Staroveká Mezopotámia, oblasť medzi riekami Eufrat a Tigris, je považovaná za kolísku ľudskej civilizácie. Táto oblasť, ktorá zahŕňa dnešný Irak, Sýriu a časti Turecka a Iránu, bola domovom mnohých kultúr a národov, vrátane Sumerov, Akkadov, Babylončanov a Asýrčanov. Každá z týchto kultúr mala svoj vlastný panteón bohov, ale existovali aj spoločné prvky a prepojenia medzi nimi.
Mapa starovekej Mezopotámie
Mezopotámia: Kolíska Civilizácie
Názov Mezopotámia sa tradične používa najmä pre obdobie asi 10000 pred Kr. až 651 po Kr. Mezopotámia tvorí jadro tzv. Predného východu, ktorý zahŕňa Malú Áziu, Arabský polostrov a dnešné štáty Sýria, Libanon, Izrael, Jordánsko, Palestína, Irak a Irán. Proces znovuobjavovania Mezopotámie bádateľmi (najmä) od 19. storočia po Kr.
Mezopotámia sa po roku 3500 pred Kr. politicky delila na Akkad a Sumer, neskôr na Asýriu a Babyloniu.
Babylonia (nesprávne resp. čisto geografické označenie pre južnú časť Mezopotámie, presnejšie pre (záplavové) územie riek Eufrat a Tigris od dnešného Bagdadu na juh po Perzský záliv. Aj keď toto moderné označenie pochádza od slova Babylon (biblický Bábel), používa sa čisto geograficky, čiže aj pre obdobia, kedy neexistoval Babylon či žiadna babylonská ríša. Štát v rokoch cca 1894 až 539 pred Kr. vláda rôznych dynastií, úpadok (1155/1025 - 626 pred Kr.), z toho 729 - 626 pred Kr.
Vývoj Kultúr v Mezopotámii
Prvé ľudské sídliská v Babylonii sa na rozdiel od severnej Mezopotámie objavili pravdepodobne až v druhej polovici 6. tis. pred Kr., určite však až okolo roku 5000 pred Kr., a to pravdepodobne najskôr v Eridu (Eridu bolo podľa sumerskej tradície najstarším mestom na svete).
Okolo roku 5000 - 4500 pred Kr. existovala v Babylonii kultúra Eridu-Hádždží Muhammad, ktorá sa často považuje za prvú fázu Obejdskej kultúry. Náleziská sú Eridu, Hádždží Muhammad, Ur, Tell Ubajd (Obejd), Nippur a Rás el-Amjá. Hojne sa už používali kanály. Sídliská sú ešte stále dedinami. V období chalkolitu (medenej doby) sa už častejšie objavujú aj ozdoby a prístroje z medi a zriedkavo aj z vzácnych kovov.
V rokoch 5000 - 3500 pred Kr. existovala Obejdská kultúra(=Ubajdská kultúra), zahŕňajúca kultúru Eridu-Hádždží Muhammad a vlastnú (príp. vrcholnú) Obejdskú kultúru. Nachádzala sa spočiatku len v Babylonii, ale jej konečný rozsah bol približne na území Halafskej kultúry plus Babylonia, t. j. od Sýrie až po Perzský záliv (sčasti okrem Mezopotámie v užšom zmysle). Najvýznamnejšie náleziská sú Eridu a Tell Avajlí, ďalšími sú Ur, Uruk, Hádždží Muhammad, Girsu, Nippur, Čóga Mami, Tell Madhúr, Tell Arpačíja, Tepe Guara, Tell Brak, Šagar Bazar a samozrejme Tell Ubajd (Obejd). Vznikali už veľké verejné stavby (chrámy) a formovali sa prvé mestá. Kultúra na konci zaznamenala istý úpadok.
