Ján Majerník je významná osobnosť, ktorá prispela k rozvoju regiónu doma i za jeho hranicami. Je známy ako kňaz a sprievodca vo Svätej zemi. Za dlhoročnú duchovnú starostlivosť a obetavú službu pútnikom do Svätej zeme prevzal Cenu PSK.
Život a štúdium
Skôr, ako sa vrátime do reálnej skutočnosti, je potrebné si niečo povedať o Jánovi Majerníkovi samotnom. Narodil sa v Dobšinej, kde vyštudoval gymnázium a potom začal študovať v Košiciach na lekárskej fakulte.
Už ako mladíka ho bolela tá skutočnosť, že Gemer, odkiaľ pochádzal, sa rokmi dostával v rámci Slovenska do úzadia, že tento nádherný kraj, bohatý na prírodné krásy, žiaľ, ďalej ekonomicky chradol, upadal. Ľudia napriek tomu ostali dobrosrdeční, ale bolo cítiť na ich osude, že taktiež cítia krivdu spoločenského osudu tohto regiónu Slovenska a čo bolo horšie, bieda priťahovala ešte ďalšiu biedu.
Pretože materiálne hodnoty strácali v tomto regióne na reálnej cene, stal sa tento kút Slovenska magnetom pre ďalší príchod takzvaných neprispôsobivých ľudí, ktorí predávali svoje byty v bohatších regiónoch Slovenska a za pomerne lacný peniaz skupovali domy, ktoré opúšťali domorodí obyvatelia hlavne z dôvodov nemožnosti sa plne uplatniť v zamestnaní, pretože ho jednoducho nebolo. Bola tu jedna z najvyšších nezamestnaností v rámci Slovenska.
Takýto bol obraz nielen jeho samotnej rodnej Dobšinej, ale takmer celého Gemera na začiatku 21. storočia. Ján Majerník sa vzniesol nad svoje nehybné telo, ležiace na zemi v domčeku na okraji Košíc, kde bol ubytovaný v podnájme, a zrazu precitol vo svojej vlastnej telesnej schránke. Prvé, čo si uvedomil, bolo to, že ho čaká neľahká úloha žiť v tomto obmedzenom svete, ktorý musí postupne začať meniť.
Na lekárskej fakulte s jeho poznaním akoby šmahnutím ľavej ruky ukončil štúdium. Musel v sebe stále potláčať svoj rozumový potenciál, ktorý bol obrovský, aby sa nelíšil od ostatných ľudí. Jeho možnosti po psychickej, rozumovej, či samotnej fyzickej stránke boli pre bežného smrteľníka nepredstaviteľné.
Vzhľadom k jeho veľmi dobrým študijným výsledkom, ale aj samotnej jeho osobnosti, nebolo problémom, aby sa zamestnal vo Fakultnej nemocnici L. Pasteura v Košiciach, na Neurochirurgickej klinike. Teda tam, kde si vytýčil svoj cieľ už v mladších rokoch.
Lenže Ján Majerník už mal postavené ďalekosiahlejšie ciele, ktoré mal vlastne naordinované od vyššej vesmírnej inteligencie. Jeho úlohou bolo postupne odovzdávať proces odblokovania mozgu aj ďalším osobám. Lenže ako na to ísť, kde začať? Spomenul si na svoju rodnú Dobšinú a rozhodol sa, že začne vlastne tam.
Majerník na základe svojich schopností vedel okrem medicíny preniknúť aj do všetkých iných oblastí, či už do ekonomiky, finančníctva, alebo iných vedných odborov. Okrem toho mal schopnosti, ktoré pre bežného človeka boli absolútne nepochopiteľné. Vedel, že v spoločnosti, v ktorej sa nachádza, bude potrebovať pre svoje zámery mnoho, premnoho peňazí.
On však vedel ako na to, ale vedel aj to, že všetko nemôže zvládnuť sám. Niekoľko vynálezov v odbore medicíny mu prinieslo značný finančný zisk, ktorý ihneď vedel investovať do akcií, ktoré mu prinášali ďalšie obrovské zisky. Všetko to bolo legálne. Nastal čas, keď sa musel rozhodnúť pre ďalšieho človeka, ktorému otvorí svet poznania a ktorý povedie jeho finančné záležitosti. Koho iného si vybrať, ak nie niekoho zo svojich bývalých priateľov a rodákov. A tak sa rozhodol pre Petra Krausa, rodáka z Dobšinej, ktorý pracoval v istej banke v Košiciach.
