Maju Židia Krst: Informácie a Teologické Pohľady

O krste sa veľa hovorí, veľa píše a ešte viac argumentuje. Napriek tomu sa zdá, že partneri v debate často nahrádzajú erudovanosť zanietenosťou. No aj pre mnohých sčítaných a inteligentných kresťanov ostáva krst záhadou, ktorú riešia skratovite a „skratkovite“ - tak, že ho vyprázdnia a devalvujú. Je to škoda, lebo úprimní a oddaní veriaci sa vzdávajú nesmierne cenného Božieho zasľúbenia, o ktoré sa možno oprieť v čase najväčších pochybností.

Teológia Náhrady a Jej Vplyv

Teológia náhrady (TN) je učenie, ktoré v zásade tvrdí, že cirkev nahradila Izrael alebo je jeho pokračovaním. Táto myšlienka je vrcholom všetkých protiizraelských filozofií. V 4. storočí, keď cirkev už bola z väčšej časti zložená z pohanov, keď sa rozmáhalo učenie amilénizmu (vysvetlenie nižšie v článku) a bujnel alegorický výklad Biblie, cirkev vymyslela herézu, že Izrael je naplnený v cirkvi.

Formy Teológie Náhrady

1. Podľa tejto teórie sa Boh nahneval na Izrael a potrestal ho, pretože židia (všetci zástupne) nepo­slúchli Boha a odmietli Krista a evanjelium.
2. Podľa tejto neskoršej a menej agresívnej teórie Boh zamýšľal ukončiť etnickú skupinu (Izrael) a vytvoriť univerzálnu skupinu, ktorá nie je postavená na etniku (t. j. cirkev). Izrael tu teda nie je nahradený kvôli neposlušnosti, ale kvôli tomu, že už nie je potrebný.
3. Táto forma sa týka skôr výkladu Starej zmluvy a toho, ako sa kresťania pozerajú na židovský Starý kánon.

Predsudky a Omyly Vychádzajúce z Teológie Náhrady

1. Je pravdou, že Izrael nerozpoznal deň svojho na­vštívenia, hoci na základe Daniela mal vedieť presný deň vyťatia (ukrižovania) Mesiáša. Ježiš vyhlásil, že na nich príde slepota (Lk 19,41-44).
2. Ďalšia falošná predstava je to, že Starý zákon už nie je relevantný. S omylom, že Starý zákon bol nahradený Novým zákonom, prišiel už gnostik Marción. Marción dokonca učil, že zákon a milosť boli tak odlišné, až to dokazovalo existenciu dvoch odlišných bohov, t. j. že Boh Starej zmluvy bol odlišný od Boha Novej zmluvy. Dodnes však v interpretácii Biblie existuje tzv. prio­rita Nového zákona oproti Starému. Zástancovia tejto myšlienky tvrdia, že „Nový zákon je tým oprávneným a autoritatívnym vykladačom Starého zákona“. Na základe tejto prioritizácie obnovenie Izraela sa chápe obrazne.

Ďalšie Teologické Teórie

• Toto je relatívne nová teológia (17. storočie), prinesená najmä z oblasti Holandska a strednej Európy a mala okrem iného podporiť krst nemluvniat. Dnes učí tézu o náhrade Starej zmluvy Novou a verí jej istá časť protestantov od doby reformácie a je rozšírená medzi reformátormi a kalvínmi. Títo rozlišujú zmluvu skutkov a zmluvu milosti a tvrdia, že Stará zmluva je zastaraná a prekonaná Novou zmluvou (t. j. nevyváženie a zdôraznenie verša Žd 8,13).
• Existuje aj teória duálnej zmluvy, ktorá učí, že Starý zákon zostal platný pre Židov a Nový zákon je platný iba pre pohanov.

Ako to je teda? Ježiš neprišiel zrušiť Zákon, ktorý je stále dobrý, ale ho naplniť. To znamená, že Boh stojí za tým, čo povedal. Boh Nového zákona nie je iný Boh ako Boh Starého zákona. Teológia NZ je postavená na alegorickom výklade Písma.

