Po vzniku Všeobecnej deklarácie ľudských práv v roku 1948 blahoslavený pápež Ján XXIII. a jeho nasledovníci rozvinuli Sociálnu náuku Cirkvi v oblasti ľudských práv. Za základ ľudských práv Cirkev pokladá ľudskú dôstojnosť, a práve preto sa zastáva univerzálneho charakteru týchto základných práv. Cirkev odmieta relativizmus, ktorý určité vlády a záujmové skupiny čoraz častejšie aplikujú na oblasť práv.
V svojom prvom príhovore k Svetovému dňu mieru pápež František vyjadril svoju hlbokú ľútosť: “V mnohých oblastiach sveta to vyzerá tak, akoby nikdy nemalo skončiť závažné porušovanie základných ľudských práv, predovšetkým práva na život a práva na náboženskú slobodu.” Násilie páchané proti náboženstvu v prevažnej miere dolieha na kresťanov. Cirkev nástojí na tom, aby bola náboženská sloboda ctená a chránená všetkými ľuďmi - bez ohľadu na ich presvedčenie - pretože je slobodou pre život podľa vlastného, hlbokého chápania pravdy. Ako vysvetlil pápež Benedikt XVI., táto sloboda je konzistentná so zdravou sekulárnosťou legitímneho, moderného štátu, v ktorom sú náboženské a svetské záležitosti oddelené. Tejto slobode však odporuje agresívny sekularizmus napádajúci všetky presvedčenia, s ktorými sa nezhoduje, a prekážky jej kladú aj niektorí náboženskí fundamentalisti s rovnakými tendenciami.
Vnútorná dôstojnosť ľudskej osoby
Mnoho ľudí rozpráva o ľudských právach. Veľmi správne, upozorňujú na ich porušovanie. Veľmi správne, deklarujú, že ľudské práva musia byť chránené. Veľmi správne, snažia sa o to, aby ľudské práva boli podporované. Položme si však otázku, čo sú to ľudské práva, o ktorých teraz hovoríme? Aby sme celú vec správne pochopili, pripomeňme si, čo v roku 1948 viedlo Organizáciu spojených národov k tomu, aby vydala Všeobecnú deklaráciu ľudských práv. V čase zakladania Organizácie spojených národov (1945) Druhá svetová vojna ešte nedosiahla svoj koniec. V niektorých oblastiach boje stále pokračovali. Autori návrhu Všeobecnej deklarácie si boli veľmi dobre vedomí obrovského množstva porušovaní ľudských práv, ku ktorému dochádzalo predovšetkým počas dvoch svetových vojen.
Spojené národy chceli preto dosiahnuť odvážnu dohodu: konsenzuálny dokument, ktorý by pre celý svet vyhlásil hodnoty spoločné celému ľudstvu. A tak onedlho po zrode Spojených národov, ich členské štáty vydali “Všeobecnú deklaráciu” ako “spoločný štandard, ktorý majú dosiahnuť všetci ľudia a všetky národy.” Chcem upriamiť vašu pozornosť na slová “spoločný štandard, ktorý treba dosiahnuť”. Tento text obsahoval túžbu, ktorá mala byť vlastná každej osobe a každému členovi spoločnosti. Čo máme na mysli, keď hovoríme o tejto túžbe? Po čom by malo ľudstvo túžiť?
Namiesto čítania zoznamu práv a slobôd vás chcem pozvať k tomu, aby sme zamysleli, na čom sú tieto práva a slobody založené. Prvá veta v preambule Všeobecnej deklarácie hovorí: “Uznanie vnútornej dôstojnosti a rovnakých, neodcudziteľných práv všetkých členov ľudskej rodiny, je základom slobody, spravodlivosti a pokoja vo svete.” Čiže základom, východiskom, substrátom ľudských práv a slobôd je “vnútorná dôstojnosť ľudskej osoby”. Dôstojnosť možno na prvom mieste vnímať a chápať rozumom. Nenachádza sa v ľudskej vôli, ani v realite štátu, či vo verejnej správe. Nachádzame ju v samotnej ľudskej osobe a v Bohu, stvoriteľovi človeka.
