Evanjelická cirkev na Slovensku prešla v priebehu histórie mnohými zmenami. Na kacírskych stránkach sa často stretávame s názormi, že Písmo je autorita, jediná autorita, jediná pravda. Ak by bola toto pravda, potom by Písmo muselo byť jasné, jednoznačné, smerodajné a muselo by rozprávať. Písmo samo osebe je totiž iba mŕtva litera a sotva by sme mohli povedať, že litera má byť autoritou. My katolíci veríme, že autoritou je sám Boh. Boh sa ku nám prihovára cez Písmo a vtedy začne Písmo ožívať. Až keď začneme Písmo čítať, začne ožívať v našich mysliach tak, ako keď čítame román.
Problém je však v tom, že každý človek sa pozerá na Písmo inak, inými očami a iným pohľadom. Písmo je tak obsiahle, že neexistujú dvaja ľudia, ktorí by ho chápali tak isto. Boh nám cez Písmo hovorí čo máme a čo nemáme konať, ako máme konať, ako veriť, čo je pravda - no napriek tomu každý človek chápe pravdu inak, vieru inak, konanie podľa Písma inak. Boh veľmi dobre zakryl pred ľuďmi to, čo im má byť zjavené cez Písmo. Sám náš Pán musel Emauzským učeníkom veľmi dlho vysvetľovať starú zmluvu aby pochopili, že kto je vlastne Ježiš Kristus. Človek je len veľmi málo schopný Písmo pochopiť. Ak by sme chceli od Izaiáša, aby vyložil svoju vlastnú knihu, sotva by to dokázal. Jedine TEN, ktorý Písmo napísal, mu plne rozumie a plne ho dokáže aj vyložiť.
Ak by to však zostalo iba pri tomto, potom by sme na tom boli zle, lebo by sme vôbec Písmu nerozumeli. Slovenská republika má zbierku zákonov. Ak si vezme laik na čítanie tieto zákony, niečo si z toho vypichne čo mu vyhovuje, niečo čomu nerozumie si vyloží podľa seba, no určite nemá a nemôže mať autoritu nad tým, čo samotná kniha zákonov obsahuje. Podobne je to aj s Písmom. Boh síce pod vedením Ducha Svätého spísal Božie slovo, no autoritu vykladať Božie slovo dostala iba Cirkev. Okrem Cirkvi vykladať Božie slovo dokáže iba sám Boh, či už v roli Otca, Syna, alebo Ducha Svätého.
Keď raz boli u mňa jehovisti, tak som im položil otázku, že odkiaľ vedia, že ich výklad Biblie ktorou sa oháňali, je správny. Na túto otázku nevedeli dať presnú a jasnú odpoveď, pretože na takúto otázku nie sú navyknutí odpovedať a aj keby mali dať na ňu adekvátnu odpoveď, jednoducho to nie je možné. Katolícka Cirkev dostala poverenie vykladať Písmo, písať Písmo nového zákona, uzákoniť čo je a čo nie je súčasť Písma. No napriek tomu ani samotná Cirkev nie je schopná plne vyložiť dopodrobna kompletne Písmo, pretože je tak obsiahle, ako sám Boh, kto nad ním bdel. Písmo, teda Biblia je Božie slovo. Ale Božie slovo je Sväté a preto ho nemôže vyložiť kdekto, kto si zmyslí že mu rozumie. Aby mŕtva litera, mŕtve Písmo mohlo ožiť, musí jej niekto rozumieť a vyložiť. Princíp - jedine Písmo je autorita - je samo osebe smiešna, pretože Písmo je mŕtve. Autorita môže byť iba osoba, nie mŕtva vec. Napriek tomu Písmo ožíva, keď je čítané a zvlášť ak je vykladané Cirkvou.
Každý kacírsky smer povie, že vykladá Písmo pod vedením Ducha Svätého. Ale či Duch Svätý vykladá Písmo tak, že každý jeden kacírsky smer mu rozumie inak? Vari je Duch Svätý rozdelený?