Zmluvy v Teológii

Pre pochopenie teológie náhrady sa potrebujeme pozrieť na zmluvy. Existuje osem dôležitých zmlúv, ktoré Boh dal človeku (Edenská zmluva, zmluva s Adamom, Noachom, Abrahámom, Mojžišom, Dávidom, Kristova zmluva a večná zmluva).

1. Zmluva o zemi (Gn 15 a 17; Dt 28-30): Boh dáva krajinu Kanánu od Nílu až po Eufrat Abrahámovi a jeho potomkom, napriek tomu, že dnes sa vedie spor o malé územie Západného brehu Jordánu.
2. Zmluva s Dávidom: Boh hovoril Dávidovi o ďalekej budúcnosti, že Dávid bude predchodcom kráľa, ktorý bude vládnuť z jeho trónu a Jeho kráľovstvu nebude konca.
3. Nová zmluva: Predpovedaná v Jeremiášovi 31,31-34 a prehlásená za platnú Ježišom Kristom počas Pánovej večere.

Svet vždy zápasil aj zápasí voči zmluve s Abrahámom. Voči zmluve o zemi dnes bojuje najmä islam. Žiaľ, mnoho kresťanských denominácií stojí proti zmluve s Dávidom, pretože popierajú druhý fyzický návrat Krista a Jeho vládu z trónu kráľa Dávida.

Interpretácie Biblických Proroctiev

Existujú rôzne teologické prístupy k výkladu biblických proroctiev.

• Préteristi vykladajú Daniela či Zjavenie Jána ako minulosť. Daniel podľa tohto učenia hovorí o udalostiach, ktoré boli výlučne v 2. storočí pred Kristom. Zjavenie sa zasa naplnilo v 1. storočí po Kristovi. Izrael podľa nich pokračuje a je naplnený v cirkvi. Préteristi veria, že udalosti ohľadom Antikrista, či Ohavnosti pustošenia (čiže tzv. olivetský diskurz) sa naplnili v roku 70.
• Amilénisti priniesli doktrínu, že Zjavenie je jednoducho opis udalostí, ktoré sa dejú postupne v období správy cirkvi, čiže od jej vzniku dodnes. Mnohé sa už udiali, no niekoľko sa ich ešte musí udiať. Amilénizmus vymyslel Augustín začiatkom 5. storočia.

Všetky tri uvedené teórie majú jedno spoločné: nie sú postavené na doslovnom výklade Písma, ale na zduchovňovaní Božieho slova. Bol to Klement z Alexandrie, ktorý naučil Origenesa alegorickú interpretáciu Božieho slova.

Izrael a Cirkev: Dve Odlišné Entity

Prvú vec, ktorú si treba uvedomiť, je to, že Izrael nie je cirkev a cirkev nie je Izrael. Cirkev aj Izrael sú odlišné a nesmieme si ich pliesť. Každá skupina má iné zasľúbenia a iné osudy. Každý božský cieľ, každá zmluva, každé zasľúbenie či provízia Izraela je zemská. Každé zasľúbenie pre cirkev je nebeskou realitou. Existuje pätoro zmlúv s Izraelom, ktoré sú stále platné v každom ohľade. Zdá sa, že Boh koná s Izraelom a cirkvou jednotlivo a výlučne osobitne.

Vyššie uvedeným teóriám amilénizmu a postmilénizmu čelí premilénizmus, ktorý v podstate rieši problém alegorického učenia. Premilénisti vykladajú biblické udalosti doslovne. Podľa nich bude druhý príchod Krista fyzický a nastolí tisícročné kráľovstvo, posledné obdobie správy (dispenzáciu), t. j. Ježiš sa vráti pred miléniom. Zástancovia obnovili pôvodné výklady apoštolov a prvej cirkvi. Ak sa proroctvá Starého zákona ohľadom Ježiša Krista naplnili doslovne, potom je logické, že aj proroctvá ohľadom Izraela a Židov sa naplnia doslovne.