Filozof Jacques Maritain, ktorý pomáhal zostavovať návrh Všeobecnej deklarácie túto skutočnosť vyjadril veľmi výstižne, keď povedal: “Hodnota osoby, jej sloboda a jej práva vychádzajú z poriadku prirodzene posvätných vecí, ktoré na sebe nesú pečať Otca všetkého Bytia a ktoré v ňom majú cieľ svojho pohybu. Osobe je vlastná absolútna dôstojnosť, pretože je v priamom vzťahu s Absolútnom, a len v ňom dokáže nájsť svoje konečné naplnenie.” Toto je naozaj podstatné. Vaše ľudské práva a moje ľudské práva nezávisia od vôle druhých ľudí. Ľudské práva vyplývajú z našej dôstojnosti, pretože sme stvorení na obraz a podobu Boha. Nemalo by nás preto prekvapovať, že Katolícka Cirkev pravidelne opakuje a potvrdzuje, že vnútorná dôstojnosť osoby je základom ľudských práv, predovšetkým práva na život - od počatia po prirodzenú smrť, ktoré je prvým z ľudských práv a zároveň podmienkou pre všetky ostatné práva osoby.
“Dôstojnosť ľudskej osoby a spoločné dobro stoja nad pohodlím jednotlivcov, ktorí sa nechcú vzdať svojich privilégií,” učí pápež František. “Keď sú ohrozené tieto hodnoty, je potrebný hlas proroka.” Cirkev je preto rozhodným partnerom v úsilí o uskutočňovanie ľudských práv.
Kritériá ľudských práv
V Kompendiu Sociálnej náuky Cirkvi sú ľudské práva opísané ako univerzálne, nescudziteľné a neporušiteľné. Ľudské práva majú tieto tri vlastnosti - nie na základe ľudského určenia alebo všeobecného demokratického súhlasu. Vyrastajú z hlboko položeného “základného kameňa” ľudskej dôstojnosti pochádzajúcej od Boha. Z toho vyplýva prirodzené povolanie všetkých mužov a žien k tomu, aby seba samých presahovali. Hlbokú ľudskú túžbu po transcendencii nikdy nemožno uhasiť. Vždy znovu a znovu vyjde na povrch v snahách o dosiahnutie spoločného dobra a mieru. Ľudské práva sú univerzálne preto, že sa týkajú všetkých ľudí bez ohľadu na čas, miesto alebo konkrétny subjekt, ako o tom hovorí aj Viedenská deklarácia: “Univerzálna povaha týchto práv a slobôd je nespochybniteľná.”
Sú neporušiteľné preto, že sú vnútorne obsiahnuté v každej ľudskej osobe a v ľudskej dôstojnosti, a preto, že proklamácia týchto práv si vyžaduje úplný rešpekt zo strany všetkých ľudí a je pre všetkých ľudí na celom svete. Napokon, tieto práva sú nescudziteľné, pretože nik nemôže ľudí týchto práv legitímne pozbaviť, bez ohľadu na to, o koho ide - pretože by to bolo násilie spáchané na ich prirodzenosti.
