História a ľudový odev obce Kmeťovo

Názov Kmeťovo nesie obec od roku 1948. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1214, keď bola pod panstvom hradu Posádka. V 13. storočí, v rokoch 1264-95, patrila obec premonštrátom, potom na konci tohto storočia, od roku 1295, bola majetkom Ostrihomskému arcibiskupstvu. Panstvu Jelenec (hradu Gýmeš) patrila od roku 1386. Od roku 1830 už patrila časť obce pod panstvo Veľkej Mane.

Poloha Kmeťova v Nitrianskom kraji

Doba prehistorická

Pri archeologických vykopávkach sa na území obce našli črepiny s primitívnymi ozdobami, jeden malý a dva väčšie hrnčeky formované rukou, zbraň z jelenieho parohu, ohnisko s veľkým množstvom želoviny (ľudovo volané korýtka), ihlu z vtáčej kosti a dve pece z doby prehistorickej. Tieto nálezy boli v častiach obce nazývaných Záhrady a Kratiny. V roku 1925 Dr. Ján Eisner zistil, že pochádzajú z doby novokamenej a podobajú sa nálezom z Baden-Badenu. Sú staré 5000-6000 rokov. Dnes sú uložené v Slovenskom národnom múzeu v Martine.

V dobe prehistorickej bola Žitava významnou riekou, čo sa zistilo pri kladení stĺpov elektrického vedenia. Neďaleko dnešného toku našli v pôde množstvo štrku riečneho. V oblasti, kde leží Kmeťovo, boli v minulosti ideálne podmienky pre pravekého človeka. V rieke lovil ryby, v lesoch zverinu a lesy mu dali aj drevo.

Doba historická

Pri stavbe cesty našiel jeden žiak malý strieborný peniaz z dôb jedného z rímskych cisárov. Buď ho stratil rímsky legionár, ktorý tadiaľto prechádzal so svojou kohortou; alebo ho mohol stratiť aj rímsky obchodník.

Pôvod ľudu

Podnes nebolo zistené, či sú obyvatelia Kmeťova potomkami dávnych predkov. Starí ľudia tvrdia, že Kmeťovčania pochádzajú z Moravy. Je však isté, že slovanský ľud tu žil už veľmi dávno a nedal sa ovplyvniť žiadnym nárečím. Takmer každá obec v okolí má svoje nárečie, no ani jedno neovplyvnilo obyvateľov Kmeťova a po celé roky si zachovali svoju reč.

V archíve bývalej nitrianskej župy sa uvádzalo, že Kmeťovo existovalo už za tatárskeho pochodu, za panovania Arpádovca Vojtecha IV. v roku 1242. Lahinský dokument svedčí, že sa obec vtedy volala Girok. V tomto dokumente sa hovorí, že obec jestvuje už dlhé roky a patrí pod kastelanát (panstvo), ktorý bol v okolí Hlohovca. Meno obce sa z času na čas menilo. Raz sa obec volala Ďrok, potom Gorok, Gyrok, Girok, za Rakúsko-uhorskej monarchie sa volala Ďarak a Ďarok. V časoch 1. Československej republiky sa volala Ďorok a neskôr Derek (číta sa mäkko). Až v roku 1948, po vytvorení 2.

Doba feudalizmu

Celé stáročia boli obyvatelia obce poddaným ľudom. Svojmu pánovi odovzdávali povinnú dežmu zo zeme, z biednej chalúpky i z hydiny. Chodili aj na panské. Práca tu nebola ľahká. Oralo sa dreveňákom, žalo sa kosou a mlátilo sa cepmi. Dežma sa platila veľkomáňanskému pánovi a za vinice platili komjatickému. Muži museli narukovať aj na vojenskú službu, ktorá trvala 10-12 rokov.

V obci žili hoferi, čo boli pánski sluhovia (z nemeckého hof = dvor - dvorník), želiari a urbárnici (z maďarského úr bére = platba pre pána), čiže poddaní, ktorí tvorili väčšinu obyvateľstva. V roku 1882 bola prevedená komasácia, teda rozdelenie chotára na základe osobného vlastníctva medzi jednotlivými rodinami. V tomto čase bolo v obci 54 domov a žili tu rodiny: Mihálová, Šulíkoví, Hoppanoví, Sládečkoví, Zrubcoví, Bednárikoví, Kačákoví, Černákoví, Gajdošíkoví, Švecoví, Bujdákoví. Intravilán obce činil 27.926 štvorcových siah, čiže 23 maďarských holdov. Pôda bola rozdelená na intravilán (funduš), ornú pôdu a lúky 1,158.333 štvorcových siah.