Dispenzacionalizmus

Teologický systém dispenzacionalizmu má svoje korene u J. N. Darbyho a Bratskom hnutí a je to systém, ktorý je silne proti teológii náhrady. Hovorí o obdobiach správy, tzv. dispenzáciách (gr. oikonomia: správa, povolenie). Cirkev: obdobie milosti. Dispenzačná teológia, ktorej verili mužovia Boží ako John Edwards, Scofield, Moody či John Walvoord, priniesla vysvetlenie na viaceré nedorozumenia ohľadom Izraela a cirkvi. Toto učenie vidí určitý vzorec v ľudskej histórii: Boh vždy umiestnil človeka do priaznivej situácie a ponechal ho až do jeho vlastného a neodvrátiteľného zlyhania, po čom zasiahol milosrdný Boh, ktorý opäť vkladá človeka do pozície požehnania.

Krst: Starozmluvný a Novozmluvný Kontext

Starozmluvné komunity Izraelcov nepoznali krst v novozmluvnom význame. Používali však vodu k rituálnemu očisťovaniu - či už pri špeciálnych príležitostiach, alebo keď došlo k rituálnemu znečisteniu - (pozri napr.: Ex 29:4; 40:12; Lev 17:15; atď.), alebo pri prijímaní konvertitov k židovstvu. Toto platilo pre mužov ako aj pre ženy. Rituálne obmývanie vodou pritom nebolo jednorazové (ako náš krst), ale sa opakovalo. Pri konvertitoch mužského pokolenia pritom zohrávala oveľa dôležitejšiu úlohu obriezka, ktorá sa stala vonkajším znakom zmluvy medzi Hospodinom, Otcom Izraela, a medzi ľuďmi.

Jánov Krst

Jánov krst je v Biblii špecifický. Je odlišný od starozmluvného rituálneho očisťovania sa a líši sa aj od krstu, ktorý ustanovil Ježiš Kristus (pozri: Mt 28:19-20; porovnaj: Mk 16:16). Jánov krst sa bežne spája s označeniami: „krst na odpustenie hriechov“, alebo „krst pokánia“ (pozri: Mt 3:1-6; Mk 1:4; Lk 3:3; porovnaj: J 1:33). Išlo v ňom o verejné vyznanie hriechov ako predprípravu na príchod Božieho kráľovstva. Mal byť vonkajším znamením vnútorného pokánia a zároveň znamením Božieho odpustenia. V Jánovom krste sa jednalo o významovo aj časovo výnimočnú vec!

Ján rozumel tomu, že jeho poslanie je „pripravovať cestu“ Tomu, kto má prísť po Ňom (Mk 1:1-2.7-8; J 1:15). Svoje krstenie preto považoval za predbežnú prípravu na príchod niečoho väčšieho, dôležitejšieho (porov. Sk 19:4-6). Vzhľadom na intenzívne očakávanie príchodu kráľovstva Božieho možno povedať, že Jánov krst mal príchuť očakávania posledných vecí - aspoň tak sa sa na to pozeral autor Lukášovho evanjelia: „...Vreteničie plemä, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu?!“ (Lk 3:7b).

Krst Ježiša Krista

V tejto súvislosti treba spomenúť ešte jednu výnimočnú udalosť a tou je pokrstenie Ježiša Jánom Krstiteľom (Mk 1:9; Lk 3:21; Mt 3:13-15). Ježiš sám pre seba nepotreboval podstúpiť krst pokánia na odpustenie hriechov (všimni si Jánove zdráhanie sa v Mt 3:14), lebo žiaden hriech nemal. Jánov krst prijal na znak solidárnosti s hriešnikmi, pre ktorých sa narodil a pre ktorých mal položiť svoj život. Práve vo svojom krste bol Ježiš Bohom verejne označený za svojho Syna (Mt 3:16-17), prijal svoj údel a započal svoje verejné účinkovanie. Ježiš túto udalosť komentuje slovami: „Lebo tak sa nám sluší naplniť všetku spravodlivosť“ (Mt 3:15b).