Dobry pokus Lea. Ak je Písmo mŕtve, nie sú mŕtve aj vaše tradície? Cirkev dostala autoritu vykladať písmo? Tak prečo to nerobí? Váš výklad Písma je to, že zopakujete, čo je tam napísané. Ale to nie je výklad. A nie len že to nerobí, ale aj mení písmo. Jeden príklad za všetky je Mat 1,25. Uvediem pár prekladov.
Ženy v evanjelickej cirkvi
Ženy - farárky pôsobia v evanjelickej cirkvi na Slovensku už takmer 70 rokov. Hoci farárky sú vo všeobecnosti akceptované v cirkevných zboroch, niektorí farári sú stále presvedčení, že ženy by nemali viesť cirkevný zbor a nemali by zastávať ani vyššie cirkevné funkcie. Dnes sú v cirkevných zboroch naplno akceptované a na teologických fakultách študuje porovnateľný počet žien a mužov. Hoci sú zástupcovia oboch pohlaví formálne rovnocenní, medzi duchovnými sa nájdu aj takí, ktorí so „svätením“ žien dodnes nesúhlasia.
Chýba tiež systém, ktorý by farárkam umožňoval zostať na materskej a rodičovskej dovolenke dlhšie ako len pár mesiacov, zhrnula evanjelická farárka v Modre-Kráľovej, seniorka Bratislavského seniorátu a docentka na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského Sidonia Horňanová. So skĺbením kňazskej služby a materstva má ako matka štyroch detí vlastnú skúsenosť.
Na začiatok osobná otázka - čo vás viedlo k tomu, že ste sa rozhodli stať farárkou? To, prečo som sa stala evanjelickou farárkou, neviem racionálne zdôvodniť. Keď som končila gymnázium, stála som pred otázkou, čo budem ďalej študovať. Neviem prečo som sa rozhodla študovať Evanjelickú bohosloveckú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Bola som však iba pokrstená a aby som mohla ísť na teologickú fakultu, musela som byť aj konfirmovaná.
Išla som za pánom farárom. Bol veľmi prekvapený, že som sa rozhodla študovať teológiu, pretože ma nepoznal. Do kostola som nechodila ani ja, ani moja rodina. Neodmietol ma však a umožnil mi urobiť si konfirmáciu. Mala som výbornú pamäť, po pár týždňoch prípravy a po dvoch hodinách skúšania som úspešne zložila konfirmačnú skúšku a dostala som odporúčanie na štúdium.
S odstupom času som zistila, že pán farár, ktorý mi dal odporúčanie, patril ku skupine kňazov, ktorá v roku 1951 odmietla vstúpiť do kňazstva s prvou evanjelickou farárkou Darinou Bancíkovou. Na vysokú školu ste nastúpili v roku 1991. Ako vtedy vyzeralo štúdium teológie? Bolo to krátko po Nežnej revolúcii, keď sa uvoľnili pomery ohľadom náboženského vyznania. V porovnaní s dnešnou situáciou boli ročníky nabité záujemcami, v ročníku nás mohlo byť aj okolo 50, no nie všetci štúdium ukončili.
Moje vnímanie bolo do veľkej miery poznačené tým, že som nevyrastala v náboženskom prostredí. Na fakulte som sa stretala s úplne novými vecami. Začala som navštevovať Služby Božie, modlitebné skupiny, musela som čítať Bibliu, aby som uspela na skúškach z biblických vied. A práve počas štúdia na teologickej fakulte, keď som začala čítať Bibliu, som uverila v Boha.
Nemal by človek, ktorý ide na bohosloveckú fakultu, veriť už predtým, než spraví také zásadné rozhodnutie? Môj netradičný príbeh ukazuje, že ľudské predstavy a očakávania sú diametrálne odlišné od Božích plánov. Samozrejme, medzi študentmi teológie boli a aj dnes sú aj deti z farárskych rodín a tí, čo mali náboženské zázemie. Na druhej strane, teologická fakulta ponúka štúdium nielen evanjelikom - študovať tam môžu aj kresťania iných konfesií a aj neveriaci.