Pred komasáciou tu žilo 34 rodín, po nej 58. Rekapitulácia celého chotára:

Na úhoroch sa chovali ovce. Zásoby obilia sa ukladali do jám, ktoré mali tvar vajca. Jama bola v dolnej časti rozšírená a smerom hore sa zužovala. Vnútro bolo obložené otepou pripevnenou kolíkmi k stenám jamy.

Kostol Ružencovej Panny Márie a výstavba domov

V roku 1882 bol postavený kostol, ktorý vďační veriaci zasvätili Panne Márii ružencovej. Vystavali ho na voľnej ploche uprostred dediny, no pôda okolo neho bola takmer po celý rok močaristá a bahnistá. Bolo to nebezpečné miesto najmä pre malé deti, ktoré sa tu mohli utopiť. Kúpavali sa tu husi z celej obce, čo tiež neprospievalo zdravotnej úrovni obyvateľov.

Domy sa stavali z hliny, hovorilo sa im nabíjané domy. Pred začatím stavby sa navozilo veľké množstvo hliny zo smetiska za cintorínom. Táto hlina sa dávala medzi dosky v šírke múrov a chlapi tzv. nabijákmi ju na tvrdo ubíjali medzi nimi. Tieto stavebné práce sa robievali kolektívne, pomáhala celá rodina, susedia a každý, kto mohol. Druhý spôsob stavania domov bolo tzv. vykladanie. Urobila sa zmes z hliny a z obilných pliev, z ktorej sa stavali steny. Domy sa stavali do dĺžky a podľa toho, ako sa rodina rozmnožovala, sa pristavovali izby. V jednom dvore bývalo i 6-8 rodín. V rodinnom dome bola jedna priestranná izba, kuchynka a komora. Zariadenie domov bolo skromné. Mali len postele, stôl, zopár stoličiek, vyrezávanú lavicu, kolísku, truhlu na šaty zafarbenú na červeno alebo na modro. Steny zdobili obrazy čičmanského pôvodu. Vo dvore stála maštaľ. Strechy domov boli pokryté slamou. Z ražnej slamy sa narobili tzv. hlavačky, ktoré sa priväzovali na krovové laty. Čelá striech mali tvar trojuholníka. Boli urobené z dosiek, ich kraje boli zubkované, v strede mali často vyrezaný kríž, kalich či tulipán.

Izby boli maličké, múry takmer stále vlhké, bez dlážky. Ploty a brány sa nestavali. Za domom mávali gazdovia humná, ktoré slúžili iba na hospodárske účely. Komasácia priniesla samostatnosť rodín, no prišli nové starosti. Ľudia nemali dostatok dobytka, strojov na obrábanie pôdy. Časť pôdy nechávali každý rok ležať úhorom, aby je na budúci rok lepšie využili.

Tradičný slovenský slovenský dom

Vinohrady a chudoba

Vinohrady mali Kmeťovčania na černockej hore a časť na komjatickej. Túto komjatickú časť obec zakúpila od komjatického pána. Okolo roku 1890 boli vinohrady zničené filoxerou a gazdovia mali veľké škody. Z vinohradov im plynuli najväčšie príjmy. Celé roky šetrili na sadenice a na postreky a hnojivá a ich práca vyšla nazmar. Taktiež celé roky šetrili, aby si mohli kúpiť kúsok poľa. Pôda mala veľkú vzácnosť medzi poľnohospodársky založeným ľudom. Obyvateľstvo bolo veľmi chudobné. Celý týždeň sa varievala fazuľa alebo zemiaky, vo štvrtok a v nedeľu sa jedlo i mäso. Hoci sa chovala hydina či dobytok, väčšina mäsa sa popredala do mesta. Aj mlieko, smotana alebo pekné jabĺčka sa nosili do Šurian. Každá korunka bola vzácna a muselo sa šetriť. Raz do týždňa sa varil obar, ktorý jedávali v nedeľu na raňajky. Bola to cesnakom zapražená polievka. Na najväčšie slávnosti sa jedli hurky - jaternice. Tie sa podávali na krsty, na svadby, na kary i na hody. Odvtedy volajú Kmeťovčanov HURKÁŠI. Pilo sa aj veľa pálenky, ktorá sa tu volala gajst. Krčmári Adler, Jukes a Lamm tu veľmi zbohatli.

Ľudový odev

Odev bol tiež skromný. Chlapi nosili tmavomodré súkenné šaty. Súčasťou ich odevu boli nohavice, kabát a lajblík. Ako bielizeň nosili konopné gate a biele šifónové košele. Čierne vysoké čižmy nosili len na sviatky. Vo sviatočné dni nosili tzv. rajtky, čo boli nohavice do kolien široké a pod kolenami zúžené, ktoré mali zasunuté do čižiem. Nesmel im chýbať ani širák, klobúk. V pracovné dni nosili šaty z konopných látok zafarbené na hnedo alebo na bordovo. V lete sa obliekali do bledších šiat, v zime nosili vyšívané haleny.