Význam Krstu v Novej Zmluve

Ježišom ustanovený krst sa už od najstaršej cirkvi apoštolov stáva dôležitým vstupným rituálom a rané kresťanské komunity mu prikladajú veľkú vážnosť (Sk 2:37-38; 1K 12:13). Je to tak nielen kvôli tomu, lebo to prikázal Pán a treba Ho poslúchať, ale najmä kvôli tomu, čo sa ľuďom v krste dostáva. V pavlovských ako aj v pastorálnych listoch NZ je evidentné, že kresťania krst považujú za udalosť intímneho spojenia hriešnika s Ježišom - Ukrižovaným a Vzkrieseným. Človek býva vo vode krstu ponorený do Kristovej smrti, aby potom mohol so Vzkrieseným chodiť v novote života (Tit 3:5; R 6:2nn; Kol 2:11-15).

Ako už bolo povedané, krst je sviatosťou zasvätenia, či „včlenenia“ do Kristovho Tela, Cirkvi. V krste nás Boh ako prvý berie do svojich rúk a robí nás Jeho vlastnými. Krst nás vedie ku dvom základným faktom kresťanskej viery:

1. Po prvé, potrebujeme Božiu milosrdnú lásku, aby sme mohli byť spasení, pričom krst je často prvou udalosťou v našich životoch, kde sa s touto Božou láskou stretávame.
2. Po druhé, Božia láska k nám prichádza ešte predtým, ako ju dokážeme pochopiť, alebo si ju zaslúžiť. Je nezaslúžená, nevyprovokovaná, koná ako prvá napriek našej nemohúcosti a dokonca aj napriek nášmu nezáujmu.

Skrze krst sme spojení s naším Spasiteľom, čím sa v Božích očiach stávame úplne spravodliví a čistí (1K 6:11). Vina za hriech je obmytá a my sme pred Bohom nevinní (Žid 10:22).

Krst Detí

Skutočnosť, že krst detí (myslí sa novorodencov), nie je nikde v Novej Zmluve spomínaný, sa nemôže automaticky vykladať tak, že Nová Zmluva je proti krstu detí. Treba tu povedať dve veci: Po prvé, spisy Novej Zmluvy zachycujú situáciu cirkvi v jej najmladšej dobe. Táto doba je charakterizovaná zvestovaním evanjelia dospelým ľuďom a získavaním dospelých ľudí pre cirkev (napr. Sk 8). Texty Písma, ktoré hovoria o krste dospelých, sú svojou povahou (literárnou) dobovými svedectvami prebiehajúcich udalostí, nie teologickou výpoveďou proti krstu detí.

Po druhé, krst detí nie je zakázaný, či spochybňovaný ani v Novej Zmluve ani v spisoch raných otcov cirkvi (tzv. Apoštolskí otcovia a prednicejskí cirkevní otcovia). Naopak, existuje niekoľko zmienok, ktoré takýto krst nevylučujú, ba priam predpokladajú. Jedná sa o situácie, kedy boli pokrstené celé domácnosti. Pavol spomína krst celej „domácnosti Štefanovej“ (1K 1:16) a v Skutkoch apoštolských máme domácnosť Lýdie (Sk 16:14-15) a domácnosť strážnika vo Filipis (kde bol Pavol vo väzení - pozri Sk 16:33).

Krst detí si vieme v situácii ranej cirkvi ľahko predstaviť z dvoch dôvodov. Po prvé, v ranom kresťanstve apoštolov boli aj deti veriacich rodičov pokladané v istom zmysle slova za „sväté“ (oddelené pre Boha), a to preto, lebo sa „posväcujú vo viere svojich rodičov“ (1K 7:14; porov.: Mk 10:13-16). Ako také sú aj ony účastníkmi Božej zmluvy a prijímatelia Božích zasľúbení. Po druhé, kresťania zo židovstva, vrátane samotných biblických pisateľov, prirovnávali krst so židovskou obriezkou (Kol 2:11nn).