Pri svojej návšteve Generálneho zhromaždenia Spojených národov v roku 2008 pápež Benedikt XVI. zdôraznil túto pravdu. Poukázal na to, ako sa pojem ľudských práv rozšíril v bežnom jazyku a v etickom substráte medzinárodných vzťahov. Zároveň však varoval pred ideológiou relativizmu. Relativizmus vytŕha tieto práva z ich riadneho kontextu, pretože sa snaží tvrdiť, že sa nezakladajú na prirodzenom zákone vloženom do našich sŕdc, a teda nie sú prítomné vo všetkých kultúrach a civilizáciách. Takáto relativistická koncepcia limituje záber uplatňovania práv, pretože pripúšťa rozličné druhy ich významu a interpretácie, a popiera ich univerzalitu v mene rozličných kultúrnych, politických, spoločenských alebo náboženských postojov. Lenže je to práve naopak: nemožno pripustiť, aby veľké množstvo názorov zatienilo základnú pravdu: práva sú univerzálne a takou je aj ľudská osoba, ktorá je ich subjektom. Skutočnosť, že existujú nemenné hodnoty spoločné celému ľudstvu celkom jednoducho znamená, že ľudské práva sú dané. Sú spoločné všetkým ľuďom. Nezávisia na módach a spoločenských trendoch alebo na vôli vlád. V každodennom kontexte to znamená, že ich má každý; nik ich nemôže stratiť alebo niekam založiť; nemôžu byť legitímne popreté ani odstránené.Pri príležitosti 60. výročia vyhlásenia Všeobecnej deklarácie ľudských práv Svätá stolica pri Organizácii Spojených národov v Ženeve upriamila pozornosť na ďalšiu skutočnosť, ktorá je zdrojom obáv: ideológie, ktoré sa snažia prepísať ľudské práva alebo vytvoriť nové. Ich navrhovatelia sa mýlia kvôli chybnej interpretácii tej skutočnosti, že základné práva možno vyjadriť rozličnými konkrétnymi spôsobmi v rozličných spoločenských a kultúrnych okolnostiach. “Zdravý realizmus” dokáže rozpoznať, že táto variácia je kompatibilná s univerzálnych charakterom základných práv a nedopustí bezbrehé rozširovanie práv podľa toho, kto si aké žiada:
Zdravý realizmus je preto základom ľudských práv, čiže rozpoznaním toho, čo je skutočné a vpísané do ľudskej osoby a do stvorenia. Keď dochádza k oddeleniu skutočnosti od toho, čo sa požaduje prostredníctvom snahy o takzvané “nové” ľudské práva, hrozí tu nebezpečenstvo novej interpretácie prijatého slovníka ľudských práv - v mene podpory niekoho túžob a kritérií, ktoré sa však následne stanú zdrojom diskriminácie a nespravodlivosti a ovocím ideológií vytvorených pre vlastný prospech. Cirkev je vážne znepokojená, keď ideológia konkrétnej skupiny jednotlivcov dokáže nejakým spôsobom vytvoriť nové ľudské právo. Jedným príkladom je snaha niektorých legitimizovať zabíjanie nenarodených detí prostredníctvom podpory tzv. “reprodukčných práv”, “reprodukčných služieb” a ďalších zaťažených termínov, ktoré len zakrývajú tragédiu potratu. Eutanázia by tiež podľa niektorých mala byť ľudským právom - a nielen pre dospelých!
Ďalším príkladom je používanie termínu “gender” v snahe naznačiť, že pohlavie nie je biologicky dané ako mužské a ženské, ale je len spoločenským konštruktom, či produktom toho, čo si jednotlivci myslia alebo čím sa cítia byť. Okrem toho, pokusy definovať tých, ktorí sa prejavujú homosexuálnym správaním ako ľudí, ktorí by mali byť “kategorizovaní” to zvláštnej skupiny v rámci ochrany ľudských práv, presahujú ochranu, ktorá je v Deklarácii ľudských práv garantovaná všetkým ľuďom. S tým súvisí aj návrh, že manželstvo by malo byť nanovo definované, aj napriek tomu, že manželstvo je - podľa svojej prirodzenosti - zväzkom jedného muža a jednej ženy, zameraným na ich vzájomnú lásku a rast ľudskej rodiny, ako to hovorí aj medzinárodné právo.
Takéto pozície skresľujú realitu, pretože sa snažia prepísať ľudskú prirodzenosť, ktorá však nemôže byť prepísaná de natura. Ako veľmi jasne povedal Francis kardinál George z Chicaga, "prirodzenosť manželstva nie je náboženskou otázkou. Manželstvo je vecou prirodzenosti. Kristus posväcuje manželstvo ako sviatosť pre pokrstených a dáva mu vážnosť, ktorá prekračuje jeho prirodzenosť; štát chráni manželstvo, pretože je nevyhnutné pre rodinu a spoločné dobro spoločnosti. Ale ani Cirkev, ani štát manželstvo nevynašli, a ani nemôžu zmeniť jeho prirodzenosť."
Všimnite si, že Cirkev rozhodne bráni práva na život a telesnú bezpečnosť každého - každého, bez ohľadu na “sexuálne odlišnosti,” ktoré pociťuje. Cirkev to vníma ako vec najzákladnejších ľudských práv. Homosexuálne osoby “musia byť prijímané s rešpektom, súcitom a citlivosťou. Treba sa vyhnúť čo len náznaku ich nespravodlivej diskriminácie.”