Ženy nosili sukne pod kolená. V lete nosili biele rukávce, dievky mali červené rámenné (skladané) sukne a staršie vydaté ženy nosili tmavšie sukne. Na sukniach nosili futy, čiže zásterky. Vydaté ženy nosili na hlave čepiec s grgulami, čo boli akési rohy z tvrdého materiálu, ktoré držali tvar čepca. Čepce bývali krásne zdobené a vyšívané. Niektoré nosili ručníky namiesto grgúľ. Slobodné dievky nosili zapletané vrkoče s vpletenými stuhami. Do práce mali ženy namiesto rukáviec lipiťky či jupky, v zime nosili kacabajky a vizetku a vysoké čižmy. Nosilo sa vicero sukieň. Na spodku mali staršie sukne a navrchu najnovšiu. Z látok sa používal najmä aksamiet, merino, livter, hodváb, delin a barchet. Najviac sa však šili odevy z plátna, ktoré sa natkalo doma z konope.

Slovenský kroj

Najchudobnejšie a najhoršie boli roky 1900-1910. Najväčším veriteľom bola Nitrianska kapitola a banky. Obyvatelia sa za každú cenu snažili rozširovať si majetky a polia, lebo mali veľa detí, ktorým chceli niečo zanechať. Od Komjatického pána sa prenajalo 300 malých holdov zeme na západe, ktoré po prvej svetovej vojne pripadli do kmeťovského chotára. V roku 1907 sa v michalskom chotári zakúpilo 300 malých holdov od Aurela a Adolfa Abaffy. Chudobnejší predávali pôdu bohatším a chodili k nim pracovať ako nádenníci. Mnohí na jar odišli a vracali sa až neskoro na jeseň. V zime chlapi robili húžvičky z kukuričného šúpolia na viazanie viniča a ženy priadli konope a tkali.

Keď bola v roku 1866 epidémia cholery, našej obci sa zázračne vyhla a neboli takmer žiadne úmrtia.

Školstvo

Po dlhé roky nebola v obci škola. Prvé zmienky o nej hovoria, že vznikla asi v polovici 19. storočia, bola cirkevného rázu a prvým učiteľom bol obecný kováč Žigmund Blažek, ktorý ako jeden z mála vedel čítať a písať. No táto škola vyhorela aj s časťou dediny 19.5.1892. Panské vrstvy nemali záujem o vzdelaný ľud a preto bola vzdelanosť na veľmi nízkej úrovni. Ako-tak plnila vzdelávaciu funkciu rímsko-katolícka cirkev. Koncom 19. storočia sa vystavila nová budova školy s jednou veľkou triedou a s izbou pre učiteľa. Okolo roku 1900 tu už pôsobili kvalifikovaní pedagógovia. No v čase, keď naša obec patrila do Maďarska, učili u nás maďarskí učitelia. Keďže nebola povinná školská dochádzka, deti viac nechodili ako chodili do školy. Na poli a vo vinohrade bolo veľa roboty a tak museli pomáhať rodičom. Od roku 1909 mala škola už dve triedy.

Veľkou udalosťou bolo otvorenie železničnej trate zo Šurian po Topolčianky v roku 1894. Síce vlak u nás nestával a ľudia museli chodiť do Mane alebo Michala, ale i tak to v mnohých ohľadoch ľuďom zľahčilo život. Vlaková zástavka bola vybudovaná až v roku.

Veľmi tragickou udalosťou bola 1. svetová vojna. V obci bola vyhlásená jednej augustovej noci o druhej hodine nadránom a hneď na druhý deň museli narukovať chlapi od 30 do 42 rokov. Bolo to v časoch prác na poli, ktoré potom museli robiť ženy s deťmi a staršími mužmi. Pri najťažších prácach pomáhali ruskí vojnoví zajatci. Najväčší hlad počas vojny bol v roku 1915. V roku 1917 prišli rekvírovať kostolné zvony. Všetok veriaci ľud sa na znak nesúhlasu zhromaždil pred kostolom. No zvony i napriek odporu zhodili a pobrali aj všetky medené nádoby. V prvej svetovej vojne padlo 22 mužov z Kmeťova. Koncom vojny sa neskončilo násilie v obci. V roku 1919 sa opäť strieľalo. Z Maďarska sem postupovalo vojsko Maďarskej republiky rád vedené Kum Bélom.

V januári a februári 1927 zachvátil aj našu obec chrípková epidémia - tzv. španielka. No nepodľahlo jej veľa ľudí. Rok 1926 bol veľmi mokrý, stále pršalo. Rieka Žitavy sa vyliala zo svojho koryta, obilie zhnilo na poliach, lúky boli pod vodou. Zima 1928/29 bola veľmi chladná. Udreli silné mrazy, až -30°C (aj v roku 1776), napadlo aj veľa snehu. Napríklad 12. Aj z týchto dôvodov, aj kvôli svetovej hospodárskej kríze nastala v 30. rokoch veľká bieda a hlad. Vydávali sa tzv. žobračenky.

