Veľká noc pre kresťanov predstavuje najvýznamnejšiu a najdôležitejšiu udalosť v rámci celého liturgického roka. Potvrdzujú to všetky oslovené cirkvi - rímskokatolícka, gréckokatolícka, evanjelická, pravoslávna aj baptisti.
Evanjelický farár z Veľkého Krtíša Ján Ruman vraví: „Je to logické, bez viery v Kristovo zmŕtvychvstanie by kresťanstvo stratilo zmysel. Kto by túto udalosť dokázateľne vyvrátil, položí celé kresťanstvo na lopatky.“
Vzkriesenie Krista považuje za ústredné tajomstvo celého kresťanstva aj katolícky kaplán z Marianky Marek Vadrna. „Viera v tento akt dáva pointu kresťanstvu ako takému. Ak by nebolo zmŕtvychvstanie, nie je dôvod veriť v Ježiša.“
Počas veľkonočných sviatkov jednoznačne stúpa návštevnosť chrámov, tvrdia duchovní. Počet veriacich v kostoloch sa šplhá na druhé miesto pomyselného rebríčka. Viac ľudí totiž prichádza už len na Vianoce.
Veľkonočným sviatkom ako takým predchádza približne 40-dňový pôst. Výnimkou sú baptisti, u ktorých nie je zakázaný, ale ani povinný. Tomáš Kohút, kazateľ Bratskej jednoty baptistov v Lučenci potvrdzuje, že do pôstu sa zapája len minimum ich veriacich. Pre iné kresťanské cirkvi pôst začína Popolcovou stredou, u gréckokatolíkov a pravoslávnych dokonca o dva dni skôr.
Michal Džugan, správca Pravoslávnej cirkevnej obce v Strážskom upozorňuje, že pôst nespočíva iba v tom, že sa niekto obmedzí napríklad v jedení mäsa či živočíšnych výrobkov. „Nejde len o striedmu stravu, ale o duchovno - mali by sme sa viac modliť, dávať milodary tým, čo ich potrebujú, spytovať si svedomie, činiť pokánie, obmedziť pôžitky, najmä telesné. Nemôže sa niekto postiť a zároveň sa zabávať, či ubližovať druhým. Treba poctivo umŕtvovať svoje zlozvyky a vášne, aby sme neboli len otrokmi svojho tela. Duch musí riadiť telo, nie naopak.“
Súhlasí aj Petrík. „Podstata pôstu nie je v tom, že sa na istý čas zdržíme mäsitých pokrmov, hlučných zábav a podobne, hoci to k nemu patrí. Ide však len o vonkajší prejav. Podstatná je atmosféra, v rámci ktorej sme pozvaní zakúsiť najmä hlad a smäd po Bohu.“
Podľa evanjelického farára Jána Rumana sa treba v rámci pôstu vzdať niečoho pozemského, „niečoho, čo je pre nás dôležité. Nielen jedla či zábavy. Keď sa postím, viac komunikujem s Bohom. Našim mládežníkom som napríklad odporúčal, aby sa aspoň na dva dni vzdali používania elektroniky. Niektorí potom prišli a nadšene opisovali, aký z toho mali dobrý pocit. Spomínali, že zrazu si našli viac času trebárs na čítanie Biblie.“
Rímskokatolícky kaplán Marek Vadrna z Marianky vidí v pôste nevyhnutnú duchovnú prípravu na príchod Veľkej noci. „Odriekanie má širší kontext - spájanie sa s Kristom v utrpení tým, že si nedoprajeme isté pôžitky. Ak nemám rád mäso, asi ťažko bude mať zmysel, že sa ho vzdám v rámci pôstneho obdobia.“
Pascha ako prechod
„Pravoslávna cirkev tieto sviatky nenazýva Veľká noc, ale Veľký deň, Svetlé Kristovo Zmŕtvychvstanie, respektíve Pascha,“ vysvetľuje Michal Džugan. „Židia si vtedy pripomínajú vyslobodenie z egyptského otroctva. Keďže faraón nechcel prepustiť izraelských otrokov, Boh na krajinu zoslal desať rán. Posledná z nich znamenala, že anjel smrti zabíjal všetko prvorodené. Ušetrení boli len Židia, ktorí si potreli veraje dverí krvou baránka. Baránok je preto symbolom Krista, ktorého krv nás zachránila pred večným zatratením. Až smrť egyptských prvorodených detí pritom donútila faraóna, aby Izraelitom dovolil odísť, a tak mohli putovať do zasnúbenej zeme. Tento prechod sa volá Pascha,“ dodáva Džugan.