Význam Krstu Podľa Martina Luthera

Luther vo svojej teológii krstu vychádzal najmä z Pavlovho Listu rímskym a Listu galatským. Výborne vystihuje radikalitu Pavlovho svedectva. Práve v krste dostáva zákon to, čo vyžaduje. V šiestej kapitole Listu rímskym (R 6:2nn) stanovuje Pavol v rámci svojej krstnej teológie dva základné princípy:

1. Po prvé, hriech musí dostať to, čo mu patrí - a to, čo mu patrí, je smrť. Život nepochádza z naprávania chýb minulosti, ani skrze ľudské konanie dobrých skutkov, či už hriešnikom alebo hriešnikovým náhradníkom (Kristom).
2. Po druhé, porušeným, hriešnym ľuďom sa život vracia rovnakým spôsobom, ako prišiel v záhrade Eden - ako nezaslúžený Boží dar (list Rímskym 6:23).

Hriešnik ho neobjavuje sám v sebe, v duchovnom rozpoložení svojho srdca. Zmierenie prichádza, lebo Kristus preberá na seba rozsudok smrti podľa zákona a táto smrť je udeľovaná hriešnikom, ktorí sú pričlenení do Kristovho Tela cez smrť v krste. Hriešnici dostávajú v ospravedlnení to, čo im podľa zákona patrí. Zomierajú, keď ich Slovo Pánovo usmrcuje a následne oživuje a vyhlasuje za spravodlivých.

Krst Ako Sviatosť

Z povedaného jasne vyplýva, že krst nie je len obyčajný ľudský úkon, ale Boží čin milosti. Takéto viditeľné Božie milostivé konanie, nazývame v cirkvi sviatosťami. Ustanovil ich Pán cirkvi, lebo sa práve prostredníctvom nich chce svojej cirkvi darovať. Sviatosť je Božie dielo, skrze ktoré Boh prichádza a koná niečo s každým jedným z nás osobne. Je to viditeľné Slovo, Vzkriesený Kristus medzi nami, ktorý prichádza ku mne a k tebe cez niečo, čo je viditeľné.

Biblický Krst

Keď Ježiš Kristus ako zakladateľ kresťanskej cirkvi stanovil obrad krstu a jeho vonkajšiu formu, potom krst musí byť mimoriadne významný. No viac ako na vonkajšej forme samozrejme záleží na jeho symbolike, na jeho vnútornom obsahu.

1. Keď starozákonní pisatelia hovorili o záplave vôd, často týmto obrazom opisovali nesmierne ťažkosti a utrpenia (Žalm 42,8; 69,2.3…). V tomto zmysle bol aj Ježišov krst obrazom jeho neskoršieho nesmierneho utrpenia. Ponorenie do vody bolo symbolom jeho smrti a vynorenie naopak znázornením jeho zmŕtvychvstania. Keby cirkev praktizovala iný spôsob krstu než ponorením, potom by sa tento význam krstu stratil.
2. Ježiš Kristus prišiel na svet preto, aby ľuďom mohli byť odpustené hriechy (Sk 2,38; 13,28). Kristovi však išlo o oveľa viac - aby hriechom zotročeného človeka VYSLOBODIL Z NADVLÁDY HRIECHU (pozri Mat 1,21). Akonáhle človek uverí Kristovi, spozná Božiu pravdu a prijme krst, sú mu odpustené všetky minulé hriechy, a to znázorňuje ponorenie pri krste (Sk 2,37.38; 17,30). Boh všetky hriechy zabúda a zmazáva ich (Iz 1,16-18; Mich 7,18.19). Krst má však po ponorení ešte ďalšiu fázu. Po „pochovaní starého života do vodného hrobu“ prichádza vynorenie - „vzkriesenie človeka k novému životu“. Boh si želá, aby po krste ľudia v jeho moci žili novým životom podľa Kristovho príkladu.
3. V starozákonnej dobe Boh uzavrel s Abrahámom a neskôr s celým národom zmluvu, že On bude ich Bohom a záchrancom, ak aj oni zo svojej strany dodržia zmluvné podmienky (5 Moj 5,1.2). Mali sa riadiť ďalej opísaným Desatorom. Izrael však ako národ Boha nepočúval a zmluvu s Bohom trvalo porušoval (Jer 22,9). Boh sa rozhodol, že po Kristovej smrti ponúkne svoju zmluvu všetkým ľuďom, ktorí „uveria“, „pokrstia sa“ a „budú zachovávať jeho prikázania“ (Mat 26,28). Vonkajším znakom starozákonnej zmluvy bola obriezka (1 Moj 17,14). V novozákonnej dobe je to viera v Ježiša Krista, ktorá prirodzene ústi v krste (Kol 2,11.12).
4. Ján zaznamenal Kristov výrok o tom, ako môže byť človek pripojený k jeho duchovnému kráľovstvu: „Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho.“ (Ján 3,5) Akt adopcie duchovného dieťaťa do Božej rodiny, do cirkvi, prebieha prostredníctvom krstu. Celá táto pasáž hovorí o úlohe Ducha Svätého v živote cirkvi aj jednotlivcov. Pri krste človek dostáva dar Ducha Svätého. Boží návod je jednoduchý. Cesta človeka do Božieho kráľovstva vedie cez vieru, poznanie Písma, odovzdanie života Ježišovi Kristovi, krst ako vstup do Božej cirkvi, vedenie a výchovu Duchom Svätým a službou pre iných v jeho moci.
5. Pán Ježiš neprišiel z neba na zem tajne, inkognito, aj keď sa za ľudí mohol pred vesmírom právom hanbiť. Prišiel zjavne a svoju náklonnosť k nám vyhlásil úplne verejne (Ján 1,14). „Každého teda, kto sa ku mne prizná pred ľuďmi, k tomu sa i ja priznám pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach.