Služba sprievodcu vo Svätej zemi
Martin Mojžiš sa stal kňazom ešte počas totality. Vždy však túžil po biblických štúdiách. Keď padol komunistický režim, mal už 39 rokov. V štyridsiatke svojmu biskupovi Rudolfovi Balážovi povedal o túžbe ísť na biblické štúdia.
Potom odišiel na jedenásť rokov študovať do Ríma a o dva roky neskôr sa dostal do Svätej zeme. „Musel som sa nejako živiť, keďže som potreboval financie, otec už nežil, mama sa ešte prebíjala s bratom, západné štipendiá už vysychali a bolo si treba zarobiť. Už vtedy do Svätej zeme chodilo veľa talianskych pútnikov, ktorých som začal sprevádzať v roku 1989.
Ján Majerník rozpráva, ako po Novembri začali v roku 1990 chodiť do Izraela aj prvé zájazdy zo Slovenska. „Slovákov som tam nevidel niekoľko rokov,“ spomína si. Neskôr sa dohodol na spoluprácu so slovenskou cestovnou kanceláriou a od roku 1992 sprevádzal prvé veľké skupiny Slovákov, popritom aj Talianov.
Na rozdiel od Martina Mojžiša, Ján Majerník vníma, že slovenskí pútnici sa zmenili. „Vnímam krízu viery či rodiny. Ľudia sú náročnejší na služby. V deväťdesiatych rokoch boli ubytovaní v pútnických domoch, kde boli podmienky niekedy trošku sparťanské. Dnes sú ľudia poznačení sekularizmom a materializmom.
Spomienky na pútnikov zo začiatku 90. rokov považuje za cenné. „Boli to jednoduchí ľudia, ktorí prišli 40 rokov po období komunizmu, keď nechodili nikam. Duchovný vysvetľuje, že pútnik je ten, kto sa konfrontuje so svojím životom na milostivých miestach a hľadá milosť obrátenia. Prehnané nakupovanie suvenírov a len hľadanie kulinárskych zážitkov a najlepších služieb môže byť na škodu.
Aj keď Majerník emigroval do USA a študoval v Ríme, bol vysvätený pre Košickú arcidiecézu. Sprevádzanie má však aj svoje úskalia, ktoré pútnici často nevidia. „Človek sa veľa pohybuje a nie je pánom svojho času. Sme stále k dispozícii ľuďom. Začíname o šiestej alebo pol siedmej ráno a končíme o ôsmej večer. Zo začiatku spovedával niekedy aj do jednej v noci, vtedy už nevládal a nočné spovedanie musel vypustiť.
„Tú hodinu modlitby, byť s Pánom, to si musí sprievodca - kňaz - vydobyť sám, musím na sebe urobiť násilie, platí, že násilníci sa zmocňujú Božieho kráľovstva. Kňaz bez Božieho slova je v živote stratený.
Ján Majerník považuje za dôležité, aby veriaci človek, pokiaľ na to má možnosti, navštívil Svätú zem. „Ešte sme nezlomili bariéru, aby všetci kňazi boli ochotní prísť do Svätej zeme.
Na otázku, ako sa najlepšie pripraviť na púť do biblickej krajiny, Ján Majerník odpovedá, že dôležité je čítať Božie slovo.
Ján Majerník poukazuje na to, že robiť sprievodcu je misionárska služba. Kňazi totiž slúžia omše, spovedajú - mnohí sa chcú po rokoch vyspovedať -, celé dni počúvajú ľudí a popritom organizujú logistiku.
Sprievodca Martin Mojžiš kľačí v bazilike v Betleheme pri mieste, kde sa narodil Ježiš. Väčšina kňazov, ktorí dnes robia sprievodcov, má svoje farnosti a do Svätej zeme ide dvakrát či trikrát do roka. Majerník hovorí, že je dôležité, aby biskupi boli ochotní týchto kňazov uvoľniť. Nie každý kňaz musí hneď chodiť s veriacimi do Izraela, Ríma, Lúrd či Fatimy.
Začiatky sprevádzania vo Svätej zemi neboli podľa Mojžiša ľahké. „Sprevádzať 110 ľudí je náročné, keď bolo viac turnusov po sebe, trpeli aj hlasivky. Spočiatku mohol pútnikov vo Svätej zemi sprevádzať aj laik. „Prichádzali tam však všelijakí samozvanci, ktorí na to nemali vzdelanie,“ hovorí Martin Mojžiš, ktorý si spomína aj na nemilú príhodu.