Bolo tam veľa dievčat. Na Evanjelickej bohosloveckej fakulte pôsobím ako pedagogička na jednej z katedier prakticky od ukončenia magisterského štúdia v roku 1996, takže môžem povedať, že žien každým rokom pribúdalo. V súčasnosti je pomer mužov a žien takmer vyrovnaný tak na teologickej fakulte, ako aj medzi duchovnými v cirkvi. Aktuálne je v Evanjelickej cirkvi na Slovensku z 344 duchovných v pracovnom pomere 154 mužov a 190 žien.
Erb Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku.
Stretnutie s Bancíkovou
V roku 1993 mi prišiel list od vtedajšieho generálneho biskupa Pavla Uhorskaia. Stretli ste sa aj s prvou slovenskou evanjelickou farárkou Darinou Bancíkovou. Ako ste sa s ňou spoznali? Poveril ma výpomocným vykonávaním Služieb Božích počas letných prázdnin vo Veľkom Lome neďaleko Veľkého Krtíša u pani farárky Bancíkovej. Bola som u nej mesiac. V tom čase sme ako študenti dostali ponuku ísť na letnú prax na výpomoc do zborov. Nešlo ani tak o výpomoc farárom, ako o to, aby sme sa my, poslucháči teológie, zoznámili s tým, ako služba v cirkevných zboroch funguje.
Pani farárka bola jednou z mála, ktorá si vtedy požiadala o takú výpomoc, a ako mi povedala, bola som jediná, ktorá sa vtedy prihlásila. Som vďačná za stretnutie s ňou, pretože ma veľmi zasiahlo a ovplyvnilo v mojej kňazskej službe.
Viedla ma k tomu, aby som zodpovedne pristupovala ku kňazskej službe. Bolo niečo, na čo Darina Bancíková špeciálne kládla dôraz? Vďaka stretnutiu s ňou som si uvedomila, že cesta k ordinácii prvej ženy bola veľmi zložitá a pani farárka bola tá, ktorá nám tú cestu vydláždila a pripravila. Venovala mi niekoľko kópií jej prednášky o štatúte o ordinovaní žien z roku 1951, ktorý síce umožnil ordináciu žien, no obsahoval obmedzenia, ktoré ženy oproti mužom znevýhodňovali. Preto aj keď ženy boli ordinované, neboli hneď s mužmi zrovnoprávnené. Kládla mi na srdce, aby som túto prednášku šírila medzi študentkami teológie a farárkami, aby službu ordinovaných žien v cirkvi nebrali ako samozrejmosť. Veď ako hovorila pani farárka: „Ťažko sa buduje, rúca sa ľahko, najťažšie sa obnovuje.“
Stretávala sa s ľudskou zlomyseľnosťou a predpojatosťou. Hovorila vám o ceste k ordinácii žien a o prekážkach, s ktorými sa stretávala? Keď prišla na fakultu, hovorili jej, že sa prišla vydať. Alebo jej na každom kroku pripomínali: Aká vy budete, ako sa zachováte, podľa toho budú posudzovať aj ďalšie a podľa toho sa bude riešiť otázka žien v cirkvi.
Prijatiu Štatútu o ordinácii žien z roku 1951 predchádzala v tom istom roku anketa o prípadnej ordinácii žien v periodiku Cirkevné listy. V ankete boli prezentované dôvody za aj proti ordinácii žien. Keďže po pani farárke Bancíkovej začal príliv žien na fakultu, cirkev stála pred otázkou, čo s nimi. V tom istom roku sa konala aj všeobecná pastorálna konferencia v Komárne. Prijali na nej uznesenie dať farárkam tie isté práva ako mužom, aby mohli liturgovať, samostatne viesť cirkevný zbor a nosiť bohoslužobné rúcho.