Podľa posledného stavu poznania Sumeri (Sumerovia), prvé mezopotámske etnikum známe podľa mena, prišlo do južnej Babylonie z východu najneskôr v čase po vzniku alebo v čase pred vrcholom Uruckej kultúry, čiže boli nositeľmi (vrcholu) tejto kultúry. Je možné, že prišli už počas Obejdskej kultúry, a že boli jej nositeľmi. Sumeri pravdepodobne neboli pôvodnými obyvateľmi tohto územia, existujú ale aj opačné názory. Podľa jazykovedcov prišli Sumeri z Indie. Po sumersky sa v Mezopotámii aktívne hovorilo až približne do roku 2000 pred Kr. Podľa obrázkov sa delili na skupinu s dlhými lebkami a skupinu s krátkymi lebkami (armenoidný typ). Okrem Sumerov do oblasti prišli aj Semiti (neskorší Akkadi).
V rokoch 3500 - 3200 pred Kr. prakticky v celej Mezopotámii existovala Urucká kultúra (=kultúra Uruk-Gaura), ktorá nadviazala na výsledky Obejdskej kultúry. Významné náleziská sú Uruk, Eridu, Ur, Nippur, Tepe Gaura, Habúba Kabíra a Džebel Arúda. Počiatočná fáza je slabo dokumentovaná. Sídla na severe sa často vyčleňujú ako paralelná Gaurská kultúra (podľa Tepe Gaura). V posledných rokoch siahala Urucká kultúra až do Sýrie. Vplyv mala aj v juhozápadnom Iráne (územie neskôr nazývané Elam).
Po roku 3300 pred Kr. Urucká kultúra dosiahla svoj vrchol najmä v južnej Babylonii (vznik prvej tzv. vyspelej kultúry). V Uruku sa vtedy objavili monumentálne trojloďové 80-metrové svätyne (na terase z tehál) s pestrými mozaikami. Namiesto dovtedajších pečiatkových pečatidiel sa zjavili valcovité pečatidlá (pečatné valčeky; vznikli súčasne aj v susednom Elame), ktoré zostali typickými pre Mezopotámiu až do jej zániku. Odtláčali sa do hliny. Krajina pozostávala z niekoľkých mestských centier obklopených závislými sídlami. Všetka pôda bola vlastníctvom chrámu (svätyne), ktorý bol náboženským i svetským centrom mesta a bol asi zasvätený miestnemu božstvu. Chrámoví ekonomickí úradníci neskorouruckého obdobia sú aj autormi najstaršieho písma na Zemi, ktoré potom od Sumerov pravdepodobne prevzali Indovia a Egypťania. Najstaršie hlinené tabuľky s písomnými záznamami pochádzajú z Uruku (vrstva Uruk IV).
V rokoch 3200 až 3000 pred Kr. existovala v Babylonii a v Mezopotámii v užšom zmysle Džemdetnasrská kultúra, ktorá sa často považuje za neskorú fázu Uruckej kultúry (súhrnne potom Urucko-džemdetnasrská kultúra). Významné náleziská sú Uruk, Džemdet Nasr (pri Kiši), Tutub a Ešnunna. Vznikla pravdepodobne v dôsledku nových migrácií, ktoré spôsobili zničenie veľkých chrámov v Uruku. Centrom zostáva južná Babylonia (Sumeri). Na severe došlo pravdepodobne k vzniku nejakej ríše. Keramika je opäť viacfarebná, výzdoba stien svätýň je iná ako predtým. Prevzali sa podstatné prvky Uruckej kultúry. Chrámy boli rozsiahle, prvýkrát na vyvýšenej terase. Rozvíjal sa typ so stredovou halou a bočnými menšími priestormi (Biely chrám v Uruku). Hlinené tabuľky sa objavili v Džemdet Nasri a Tell Ukvajri. Počet znakov je už vyšší, čo sa niekedy zdôvodňuje vyšším počtom ovládajúcim písmo. Úspešne sa rozvíjalo remeslo.