V máji 1938 nastala čiastočná mobilizácia obyvateľstva. V septembri 1938 komisia vo Viedni pridelila južné Slovensko Maďarsku. Vládol tu admirál Mikuláš Horthy. V časoch druhej svetovej vojny takmer polovica chlapov z dediny narukovala do vojny. Takmer žiadny muž nebol v obci v roku 1944, teda v čase Slovenského národného povstania. 25. 3. 1945 sa k obci priblížili nemeckí vojaci od Mane dopoludnia o 11. hodine. Zahynul tu jeden Nemec. Ich úlohou bolo vyhodiť železničný most do vzduchu a tak odrezať cestu sovietskym vojskám. No zásluhou Derečanov bol most zachránený. Jedna ženička pozbierala v obci jedlo, pitie, no najmä veľa alkoholu. Vojakov opili, nakŕmili a poslali ich preč spitých tak, že si nepamätali, prečo vlastne prišli. Kmeťovo bolo oslobodené sovietskou armádou 28. 3. 1945.

Rok 1947 bol mimoriadne suchý. Pol roka, od mája do októbra, vôbec nepršalo. Úroda bola veľmi slabá, teploty stúpli nad 30°C. Žitava i struha (potôčik za dedinou) vyschli.

Významným bol rok 1948, keď bola obec premenovaná z maďarského názvu Derek na pekný názov Kmeťovo podľa národovca Andreja Kmeťa. Hoci bolo obyvateľstvo takmer 100% slovenské, mali sme celé stáročia maďarský názov. V roku 1950 bolo Kmeťovo napojené na elektrickú sieť.

Taktiež v roku 1950 sa začína formovať Jednotné roľnícke družstvo (JRD). Jeho prvým predsedom bol Ľudovít Sládeček. Družstvo vlastnilo pôdu o rozlohe 270 hektárov a patrilo obciam Kmeťovo, Michal nad Žitavou, Maňa a Trávnica. Postupne sa budovali budovy: vstupná vrátnica, šrotovňa, sýpka, kancelárie, tabačiareň, kravíny, ošipáreň, kuríny, sklady, kováčska dielňa, zásobáreň pohonných hmôt a vážnica. No v roku 1965 postihla družstvo tragédia, vypukla slintačka. 4. 3. bola vyhlásená karanténa a obec bola po celé dni odrezaná od sveta. V roku 1967 už malo JRD pôdu s rozlohou 838 ha, vinohrady s rozlohou 4,5 ha a ornú pôdu - 608 ha. Pracovalo tu 133 ľudí.

V rokoch 1958-61 sa uskutočnila stavba Kultúrneho domu. Započal je Štefan Brindza. Nový Kultúrny dom bol slávnostne otvorený 13. augusta 1961 o 16:00. Stavba stála 615.000 Kč.

Po roku 1960, po kolektivizácii sa pomery pomaly vylepšovali. Veľa ľudí našlo prácu v JRD. V Kmeťove sme nemali notársky úrad, kvôli úradným veciam museli ľudia chodiť do Michala nad Žitavou. U nás bola len obecná organizácia na čele s richtárom, ktorému pomáhali štyria boženíci a 8-10 výborníkov. Od roku 1958 funguje miestny rozhlas, jeho oprava prebehla v roku 1968.

V roku 1965 bola vybudovaná asfaltová cesta na úseku 1100 metrov, v roku 1968 boli asfaltové cesty vybudované v celej obci. V roku 1968 bolo zavedené výbojkové neónové osvetlenie.

Služby a obchodná sieť neboli takmer žiadne. Medzi vojnami mal obchod Žid Adler. V roku 1938 bolo vybudované potravné družstvo. Od roku 1950 má v obci svoju predajňu Jednota. Slúžila ako obchod s potravinami, ako krčma a v jej priestoroch sa konávali i svadby, zábavy, rôzne posedenia. V roku 1966 bol postavený nový obchod a pohostinstvo.

V roku 1967 bol upravený park za kostolom, ktorý bol po väčšinu roka pod vodou; previedla sa oprava materskej školy, ku škole bola dostavaná miestnosť pre učiteľa a zborovňa. V roku 1968 bola postavená i požiarna zbrojnica.

V septembri 1968 bol vybudovaný aj tzv. hydroglóbus, čiže vodovod.

Po roku 1968 sa postupne zvyšovala vzdelanostná úroveň. Už dve tretiny mládeže si robili maturitu a desať ľudí ...

tags: #ludovy #odev #svaty #kriz