Informoval o tom arcibiskupa Graubnera aj slovenských biskupov. Vatikán a Izrael majú dnes dohodu, podľa ktorej môžu pútnikov sprevádzať kňazi alebo diakoni, ktorých odobria biskupi. Kňaz musí mať od biskupa dokument, že nie je suspendovaný a že biskup súhlasí s tým, aby sprevádzal. Na základe toho dostane sprievodcovskú kartu. Ďalšou podmienkou je, že kňaz za to nesmie brať peniaze. Stáva sa však, že sa stále nájdu samozvaní sprievodcovia.
Slovenský kňaz zažil vo Svätej zemi aj nepríjemné udalosti. Keď sa stane nejaký úraz, musí ísť s pútnikom zväčša do nemocnice. „Mladšia generácia už hovorí po anglicky, ale starší by boli bez tlmočenia úplne stratení,“ hovorí kňaz. Keď sú dvaja sprievodcovia, tak sa navzájom v takomto prípade zastúpia.
„Spomínam si na prípad, keď jedna pútnička vracala a mala strašné kŕče, tak sme volali lekára, ale bol ramadán, nedal sa nikto zohnať. Napokon prišiel starší pán doktor, ktorý pútničku vyšetril a ihneď ju poslal do nemocnice v Jeruzaleme.
Skúsený sprievodca zažil aj úraz pútnika na hore Tábor, keď ho zrazilo rogalo. Pán krvácal z hlavy, mal škaredo narazenú chrbticu a zlomenú ruku.
Na Zelený štvrtok sa s pútnikmi vybrali z Betlehema, ktorý leží na Západnom brehu Jordánu, teda v palestínskej oblasti, do Jeruzalema.
„Keď sme prišli pred checkpoint, asi päťdesiat metrov pred izraelskými vojakmi boli zátarasy. Nikde ani živej duše, len náš autobus. Od šoféra autobusu sa dozvedel, že deň predtým sa v reštaurácii odpálilo palestínske dievča a zabilo 20 Židov a 120 ťažko zranilo. Izrael preto uzavrel Západný breh Jordánu.
„Vyšiel som von s pasom a kričal, že sme cudzinci, že toto je môj autobus, aby nás pustili. Spravil som asi dva kroky a vojak skríkol, aby som sa okamžite vrátil, a hneď zaujal palebnú pozíciu. Keby som nerozumel, neviem, čo by sa stalo. Napokon sa museli vrátiť a sprievodca obtelefonoval všetky izraelské ministerstvá, aby ich pustili, no nepodarilo sa mu to. Napokon im z uzatvorenej oblasti pomohol jeden známy s diplomatickým pasom.
„Sväté písmo sa vyčerpať nedá. Cítiť, že to je Božie slovo, ktoré je nevyčerpateľné. To je podstata, prečo ma to baví. Druhá vec, čo ma motivuje, že ma ľudia radi počúvajú, to je satisfakcia, že to nerobím zbytočne.
Martin Mojžiš za dvadsať rokov nezažil situáciu, keď by ochorel alebo bolo mu tak zle, že by pútnikov nemohol dosprevádzať.
Ján Majerník priznáva, že za viac ako 30 rokov prekonal už nie jednu krízu a dokonca aj vyhorenie. „Každý kňaz má nejaké povolanie a musí sa motivovať aj záujmom ľudských duší a byť pripravený ísť tam, kam ho Pán posiela. Aj teraz cez pandémiu som mal čas sa zamýšľať, či som tam, kde má Pán chce, a či som otvorený aj pre inú alternatívu.
„V prvých rokoch mi niektoré rehoľné spoločenstvá dali jasne najavo, že sestry nemajú čo chodiť do Svätej zeme, že to ide proti ideálom chudoby.
Na miestnych ľudí, najmä na kresťanov, vplýva pandémia horšie ako akákoľvek doterajšia vojna, hovorí Majerník. „Málo o tom hovoríme. Situácia miestnych kresťanov je tvrdá. Sú to hotelieri, vodiči autobusov, výrobcovia a predajcovia suvenírov. Ľudia priamo alebo menej priamo spojení s cestovným ruchom. Na druhej strane je to politická konštelácia, ktorá podľa Majerníka kresťanom nezabezpečuje najlepšie podmienky, aby vo Svätej zemi ostali. Ako vraví, väčšina Židov nemá záujem, aby arabská menšina ostávala na území dnešného Izraela, a kresťanov nevidí ako spojencov.
Obaja sprievodcovia, Ján Majerník a Martin Mojžiš, sa zhodli na tom, že ich najobľúbenejšie miesto vo Svätej zemi je Hora blahoslavenstiev. Je to miesto, kam sa Ježiš chodil modliť. Keď sa v Biblii píše, že sa šiel na vrch modliť do samoty, chodil práve tam.
Sprievodcovia tiež veria, že púte do Svätej zeme sa opäť čím skôr obnovia.