„Novozákonná Pascha predstavuje opäť prechod, tentoraz zo smrti a hriechu do radostného a večného života v Božom kráľovstve, čo nám ukázal Kristus svojím zmŕtvychvstaním,“ pokračuje pravoslávny kňaz. „Nepoužívame termín vzkriesenie, ale zmŕtvychvstanie, je to výstižnejšie. Kristus ukázal, čo nás čaká po odchode z tohto sveta, ak budeme žiť vo viere,“ hovorí Džugan. Odkaz Paschy je podľa neho jasný: „Je to nádej, že náš život nekončí smrťou. Kto bude nasledovať Ježiša, bude žiť večne.“
Termín Pascha preferuje aj Gréckokatolícka cirkev, vysvetľuje Ľubomír Petrík. „Znamená prechod, preto je veľmi nebezpečné, ak kresťan dopustí, že Boh prejde pomimo neho. Darmo je niekto fyzicky v chráme, ak do srdca nevpustí Boha. Pascha musí byť priamo v nás, inak nás Boh nemôže previesť zo smrti do života. Presne o tom sú celé tieto sviatky. Nejde o nejaké moralizovanie, stačí predsa prijať Božie pozvanie do priateľského vzťahu s ním.“
Gréckokatolíci a pravoslávni sa ešte 40 dní od Veľkej nedele zdravia „Christos voskrese“, teda „Kristus vstal z mŕtvych,“ na pozdrav sa odpovedá slovami „Voistinu voskrese“, čo znamená „Naozaj vstal z mŕtvych“.
Na otázku, čo sa dialo s dušami ľudí pred nanebovstúpením Krista, rímskokatolícky kňaz Vadrna odpovedá: „Duše zosnulých boli na mieste, ktoré biblia nazýva šeol (podsvetie). Tým, že človek spáchal dedičný hriech, zbavil sa schopnosti vidieť Boha. Kristus nám to potom umožnil práve svojou smrťou a zmŕtvychvstaním.“
Petrík pripúšťa, že svet je čoraz viac pretkaný konzumom a materializmom, dokonca to vníma ako trend, ku ktorému prispievajú aj komerčné médiá. Nepochybuje však, že „stále existuje dosť ľudí, ktorí chcú sviatky prežiť hlboko duchovne a s rešpektovaním ľudových tradícii.“
Súhlasí s ním aj Ruman. „Vo štvrtok až v nedeľu je to v pohode, ľudia chodia do kostola v hojnom počte. Pondelok býva trochu iný. Z kultúrneho hľadiska už však nejde o kresťanské, ale pohanské tradície. Tento deň sa zvrhol, čo je škoda. Osobne vnímam, že alkoholu a polievania je príliš veľa, väčšina ľudí však stále rozumie, že podstata tohto sviatku je úplne inde.“
Džugan vysvetľuje aj možný vznik tradície polievania počas sviatkov. „Keď sa kresťania v dávnej minulosti radovali a kričali, že Kristus vstal z mŕtvych, pohania to nechceli počuť, a tak ich polievali vodou. Dnes sa to berie ako bežná súčasť folklóru, ľudia však obvykle nevedia, čo je za tým.“
Baptistický kazateľ Tomáš Kohút neodporúča veľkonočné sviatky vnímať ako obyčajné voľno, spojené len s alkoholom, šibaním či polievaním. „Treba rozjímať, premýšľať o tom, čo sa stalo na kríži, nechať sa tým osloviť. Ak vidíme, že Boh pre nás urobil tak veľa, mali by sme vedieť, ako na to zareagujeme. Môžeme mu prejaviť vďaku, posilniť svoju vieru, snažiť sa byť lepšími. Tieto sviatky sú možnosťou na dokonalé prečistenie našich životov.“
Ruman dopĺňa posolstvo Veľkej noci motiváciou pre dnešných ľudí. „ Človek starne, slabne, postupne zomiera, čo nás núti vnímať veci v súvislostiach. Vnímajme život v perspektíve večnosti, nie dočasnej matérie. Pravé nemusí byť len to, čo vidíme vlastnými očami, to najlepšie ešte len príde. Pomôcť nám dokáže uvedomenie si Ježišovho utrpenia. Aj v našich životoch sa vyskytujú ťažkosti a problémy, Kristov prístup nás teda môže motivovať.“
Posledné dni Ježiša Krista v Jeruzaleme opisuje rímskokatolícky kaplán z Marianky Marek Vadrna.