Prípad Izraela ZOLL

13. februára 1945 hlavné svetové médiá priniesli správu, že veľký rabín mesta Ríma profesor Izrael ZOLL prijal krst v rímskokatolíckej cirkvi. Zoll sa narodil v roku 1881 v Poľsku v mieste zvanom Brody. Od najmladších rokov tak ako iné židovské deti v Poľsku sa priatelil s katolíckymi deťmi. Neskôr o tom napísal: My, hebrejské deti, sme sa mali rady s katolíckymi deťmi a oni mali radi nás. Nevedeli sme nič o rasových rozdieloch. Vedeli sme len, že naše náboženstvá sa rôznia, a preto sme chodili na náboženstvo každý do iného kostola.

Keď neskôr prijal krst, Zoll napísal: Obrátenie spočíva v odpovedi na Božie pozvanie. Človek sa neobracia vo chvíli, ktorú si sám vybral, ale v hodinu, kedy dostane Božie pozvanie. V čase svojej vedeckej práce ZOLL ako výborný znalec semitských jazykov dospel k vážnemu zisteniu. Tvrdil, že grécky preklad evanjelií poukazuje na existenciu skorších hebrejských zdrojov, z ktorých grécke texty pochádzajú. O mnoho rokov neskôr to potvrdili katolícki biblisti Jean Carmignac a Claude Trasmontant. V roku 1938 publikoval ZOLL knihu Il Nazareno (Nazaretský), v ktorej jednoznačne dokazuje, že Ježiš je Bohom predpovedaný Mesiáš.

Po svojom krste ZOLL povedal, že sa nepokladá za Žida obráteného, ale naplneného, pretože katolícka cirkev je naplnením sľubu, akým je judaizmus. Ako očitý svedok holokaustu zdôraznil, že o jeho uskutočnenie sa pričinila fašistická ideológia, pretože zavrhla kresťanstvo.

Zoznam potrebných dokumentov ku krstu

• Rodný list dieťaťa
• Občianske preukazy rodičov a krstných rodičov
• Doklady o krste, konfirmácii, prípadne o cirkevnom sobáši (u tých, ktorí nie sú členmi cirkevného zboru, v ktorom sa krst koná)

Všeobecné informácie ku krstu

1. O krst dieťaťa musia požiadať rodičia, alebo aspoň jeden rodič osobne.
2. Pri výkone krstu musia byť osobne prítomní rodičia a krstní rodičia dieťaťa. S ich neprítomnosťou možno súhlasiť len z veľmi vážnych dôvodov.
3. Dieťa mladšie ako 14 rokov má byť pokrstené na žiadosť rodičov alebo zákonných zástupcov, ktorí sú členmi cirkvi a z ktorých aspoň jeden vyznal svoju reformovanú kresťanskú vieru.

tags: #maju #zidia #krst