Odkedy sa sám starám o svojho syna, akosi podvedome si všímam podobné prípady mužov, ktorých rozhodne nie je veľa. Z tých známejších asi osud herca a zabávača Petra Sklára, hoci ma vždy viac zaujmú príbehy anonymných ľudí, ktorí sa dožadujú nielen svojich rodičovských práv, ale aj práv detí na oboch rodičov. Bohužiaľ, nie vždy sa to končí happyendom.
Keďže som bol nútený venovať sa tejto otázke naozaj podrobne, oboznámenie sa s praxou v ostatných členských krajinách EÚ mi dovoľuje tvrdiť, že Slovensko je po tejto stránke najkonzervatívnejšou krajinou v Európe. Nemienim zaťažovať čitateľa svojím príbehom, k napísaniu tohto článku ma donútil hnev nad osudom svojho kamaráta, ktorý je učebnicovým príkladom chorého systému v tejto oblasti.
Jeho dnes už bývalá manželka si našla milenca, rozviedla sa a chce sa vydať za nového partnera. Požiadala súd, aby obmedzil stretávanie osemročnej dcérky s jej otcom dvakrát do mesiaca v sobotu od desiatej predpoludním do štvrtej popoludní. Ako dôvod uviedla, že častejšie stretávanie by dievčatko mohli zmiasť a narušiť puto s jej novým manželom. Súd jej žiadosti vyhovel...
Ten chlap je mojím kamarátom dosť dlho na to, aby som ho dobre poznal. Mimoriadne slušný a kultivovaný človek, nepije, nefajčí, nie je agresívny ani neverný, je silno naviazaný na svoju rodinu a svoju dcérku miluje nadovšetko. Povahovo nezvyčajne prispôsobivý, s menšou dávkou čierneho humoru by sa dalo povedať, že si o tú neveru koledoval.
To, že jeho manželka zrejme potrebovala trošku temperamentnejší typ, pri ktorom by sa nenudila, je teraz iná vec - podstatné je, že ten človek sa ničím neprevinil, rozhodne nezlyhal ako otec a napriek tomu bol súdom de facto i de iure potrestaný za neveru svojej manželky. Absurdnosť tohto prípadu až kričí.
5 Parenting Styles and Their Effects on Life
V legendárnom americkom filme Kramerová versus Kramer sa Dustin Hoffmann pýta, či o tom, kto je lepší rodič, rozhoduje pohlavie. Môžeme ho doplniť otázkou, akým právom berie súd mužovi kus jeho života v podobe vlastného dieťaťa, keď bol dokázateľne vynikajúcim a milujúcim otcom?
Za posledné roky bolo dieťa u nás zverené otcovi iba v 6 percentách prípadov, kým v mnohých západoeurópskych krajinách je to niekoľkonásobne viac. Sarkastickou zostáva otázka, či máme najnezodpovednejších mužov v Európe. Bližšie k pravde bude podľa môjho názoru fakt, že v tejto oblasti pretrváva na Slovensku neuveriteľné množstvo stereotypov. Tie posilňujú tradičné mýty o bezradnosti mužov postavených pred úlohu postarať sa o dieťa.
Šíri ich aj záplava komédií s akože humornými scénkami o chlapoch, ktorí sú bez žien nemožní, nevedia uvariť ani čaj, samozrejme pripália každé žehlené nohavice a spanikária, keď majú utíšiť plačúce dieťa. Naozaj netuším, z čoho tieto stereotypy vychádzajú - pokiaľ ide o domácnosť, viem všetko, čo vie bežná žena, na starostlivosť o syna rozhodne nijakú ženskú výpomoc nepotrebujem a garantujem vám, že nie som medzi mužmi nijaká výnimka.
V médiách a spravodajstve špeciálne sa však tieto predsudky rozvíjajú až do urážlivej podoby a rozširujú ich neraz tie ženské aktivistky, ktoré vášnivo bojujú proti rodovým stereotypom - hovoria spravidla o nezodpovedných, agresívnych a alkoholu holdujúcich mužoch (nie rodičoch), hoci vieme, že prípadov takýchto žien je čoraz viac. Spoločnosť je potom nastavená tak, že pri rozvode chápe ženu ako obeť a muža ako vinníka.
Aké sú riešenia tejto situácie? Poskytuje nám ich európska prax. Vo viacerých krajinách ako je napríklad Nemecko alebo Nórsko existuje inštitút tzv. striedavej starostlivosti, ktorý je súčasťou rodinného práva. Doterajšie skúsenosti s týmto opatrením sú vynikajúce.