Spomínala Bancíková aj argumenty ľudí, ktorí nesúhlasili s ordináciou žien? Boli to najmä predsudky voči ženám. V pamäti mi utkvel výrok jedného duchovného, že žena v oltári je jeho znesvätením. Ďalej to boli praktické dôvody. Vydaté farárky sa budú venovať rodine, a nebudú sa dostatočne venovať cirkevnému zboru. Ďalší sa opierali o biblické výroky, že žena má v zhromaždení mlčať.
Keď sme v rámci vedeckého projektu na teologickej fakulte skúmali postoj ordinovaných mužov a žien k ordinácii žien v cirkvi po viac než po polstoročí, závery boli prekvapivé. Existujú aj dnes hlasy proti pôsobeniu žien - farárok? Hoci farárky sú vo všeobecnosti akceptované v cirkevných zboroch, niektorí farári sú stále presvedčení, že ženy by nemali viesť cirkevný zbor a nemali by zastávať ani vyššie cirkevné funkcie.
Naopak, práve mnohí farári-dôchodcovia na základe dlhoročných skúseností so ženami nešetrili chválou farárok, že sa uplatnili rovnako dobre ako muži. Jeden farár na dôchodku, ktorý sa odmietol dať ordinovať s Bancíkovou a bol zarytým odporcom ordinácie žien, povedal, že svoj názor prehodnotil a určite by tak urobili aj ostatní.
Môžu argumentovať citátmi z Biblie vytrhnutými z kontextu, že žena má byť podriadená mužovi alebo už spomínaným citátom, že žena má v zhromaždení mlčať. Čo konkrétne môže prekážať duchovným na ženách - farárkach? Iným dôvodom sú rodové stereotypy, keď sa vedúce a riadiace úlohy prisudzujú iba mužom a ženám tradičná rola v domácnosti a pri deťoch. V neposlednej rade sú to aj negatívne skúsenosti s ordinovanými ženami, ale zlyhať môžu rovnako aj muži.
Už spomínaná anketa medzi ordinovanými ukázala, že ženy-farárky musia bojovať s predsudkami okolia vrátane svojich kolegov a svojou svedomitou službou presvedčiť, že v Kristovi „nie je ani muž ani žena“. Stretli ste sa aj vy osobne s prípadom kňaza, ktorému by prekážali ženy - farárky? Zrejme najväčšie rozčarovanie som zažila pred pár rokmi na jednom stretnutí mužov, na ktorom prednášal môj kolega o poslaní muža. Hovoril o prípadoch z Biblie, keď muži, ktorí poslúchli ženy, robili zlé rozhodnutia. Zámerne pritom vynechal pozitívne príklady vedúcich žien. Prednášal, že kázať a požehnávať majú len muži, nie ženy. Keby som jeho slová brala vážne, nevyšla by som v nedeľu na kazateľnicu.
Keď na najvyššiu funkciu v cirkvi v nedávnych voľbách kandidovali aj dve farárky, kolega na schôdzi farárov začal argumentovať proti ženám-biskupkám. Moje osobné svedectvo a tiež cirkevné zbory, ktoré sa rozvíjajú pod vedením žien, ma stále viac upevňujú v presvedčení, že Boh si do vedúcej služby v cirkvi môže povolať nielen mužov, ale aj ženy. A to na všetkých úrovniach správy cirkvi, teda nielen farárky, ale aj seniorky a biskupky.
Áno. Obaja - muž aj žena boli stvorení na Boží obraz, majú rovnaké určenie byť Božím obrazom a dostali od Boha aj to isté meno: človek, hebrejsky „adam“. Cítite sa byť rovnocenná mužom kňazom v službe? Je na uváženie, že biblická správa o rovnosti muža a ženy vznikala v čase, keď rovnosť muža a ženy nebola samozrejmosťou. Muž a žena sú si rovní, nie sú však rovnakí. Muži a ženy - aj tí, čo zastávajú kňazské povolanie, nemajú medzi sebou súperiť a porovnávať sa, ale sa dopĺňať a navzájom sa podporovať ako rovnocenní partneri. Zrovnoprávnenie ordinovaných mužov a žien v cirkvi nezaručuje ich rovnosť aj de facto.