Slávenie Veľkej noci začína Zeleným štvrtkom, keď Ježiš so svojimi 12 apoštolmi absolvoval poslednú večeru. Kristus tu založil svoju trvalú prítomnosť medzi nami - eucharistiu, keď premieňa chlieb na svoje telo a víno na svoju krv.
Chytili ho už vo štvrtok po večeri, keď sa šiel modliť. Vojaci ho odviedli na základe udania Judáša, jedného z jeho učeníkov. Tam Ježiša obvinili z bohorúhačstva. Najskôr ho predviedli pred veľkňaza Anáša, ten ho poslal pred veľkňaza Kaifáša. Odtiaľ bol v piatok na svitaní predvedený k Pilátovi, rímskemu miestodržiteľovi. Ten ho pôvodne nechcel odsúdiť na smrť, považoval túto vec za jednu z náboženských pletiek, z ktorých mával často ťažkú hlavu. Nakoniec však podľahol tlaku a strachu o vlastnú kariéru.
Pred Pilátom však Ježiša obvinili, že sa vyhlasuje za kráľa, čo je proti cisárovi. Pilát sa na to, či je alebo nie je kráľom, Ježiša viackrát pýtal. Odpovedal, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keďže Pilát mal strach, že cisárovi niekto oznámi, že oslobodil buriča, nakoniec udelil trest smrti.
Počas procesu bol Ježiš kruto bičovaný, potom musel prejsť na Golgotu, teda popravisko za hradbami mesta. So sebou si niesol brvno, takzvané patibulum, o ktoré mu neskôr pribili ruky. Spojením brvna so stĺpom a pribitím nôh vznikol kríž. Kým na ňom zomrel, ubehli približne tri hodiny.
Ježišovo telo zabalili do ľanovej plachty (dnes známe ako Turínske plátno) a ešte v piatok pochovali do hrobky. V nedeľu na svitaní však už bola prázdna. Zistili to ženy, ktoré sa vybrali dokončiť potrebné pohrebné obrady - umyť a upraviť telo, natrieť ho mastičkami a podobne. V piatok po západe slnka to už nestihli a v sobotu to urobiť nesmeli.
Smrťou a zmŕtvychvstaním nám Ježiš otvoril bránu do neba a urobil nás schopnými prejsť do večného života. Dal nám tým nádej, že ako on, aj my raz budeme vzkriesení z mŕtvych.
Prečo sa termín sviatkov mení?
Podľa hovorcu a kancelára Gréckokatolíckeho arcibiskupstva v Prešove Ľubomíra Petríka už v ranných kresťanských časoch vznikali dohady, kedy presne sláviť sviatok Paschy. „Stávalo sa totiž, že niektoré spoločenstvá slávili kresťanskú Paschu spolu so židovskou. Nicejský snem v roku 325 preto v tejto veci vydal nasledovné nariadenia: Sviatok Veľkej noci sa má sláviť v nedeľu, ktorá nasleduje po splne mesiaca po jarnej rovnodennosti. Môže pripadnúť na jednu z nedieľ medzi 22. marcom a 25. aprílom. Sviatok Veľkej noci sa nesmie sláviť ani skôr, ani neskôr. Ak by na ten istý deň pripadla židovská Veľká noc, kresťanská Veľká noc sa prenáša na ďalšiu nedeľu.“
Pravoslávny kňaz Michal Džugan dopĺňa, že v posolstve biskupom, ktorí neboli prítomní na nicejskom sneme, cisár Konštantín Veľký píše: „Deň svätej Paschy je podľa všeobecnej mienky najlepšie svätiť v jeden deň, pretože v tejto veľmi vážnej veci nie je dobré ukazovať nejednotnosť. Spasiteľ nám zanechal jeden deň nášho spasenia. Nech teda pouvažujú, nakoľko je dobré a dôstojné, aby sa v ten istý deň jedni postili a druhí robili hostiny.“
Evanjelický farár Ján Ruman z Veľkého Krtíša vraví, že na plávajúci termín sviatkov sme odkázaní aj preto, že úplne presný dátum umučenia a zmŕtvychvstania Ježiša nedokážeme vystopovať. „Vieme sa pohybovať iba v istom časovom intervale.“ Katolícky kňaz Marek Vadrna dodáva, že za stanovením pohyblivého termínu bola aj snaha odlíšiť sa od Židov.