V rokoch 3000 až 2340 pred Kr. nasledovalo v Babylonii a blízkom okolí tzv. Ranodynastické obdobie. Najvýznamnejšie náleziská sú Kiš, Ešnunna, Tutub, Ur, Uruk, Šuruppak, Tell Adžrab, Lagaš, Girsu, Umma, Abú Salábích a Nippur. Obdobie sa asi začalo vpádmi z Iránu, ktoré spôsobili viacero zmien. V tomto období sa v Mezopotámii formujú mestské štáty. Na ich čele stáli dedičné vladárske dynastie. Centrum tvorili mestské štáty v Babylonii, ale obdobie sa týka aj mestských štátov v susedných oblastiach, napr. v Sýrii (Ebla, Mari) a juhozápadnom Iráne (Súsy). V samotnej Mezopotámii existovalo asi 30 rôzne spolupracujúcich aj bojujúcich mestských štátov. K etnickému zloženiu pozri Džemretnasrská kultúra.
V sociálnej oblasti sa niekedy v tomto období oddelila svetská moc (dedičný vládca/kráľ „lugal“ v paláci) od predtým jedinej náboženskej moci (najvyšší správca/veľkňaz „en(si)“ v chráme/svätyni). Monumentálne svätyne sa zmenšili a zato sa zjavili prvé veľké (svetské) paláce (v Kiši okolo 2700 pred Kr.). Každé mesto malo svojho vlastného najvyšieho boha.
Akkadi sa menia z kočovných pastierov na roľníkov a mešťanov a sčasti preberajú slová, kultúru a remeslo Sumerov. Sumerské písmo sa už používa aj pre jazyk Semitov v severnej Babylonii, ktorých už môžeme nazvať Akkadi.
V rokoch 2340 až 2159 pred Kr. nasledovalo Akkadské obdobie (Akkadská ríša). Najvýznamnejšie náleziská sú Adab, Ešnunna, Tutub, Sippar, Gasur (Nuzi), Tell Brak. Obdobie sa začína roku 2340 pred Kr., kedy Sargon I. (Šarru-kín I.), kráľ Kiša, porazil ummského (sumerského) kráľa Lugalzageziho, čím ovládol prakticky celú Babyloniu.
Náboženstvo a Semitskí Bohovia
Náboženstvo hralo v živote starovekých Mezopotámcov ústrednú úlohu. Ich panteón bol rozsiahly a komplexný, s bohmi a bohyňami, ktorí mali vplyv na všetky aspekty života, od poľnohospodárstva a počasia až po lásku a vojnu. Semitskí bohovia boli jednou z najvýznamnejších skupín božstiev v Mezopotámii.
Medzi najvýznamnejších semitských bohov patrili:
- Ištar (Inanna): Bohyňa lásky, plodnosti, vojny a sexu. Bola jednou z najuctievanejších bohýň v Mezopotámii.
- Aššur: Hlavný boh Asýrskej ríše, boh vojny a ochranca kráľovstva.
- Adad (Iškur): Boh búrky, dažďa a plodnosti.
- Šamaš (Utu): Boh slnka a spravodlivosti.
- Sin (Nanna): Boh mesiaca.
Každé mesto malo svojho vlastného najvyšieho boha. Okrem toho sa (asi už aj pred ranodynastickým obdobím) rozlišovali dva druhy tzv. „domácností“: súkromné domácnosti a inštitucionálne domácnosti. Súkromné domácnosti boli viacgeneračné príbuzenské rodiny bývajúce a pracujúce v/pri jednom dome. Mali 20 až 30 členov a združovali sa do rodov, ktoré kolektívne vlastnili (a prípadne predávali) pôdu. Inštitucionálne domácnosti boli „chrámové domácnosti“ zložené z najvyššieho správcu a jemu podriadených zamestancov, rodiny, vojakov, kultových osôb a pod. a „palácové domácnosti“, zložené z vládcu a jemu podriadených obdobných osôb. Zamestnanci boli asi odmeňovaní v naturáliách. Inštitucionálne domácnosti časť pôdy, ktorú vlastnili, dávali ako odmenu zamestancom a časť tiež prenajímali tretím osobám.
Semitskí bohovia boli uctievaní prostredníctvom rituálov, obetí a modlitieb. Chrámy boli centrom náboženského života a slúžili ako miesto, kde kňazi a kňažky komunikovali s bohmi a vykonávali obrady. Mezopotámska mytológia je bohatá na príbehy o bohoch a ich interakciách s ľuďmi, ktoré poskytujú cenné informácie o ich viere a hodnotách.