Spoločná starostlivosť o dieťa totiž nielen znížila potenciál konfliktu medzi rozvedenými partnermi, ale predovšetkým zabezpečila deťom vytúžený a uspokojujúci kontakt s oboma rodičmi i po ich rozchode. Podmienkou, aby takýto systém fungoval, je samozrejme obojstranný záujem a spolupráca matky a otca pri výchove dieťaťa, blízkosť oboch domovov a prihliadnutie na želanie samotných detí.
Mimochodom, aj v zohľadňovaní práv detí sme na chvoste tabuliek. Kým napríklad v Maďarsku sa môže dieťa už v 12 rokoch slobodne rozhodnúť, u koho chce bývať, u nás je táto hranica stanovená na 18 rokov, teda prakticky na vek, kedy už deti opúšťajú domov, čo je absurdné.
Optimálne by bolo zjednotiť tieto mechanizmy v celej Európskej únii. Švédska sociologička Ulla Björnberg v tejto súvislosti navrhuje definovať právo dieťaťa na otca, pretože táto cesta je najschodnejšia. Vychádza totiž z Medzinárodného dohovoru o právach dieťaťa, najmä z článku 9, ods. 3.
Napokon, Výbor pre práva dieťaťa pri OSN vo svojej výročnej správe vyčítal práve Slovensku, že rešpektovanie názoru detí na túto otázku je naďalej nedodržiavané a v tomto smere u nás chýbajú viaceré legislatívne i administratívne opatrenia.
V susednej Českej republike existuje dokonca občianske združenie Spravedlnost dětem, ktoré pomerne úspešne obhajuje rodičovské práva rozvedených rodičov, väčšinou otcov. Dvakrát sa im dokonca podarilo vyhrať spor na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu (Fiala versus ČR a Koudelka versus ČR).
Pravdupovediac, profily niektorých aktivistov vo mne vyvolávajú rozpaky - alkoholici či násilníci, ktorí si po rozvode zrazu uvedomili, že majú deti, strácajú moje sympatie - to im však neodoberá rodičovské práva. Na Slovensku je situácia ešte horšia.
Musím konštatovať, že ako pevný stúpenec rodovej rovnosti som sklamaný postojom väčšiny feministiek k tomuto problému (s čestnou výnimkou Oľgy Pietruchovej), ktoré na jednej strane chcú mať z mužov zodpovedných otcov a na druhej strane im berú možnosť, aby to dokázali a všemožne sa stavajú proti ich rodičovským právam.
Pred fenoménom tzv. nových otcov nemôžeme zatvárať oči ani u nás. Som jednoznačne za to, aby sa možnosť tzv. striedavej starostlivosti legislatívne presadila aj na Slovensku. Nielen v záujme znevýhodnených rodičov, ale predovšetkým v záujme zdravého vývinu a plnohodnotného detstva našich potomkov.
Dieťa totiž nepatrí matke. A nepatrí ani otcovi. Dieťa nie je zbraň ani majetok. Nemali by ste mať možnosť získať ho rozvodom ako skriňu alebo strieborný príbor po starej mame. Takáto filozofia je chorá. Dieťa je človek ako ktokoľvek z nás.
Porovnanie zverenia dieťaťa do starostlivosti otca v Európe
Nasledujúca tabuľka zobrazuje porovnanie percentuálneho zastúpenia prípadov, kedy je dieťa zverené do starostlivosti otca v rôznych krajinách Európy:
| Krajina | Percento prípadov zverenia do starostlivosti otca |
|---|---|
| Slovensko | 6% |
| Západoeurópske krajiny (priemer) | >6% (niekoľkonásobne viac) |
Tento zoznam má formu kréda (vyznania viery), ako ho učí katolícka cirkev a ako ho pod názvom „Apoštolské vyznanie viery“ (v skrátenej forme), resp. ako „Nicejsko-carihradské vyznanie viery“ (rozšírené) - schválené Nicejským koncilom v roku 325 - nachádzame (asi bez zmeny jedného písmena napriek veku takmer 1300 rokov - pozn. prekl.) v Katechizme katolíckej cirkvi z roku 1992.
Už pri prvom slove Vyznania viery prepuká konflikt medzi postojom viery a postojom vedy. Výraz veriť má v slovníku viery centrálne postavenie, kým v slovníku vedy niet preň použitia. Čo znamená toto slovo pre veriaceho?
