
Je nevyhnutné mať dnes agenta?
- Tento agent prišiel za nami do školy a zastupuje nás viacerých. Nie, nie je úplne nevyhnutné ho mať. Vďaka nemu som sa síce dostala k práci vo v televízii, ale už sa mi ozývajú ľudia z brandže aj sami - mimo agenta. Je to pre mňa povzbudzujúce, lebo mi volajú preto, že ma videli v divadle, páči sa im moja práca, nielen moja tvár alebo typ, aký dokážem reprezentovať.
S ktorými novými hviezdnymi tvárami chodíte do ročníka?
- Najznámejšia je Peťka Dubayová, ktorá je v Dunaji je od samotného začiatku. Na Jojke v seriáli Nemocnica zasa účinkuje Ivanka Kološová.
Dunaj je z vojnového obdobia. Je to obdobie, ktoré vám sedí?
- Musím priznať, že v niečom ma to herecky veľmi baví. Keďže nevyobrazujem dnešnú dobu, dovoľujem si pri hraní ísť do väčšej nadsázky, nehrať len civilne.
Ako sa vám hrá v Dunaji?
- Veľmi dobre. Tým, že to tempo je rýchle, musím byť vždy dobre pripravená, aby natáčanie prebiehalo hladko. Ale tá rýchlosť má výhodu, že môžem ponúknuť svoje nápady, môj vklad, čo je veľmi dobre prijímané, až žiadané.
Marína je bezprostredná, veselá a prostoreká. Musíte ju veľmi hrať alebo je niečo z nej prirodzene aj vo vás?
- Marínu som vytvorila z čŕt, ktoré v sebe prirodzene mám, no upravila som pomery. V realite vôbec nie som tak odvážna a veselá, ako je Marína. Ale keďže som tieto pozitívne črty dokázala vložiť do nej, niekde vo mne sú a musím ich len podporiť a niečo sa od tej Maríny naučiť.
Nie je náročné hrať v divadle, seriáli a zároveň aj študovať?
Je, a najmä je ťažké rozložiť tú energiu. Všade musím ísť naplno. Nie je to tak, že v seriáli si oddýchnem a v divadle makám.
Ján Bohdan Hroboň
Ján Bohdan Hroboň (* 6. marec 1938 - † 17. január 2006) bol farár Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku. Bol známym kazateľom doma aj v zahraničí.
Významne sa podieľal na založení Biblickej školy a Evanjelickej základnej školy v Martine. Po jeho smrti vyšla kniha jeho úvah Evanjelium stromov v mošovskom zimnom parku, ktorú vydala Evanjelická ZŠ v Martine v roku 2007.
Ján Bohdan Hroboň sa narodil dňa 6. marca 1938 v Martine. Jeho otcom bol Ján Vladimír Hroboň, evanjelický farár, ktorý sa stal jeho vzorom. Mal dvoch mladších bratov. Matka Anna pochádzala zo známej martinskej evanjelickej a národne uvedomelej rodiny Štarkovcov. Bola tajomníčkou Živeny. Zomrela, keď mal Ján Bohdan 8 rokov.
Rodina sa krátko nato presťahovala zo Sabinova do Rimavskej Soboty. Tam vyštudoval na gymnáziu a rozhodol sa stať sa kňazom, rovnako ako jeho otec. Absolvoval teologickú fakultu v Modre, kam bola presťahovaná z Bratislavy v 50. rokoch, v období tvrdej ateizácie. Vždy bol rozhodným odporcom a vytrvalým kritikom bývalého režimu.
Ordinovaný bol v roku 1960 a stal sa tak 5. Počas základnej vojenskej služby v Jičíne sa zoznámil so svojou manželkou Miladou, rod. Krištufovou. Zobrali sa v roku 1964 v Rimavskej Sobote. V tom čase bol kaplánom v Košiciach. Ako námestný farár nastúpil do Jelšavskej Teplice. Tam sa im narodila dcéra Elena.
V rokoch 1966 až 1972 pôsobil v cirkevnom zbore Ratkovské Bystré. Založil tu detský spevokol a celkovo sa aktívne venoval práci s mládežou. Podieľal sa na dovoze duchovnej literatúry zo zahraničia v čase, keď za podobné aktivity hrozilo farárom väzenie. Počas pôsobenia sa mu narodili dve ďalšie dcéry.
V roku 1982 prijal pozvanie cirkevného zboru v Hanušovciach n/T. S manželkou a 6 deťmi sa nasťahoval do takmer neobývateľnej starej fary. Počas jeho pôsobenia došlo k zväčšeniu a zvýšeniu aktivít miestneho cirkevného zboru. Vznikli spevokoly a rôzne hudobné skupiny. V krátkom období bol generálne opravený kostol a postavená nová fara so spoločenskými priestormi.
Novou kapitolou v jeho živote bol príchod do Martina v roku 1993. Rovnako ako v predchádzajúcich zboroch, aj tu zmobilizoval zbor. Naplno zúročil aj svoje široké kontakty. Aj ich prispením vznikli projekty, ktoré v mnohom ohľade prekročili rámec zboru či mesta.
So svojimi spolupracovníkmi vytvoril podmienky pre vznik Biblickej školy, Evanjelickej základnej školy a obnovenie budovy 1. slovenského gymnázia. Vznikol časopis Martinský evanjelik a celý rad aktivít s deťmi a mládežou.
V roku 2001 sa rozhodol odísť do dôchodku. Býval s manželkou v Mošovciach. Aj naďalej intenzívne prednášal v Biblickej škole a na Žilinskej univerzite. Naplnila sa mu tak túžba vyučovať teológiu na vysokej škole. Naďalej vypomáhal v Martine i v okolitých cirkevných zboroch. Ako kazateľa ho pozývali na mnohé miesta doma i v zahraničí.