Zároveň si s ľútosťou uvedomujeme nesúlad medzi homosexuálnam správaním a tým, čo chápeme ako normu pre Bohom danú ľudskú prirodzenosť. Dovoľte, aby som pripomenul, ako Pán zareagoval na to, keď sa ľudia pokúšali ukameňovať ženu na smrť kvôli cudzoložstvu. Najprv ochránil jej život a telesnú bezpečnosť; potom jej povedal: “Choď a viac nehreš” (Jn 8:1-11).
Náboženská sloboda
Dovoľte mi, aby som sa zameral na jedno základné právo, konkrétne na náboženskú slobodu. Všeobecná deklarácia z roku 1948 uznávala slobodu náboženského vyznania ako jedno zo základných ľudských práv, ktoré vnútorne prináležia každej osobe. Píše sa v nej: každý má právo na slobodu zmýšľania, svedomia, a náboženstva; toto právo zahŕňa slobodu meniť vierovyznanie či vieru, a tiež slobodu, tak osobne ako aj v spoločenstve s druhými, tak na verejnosti ako aj v súkromí, vyznávať svoje náboženstvo alebo vieru prostredníctvom vyučovania, praktizovania, bohoslužobných úkonov a zachovávania predpisov.
Dovoľte mi, aby som to zopakoval: právo na slobodu vierovyznania je neoddeliteľné od slobody myslenia a svedomia. Platí pre každého. Zahŕňa slobodu meniť vierovyznanie alebo vieru. Tiež zahŕňa slobodu vyznávať náboženstvo alebo vieru tak súkromne ako aj na verejnosti.
Neprešli ani dve desaťročia a otcovia Druhého vatikánskeho koncilu potvrdili tieto isté princípy v Dignitatis humanae, deklarácii o náboženskej slobode. Špecifikovali, že právo jednotlivcov a spoločenstiev na spoločenskú a občiansku slobodu v náboženských záležitostiach zahŕňa aj právo “nepodliehať nátlaku zo strany jednotlivcov či celých skupín, alebo akejkoľvek ľudskej moci - a to takým spôsobom, že nikto nesmie byť nútený konať proti svojim presvedčeniam, či už súkromne alebo verejne, či sám alebo v spojení s druhými, v rámci príslušných limitov.”
Okrem toho zdôraznili, že v zhode s dôstojnosťou osôb - t.j. bytí obdarených rozumom a slobodnou vôľou, teda bytí majúcich privilégium niesť osobnú zodpovednosť - by všetci ľudia mali byť pobádaní svojou prirodzenosťou a tiež viazaní morálnou povinnosťou hľadať pravdu, predovšetkým náboženskú pravdu. Sú tiež viazaní priľnúť k pravde, keď ju spoznajú, aby celé ich životy boli v súlade s jej požiadavkami. Ľudia však nemôžu vykonávať tieto povinnosti v zhode s vlastnou prirodzenosťou, ak nie sú bezpeční pred vonkajším nátlakom a chýba im psychologická sloboda. Právo na náboženskú slobodu nemá svoj základ v subjektívnej dispozícii danej osoby, ale v jej samotnej prirodzenosti.
Len rok po vydaní dokumentu Dignitatis Humanae Generálne zhromaždenie OSN prijalo medzinárodnú dohodu o občianskych a politických právach (ICCPR). Našťastie, práve 18. článok tejto dohody znovu potvrdil a rozšíril článok o náboženskej slobode nachádzajúci sa už vo Všeobecnej deklarácii. Dohoda potvrdila, že:
- Nik nesmie byť predmetom nátlaku, ktorý by obmedzoval slobodu vyznávať alebo prijímať vieru podľa vlastného výberu.
- Sloboda vyznávať vlastné náboženstvo alebo vieru môže byť obmedzená len takými limitmi, ktoré predpisuje zákon a ktoré sú nevyhnutne potrebné na ochranu verejnej bezpečnosti, poriadku, zdravia, mravnosti alebo zákl...