ŠOKUJÚCE sumerské korene BIBLIE | DOKUMENT
Význam Písma a Literatúry
Písmo je veľmi vyspelý komunikačný systém, ktorý si ľudia vytvorili už pred viac ako päťtisíc rokmi. Písmo ako systém dohovorených značiek neexistovalo "odjakživa", ale vytvorilo sa len na určitom stupni vývoja ľudskej spoločnosti. Tento proces bol veľmi dlhý a prebiehal na viacerých miestach Zeme.
Najstarší nález písma pochádza približne z roku 3500 pred n. l. z mezopotámskeho mesta Uruku. Písmo vzniklo ako výsledok sociálneho a hospodárskeho vývoja spoločnosti a slúžilo predovšetkým na vedenie hospodárskych záznamov.
Odborníci predpokladajú, že prvými pomôckami, ktoré sa používali v hospodárskom živote, boli rôznofarebné kamienky, ktoré označovali kusy dobytka vyháňané na pašu. Prvé písomné systémy mali podobu obrázkov (piktogramy), preto sa najstaršej podobe hovorí obrázkové písmo - piktografické písmo. Jednotlivé obrázky zobrazovali konkrétne predmety - dobytok, ľudí, ale aj určitú činnosť: oko napríklad znamenalo aj oko, ale aj vidieť, dve nohy označovali nohy, ale aj chodiť. Jednotlivé znaky postupne nadobúdali ustálenú zvukovú podobu, takže skladaním viacerých znakov vznikali nové slová, napr. Myš + lienka = myšlienka.
Ich postupným zjednodušovaním vzniklo aj najstaršie známe písmo - klinové písmo. Oblé i rovné dlhšie línie boli nahradené kombináciou odtlačkov hrotu trstinovej paličky, čím vznikali charakteristické kliny. Jednotlivé znaky vznikali kombináciou zvislého, vodorovného a šikmého klinu. Postupne sa klinové písmo rozvíjalo tak, že bolo schopné zachytiť nielen konkrétne pojmy, ale aj abstraktné myšlienky. Bolo však potrebné rozlíšiť viacvýznamové slová použitím špeciálnych znakov (logogramy, ideogramy), aby sa určil konkrétny význam toho?ktorého slova: napr. pred menami bohov sa kreslila hviezdička, pred menami miest zase osobitný znak, ktorý upozorňoval, že nasledujúce slovo je názvom mesta alebo krajiny a pod. V určitej podobe dodnes používame takéto znaky aj my: ak napíšeme slovo puškár malým písmenom, je to označenie remeselníka, ak veľkým písmenom, je to meno odvodené od povolania.
Písmo sa pôvodne používalo ako nástroj hospodárskej evidencie v mestských štátoch. Čoskoro sa však - aspoň v Mezopotámii - začalo používať písmo aj na zapisovanie textov, ktoré boli dôležité pre život spoločnosti - či už to boli zoznamy kráľov, právne normy (zákony), hospodárske zmluvy, náboženské texty, veštecké znamenia, eposy a legendy, historické záznamy, až po korešpondenciu medzi jednotlivými panovníkmi a štátmi, jazykovedné slovníky, ktoré pomáhali pisárom pri vedení medzinárodnej korešpondencie, katalógy knižníc a podobne.