Sloveso veriť má dva veľmi rozdielne významy: jednak priznáva dôveryhodnosť tomu, kto niečo vyjadruje, jednak priznáva pravdivosť nejakého javu. Hovoríte mi o niečom, čo som nevedel: Ak poviem „Verím vám“, značí to, že nepochybujem o tom, že vaše slová vyjadrujú vaše presvedčenie. Ak mi svedkovia zázraku vo Fatime v roku 1917 povedia, že videli slnko tancovať, môžem veriť ich slovám; áno, videli to, čo opisujú; no súčasne neverím, že udalosť, ktorú opisujú, sa skutočne stala, keďže v tej istej chvíli videli to isté slnko milióny iných ľudí a netancovalo im pred očami.
Prvý postoj je uznanie vnútornej skutočnosti, ktorej spôsob vzniku nepoznáme. Druhý postoj je celkom inej povahy; premyslený akt vôle tu predstavuje vieru ako cieľ, ku ktorému treba smerovať pod vedením rozumu aj citu. Krajný prípad je celkom iste Pascalova „stávka“: navrhuje nám, aby sme verili v Boha tým spôsobom, ako bankár hrá na burze: ak sa stavíte, že Boh je, môžete len vyhrať; ak sa stavíte, že Boha niet, môžete len stratiť, takže neslobodno váhať … Treba byť šikovným, prefíkaným, prefíkanejším ako neistota a zariadiť veci tak, aby náhoda hrala za nás.
Pascalov argument iste môže niektorých ľudí presvedčiť, aby sa stali členmi nejakej náboženskej spoločnosti, a aj finančne ju štedro podporovali, ale je pochybné, že by viedol k zrodu osobnej viery. Príslušnosť k nejakej náboženskej viere je postoj, ktorý zastáva veľké množstvo ľudí.
Pre niektorých ľudí je to dôsledok výzvy prichádzajúcej „zvonka“. Podľa nich k nám zo sveta mimo skutočnosti prichádza volanie, vyzývajúce nás „veriť“. Sprostredkuje nám ho zjavenie, ktoré zažil nejaký privilegovaný človek, prorok, ako boli napríklad Mojžiš alebo Mohamed. Ako osoby patria do skutočného sveta, ale prisudzuje sa im schopnosť počuť slová prichádzajúce odinakiaľ.
Takéto zjavenie sa považuje za osobitnú udalosť v dejinách ľudstva, za zásah „oného“ sveta, nadprirodzena, do tohto „nášho“ skutočného, prirodzeného sveta. Iní ľudia potrebujú niečo na odvrátenie myšlienky na neznesiteľnú istotu smrti, čo u nich vyvoláva konštrukciu „bezpečnostných hniezd“ náboženských predstáv. Viera je potom jeden z dôsledkov zvláštnosti niektorých ľudí, ktorých svedomie sa stále zaoberá otázkou, čo bude zajtra. Lebo budúcnosť, ktorá nás tak zaujíma, existuje len v našich predstavách; nepatrí medzi veci tohto sveta. Treba sa na ňu dívať ako na jeden z prvkov „oného sveta“.
Na otázky o budúcnosti však existujú iné odpovede, a to odpovede vedy. Konštatujúc pravidelnosti v priebehu zmien skutočnosti je veda schopná umiestniť budúcnosť do oblasti prístupnej našim zmyslom a úvahám. Východiskom postoja vedca je uznanie skutočnosti sveta, ktorý ho obkľučuje a ktorého je časťou. To nie je jeho viera, ale pracovná hypotéza, bez ktorej by nemohol ísť ďalej.
Je pravda, že je ešte jedna hypotéza, ktorá neurazí ľudský rozum: predpokladať, že pre každú mysliacu bytosť je jedinou skutočnosťou celok pocitov, ktoré pociťuje; tento postoj rozpracovalo pár „solipsistických“ filozofov. Jej prednosťou je, že sa už z definície nedá dokázať, že je falošná. Môžem tvrdiť, že bez priameho pohľadu a bez akéhokoľvek pozorovacieho prístroja sa predmety v tejto miestnosti stratia, prestanú existovať, a znovu sa objavia, rekonštituujú, až keď ich niekto znovu pozoruje. Nijakým pokusom sa nedá dokázať, že nemám pravdu. Je to však len neužitočná myšlienková hra.