Kresťania a kresťanské náboženstvo zohralo kľúčovú úlohu pri formovaní konceptu ľudských práv a naďalej sa k tomuto konceptu a jazyku hrdo hlási. V poslednej dobe však rastie počet a intenzita sporov o rozširovanie kánonu ľudských práv o rôzne nové práva. Kresťanstvo, a možno obzvlášť jeho najväčší reprezentant Katolícka cirkev je v časti „liberálnych“ kruhov vnímaná ako subjekt brzdiaci ich rozvoj. Na druhej strane v radoch kresťanov rastie pocit, že koncept ľudských práv je používaný ako účinný rétorický a právny nástroj na zahmlievanie a prekrúcanie pravdy o človeku a spoločnosti.
Ľudské práva dnes sú komplexným a komplikovaným konceptom, okolo ktorého sa točí nespočetne veľa akademických, ale aj praktických a politických sporov a nejasností. Sústredím sa na dva rozličné pohľady na podstatu a základ ľudských práv. Nazvem ich pre zjednodušenie klasický a postmoderný, hoci tieto názvy nie sú úplne priliehajúce. Klasický koncept ľudských práv stál pri zrode kultúry ľudských práv a pokúsim sa v skratke ukázať, že bez niektorých jeho princípov by celá kultúra ľudských práv stratila zmysel. Bol som pozvaný, aby som predstavil kresťanský pohľad na ľudské práva. Hoci nemám žiaden mandát, aby som hovoril v mene kresťanov či Katolíckej cirkvi, je mojou vedomou snahou predstaviť pohľad, ktorý je v súlade s tým, čo predkladá aj oficiálne učenie Katolíckej cirkvi.
Je však dôležité si uvedomiť, že na tomto pohľade nie je nič špecificky kresťanské, nič, čo by záviselo na kresťanskom zjavení. Aj preto som ho nazval klasický pohľad na ľudské práva, lebo je to pohľad, ktorý mali, alebo by mali mať aj takí nekresťanskí klasici, ako bol Platón či Aristoteles. O čom hovorím, keď hovorím o ľudských právach? Pre jasnosť našej diskusie je dôležité rozlíšiť ľudské práva od iných práv ľudí. Práva ľudí sú všetky práva, ktoré niekto z nejakého dôvodu má, vrátane môjho práva dostať istú zdravotnú starostlivosť zadarmo, keďže som občan SR a platím zdravotné poistenie.
Čo presne je ľudské právo? Nie je to ľahká otázka, a ani tu nedám na ňu uspokojivú odpoveď. Moja pracovná definícia pre účely tejto diskusie je nasledujúca: Ľudské práva sú tou podmnožinou našich práv, ktoré máme z titulu našej ľudskej dôstojnosti. Čiže sú to práva, ktoré majú všetci ľudia bez ohľadu na ich postavenie, vek, pohlavie a krajinu, z ktorej pochádzajú. Sú to jednoducho univerzálne požiadavky vzťahovania sa k človeku, ktorý má svoju vlastnú dôstojnosť. Ďalšie dôležité rozlíšenie je rozlíšenie medzi morálnymi a legálnymi právami. Inak povedané, medzi tými právami, ktoré sú zakotvené v ľuďmi formulovaných zákonoch, a tými, ktoré vyplývajú z morálneho poriadku. Môže sa teda stať, že niekto má nejaké ľudské právo, ale právny systém ho neuznáva, resp. výslovne popiera.
Už niekoľkokrát som spomenul pojem „kultúra ľudských práv“. Čo tým myslím? Myslím tým celý súbor inštitúcií a ľudských aktivít v teoretickej, právnej a politickej sfére, ktoré operujú s konceptom ľudských práv. Táto kultúra postupne vznikala po druhej svetovej vojne a v posledných desaťročiach sa rozvinula do vysokej miery sofistikácie. Dnes existuje špeciálny jazyk ľudských práv, štátne inštitúcie venujúce sa ľudským právam, neziskové organizácie, špeciálni právnici, študijné odbory, atď. Posledná poznámka na úvod: Kultúra ľudských práv vytvorila aj vlastný jazyk. Žiaľ, tento jazyk je relatívne vágny a nejasný, a často vedie k nedorozumeniam. Nie je výnimočné, že to isté právo sa nachádza v argumentoch na dvoch stranách sporu. Táto situácia vedie mnohých k skepticizmu ohľadom užitočnosti tohto jazyka a spochybňovaniu celej kultúry.