Čo je to evanjelický kostol?
Ján Velebír, evanjelický farár na Myjave, hovorí: „Zmŕtvychvstalý Kristus nám dáva slobodu, žiadna diktatúra na svete nám ju nemôže zobrať. Podstatné je svetlo z otvoreného hrobu na veľkonočné ráno. A tam naozaj vyrazí prúd slobody - diabol to nedal, je porazený. To je jeden kolosálny výbuch radosti, Ježiš vyhral.“
Práve na kontraste veľkopiatkovej Ježišovej obety a veľkonočného víťazstva vieme lepšie pochopiť, aký majú pre nás sviatky význam. „Ježiš je ten, ktorý dáva oslobodenie - je nám odpustené, dôverujme tomu. Celý život sme odkázaní na Božiu pomoc s odpustením. Bez toho by nás stále ťažil pocit viny, bezcennosti, hriešnosti. Ale Ježišovo odpustenie nám dáva šancu každý deň sa zobudiť a ďakovať, že môžeme začať nanovo.“
Velebír hovorí aj o výzvach, pred ktorými v súčasnosti kresťania stoja na poli ekumenizmu, o nahrádzaní Boha inými „hodnotami“ a modernosti biblického učenia.
Na otázku, čo pre neho znamená Veľká noc, odpovedá: „Veľká noc je sviatok, ktorý dáva identitu našej viere. Jedno dievča sa ma minule v škole spýtalo: Pán farár, vy aj veríte tomu, čo učíte? Veľmi úprimná a zároveň hlboká otázka od dievčaťa, ktoré nechodí na náboženstvo.“
Velebír odpovedal, že nedokáže neveriť, keď si sprítomní Ježiša Krista, jeho smrť a vzkriesenie. Dodáva, že prekvapujúce, neočakávané a veľmi silné svedectvo je, že zrazu ich vlastná smrť prestala byť dôvodom, aby sa báli a vzdali viery.
Veľká noc je mimoriadne dôležitá pre kresťanov aj v kontexte udalostí, ktoré jej predchádzali. Tým každoročným pripomínaním môžeme aj nadobudnúť pocit, že to už predsa poznáme, už nás na tom nič neprekvapí. Až neskôr si uvedomil, čo pre neho veľkonočný príbeh znamená a že sa ho bytostne dotýka. Pred dvetisíc rokmi sa odohrali udalosti, ktoré sa dotýkajú aj nášho života - toho pozemského, ale hlavne toho momentu, keď raz prídeme na jeho koniec a zrazu sa budeme pýtať, čo ďalej. Veľká noc dáva nádej, dáva istotu spasenia.
Velebír hovorí, že veľké množstvo ľudí nevidí túto nádej a boja sa zomierania a smrti, boja sa toho, čo príde po tom. A o tom je veľkonočné posolstvo, ktoré si máme stále pripomínať. Vieme, čo pre nás Kristus urobil, nemusíme sa báť. Strach je jedna z najväčších zbraní, ktorými ľudia bývajú manipulovaní a ktorými na nás útočí diabol.
V rámci pašiového príbehu ho oslovuje prirodzené ľudské správanie postáv. Z každej si môžeme zobrať poznámočku do života - teraz som sa zachoval ako tento, inokedy ako tento, tu som bol silný, tu som zlyhal. Je to veľmi očistné, keď si pašie s týmto zámerom prečítame či vypočujeme. Zrazu môžeme odísť z kostola s odovzdaním sa Pánu Bohu, nech pretvára naše negatíva na hodnoty, ktoré chce v nás mať - lásku, porozumenie, čestnosť, pravdu, službu...
Pašiový príbeh vyvrcholí na Veľký piatok Ježišovým „Dokonané“. Podstata je v Kristovom zmŕtvychvstaní. Avšak veľkonočná zvesť by nebola bez Veľkého piatka.