Teda bez toho, žeby potreboval veriť na nejakú vonkajšiu skutočnosť, prijíma vedec ako pracovnú hypotézu existenciu skutočného sveta; predpokladá, že informácie, ktoré prijímajú jeho zmysly, vysiela táto predpokladaná skutočnosť. Jazyk na tento opis sa vyvíja úmerne s novými pozorovanými vzhľadmi skutočnosti. Najvýrečnejší príklad sú najmenšie častice hmoty. Dnes je to niečo celkom iné ako niekdajšia predstava atómov.
V protiklade k etymológii tohto výrazu nie sú atómy, kedysi najmenšie častice hmoty, nedeliteľné, keďže sú zložené z jadra obkoleseného väčším alebo menším počtom elektrónov; jadrá sa skladajú z nukleónov (protóny a neutróny), z ktorých každý sa skladá z troch kvarkov. Zastane analýza v tomto štádiu?
Slovo častica (partikula) sa týka predmetu, ktorý sa v bežnej reči zásadne líši od toho, čo sa ním myslelo v minulom storočí. Napríklad elektrón si už dnes nemožno predstavovať ako nepatrné zrnko hmoty, krútiace sa okolo atómového jadra - ako sa to učili gymnazisti mojej generácie. Uniká našim zmyslom a pozorovať možno len jeho účinok na naše pozorovacie nástroje. Pre predmety, ktorých rozsah veľkosti zodpovedá schopnostiam našich zmyslov, je možný klasický opis, ale jeho výrazy strácajú zmysel, ak sa zameriavame na predmety podstatne menšej veľkosti.
Čo sa týka pochopenia javov, ktoré sa odohrávajú v tejto predpokladanej skutočnosti, možno sa oň pokúsiť len formuláciou nových hypotéz, ktorých celok tvorí model. Treba definovať niekoľko parametrov typu poloha, rýchlosť, zrýchlenie, masa, sila atď. a opísať ich súhru pomocou matematických vzorcov. Už v dôsledku svojej zostavy sú tieto modely len čiastočné a dočasné, predbežné; nikto „neverí“, že by mohli byť „pravdivé“; jediné kritérium ich ceny je ich schopnosť opísať pozorovaný jav a umožniť predpoveď.
Klasický príklad postupných vĺn koncepcií, zlepšujúcich pochopenie pozorovaných javov, nám poskytuje vývoj astronómie. Po Kopernikovi a Galileovi sa opisovali pohyby planét okolo Slnka so stále rastúcou presnosťou. Ako vysvetliť ich pravidelnosť? Newton navrhol hypotézu, že medzi dvomi predmetmi určitej masy pôsobí určitá príťažlivosť, zvaná všeobecná gravitácia.
Jednoduchý vzorec F = Gmm’d-2 umožní vypočítať túto silu ako funkciu más „m“ a „m'“, vzdialenosti medzi predmetmi „d“ a všeobecnej konštanty „G“. Pri planéte, ktorá je Slnku najbližšie, sa však vyskytla ťažkosť: obežná dráha (orbita) Merkura síce zodpovedá predpokladom, ale nie to, že orbita sama vykazuje sekulárny pohyb; táto ťažkosť sa stratí pri inom modeli, pri Einsteinovej všeobecnej gravitácii.
Stalo sa; akceptovali sme koncepčnú zmenu prvého rádu: gravitačná príťažlivosť bola nahradená pojmom časopriestorovej krivky. Obrovská masa Slnka mení vlastnosti okolitého priestoru do tej miery, že najkratšia dráha z jedného bodu k druhému nie je na priamke, ale na geodetike, to je na dráhe minimálnej dĺžky, ktorej rovnica sa dá napísať; pri lete z Paríža do New Yorku preletí lietadlo geodetiku zemskho povrchu, teda nie priamku, ale veľký kruhový oblúk. Prechod od Newtonovho modelu na Einsteinov model neznamenal zmenu viery, ale použitie novej koncepcie (predstavy).
Menej známy, ale rovnako jasný je príklad kozmického žiarenia. Okolo roku 1920 konštatovali astronómovia, že vesmír sa rozťahuje. Galaxie sa vzďaľujú jedna od druhej, a to tým rýchlejšie, čím sú od nás vzdialenejšie. Ak sa tento pohyb dial odvždy, bol vesmír kedysi menej rozsiahly a pred asi pätnástimi miliardami rokov mal dokonca nulový rozmer. To je ten chýrny model veľkého tresku, big bangu. Ako ho preveriť (va...