SK DEJINY II. - Život v evanjelickej cirkvi
Matka - farárka
Cirkevný zákon o materskej dovolenke a o starostlivosti o narodené alebo osvojené dieťa z roku 2001. Čo podľa vás treba zmeniť? Zákon by mal byť k farárkam a ich rodinám ústretovejší, pretože v tejto podobe nedovoľuje ordinovanej na materskej dovolenke vykonávať niektoré bohoslužobné povinnosti. Ak duchovná po materskej nastúpi na rodičovskú dovolenku, cirkevný zbor nemá povinnosť poskytovať jej bezplatné bývanie na fare, dokonca je povinná faru vypratať. Medzi ordinovanými ženami to vyvolalo negatívnu odozvu.
Kým v civilnej legislatíve sa od roku 2001 postupne uplatňujú opatrenia, ktoré smerujú k zladeniu rodičovských a pracovných povinností žien, stratégia takzvaného rodového mainstreamingu, v cirkvi sa prekvapivo uprednostnilo ekonomické hľadisko. Zrovnoprávnenie ordinovaných mužov a žien v cirkvi nezaručuje ich skutočnú rovnosť. Keď som bola pridelená ako kaplánka na moje prvé miesto pôsobenia, čakala som prvé dieťa. Ako vyzeral váš život v úlohe farárky - matky? Žiadny zákon o materskej dovolenke vtedy neeexistoval, bol schválený až o päť rokov neskôr. Nebolo definované, aké sú moje práva a povinnosti, a preto som bez prestania v plnom rozsahu slúžila pred pôrodom aj po pôrode.
Nechcela som, aby boli ľudia v zbore nespokojní, a aby ma preto biskupi preložili, alebo aby mal cirkevný zbor ďalšie výdavky so zastupujúcim farárom. Môj prvorodený syn sa narodil v nedeľu, po tom ako som dopoludnia vykonala Služby Božie. Na tie najkrajšie roky v živote ženy spomínam ako na veľmi hektické obdobie. Ako si spomínate na toto obdobie? Prežívala som stres a neistotu z budúcnosti. Neraz som slúžila na prahu svojich ľudských možností. Počas piatich rokov sa mi narodili štyri deti a súčasne som získala externe aj doktorát z teológie. S Božou pomocou sa mi to podarilo zvládnuť. Prítomné chvíle s deťmi som však nemohla naplno prežiť ani si ich v pohode užiť. Ustavične som bola pod stresom a mala som obavy z neistej budúcnosti.
V tom čase som zažila aj predsudky zo strany mužov na teologickej fakulte, ktorí ma od akademickej práce na fakulte odhovárali pretože mám deti a tie budú bývať choré. To, že rodiny mali aj moji mužskí kolegovia a navyše doktorandské štúdium predlžovali, nikomu nevadilo. Želala by som si, aby cirkevná legislatíva bola ústretovejšia k matkám - farárkam, ktoré sú tehotné a majú malé deti. Aké by bolo riešenie situácie so ženami-farárkami v cirkvi? Som presvedčená, že každá by tento ústretový krok vďačne niekoľkonásobne vynahradila po návrate z materskej a rodičovskej dovolenky a to aj službou celej svojej rodiny, detí aj manžela.
Pani farárka Bancíková, dosiahnutím ordinácie žien za farárky a neskôr zrovnoprávnením ich postavenia síce vybojovala zákonnú rovnosť ordinovaných mužov a žien v cirkvi, ale nie reálnu. Blížiace sa 100.
Poloha Slovenska.
tags: #ma #buducnost #prezit #evnjelicka #cirkev