Epos o Gilgamešovi sumerského, babylonského a asýrskeho pôvodu (asi 200 pred n.l.) - monumentálny hrdinský epos, jeho hrdinovia žijú, trpia a umierajú ako ostatní ľudia aj keď boli obdarení nadľudskou silou. Obsah: Kráľ Gilgameš z väčšej časti boh, z menšej človek tvrdou rukou vládne obyvateľom mesta Uruk, núti ich ťažko pracovať na mestských hradbách. Obyvatelia požiadajú na pomoc bohov, kt. vytvoria polodivého človeka Enkidua s neobyčajnou silou, kt. prichádza do Uruku a zápasí s Gilgamešom a spriatelí sa s ním. Obaja sa spoločne vypravia do libanonských hôr, aby zničili krutého obra Chuvavu, s pomocou boha slnka ho premôžu. Po návrate do Uruku sa do Gilgameša zaľúbi bohyňa Ištar, ten ju však odmietne a za trest prichádza na zem nebeský býk. Gilgameš s Enkiduom ho zabijú, Enkidu urazí bohyňu, tým privolá kliatbu a zomiera. Po smrti priateľa hľadá Gilgameš tajomstvo večného života. Vydá sa na púšť za Utanapištimom, jediným predkom, kt. bohovia obdarili nesmrteľnosťou po tom, čo prežil potopu sveta vo vystavanej lodi. Gilgameš nezíska nesmrteľnosť, preto že nevydrží bdieť šesť dní a sedem nocí, a keď neskôr vzloví zo dna oceána rastlinu nesmrteľnosti, zožerie mu ju had. Záverečná časť eposu - rozhovor medzi Gilgamešom a Enkiduovou dušou, vyvolanou z podsvetia, v kt. sa Gilgameš dozvedá o pochmúrnom živote po smrti. Dielo sa zachovalo v štyroch verziách, známa je novoasýrska verzia zo 7. stor. pred n.l., má dve časti - o priateľstve hl. hrdinu s Enkiduom a o Gilgamešovom márnom úsilí dosiahnuť večný život.
Hebrejská Literatúra a Biblia
Hebrejská literatúra - bola po tisícročia zasypaná pod troskami miest a až v minulom storočí sa ju vedcom podarilo rozlúštiť. Stará hebrejská literatúra - predstavuje Biblia (1.tisícročie pred n.l) - obsahuje niekoľko desiatok spisov, delí sa na dve časti: Starý zákon a Nový zákon.
Starý zákon - bol a je svätou knihou židovského náboženstva, vznikal v priebehu viacerých storočí pred narodením Krista. V židovstve má názov tóra (zákon), proroci a sväté spisy. Kresťania ju prevzali ako prvú časť svojej Biblie. Názvy Starý zákon a Nový zákon sú kresťanského pôvodu. Kresťanský výklad Starého zákona nie je totožný so židovským výkladom.
Predstavuje 46 kníh a sú trojakého druhu: a) historické (dejepisné) - 5 kníh Mojžišových, Kniha Jozue, Kniha Sudcov, Kniha Rút b) poučné a básnické - Jób, Žalmy, Kniha prísloví ... c) prorocké - Izaiáš, Jeremiáš, Ezechie, Daniel a i.
Nový zákon - je špecificky kresťanská zbierka biblických kníh, vznikla v druhej polovici 1.stor. pred n.l.
Predstavuje 27 kníh: a) historické (dejepisné) - štyri evanjelijá a Skutky apoštolov b) poučné - 14 listov sv. Pavla, List sv. Jakuba, 2 listy sv Petra, 3 listy sv. Jána Evanjelistu, List sv. Júdu Tadeja c) prorocké - spis Zjavenie sv. Jána čiže Apokalypsa
Spomedzi kníh Nového zákona sú dôležité evanjelijá, napísali ich apoštoli (Matúš a Ján) a priami žiaci apoštolov (Marek a Lukáš)
Obsah Biblie Starý zákon sa zoberá dejinami izraelského národa, Jóbova kniha opisuje životný príbeh človeka, kt. veľa trpel, Kniha žalmov-150 duchovných piesní; patria sem knihy,kt. formou sentencií, múdrych myšlienok vyjadrujú živ.skúsenosť; Prorocké knihy - kritika izraelského národa a iných národov, predpovede o príchode Mesiáša. Nový zákon - začiatok 4 evanjelijá sú hl.prameňom Ježišovho učenia a diela, skutky apoštolov-šírenie kresťanstva, prevé kresť.obce,zbory; Listy apoštola Pavla a iných apoštolov-udržiavali prví kresť.misionári kontakt s cirk.zbormi; posledná kniha Zjavenie sv. Jána je kresť.apokalypska (koniec sveta)-načrtnutý priebeh posl.