Velebír si pamätá, že v minulosti bol Veľký piatok aj týmto spôsobom odstavený do úzadia, a preto je dobré, že postupne nadobudol status voľného dňa, pretože si to svojím významom zaslúži. Myslí si, že práve na kontraste Veľkého piatka a Veľkej noci vieme lepšie pochopiť, aký je význam celého tohto obdobia.
Uvedomenie si významu zmŕtvychvstania nám prináša slobodu, radosť a pokoj. V evanjelickej hymne Hrad prepevný je to nádherne vyjadrené: „Môžu zničiť všetok rod i majetok, vziať česť, hrdlo, dom, náš poklad nie je v tom, nebesá nám zostanú.“ Luther písal túto pieseň v čase, keď bol v ohrození života. Je to hlboké vyznanie človeka, ktorý vie, že kráľovstvo nebeské mu nik nezoberie.
Tento pocit závislosti jedine od Krista a nie od pozemskej vrchnosti je to najoslobodzujúcejšie, čo nenávidia všetci diktátori a manipulátori. A najviac to nenávidí diabol. Preto je Veľká noc niektorými ľuďmi odtláčaná bokom. Možno aj ten priveľký dôraz na Veľký piatok môže byť jedno z diablových pokušení, akoby nás chcel udupať zážitkom Ježišovej smrti - pozri, takto to dopadlo, váš Kristus takto skončil, nepredstavuj si nič, čo sa dialo ďalej.
Ale podstatné je svetlo z otvoreného hrobu na veľkonočné ráno. A tam naozaj vyrazí prúd slobody - diabol to nedal, je porazený a ja som závislý jedine od toho, ktorý je víťaz nad smrťou. To je jeden kolosálny výbuch radosti, Ježiš vyhral.
Treba si priznať, že hriech je tu. Lebo, povedzme si, kto dnes rieši hriech? Ľudia už nerozmýšľajú o hriechu, už nie je pre nich dôležitý Boží zákon a vytvárajú si vlastné normy. Keď prestaneme rešpektovať, že nejakým spôsobom funguje naša psychika, náš pocit viny, respektíve neviny, nerešpektujeme niečo, čo je nám základne dané. Keď neplatí Božia pravda, ignorujú sa zákony, ktoré prirodzene platia.
Ale aj s ním nám prišiel niekto pomôcť - Ježiš Kristus. On keď sa stretol s hriešnikmi, nikdy sa netváril, že sa nič nestalo. Často to býva taký lacný prístup aj niektorých kresťanov, že popri tom, ako hovoria o vzácnosti, kráse, dôležitosti každého človeka, zabudnú povedať aj o jeho hriešnosti. Bez toho to však nie je pravdivé.
Ježiš vedel na rovinu povedať, že človek je hriešny. Žene, ktorú chceli ukameňovať, nehovoril, aby si zo svojho hriechu nič nerobila. Povedal: Choď a už viac nehreš. Netváril sa, že nezhrešila, ale oslobodil ju od hriechu. Dal jej v odpustení možnosť nového začiatku. A to je nesmierne oslobodzujúce.
Ježiš je ten, ktorý dáva oslobodenie - je nám odpustené, dôverujme tomu. Celý život sme odkázaní na Božiu pomoc s odpustením. Bez toho by nás stále ťažil pocit viny, bezcennosti, hriešnosti. Ale Ježišovo odpustenie nám dáva šancu každý deň sa zobudiť a ďakovať, že môžeme začať nanovo.
Európania majú problém v tom, že ich život je už taký naplnený materiálne i emocionálne, až sme nadobudli pocit, že Boha nepotrebujeme. Pán Boh nám nechýba. Zaujímavé je však to, že mnohí v momente, keď narazia na svoje hranice, objavia potrebu riešiť veci nie úplne štandardným spôsobom. Tí, ktorí stratili vieru v Boha, ju veľmi rýchlo nahrádzajú vierou vo všeličo magické. Sú ochotní veriť fetišom a ilúziám, len nie Bohu.