Je zaujímavé si uvedomiť, ako argumentuje profesor Finnis z Oxfordskej univerzity. Hovorí, že vo svojej podstate ľudské práva nie sú ničím iným ako požiadavkami spravodlivosti z pohľadu toho, kto z nich benefituje. Inými slovami, všetko, čo vyjadrujú ľudské práva, vieme vyjadriť v morálnej a politickej filozofii aj bez použitia jazyka ľudských práv. skutočná ľudská sloboda a spoločné dobro spočíva v harmonizácii ľudských zákonov s týmto morálnym zákonom. Všeobecná deklarácia ľudských práv („Deklarácia“) vychádza z klasického chápania ľudských práv. Jej prijatie v roku 1948 znamenalo, že vtedajší civilizovaný svet sa zhodol na tom, že existujú isté typy konania, ktoré nie sú nikdy a za žiadnych okolností prijateľné, pretože sú v rozpore s tým, čo znamená byť človekom. Všetky dôležité elementy klasického pohľadu na ľudské práva boli pri prijímaní Deklarácie prítomné.
Je zároveň pravda, že autori a signatári sa nezhodli na presnom chápaní týchto predpokladov. Zhodli sa možno na tom, že úmyselné zabíjanie nevinných je zlé, ale nezhodli sa na tom, prečo. Tento nedostatok zhody na koreňoch a základoch ľudských práv viedol neskôr a stále vedie k sporom a napätiam, kvôli ktorým vznikol aj tento môj príspevok. Postmoderný pohľad na ľudské práva implicitne alebo explicitne odmieta napojenie ľudských práv na objektívny, ľuďmi nemeniteľný morálny poriadok. Tento pohľad asi najlepšie ilustruje úryvok z rozhodnutia Najvyššieho súdu Spojených štátov vo veci Planned Parenthood vs. Casey, kde súd povedal toto: „V srdci slobody je právo definovať svoj vlastný koncept existencie, zmyslu, vesmíru a tajomstva ľudského života.“
Základom ľudských práv, podľa tohto pohľadu, je ľudská sloboda, chápaná ako možnosť zadefinovať sám pre seba, kto som, čo je vesmír, kedy začína ľudský život, a vlastne aj čokoľvek iné. Pre tento pohľad už neexistuje objektívny morálny zákon, ktorému sa musia podrobiť ľudské zákony a konanie každého človeka, ak má byť naozaj slobodné. Jednotlivec je mierou dobra a zla, jeho vôľa a túžby sú zdrojmi ľudských práv. Keď niekto túži uzavrieť verejne uznávaný zväzok s osobou rovnakého pohlavia, neexistuje rozumný dôvod, prečo by to nemohol urobiť. Ba čo viac, ak mu to štát neumožní, ide o nespravodlivú diskrimináciu a porušenie rovnosti pred zákonom.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že tento pohľad je slobodnejší, prináša jednotlivcovi viac slobody tým, že ho odviaže od obmedzujúceho morálneho zákona. Jednotlivec je zdrojom morálky a on sám si môže zadefinovať, čím chce byť viazaný a čím nie. Hlbší pohľad však ukáže, že to tak vôbec nie je. Naopak. Postmoderné chápanie ľudských práv vedie k väčšiemu obmedzeniu skutočnej slobody vôľou väčšiny. Žiadna spoločnosť, žiaden štát nemôže fungovať bez nastavenia istých limitov ľudského konania. Anarchia je opakom politickej spoločnosti a zdá sa, že dnes neexistuje nikto relevantný, kto by sa snažil zaviesť anarchiu. Ak si teda niekto povie, že jeho definícia samého seba zahŕňa právo vyvraždiť každého, kto mu z nejakého dôvodu nie je sympatický, akademická diskusia končí a prichádza polícia.