Problém našej civilizácie je, že sme si Boha nahradili inými „hodnotami“. Máme pocit, že Boha nepotrebujeme, ale potom prídu okamihy, že naše vlastné sily a zdroje nestačia. A tak objímame stromy, držíme v rukách sklíčka, z ktorých získavame energiu, obvešiavame sa talizmanmi. Tento ošiaľ ľudí z rôznych energií je celkom pochopiteľný. Prináša im pocit, že dostávajú akúsi silu, dokonca že ňou môžu manipulovať. Lenže energii a sile sa necítia zodpovední.
Keď však veríme v osobného Boha, ktorý je osoba a ktorý má s nami vzťah, tam je pocit zodpovednosti nevyhnutný. To je, ako keď pozriete človeku do očí, nemôžete uhnúť. Energii sa zodpovedať nemusíte.
Netreba sa báť, pretože o tom je Veľká noc - vieme, že sme zhrešili, ale Boh nám odpúšťa. Veď koľkokrát sme mali ten zážitok, keď nám bolo ako deťom odpustené alebo sme ako rodičia odpustili svojim deťom.
Nemôžeme si prispôsobovať vierouku a učenie Písma tomu, čo chce počuť svet. Na druhej strane netreba náuku cirkvi hneď prezentovať ako strnulý konzervativizmus. Niekedy aj v tých otázkach, ktoré sú citlivé v spoločnosti, dostávajú kresťania neoprávnené pečiatky, že majú nepriateľské či nenávistné postoje. Je to otázka poctivého, seriózneho pastorálneho prístupu, ktorý by priniesol lepší obraz o práci cirkvi.
Učenie nie je nemoderné. Možno trochu starodávnejšia reč, ale posolstvo - pretože je biblické - je aktuálne. Je jedno, či bolo napísané pred rokmi, stále má čo povedať dnešnému človeku.
Spoločné stretnutia sú prejavom toho, že ľudia majú záujem počúvať slovo Božie, že berú vážne svoj vzťah s Bohom, kladú otázky, chcú sa rozprávať. Je to však ako pri pestovaní rastlín, je to dlhodobá záležitosť, tie procesy trvajú dlho. Keď sú správne nasmerované, prinesú svoje ovocie.
Aj keď je Slovensko stále ešte štatisticky kresťanské, počet veriacich klesá u evanjelikov aj u katolíkov. Neotvára sa týmto priestor na väčšiu ekumenickú spoluprácu, aby ten kresťanský hlas v spoločnosti silnejšie zaznieval?
V Bardejove mal Velebír veľmi korektné vzťahy s kňazmi šiestich cirkví, vždy vedeli nájsť styčné body. Myslí si, že to bolo veľmi pekné svedectvo, že si máme čo povedať a že nás naši veriaci vidia spolu. Vieme si podať ruky, spolupracovať a pritom nestratiť svoje náboženské povedomie a identitu. Aj tu na Myjave sa stretli hneď po našom príchode s katolíckym duchovným a veľmi úprimne sa porozprávali. Rýchlo sme prišli na to, čo je naša spoločná úloha a výzvy, ktorým čelíme - silnejúca sekularizácia, posúvanie morálnych hraníc, problém okultizmu. V tomto sme v jednej frontovej línii. Nepriateľmi si nie sme navzájom, nepriateľ prichádza zvonka proti nám veriacim.
Ako mladý farár sa pohyboval v prostredí európskej Ekumenickej rady mládeže. Táto skúsenosť ho naučila, že si treba zachovať svoje vlastné povedomie, kým som ja ako evanjelik, a popri rešpektovaní svojich postojov hľadať spôsoby, ako môžeme komunikovať veci, ktoré máme spoločné. Nemusíme nič strácať zo svojej vierouky a popritom môžeme podniknúť spoločné kroky a mnohé stanoviská aj spoločne sformulovať a podpísať.
Biskupov, kňazov, zasvätených a laikov, ktorí sa zišli na celoslovenskom podujatí, pozvala k hlbšiemu ponoreniu sa do posolstva svätého roka. Pripomenula, že jeho korene siahajú do starozákonných predpisov.
Toto významné celoslovenské podujatie je súčasťou slávenia Svätého roka 2025, ktorý Cirkev na Slovensku prežíva v jednote s celosvetovým jubileom vyhláseným pápežom Františkom. Stretnutie organizuje Generálny sekretariát KBS.
Hovorca KBS Martin Kramara hovorí: „Prežijú kresťanské médiá? Musia!“
tags: #ma #nadej #prezit #evanjelicka #cirkev