Štát nemôže byť neutrálny pri prijímaní zákonov. Každý zákon sleduje nejaké ciele a dobré zákony sledujú dobré ciele, ktoré majú spoločnosti pomôcť žiť lepšie. Keď zákon umožní silnejšej časti populácie úmyselné zabíjanie slabšej časti (ako to robí slovenský zákon o umelom prerušení tehotenstva), nerobí nikoho skutočne slobodnejším. Sloboda škodiť druhým totižto nie je skutočnou slobodou, ale jej perverziou. Je to konanie, ktoré nerobí človeka skutočne šťastnejším, plnším, integrovanejším, ale presný opak. A samozrejme, zabíjaná časť populácie je obratá o svoje najzákladnejšie právo. Keď zákon predefinuje manželstvo na zväzok osôb aj rovnakého pohlavia, nejde iba o jednoduché rozšírenie slobody pre páry rovnakého pohlavia. Ide o zmenu inštitúcie manželstva pre každého, ktorá obmedzí slobodu všetkých. Už nikto nebude slobodný verejne oslavovať a prežívať manželstvo ako jedinečný zväzok muža a ženy, ktorý sa vyznačuje úplnou jednotou - jednotou myslí a tiel, ktorú je možné vytvoriť iba pri koite, ktorý je samozrejme vylúčený pri pároch rovnakého pohlavia.
Toto boli iba dve ilustrácie problému, ktorý je kľúčový pre klasický pohľad na ľudské práva - vzťah slobody a pravdy. Iba sloboda, ktorá je postavená na pravde, môže slúžiť ako základ pre skutočné ľudské práva. Nie každá túžba a nie každá preferencia si zaslúžia ľudskoprávnu ochranu. Tú si zaslúžia iba skutočné a univerzálne potreby ľudí, ktoré vyplývajú z ich prirodzenosti, a ich napĺňanie vždy viedlo a bude viesť k pravému ľudskému šťastiu, potreby ako sú: ľudský život, vytváranie harmonických vzťahov s inými, potreba poznávať pravdu, vzťahovať sa k transcedentnu, atď.
V klasickom pohľade na ľudské práva sú práva napojené na objektívny morálny poriadok a úlohou štátu je ich iba „objaviť“, artikulovať, a tak chrániť. Úloha štátu nie je ľudské práva vytvárať. Ak štát vytvára ľudské práva v rozpore s objektívnym morálnym poriadkom, koná nad rámec svojej autority, v rozpore so spoločným dobrom a jeho zákony nemajú silu morálne zaviazať človeka s dobre vyformovaným svedomím. Aj preto je požiadavka uznávať a chrániť výhradu vo svedomí stále dôležitejšia. Je to v istom zmysle posledná záchrana v štáte, ktorý prestane rešpektovať morálne hodnoty.
Ak by ľudské práva nevyplývali z objektívneho morálneho poriadku, tak budú vyplývať z vôle väčšiny, čím sa vlastne poprie celý ich zmysel. Ak sú ľudské práva iba to, na čom sa zhodne väčšina, tak dnes môže byť ľudským právom X, a zajtra jeho opak. To samozrejme neznamená, že ak o nejakej požiadavke existuje spor, je to dôkaz toho, že nemôže ísť o ľudské právo. Legálne zotročovanie ľudí a obchodovanie s nimi je jasným príkladom toho, ako môžu celé spoločnosti aj dlhší čas popierať ľudské práva. Na druhej strane ak existuje konsenzus v nejakej veci naprieč históriou, civilizáciami a aj súčasnými kultúrami po celom svete, tak je to dosť silný znak, že je to príklad niečoho univerzálneho, hlboko vpísaného do človeka.
K objaveniu ľudských práv neexistuje žiadna ľahšia cesta ako poctivá morálna a politická filozofia. Iba poctivým a otvoreným filozofickým skúmaním môžeme objaviť, čo je skutočne univerzálne ľudské, a preto si zaslúži ochranu ako ľudské právo. Autori a signatári Všeobecnej deklarácie ľudských práv to mali, paradoxne, možno o to ľahšie, že boli všetci konfrontovaní s brutalitou druhej svetovej vojny. Zdá sa, že na pozadí tohto zla im bolo ľahšie vidieť, čo je skutočné dobro a čo si musí ľudstvo chrániť, ak má byť hodné svojho človečenstva. Možno je to oveľa ťažšie v dnešnej konzumnej spoločnosti, minimálne v západnom svete, keď sme si príliš zvykli, že osobné preferencie sú rozhodujúce pre fungovanie trhu, a začíname mať pocit, že osobné preferencie musia byť rozhodujúce aj v iných oblastiach.